ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dr. Landík splnil sľub, daný Mikeskovi. Zaskočil skúmať volebnú náladu i do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou. Možno, že to bolo naopak: stretnúť sa s Aničkou a popri tom skúmať volebnú náladu. Pravdepodobnejšie bolo: naprv dievča a potom nálada. Staromešťanov i tak poznal ako svoje vlastné vrecko. Tým by veru darmo rečnil o užitočnosti strednej politickej línie. Neosvietil by nikoho. Kdeby! Staromešťania predsa nebudú počúvať komisára, keď sa môžu zhovárať s väčšími pánmi, vezmime hneď napríklad čo len okresného náčelníka Brigantíka. Ale čo len Brigantík. To je tiež nič. Väčší pán je miestny kňaz, Anton Turček. Nie preto, že je kňaz, ale preto, že už dávno derie krpce na politických cestách, je stálym poslancom a raz bol aj ministrom. Ministerstvo prestalo, ale titul, sláva a autorita zostala. Staromešťania boli v jeho vleku. Vysvitalo to nielen z toho, že bol kostol obnovený a fara celkom nová, ale najmä z toho, že nový veľký zvon pomenovali Antoniom, a že bola i Turčekova ulica. Našli sa aj inde jeho kňazské vplyvy a vleky, ale tie sa na prvý pohľad nedali vidieť, lebo boli vložené do mestských a obecných zápisníc, ktoré okrem trnavských historikov nikto nečítal. Spomenieme len „čestné občianstva“ a vydané o nich „čestné diplomy“, visiace na fare a prístupné iba hosťom, ktorí navštívili pána ministra mimo služby. Všetko vzácne spomienky za sklom z čias ministerstva, všetko svedectvá nehynúcich zásluh a hlbokej vďaky občanov Starého Mesta, Žiliny, Trenčína a Svätého Petra v Turci. Potom bola tá hrubá, v koži viazaná kniha so zlatorezom a zlatým nápisom: „Anton Turček ako spisovateľ, buditeľ a kresťan“, ktorú vydali, keď mal päťdesiat rokov a do ktorej napísali pochvalné články jeho politickí priatelia. To bolo čítanie len pre kňazov a kniha slúžila ako okrasa všetkých straníckych klubov, múzeí a knižníc, pospolitosť ju rada pozerala pre množstvo svätých obrázkov, ťažko bolo sa k nej dostať, lebo stále kolovala.

A ešte jedno. Skoro by sme boli zabudli. Keď bol ministrom, myslelo sa i na to, že mu udelia k početným čestným občianstvam i „čestný doktorát“, nie tak za diela, ktoré nenapísal, ako za diela, ktoré urobil, a za reči, ktoré pohovoril, nie tak na kancli a pred oltárom, ako v sneme, v snemových výboroch a na ľudových zhromaždeniach. Škoda, že sa tento divotvorný vták dlho kľuval, a kým sa vykľuval, padlo s ministerstvom i vajíčko do vody, a tak sa radšej nevykľuval. Strana šla do opozície, kde sa doktoráty „honoris causa“ neudeľujú.

I takto, bez doktorátu, v Starom Meste mohli slobodne rečniť len sedmičkári. Štvorkári len s pomocou sedliakov z okolitých dedín alebo v lese četníckych bajonetov.

Veď boli, boli i straníci štvorky, ale len čiastočka inteligentov, veľká väčšina írečitých mešťanov ukladala sa okolo svojho pána ministra m. s., poslanca NZ, viacnásobného čestného občana, majiteľa zvona Antónia, Turčekovej uličky, rytiera zlatého pokálu už po tretí raz atď., atď., ako slivka okolo kôstky.

Tu komisár rečniť nemohol, aby nemusel ploty preskakovať. Aj Mikeska žil tu len z vidieckeho čierneho chlebíčka.

