ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poputoval národ k urnám, aby sa ukázalo, čo chce. Niektorý volič mal pri sebe len dvadsaťjeden lístkov, iný, ktorý volil i do senátu, aj štyridsať. Každý zašiel, ako čo by sa hanbil, za španielsku stenu, kam ho upravil jeden z dvanástich pánov, ktorí boli v izbe, s poznámkou: „Obálku nezalepiť!“ Každý vybral potajomky svoju vyvolenú ceduľku, schoval do obálky, a keďže je zvyk mocnejší ako upozornenia, zalepil, vyšiel spoza španielskej steny a pustil ju pred tými dvanástimi pánmi do úzkych, bezzubých úst debny, najprv v pitvore, kde sa volilo do snemovne, potom zasa v izbe obecného domu, kde sa odovzdávali hlasy do senátu.

Národ sa priučil politicky myslieť. Už sa nestávalo ako predtým, že by bol volič dvadsať papierikov hodil do urny a jeden do koša, stojaceho pri urne, ani to, že by sa bol niektorý zblaznel za stenou, alebo si nevedel vybrať kartičku, alebo že by sa bol niektorý začal zobliekať, mysliac si, že keď je sám, musí byť doma, až ho čakajúci voličia upozornili, že aj oni sú tu, aby si len kabát odkvačkal z kľučky obloka a vyšiel von.

Minulosťou bolo, že babky, keď im ukázali, kam majú hodiť svoj hlas, sadali na urnu, a nemajúc svoje svedomie čisté, nazdali sa, že budú vypočuté, akoby pred súdom. Ľudia sa aj tomu naučili, že každý má mať len jednu vôľu tak do poslaneckej snemovne, ako i do senátu, a nepatrí sa ju meniť, kým spravia tých dvadsať krokov od jednej debny k druhej, i keď sú číslice rozličné, že len jednu stranu treba pustiť do temnoty, aby vyšla pravda na svetlo, neslobodno byť v pitvore komunistom a o niekoľko krokov ďalej, v izbe obecného domu, ľudákom. Aby sa volič takto menil, na to treba aspoň dvadsaťštyri hodín, nie desať minút. A potom si už ľudia zvykli na rozličné kartičky a nechytali sa hneď za hlavu, keď ich mali viac ako inokedy.

Čížik, prednosta daňového úradu v Starom Meste, zasa napísal nezručný epigram na volebnú matematiku:

Nájdu sa u nás ešte takí blázni, ktorí si myslia, že v zjednotení je sila. Nik ich nepresvedčí, že je to fixná idea a že naopak: v zjednotení by bola nehybná mŕtvola, smrteľná tichosť, hrob. Ľudia chcú žiť a biť sa, mať víťazov a porazených.

Zmierlivé slová prednostu rozbili sa o steny daňového úradu, ako každý pokus poplatníka vyplatiť si daňové resty.

Bolo síce po voľbách, mnohí kandidáti si vydýchli, mnohí vzdychali, ale volebný vietor si ešte nesadol, fúkal stále. Po sčítaní hlasov prvý raz, druhý raz a tretí raz novinári ešte vždy rátali. Ľudí nebolo vidieť, čo každý trčal za potlačenými plachtami. Uvedomovali si, že všetky strany vyhrali a narástli. Podľa Roľníka, Hospodára, Sedliackych novín a Hospodárskeho vidieka vyhrali roľníci, hospodári a sedliaci, to jest štvorka. Podľa Robotníka robotníci a dělníci, to jest trojka. Podľa Bojovníka vlastenci, ináč dvojka. Podľa Červenej spravodlivosti chudoba s číslom jeden. Atď. Aby sa vyznal v tom profesor matematiky! Kto teda prehral? I na to bola odpoveď. Podľa Hospodára a tutti quanti utrpela ohromnú porážku trojka, podľa Robotníka bola zmetená štvorka, podľa Bojovníka pritisli k stene i trojku i jedničku, podľa Červenej spravodlivosti váľali sa v prachu všetky kapitalistické strany, podľa Slovenskej pravdy za tridsať halierov pokorila všetkých voľnomyšlienkárov, pohanov a komunistov kresťanská sedmička. Teda nielen víťazstvo, ale i porážka bola všeobecná. Čašníci v kaviarňach nestačili utierať biele mramorové stolíky, lebo stále sa na nich rátalo.