Keď prišiel Landík do sekretariátu, Mikeska, hoci bol najoddanejší prívrženec zelenej farby, voľky—nevoľky začal meniť farby. Vytiahol v zmätku ihličku s hlavičkou kŕmnika, ktorú od istého času nosil v kabátovej dierke namiesto ďatelinového štvorlístka, a s naširoko roztvorenými očami sa ho spýtal:

— Azda len nechcete u nás rečniť?

— Študujem náladu, — utišoval ho komisár.

— Veď to. Zahádzali by vás.

— Nálada teda nie je veľmi dobrá?

— Kurz vóta veľmi vysoký. I to len u Cigánov. Fazuľa sa minula. Radi by hrachu kvôli premene.

— So škvarkami, ako Sielničania?

— Čo škvarky! Aspoň s rebierkami.

— Hm. „To si ani nezapíšem,“ pomyslel si Landík.

— A u „domorodých“ klochtia svojráznu autonómiu, — podpaľoval sekretár.

— Bez „auflágu?“

— S vyprážanými Čechmi, Židmi a luteránmi.

— Fuj! To sa nedá použiť.

— Trojaké mäso! Mali by si zaúdiť svojho čestného občana. — Mikeska si pošúchal nohou lýtko a sršal:

— Sfanatizuje všetkých. Vy chcete náladu. Najlepšie ju poznáte po zápalkách. Čo mešťan, to zápalka s čiernym drievkom. Chcel som rozšíriť so zeleným, ale ich nekupujú. Sedmičkári rečnia proti nim, že sú centralistické. Kto má zelené, je vraj proti Slovensku.

Svinku si strčil do dierky kabáta a vytiahol škatuľku zápaliek. Poštrkal a ukázal Landíkovi:

— Mám ich na sklade. Chcete?

— Dajte zo päť.

Kým ich vyberal z drevenej truhlice, srdil sa:

— Kam vkročia svojimi čiernymi labami, tráva nerastie. Kto by ich skonkuroval? Ako sú voľby, aj košele nosia celý mesiac, aby boli černejší.

Landík mal dosť z nálady. Čakal, že Mikeska prejde na Aničku.

Zahovorí o pozdravoch, ktoré si vymenili jeho prostredníctvom, ale keď sa sekretár vše len okolo politiky krútil, ako drevený kôň na kolotoči okolo verkľa, chcel ho upozorniť a zaviesť na túto milú bočnú cestičku. Raz sa nedá rečniť, hovorme o inom, príjemnejšom.

— I dobrí straníci sa nájdu. Taký Brigantík.

Myslel si, že sa za Brigantíkom vynorí Anička, lebo veď tento chlap ho dal preložiť do Bratislavy pre Aničku.

— Tomu ja zapražím, — pohrozil sa Mikeska so škatuľkou zápaliek v ruke. — Taký Žoli Žoker! Ku každej farbe sa hodí a každé číslo na karte nahradí. Mnohofarebný — bezfarebný! Ale hroma bezfarebný. Čížik o ňom povedal epigram:

— Nadŕža Antoniovi.

— A Tolkoš?

Tolkoš chodil za Aničkou. Teraz už iste príde do reči Anička.

— Jarmočný brav, — nadával Mikeska, — predá sa tomu, kto dá viac. Ako dodáva mäso učiteľskému ústavu, ktorého patrónom je náš viacnásobný „čestný občan“, obchádza ma na sto krokov.

— Teda Rozvalid.

U neho slúži Anička. „Ak ju teraz nespomenie, začnem o nej hovoriť ja,“ predsavzal si Landík.

— Rozvalid sa rozvalil, — strel ho zo sveta máchnutím ruky sekretár, — je na bruchu a robí peklo v dome. Tam nesmie lyžička padnúť na zem, stolička zaškripieť, kľučka vrzgnúť, parketa puknúť, pohár cvengnúť, dážď oblok poklepať, mucha zabzučať, už cvála po izbách, chytá sa za hlavu, kope do stoličiek, hádže poháre a servítky. Mak musia ísť tĺcť do susedov, rádio je v kuchyni. Strašné! To je pacient, ktorému dentista stále umŕtvuje zubný nerv. Ja už ta ani nechodím. Vypovedali ma z domu. Sama Anička.