Potom prišli krajinské a okresné voľby. Nové rátačky, nové výhry, nové prehry. Potom, aby pri týchto „nižších parlamentoch“ priveľmi nekričal národ, bolo treba jeho hlas tlmiť takzvanými znalcami, čiže odborníkmi. Tých už nevolil národ, ale strana, a menovala ich vláda. Takéto menovanie trvalo vždy dlhšie ako voľby. Niekedy i pol roka. Nie azda preto, ako sa opozičné noviny posmievali, že musí mnoho vody stiecť dolu Váhom do Dunaja, kým z predsedu dedinského konzumu vyrastie finančná kapacita, z farára odborník v priemysle, v obchode a v živnosti, z holiča slávny znalec cirkevných vecí a z bryndziara naslovovzatý národný hospodár, nie preto, ale preto, že sa hľadal kľúč, a nemohol sa dlho nájsť taký, ktorý by sa hodil do každej dierky na zámkach magazínov straníckych skladov, kde ešte mnohí výtečníci ležali úhorom a bolo ich treba povyťahovať pre ich dôležitosť a zásluhy. Čo zhonu, keď sa v jednej súkromnej domácnosti hľadá kľúč! Ráčte si predstaviť, keď sa kľúč hľadá v celej krajine!

A ďalej! Treba predsa vrchnosťami ustáliť, že sa vyvolení narodili, že žijú, že boli voliteľní a nie sú mravne zvrhlí, vládzu platiť a nemajú na šiji povraz konkurzu atď., atď. To nie je ako blesk, to je velikánske klbko, ktoré sa nekonečne ťahá, kým sa zhačkuje také zastupiteľstvo, taký zákonodarný zbor, taká nová ľudovláda a môže sa povedať: „Už je kabát hotový, môže ísť do parlamentu.“

Do tých čias sú „politické vakácie“. Ríša je bez zákonodarcov, krajina a okresy bez zastupiteľstiev. Miesto nových spravujú „starí“ v starých výboroch, a to i takí, ktorým národ povedal: „Ďakujeme za terajšie účinkovanie.“

Petrovič bol tiež jedným zo „starých“, s tým rozdielom, že len pre krajinské snemovanie, pre celoštátny parlament sa stal „mladým“ poslancom. Byť dvojakým poslancom sa zakazuje, preto musel povedať úprimné zbohom svojej menšej krajine. Nastali i pre neho vakácie, keď krajinským poslancom už prestal byť, ale ríšskym ešte nebol.

Také vakácie sa veru zídu, najmä poslancovi po toľkých volebných trampotách, a ešte pri takom víťazstve! Akokoľvek písali nepriateľské noviny a vykrúcali štatistiky podľa prírastku obyvateľstva, podľa percent podľa ženských a mužských, podľa náboženstva a národnosti, podľa doterajších a budúcich pôrodov, fakt že sedliacka strana vyhrala, nemohli obrátiť hlavou dolu.

Do snemu malo prísť až tridsaťpäť poslancov namiesto doterajších dvanásť. Tisol sa temenom do politického života i komisár dr. Landík. Keby nebol býval pred ním istý starý „vlastenecký“ pán, bol by sa aj narodil nový mladý politik. Pôrod zastal práve pri ňom. Nebolo už toľko hlasov v Staromestskom okrese, ktoré by ho boli vytlačili na povrch pre sprosté spojenectvo s radikálmi. Keby nie petrovičovský pakt, ktorý sľúbil vlastencom tri mandáty, starý pán by sa nebol dostal pred neho.

Len jedno veľké mračno zacláňalo, aby slniečko zasvietilo plným svetlom na všetky priestory. Mračno sa volalo Radlák, ktorý v novohradskom volebnom kraji už na treťom mieste prepadol. Tu prešli len dvaja „sedliaci“. Ökrös a Petrovič. Veľký úbytok pre stranu! Veľká nespravodlivosť pre Radláka! Tam vavríny, a tu tŕne! Vavríny a tŕne sa splietli a tak sa zdalo, že i vavríny pichajú. Petrovič necítil tŕne, ale ani neodpočíval na vavrínoch. Pripravoval sa na svoju budúcu ťažkú úlohu. Zbieral intervencie do svojej kapsy ako predtým, a popri ich vybavovaní venoval sa najmä svojim procesom.

Medzi pravotami boli:

1. Rozvalid c/a Banka Kriváň pcto penzie.

2. Rozvalid c/a Družstvo na zdieranie koží a spol. pcto neoprávnené zbohatnutie.

3. Rozvalid c/a Dubec pcto osvojenie dieťaťa.

4. Dubec c/a Dubec pcto zaopatrenie a prísl.

Petrovič sa vhlboval do týchto vecí ako potápač do mora a videl všelijaké netvory. Rozumoval:

Predpokladajme, že Dubec vie o svojej dcére Anne, a len nedbá o ňu. Potrebné by bolo zistiť, či už urobil testament. Ak áno, aký? Ak nie, či ho hodlá urobiť. Ak áno, aký?