„Konečne Anička,“ uľahčilo sa Landíkovi.

— Sama ma prosila, aby som ta nechodil, kým „starý pán“ vyzdravie, že ho vraj moje návštevy rozčuľujú. A prečo ho rozčuľujú? Pre Aničku. Myslí si, že mu ju odvediem. Azda nechce fialky voňať ten starý cap. Ľutujem ho. Zakročoval som v jeho prospech. Aj vás som prosil, aby ste požiadali pána Petroviča, nech ho aspoň do okresného výboru vezmú ako odborníka vo finančných veciach, keďže ho už nechceli kandidovať. A on ma vypovie z domu. Hnevám sa na neho. Čo neovoniava svoju pivóniu? Či si myslí, že sa to dievča zahrdúsi starým povrazom? Veď on nevie ani ruku stisnúť.

— A čo dievča? Chce? — prehradilo Landíka.

— Nemyslím. Ale či človek vždy to robí, čo chce? To je dievča—srdce, dievča—otrokyňa. Ona je schopná kvôli celistvosti jedného sprostého kališteka tomu starigáňovi i do lona sadnúť. A žena je tiež taká. Aby nekopal do stoličiek, strpela by i tajnú domácu priateľku vo svojom vlastnom dome. Nech sa hoci objíma s ňou, nech len nehádže servítky do hlavy. Rozvalid je zas v povedomí chorého človeka, ktorý si myslí, že si môže dovoliť všetko. Neradím vám, aby ste ta zašli, zavrzli by vám nos medzi dvere.

„Rozvalid iste nezabudol na to, že ju raz našiel u mňa,“ obliala horúčka Landíka. Pokukával na Mikesku, aký je výrečný a pohyblivý, chodí po izbe rozochvený a skrúca gombičku na kabáte. To ho iste to vypovedanie návštev rozčuľuje. „Nie je mu dievča ľahostajné,“ hádal a zas si spomenul, ako chválil Aničku, keď mu tlmočil jej pozdrav a rozprával o Rozvalidovej tragédii. Nechcelo sa mu veriť, že by si dievča začínalo s direktorom, to už skôr s Mikeskom. Je síce tento náš pán sekretár trošku dýchavičný, krátky a tučný, zo šiat vyrástol, ako čo by mu ich boli v jarku merali, ale je mladý. Nedá sa veriť, že by dala prednosť bankárovi, ktorý je „na bruchu“ a ktorému sa iste už aj hlava trasie… Landíkovi sa videlo, že Mikeska prepína, a to z lásky k dievčaťu. Zaujímavé. Vtedy Tolkoš, a teraz Mikeska, a ak je pravda, i Rozvalid. Traja súperi! Nikdy je nie voľná.

Začal upodozrievať sekretára, že mu chce len chuť odobrať, aby nešiel k Rozvalidovcom a aby sa s dievčaťom nestretol.

Mikeska neprepínal. Rozvalid býval ako na tŕní, ale len keď Mikeska prichádzal, ináč bol už dosť pokojný, a po Petrovičovej návšteve sa i vzpružil. Čudnú myšlienku jeho ženy, aby si Aničku osvojili, prijal, len aby manželke urobil radosť. Neprišiel na pravú príčinu, že to pani Klema len preto narafičila, aby seba zachránila a prekazila viditeľný sklon svojho muža k Aničke. Keď bude „otcom“, bude sa môcť s ňou po otcovsky zabávať, a ako otec, ktorý má dcéru, pomaly azda sa vráti k životu. Stav zriekania sa všetkého a zanevrenie na každého u Rozvalida naozaj prestal. Nádej na bývalý blahobyt sa zazelenala, keď ho Petrovič ubezpečil, že pravoty môže vyhrať. Práve len Mikeska šarapatil. Keď ho videl v dome, a najmä v rozhovore s Aničkou, zasa začali skákať všetky stoličky, už i tak kaliky, lietali servítky a triasli sa obloky od kriku. Raz po takej návšteve si direktor zasa ľahol do postele, kopal do perín a spomínal smrť, kázal ísť po Antónia, aby ho prišiel spovedať. Ledva ho utíšili. Búchal o peľasť a ako blázon stále opakoval: „Nepúšťajte mi sem toho Mikesku!“ Po tom výstupe prosila Anička sekretára, aby k nim nechodil, kým „starý pán“ nevyzdravie.