Predpokladajme možnosť, že Dubec dávno zabudol, že je jedno dievča na svete, ktoré sa volá Anna a ktoré je jeho zákonnou dedičkou. Pri takom zhýralom človeku je to možné. Či sa v tom prípade oplatí upozorniť ho na toto dievča? Či nebude lepšie mlčať, aby decko zostalo zabudnuté? Alebo ak ho upozorní, môže sa ľahko stať, že náročky spraví testament na škodu dieťaťa. Ak ho neupozorní, nebude vedieť o ňom ani nabudúce, a v prípade jeho smrti, ak nespraví testament a majetok nepremrhá, môže sa stať slečna Dubcová jedinou dedičkou celej Dubcovej pozostalosti. V tom prípade, ak testament spraví a hocikomu inému poručí svoj majetok, dcéra má nárok na svoju povinovatú dedičnú čiastku. Tu je len tá veľká chyba, že je dedenie podmienené smrťou. Smrť neprichádza na súdnu citáciu, keď by bola potrebná, ale vždy vtedy, keď sama chce a keď si ju obyčajne nežiadajú. Dubec je štyridsaťosemročný, veselo chodí za tanečnicami, z toho sa dá uzatvárať že nemyslí na smrť a svoju poslednú vôľu, môže žiť ešte aj tridsať rokov. O tridsať rokov bude mať sedemdesiatosem, dcéra päťdesiat a on, advokát, tiež asi sedemdesiat. To by bola síce lacná poistka, nič by sa neplatilo, ale čas čakania by bol veľmi dlhý a vzhľadom na nespoľahlivosť smrti, ktorá si rozmarne vyberá v ľuďoch nahnitých i zdravých, starých i mladých, bolo by aj hmatanie výsledku dosť iluzórne… Teda čušať či nečušať?

Predpokladajme, že budeme čušať. Zato pátrať môžeme, či tento pán generál vie o svojej dcére či nie, a podľa výsledkov môžeme potom čušať alebo nečušať.

Môžeme čušať alebo nečušať i v adoptačnom procese. Tento proces zdá sa nám nepotrebný. Ak si dievča vezme komisár Landík alebo sekretár Mikeska, čo má otec z novej dcéry a dcéra z nového otca? Dostane manžela, ktorý sa môže stať otcom. Či by sa teda neodporúčalo zostať pri pôvodnom otcovi? Ak ho totižto popapreme, dozvie sa o tom, že má dcéru, a nasledujú výhody, ako je hore uvedené.

Konklúzia: pátrať! Teda pátrať.

Prišla mu na um teta Kornélia, u ktorej bola jeho dcéra Želka a strávila tam časť leta vlani i predlanským. Ako suseda Dubcova po majetku, bude najlepšie vedieť o tom nemravnom človeku.

Bývala na Mudroňovej ceste v novom poschodovom dome na bielo zamaľovanom, s belasou strechou. Ako sa už povedalo, tieto farby ju upomínali na jej nebohého manžela, ktorý mal — ráčite sa pamätať? — dielňu na škrob, škrob v tie časy balili do belasých škatuliek. Takto si uctila jeho pamiatku. Od škrobu tvrdne nielen košeľa, ale aj charakter. Tetka zatvrdla v tejto piete a dôsledne vykonávala kult bielej a belasej farby nielen navonok, ale aj v duši. Často sa ukazovala tvrdá, hoci v hĺbke srdca prechovávala slzy a poplakala si ako pri škrobe, aj ten sa dá len s vlahou upotrebiť.

Obývala vrchných päť izieb. Aby bola dôsledná i tu, povaly boli na belaso a steny na bielo zamaľované, stolíky, stoličky, kredence biele a koberce belasé. Ako čo by bol človek vstúpil do bytu horlivého člena vlasteneckej strany.