Mikeska tento stav mylne označil za stály, ale dobre chápal, že výpoveď z domu bola zo strachu, aby mu dievča neodviedol.

Ten istý strach pociťoval i Mikeska, že si Rozvalid privlastní Aničku nie ako dcéru, ale ako tajnú domácu priateľku, ak už ňou nebola. Neraz myslieval na také domácnosti, kde zákonitá žena trpí priateľku v dome. Tá hlúpa Klemuška je iste z nich. Chcel dievča zachrániť, lebo podľa jeho presvedčenia i ono bolo hlúpe, mäkké, dobromyseľné a poddajné.

— Viete, pán doktor, najlepšie by bolo to dievča ukradnúť, keď spí, — navrhoval a rozčúlený skrútol gombičku na kabáte tak, že mu ostala v ruke.

Landík sa uškrnul:

— Načo kradnúť? Možno by šla dobrovoľne.

Obrátil vec na žart:

— Kto by teraz ženy kradol? Ak má rada, nájde cestu k vám, ak nemá, i keď ju ukradnete, nájde cestu späť. Bez lásky sa vám vše vykĺzne ako ryba.

Rozmýšľal chvíľku a náhle sa opýtal:

— Páči sa vám?

Mikeska mlčal. Hútal, či má pravdu povedať, či zľahčiť svoju lásku, aby sa Landík o nej nedozvedel. Po krátkom váhaní sa priznal:

— Mne by sa páčila, ale to je nie dosť.

— A?

— Keď sme už pri tom, poviem vám, mne sa vidí, že sa jej páčite vy.

Zavrtel v zmätku svinkou v kabátovej dierke.

— Odkiaľ to viete? — robil sa prekvapený Landík.

— Vždy si vzdychla, keď sme nejakého Jána spomínali, — zavzdychol.

— Len to?

— A vždy sa zamyslela, keď prišiel do reči Tolkoš alebo Brigantík. Som presvedčený, že aj u Rozvalida len preto zostáva, lebo ju tam drží spomienka na vás. Potom, viete, keď som šiel do Bratislavy na tú nešťastnú kandidátsku schôdzku, celá červená mi pošepkala: „Pozdravte pána doktora Landíka.“ Veď som vám pozdrav odovzdal.

— A odo mňa ste ju pozdravili?

— Pozdravil. I to som jej povedal, že prídete.

— Čo ona na to?

— Neverte, nepríde, — povedala a zastrela si oči dlaňou. No, a teraz ste tu.

— A nemôžem k nej.

Landík bol dotknutý a zakašľal. I Mikeska začal oddŕhať.

— Je to tam peklo s jedným čertom a dvoma anjelmi.

— Vyvábiť by ju bolo treba, — vykypelo z komisárových úst.

Rozmýšľali.

— Vyvábiť, ale ako?

V tomto uvažovaní sa Landíkovi videlo, že stojí zasa na krížnych cestách, ako pred pol druha rokom. Musí sa rozhodnúť, ktorou cestou pôjde? Či tou, čo vedie k Aničke, či tou, ktorá vedie od nej, bohvie kam? Už raz jej pokazil šťastie. Keby nie on, dnes by bola ctenou pani meštiankou, údenárovou ženou. Dnes zas Mikeska, ktorý má pred sebou politickú kariéru, lebo veď ako za Veľkého Napoleona nosil so sebou bubeník maršalskú palicu, tak skoro každý politický tajomník nosí so sebou papier na poslanecký mandát. Mal by i jemu vstúpiť do cesty za šťastím ako nejaký zbojník a olúpiť obidvoch. Pozor, bratku! Alebo ty, ale naozaj, alebo Mikeska.