Tetkino poschodie viedlo boj s prízemím, kde bývala jej dcéra Mária, spisovateľka, so svojou dcérou, jedenásťročným bledým dievčatkom, Oldou. V tomto boji nebolo ešte zjavné nepriateľstvo, ale duch bol rozličný, a ten sa zrážal. Na poschodí sa rozťahoval život praktický, prirodzený, otvorený, starý, retrográvne pravý, so sympatiami k revolučnému Španielsku. Na prízemí bujnel život naoko ideálny, abstraktný, afektovane povýšený, vždy čosi nové hľadajúci, nespokojný so starým poriadkom, pokrokovo ľavý, so sympatiami k červenému Španielsku. Hore fučali býky, ručali kravy, skákali teliatka, krochkali svine, kvičali prasce, sypalo sa zrno, trhala sa kukurica, čistila repa, okopávalo sa, sialo, žalo, hučali stroje, plnili sa sýpky, rachotili vagóny, hovorilo sa o čase, o plácach, o zisku, o cenách, hosťami bývali správcovia, Židia, obchodníci, burziáni, agenti a mäsiari, dolu povievala literatúra a umenie, chodili básnici a spisovatelia, literárni kritici, zavše i maliari a sochári, zatúlali sa i speváci a herci. Hore sa nehostilo, lebo by sa bol musel každý koláč zarátať do ceny, dolu pili čaj, víno, pivo, sladké likéry, jedli obložené chlebíčky, torty, malé, slané pečivá, krémy mrazené. Hore burza, trhy, jarmoky, dolu recitovanie, spievanie, spory, čo je poézia a umenie, slovom literárny salón, ale len pre moderných, pokrokových mladých ľudí, ktorí mali v neďalekej budúcnosti prevrátiť politický, hospodársko—sociálny a najmä kultúrny svet.

Petrovič naďabil na takýto literárny čaj. Tetka Kornélia nebola na ňom. Chyžná s červenou zásterkou a mašľou na hlave ukázala na prvé poschodie. Pani Miklasová ho prijala v hodvábnom kimone s belasými rukávmi. „Ako moja žena,“ díval sa a myslel si Petrovič. Jej tvár sa zdala ešte tmavšia pri lesklej, bielej farbe. Vrásky na tvári okolo úst a na hrdle boli skoro také hlboké ako záhyby na hodvábe. Na zvädnutých popolavých perách sedel trpký úsmev a ťahal nos dolu. Mala prestydnuté oči. Bielou šatôčkou v ruke si vytierala kvapôčky z ich kútikov.

Prešli do salóna, kde boli belasé fotelky pri bielom stole. Sadli si.

Keď po konvenčných frázach, v ktorých bolo i blahoželanie k poslanectvu i ľahkovážne zaďakovanie za gratuláciu, poslanec spomenul jej suseda Dubca, tetku ako čo by bol popálil. Začala si vydutou spodnou perou tvár ofukovať, udrela sa po klbe a z úst sa jej vyšustlo:

— Taký vydriduch! Korupčník! Vy poslanci musíte s tabakom už raz urobiť poriadok.

A vysvitlo, že ešte v januári mu odobrali tabak po šiestich korunách a jej dali len tri.

— Jednaké podnebie, jednaký čas, jednaká pôda, jednaký tabak, a cena rozličná, — lialo sa jej dolu bradou, — vieš si to predstaviť? Práve tak ako on dorábam planty, robím postele, prikrývam, odkrývam, tri razy okopávam, kvety odtŕham, divé, bočné výhonky lámem, navliekam, hladím, balím, viažem, zväzujem do balov. A ceny jednému také a druhému inakšie. U jedného „Prima a sorta“, u druhého „Brak“ ten istý tabak. Dobre, že ho nekvalifikujú na „Drolinu“ alebo ako „Neupotrebiteľný“. Nevypláca sa. Zaviedli povinné poistenie proti krupobitiu a krupobitie je raz za desať rokov, poistné proti ohňu, zrazia na vlhkosť, na dane, na nemocenské, polovičku tabačiarovi. A žinky, a šnúry, a plachty, a drôty, a petrolej!

— Zväz pestovateľov tabaku, — nezdržal sa Petrovič, usmievajúc sa v duchu, že nielen on šomre na dane, a že tetka, práve tak ako on, vraví pravdu, číru pravdu.

— Zväz pestovateľov tabaku. Zväz tabačiarov, Zväz statkárov, Zväz nájomníkov.

— Organizované žobrácke bandy, — pošibal svojho žrebca poslanec.

— Bandy! — zachytila tetka, — všade poplatok, za ktorý by mali chrániť tvoje záujmy, a chránia svoje. Vyšlú takého drišťalu, — odpusť za výraz, — aby pri odoberaní tabaku dal pozor, a on? Mlčí ako ryba, zavrie obe oči a stojí ako slepý. Pravda, nechce si nahnevať financov, lebo i jemu budú odoberať tabak. A to máš všade. Niet byliny, na ktorú by neliezol nejaký chrobák, ktorý ju hlodá. Vymýšľajú nové chrobáky, také všelijaké tie zväzy, družstvá, fondy, syndikáty. No, máš dojné kravy, dorábaš mlieko, už ti padá ako mucha do šechtára Zväz mliekárov. Pestuješ repu, zavŕta sa do nej Zväz repárov. Pri takom majetku je i ľan, konope, či ho neomoce Zväz lanárov a konopiarov s Centrolenom. Nájde sa i sója, olejnaté plodiny, už ti ich šliape Zväz pestovateľov sóje, Zväz olejnatých plodín… Nemôžeš predať liter mlieka, jahňa, hrsť semena, konár zo stromu, aby si neplatil isté percento týmto inštitúciám mliečnym, živočíšnym, horárskym, plodinovým, zriadeným ako úrady podľa centra, krajiny, okresu, obce. Všetko ti to rozkazuje, vydáva smernice a — pýta. Beda ti, ak si nie členom, vybojkotujú ťa z tohto sveta, nebudeš môcť nič predať. Hotová diktatúra. Príde čas, že mi rozkážu, koľko môžem mať nohavičiek, tebe, koľko cigár môžeš vyfajčiť, koňaku vypiť, a ak by si chcel vyše zákonitej miery, organizuj sa v Zväze plátenkárov, fajčiarov, alkoholikov, dávaj prosby skrze Hospodársku radu podľa počtu a miery na nižší, prostredný alebo najvyšší úradný stupeň, plať všade príplatok všetkým úradom a zväzom, hyň netrpezlivosťou alebo iným neduhom… Fu!… Aby ho porantalo! Máš plno hostí na zajačinu, chrbát, čo je najlepšie, zhltnú, tebe zostanú laby… Prečo by bol môj tabak o celé tri koruny horší?

Petrovič s úľubou počúval tetku, ako čo by seba počúval. Zišli sa dvaja rovnakí a rozumeli si navzájom. Prikyvoval jej so schválne ustarostenou tvárou na znak súhlasu. Pani Miklasovú tešilo, že má takého pozorného poslucháča, a púšťala na mlyn všetku trpkosť svojho boľavého života.

— Obilný monopol trošku pomohol, — osladzoval jej blenové reči, — ceny sa zdvihli.

— Obilný monopol je dobrý pre SOS, po slovensky omáčku, úradne Slovenskú obilnú spoločnosť, čo je jedno a to isté, — nepripustila rozhorčená tetka. — Dodávam nové obilie a musím prevziať zo starého, rozumie sa, drahšie, ako som predávala nové… Môžeš dostať miesto prírodniny bon, ale ho predáš najviac za 75 %, možno i za menej, ak je na burze menší kurz… A poplatok pre SOS ťa neminie. Musíš platiť, či chceš či nechceš. Vravím, diktatúra!…

Zdola bolo počuť cveng a volanie na slávu. Tetka zastavila na chvíľu svoj rapkáč a počúvala. Nebolo možné vybrať z hluku, koho oslavujú.

— A tí dolu, — ukázala s opovržením pod seba, — nič nevedia o tom všetkom. Tých by bolo treba usmerniť, lebo robia chaos, aký bol pred stvorením sveta. Bola som niekoľko ráz medzi nimi, ale som nevydržala. To je len nepotrebný národ. Samý svár a lož. Človek zdá sa ti prirodzený, má hlavu, ruky, nohy ale odrazu ti začne niečo čítať, už je všetko krivé, afektované, nepravdivé. Človek zdá sa ti veselý a zábavný, ale začne čítať, už leje svoje chrenové slzy, že musíme zavolať Veronku, aby doniesla handru a poutierala mláčky. Človek zdá sa ti pokojný a mierumilovný, ale začne čítať, a hneď je samá vzbura, podpaľovanie, plamene, dym, revolúcia, krv, že ti prídu na um hasiči a policajti. Človek takto tučný, najedený, zjedol práve sedem chlebíčkov, a číta ti o hladujúcom ľude, o pánoch, ktorí cicajú masť národa, opíjajú sa jeho krvou… Fu! Je to taká zodratá téma ako Cigán v kolibe… Kriví rukou ako ľudová fronta vo Francúzsku a berie si ôsmy chlebíček… Samý klam v krásnych, veľkých slovách. Básnik má byť predovšetkým úprimný, čo na srdci, to i v živote. Nie, čo mu nadiktoval bohvieaký lapaj… A ako sa ti delia!…

— To viem z výboru, — chcel niečo povedať i poslanec.