— A vzali by ste si ju za ženu? — vyhŕklo z Landíka.

— To závisí od nej.

— I moja odpoveď závisí od nej.

— Áno, otázka je, ktorého z nás by si vzala.

— To dievča treba ratovať, — nástojil Mikeska, — kým je čas.

— Viete čo? — chytil sa slova Landík po dlhšej chvíli a úsmev mu preletel pod nosom. — Máme voľby. Rečniť sa teda, ako vravíte, v Starom Meste neoddá, lebo nám leží v ceste ťažké brvno, minister mimo služby Antonius. Jeho my dvaja odgúľať nevládzeme. Spravme medzi sebou voľby. Anička bude národným kolektívom, ja štvorkou, vy sedmorkou…

— Ja sedmorkou nebudem, — zháčil sa Mikeska, — som štvorkár do posledných konzekvencií.

— Teda budem zasa ja sedmičkou, ako pred pol druha rokom. Na tom teraz nezáleží. Záleží na tom, koho si z nás dvoch vyvolí.

— Voľby sú tajné, — smial sa Mikeska.

— Môžeme zachovať i tajnosť. Kde sa volí, tam je ceduľka. Nech volí ceduľkou. Urnami budú naše dlane.

Mikeska sa iste necítil kandidátom na prvom mieste, lebo po krátkom smiechu mu stvrdli črty.

— To by bola komédia, a vec je vážna, — namietol.

— I voľby sú vážne, a predsa sú komédiou.

— Je to na celý život, — odporoval sekretár.

— A tých prvých nevolia na celý život? Tých sa potom nestrasieme do smrti, kdežto tu je vždy možný rozsobáš.

— Jeden z nás bude zahanbený, — bál sa tajomník.

— Pozrite, pán tajomník, ja som kandidátom na poslednom mieste, a nehanbím sa.

Napokon bol Mikeska uzrozumený. Bude aspoň zábava. Kládol len podmienku, aby sa ceduľky vložili ako pri voľbách do obálky a prečítali až doma. Šlo už len o vyvábenie „národa“ z dúpäťa, v ktorom ho strážil „strigôň“. I to riešili po dlhšom uvažovaní. Keby sa do veci zamiešal úrad, Rozvalid by nemohol protirečiť, aby Anička nešla hlasovať. Nejaké také úradné vyšetrovanie.

— Vy ako komisár viete, čo stále vyšetrujú.

— Čo stále vyšetrujú? — zamyslel sa na chvíľku Landík. — Najčastejšie dôchodky, — vynorilo sa s istotou z komisárových myšlienok, alebo Zuzka patrí do triedy 3 Ab a či do 4 B, aby mohli vykázať nedoplatok. Koľko platí Rozvalid Aničke?

— Hop! Ja tam mám priateľa Jerábka, — neodpovedal na otázku Mikeska, — so mnou vojenčil, je potajomky naším straníkom, lebo tam sú ináč všetci socialisti podľa ich ministra. Ten nám to za päť korún spraví, že ju vyvolá a úradne zavedie k poisťovni, my sa jej na ulici ponúkneme za sprievodcov.

Udrel sa po čele a otrčil dlaň:

— Dajte dve koruny päťdesiat.

Oklamať nemocenskú poisťovňu bolo takrečeno povinnosťou každého statočného občana, ktorý zamestnáva robotníka. Nie dosť, že robotník kradne čas a čo mu do rúk príde, ešte i nemocenská sa k nemu pridá, aby boli aspoň dvaja, ktorí zadarmo berú peniaze. Tak rozmýšľal každý, i Rozvalid. Ani trošku sa nečudoval, keď prišiel Jerábek, aby Aničku odviedol do kancelárie, kde ju čaká pán správca, a len zlé svedomie v ňom zahovorilo, keď dievča potichu upozornil, aby Jerábek nepočul.

— Nepovedzte viac ako sto päťdesiat.

To bola tabuľka 2. platovej triedy nemocenského Aa triedy invalidného a starobného poistenia, denne osemdesiatpäť halierov. Najlacnejší stupeň.