— Nevieš. V tom sa ani pánboh nevyzná. Mne to dcéra probovala vysvetliť, ale ani ona nevie. Máš individualistov a kolektivistov, máš tradicionalistov a novátorov, formalistov a neforemníkov, čistých a propagandistov, idealistov a realistov, nadrealistov a podrealistov, bdiacich a spiacich, logických racionalistov a zo sna tárajúcich freudistov, katolíkov a pohanov, oslobodených a slúžiacich, pravých a ľavých, červených Španielov a frankistov, nacionalistov a internacionálov, európskych a domácich, mestských a dedinských. Mohla by som ti vyratúvať do večera… Dolu chodia samí ľaví, preto ma ide puknúť!… To je medzi nimi ako v politických stranách. Každý má iný program, a ako tvoja strana zavrhne komunistickú, tak tu mladí odsudzujú starých, propagandistov čistých, európski domácich, katolíci evanjelikov, židov a pohanov, a vice versa, kolektivista individualistu, a naopak, praví ľavých, ľaví pravých, zo sna tárajúci všetkých a všetci bdiaci zo sna tárajúcich, no, a medzi Španielmi je taká pračka ako v Španielsku… Dcéra Mária sa nazdá, že k nej chodia len ozajstní umelci so zvučnými menami, ale to sú iba tí najkrikľavejší, ktorí najviac debatujú na večierkoch, najviac prednášajú o svojich tvorbách, najviac chodia po hlavách iných menejcenných, ovplyvnených, nepôvodných epigónov zastaraných ideológií… Strašne kričiaci, neskromný národ, ktorý si myslí, že spasí svet, a keď spasí, aspoň preporodí… Darmo jej vravím: „Rozpusť ten svoj salón!“ Ona chce byť spisovateľkou. Bez salóna by jej to nešlo. Ak budeš čítať, že Mária Kylianová napísala znamenitý román „Topor smrti“, uvedom si, že za pochvalnou kritikou stojí Zväz spisovateľov, ktorý má sídlo v mojom dome a ktorý, na nešťastie a vlastnú svoju hanbu, indirektne ja financujem v podobe rozličných poplatkov, ktoré dávam dcére ako apanáž, obracajú sa u nej na rozličné koktaily, nápoje, obložené chlebíky a krémy… To sú poplatky za uznanlivú kritiku literárnych priateľov, združených v salóne mojej dcéry.

Vyrozprávala prípad, ako jej dcéru hanil istý literárny kritik v Literárnych správach, aká je netalentovaná, neprirodzená, falošne sentimentálna, stará impresionistka, ani povrch nevie zachytiť, nieto hĺbku duše a myšlienky, naoko skromná, ale zato potajme neobmedzene ctižiadostivá nula… I mňa to nahnevalo. Konečne, moja dcéra. Azda len nededila tieto vlastnosti po mne. Dotklo sa ma to. Mária, pravda, bola celá zúfalá. Poradila som jej, aby toho kritika zavolala do svojho literárneho salónu a dala sa mu dobre najesť a napiť, eventuálne usporiadala vychádzku na Devín alebo do Viedne. Urobila to, a jej najnovšie novely v Literárnych správach ten istý kritik vychválil do neba. „Aká originalita! Aký expresionizmus! Nadindividuálnosť! Objektívnosť normy proti subjektívnosti vedomia individuálneho.“ Tak nejako. „Antropomorfizmus“, či čo? Rozumieš ty tomu?

— Ani slovo.

— Vidíš, akí sme my duševní chudáci, horší ako chladná teľacinka.

My nevylúdime taký chválospev.

Keď Petrovič naštrkol zasa Dubca, jej hnev sa ešte zväčšil, a trepúc rukami okolo svojich líc, šmárala slovami, kropiac ich vlastnou slinou:

— Tabak je ako literatúra mojej dcéry. Keď je poplatok, i tá stará baba, čo váži tabak, pritisne bruchom vážky, aby viacej vážil. Keď sa kritik naje a napije z tvojho, i tvoja novela je hneď obsažnejšia, ťažšia, lepšia a cennejšia. Ja tým kritikám neverím. Jeden druhého chváli v tom Zväze spisovateľov. Je to Zväz samozbožňujúcich sa spisovateľov.

— Ale Dubec, — pripomenul poslanec.

— Ach, Dubec! Dubcove deti? Ty vravíš o deťoch? Viem, že má plno detí. Nemravník! I tu vydiera sprosté ženské duše.

Poradila mu, že bude najlepšie, keď sa obráti na „osvietenú“ pani Mahulienu Činčarovú, majiteľku rubínového prsteňa. Ona vedie matriku o každom panghartovi. Každý rok ich prepisuje zo starého kalendára do nového.

— Ostatne, i ja ti môžem povedať, — zamyslela sa na chvíľku, utierajúc si šatôčkou kútiky očí a úst. — Otázka je, či tvoja klientka už dostala niečo od nej?

— Ani fuka.

— Tak nie je zavedená do domácej matriky, ináč by dostávala, lebo sa jej musí dať, že platí riadne. Ale i ona berie poplatky, — zavzdychla, ako čo by ich sama platila, — bez poplatkov nič. Dvadsať percent, keď sa dievča narodilo, tridsať, keď chlapec, ako čašník od vyplácanej sumy, ale tento si to pripočíta k účtu, a Mahuliena odpočíta. Vidíš, i tu sú ženské ukrátené vo svojich právach. Ako poslanec by si mal zakročiť, — plietla do reči posmešne. — Sumy sú rozličné podľa akosti matky. Sedliačkam platí mesačne dvesto—tristo korún, tanečniciam i päťsto. Rovnoprávnosť! Riadna mesačná výplata na deti je vraj, ako mi to Mahuliena rozprávala, asi tritisíc korún. Sú také prípady, že sa pokoná raz navždy okrúhlou sumou, vtedy je i poplatok väčší… Ak teda tvoja klientka nedostáva, nie je zavedená v domácej matrike. Musíš sa obrátiť rovno na ňu, na „osvietenú“. Dubec by ti povedal, že na to má osobitnú úradníčku. A to je ona — Mahuliena. Z „mámilej“ sa stala matrikárka. Bolo treba i ju zaopatriť. Takto je zabezpečená na mnoho rokov. Má právo brať poplatky za utratenú nevinnosť. Fu!

Pani Miklasová si takýto poriadok ošklivila, Petrovičovi sa páčil. Pochválil Dubca, že sa aspoň stará o svoje deti.

— O bastardoch, — zakríkla ho tetka, — o svojom svinstve vedie evidenciu, ale o svoje zákonité dieťa, ako sám vravíš, sa nestará. To v domácej matrike iste nebude. Iste je len v riadnej.

Hádali, ako to môže byť.

— Možno nevie o dieťati, — proboval rozlúštiť záhadu.

— Sotva, — zavrtela tetka rukou v povetrí, — nedá sa predstaviť, že by sa milenka nebola zaujímala o vyštvanú ženu.

— Spočiatku nepoviem, — mudroval poslanec, — ale potom, keď sa nik nehlásil, zabudol na ňu. Pri toľkých deťoch je veľa starostí, nebol by div, keby sa jedno stratilo. Veď je to aspoň dvadsať za tých dvadsať rokov…

— Čoby, — opravila, ho, — len dvanásť. Sama mi spomínala, že už tretí rok, čo nejde trináste. Zafikala, že je to pre ňu škoda, ročne aspoň tristo šesťdesiat korún, keď sa šacuje matka čo len na mesačných tristo korún. Rátať vie tá Mahuliena!

Petrovičovi bolo smiešne takéto oceňovanie detí a percentuálny zárobok na nich. Tetka si zakryla uši dlaňami, ako čo by ju smiech urážal a nechcela ho počuť. Je smutné a raz nie demokratické klásť na úroveň neskúsené dievčatá tým všelijakým strakatým Oľgám, Lujzám, Irenám, Lámam a Cifrám, ktoré stoja v Dubcových stajniach, podľa toho, koľko litrov je napísaných na čiernych tabuľkách nad ich rohami, alebo podľa toho, aká je to rasa a koľko vážia. Petrovič nevidel v tom nič znehodnocujúce, začal sa chechtať a tvrdiť, že tie dievčatá iste vedia, čo robia. Porovnal Dubca s dobrým gazdom, ktorý takto len získa, lebo žena s dvanástimi deťmi pri jeho spoločenskom postavení by ho iste stála viac ako tých tridsaťšesťtisíc do roka, koľko teraz platí.

— Ale by mal aspoň ženu, — nedala sa presvedčiť.

— Takto ich má desať, a lacnejšie, aj o potomstvo je postarané, i úradníka — matrikára zamestnáva.

Nedala sa rozveseliť. Zvážnel i on, aby si ju nerozhneval, nakoniec jej prisvedčil. On to len tak, zo žartu. Terajší svet je vo všetkom prevrátený. Medzi ľuďmi sa vzmáha nenávisť k ľuďom a láska k zverom, preto sa ľudia stávajú zvermi k svojim spolublížnym. Táto výpoveď sa síce nehodila do rozhovoru, ale tetka odobrila výrok:

— Taký Dubec i so svojou matrikárkou, matrikou a zamatrikovanými je hotový Zväz zvierat.

— Lenže tu predsa aspoň platí aké—také poplatky zamatrikovaným členom, — ukázal na rozdiel poslanec.

— A zamatrikovaní členovia matrikárovi.

— Členovia predsa niečo dostanú.

— Mal by si niečo robiť proti takýmto mravom. Nie je to na vydržanie. Odoberanie tabaku by sa malo tiež zreformovať.

— Urobím, čo môžem, — sľúbil, — chyba je len, že som sa nedozvedal, či je v tomto zväze i môj klient.

Tetka sľúbila, že sa o tom prezvie a oznámi mu výsledok.

— Ak by žiadala poplatok za výťah z matriky, vďačne zaplatím.

Vstal a bozkal tetkinu čiernu žilnatú ruku. Odprevadila ho až do pitvora. Stiahla svoj hrmotný hlas do šepotu, aby nepočuli dievčatá v kuchyni:

— A vieš, že sa tá obluda zaujímala i o tvoju dcéru Želku?

— Hovorilo mi čosi dievča, ale to bola len taká kurtoázia, taká akási malá zdvorilosť.

— Ó, nie. Vážne.

— Vážne?

Petrovič zložil klobúk, ktorý už mal na hlave, nohu vystretú ponad prah, že vyjde, stiahol k nohe, stojacej ešte v pitvore. Čosi ho príjemne pošteklilo, hrdosť mu vstúpila do hlavy a rozhostilo sa v ňom príjemné uspokojenie.

— Vyhodila som ho. Ale si daj pozor na dcéru. Ona je schopná i s týmto úžerníkom koketovať. Ani nie z lásky, skôr zo šibalstva. Aby sa nepomýlila. Taký starý pavúk má pevné siete. Ešte ti ju omoce.

„Ani by nebolo zlé,“ prelietlo mu hlavou, „za ženícha by bol dobrý.“ Predstavil si kaštieľ, ohromné tably polí, neprehľadné hory. „Nebolo by zle. Ani je nie starý. V mojom veku,“ ozývalo sa mu v mysli.

— Vyhadzovať si ho nemusela, Kornelka, — nepozdalo sa mu. — Takí páni sa nevyhadzujú. S takými pánmi sa musí jemne, v rukavičkách, po aristokraticky. To by sa malo napraviť.

— Ešte raz ho vyhodím, ak príde pokúšať, — zahúkala energicky.

„Čo chodí k tebe, a nepríde rovno k nám?“ pozastavoval sa. „Nevie moju adresu?“

— Vyhodím, — zatínala päste, — nechcem, aby sa niekto z rodiny dostal do domácej matriky osvietenej panej.

To už bolo ovalenie drúkom. Petrovič sa urazil. Zdržal sa príkreho slova, ale nemohol zahaliť vetu:

— Prisprosté je to. Keď už, tak riadna matrika, — vykĺzlo mu z úst, čo ho hneď zamrzelo. „Nemal som to pred tetkou hovoriť, to je osoba, ktorá na všetko hľadí mrzko.“

— Teda sa nezaujímať u Mahulieny? — uštipla.

— Netráp sa, Kornelka. Budem sa sám zaujímať.

— Pozor na diviaka!

Rozišli sa trošku rozladení. Tetke po druhý raz už ani ruku nebozkal. Pomýlilo ho celkom vedomie, že sa Dubec o jeho dcéru vážne zaujíma. Len aby to bola pravda. „Nie, nebolo by to zlé. Vyexámenujem Želu, čo to bolo. A s tými dubcovskými procesmi trošku počkám. Lepšie bude predbežne čušať.“

Na prízemí, zíduc zo schodov, počul cez otvorené dvere neustálený hlas mladého človeka. Deklamoval. „Iste ktorýsi španielsky červený kohútik,“ skočilo mu do myšlienok a pošteklilo nos na usmiatie.

Jasne počul:

Petrovič nebásnil nikdy, ale tu sa mu odrazu mimovoľne tisli slová do nasledujúcich rýmov:

Myslel na Dubca a na Želku… „Nie, nebolo by to zlé.“