Sluhovi pohrozil prstom:

— Nedržte ju tam dlho.

Len čo vyšli, Jerábek jej veselo zasalutoval po vojensky a ukázal rukavičkou bez prstov smer:

— Tadiaľto, prosím.

To bolo k rohu Poštovej ulice, kde ju kedysi Landík čakával, keď chodila s mäsom od Tolkoša.

— Však trafíte, slečna?

Potmehúdsky zažmurkal, ale sa hneď spamätal a pokračoval dôstojným hlasom:

— Len rovno, potom naľavo.

Čosi také pridal, že je on už nie potrebný, a uklonil sa jej, nadvihnúc čiapku.

— Ľa, oni ráčia už aj ísť, — ukázal čiapkou na dvoch pánov, ktorí sa približovali.

Mikeska s Landíkom šli oproti. Poznala ich hneď a zastala. Srdce jej zabúchalo i od radosti i od ľaku. „Predsa prišiel,“ zaplesala a akási sladká hmla zahalila jej na sekundu myšlienku, ktorá sa pustila na srdce, odtiaľ do nôh, trošku ich oslabila a stratila sa. Ľakal ju Mikeska: „Načo je len tu?“ Jerábkova čiapka zmenila sa na Landíkov klobúk, trčiaci vysoko v povetrí nad ostrihanou, dávno nevidenou, jej tak príjemnou bledou tvárou s tmavými fúzikmi. Zamával ním na znak pozdravu a poponáhľal sa k nej. Mikeska za ním.

— Anička, — stačil povedať a chytil jej ruku.

Áno, áno, bol to pán doktor, ktorého nevidela pol druhého roka, ale na ktorého často myslela, a tak sa s ním dosiaľ nerozlúčila… Áno, áno, bola to Anička, na ktorú málo myslel vo veľkomestskom kriku a ktorá sedela predsa v jeho myšlienkach a v srdci pod tenučkou, ľahkou vrstvou prachu, takou tenkou a ľahučkou, že ju sfúkol pohyb jej zlatých mihalníc a zmietla štetôčka jej dlhých rias.

— Nič ste sa nezmenili… Dovoľte.

Vložil si ruku pod jej pazuchu. Jej sa to videlo nepríležitým pred Mikeskom, a ledva badateľne stisnúc jeho rameno, vyrovnala zohnutý lakeť.

— Prečo nechcete? — pridusilo mu hlas. — Tak dávno som vás nevidel. Raz som tú ruku pustil. Teraz by som ju nerád.

— Jáj, pán komisár, — ohlásil sa profánne Mikeska, — vy ráčite kortešovať. Kujete želiezko, a ono si bude myslieť, že musí byť žeravé.

— Tak ráčte z druhej strany, — ponúkol v radosti Landík. — Nech sú dvaja kováči.

Anička veselo ponúkla oba lakte. Na jednom zavisol Landík, na druhom sekretár. Takto ešte nikdy nešla medzi dvoma mládencami. Čo povedia, keď ju uvidia. Ale nech. Jej je akosi dobre, sladko. Nech vravia, čo chcú.

Priznali sa, že ju chceli len vyvábiť na hodinku, keď ten „starý pán“ nerád návštevy a mohol by im hlavy poroztĺkať.

— Ach, pán je už zdravý, — zastavila v reči Mikesku, ktorý už zasa začal hovoriť o stoličkách s troma nohami.

— Ale my sme chorí, — začal Landík žartovne, — idete s chorými, ktorí nemôžu, nemôžu…

— Bez vás žiť, — dokončil na plné ústa Mikeska.

Zašli za roh ulice a potom do hostinca U barana. Tam pri bielom stolíku a bielej káve volila Anička zahanbená a červená v tvári.

— Nechceme súboj, — presviedčal sekretár, — ako predtým bývalo, keď dvaja jednu milovali, sme demokrati a chceme riešiť konflikt po demokraticky — tajnými voľbami s kartičkami. Koho chcete, toho meno napíšte, dáme do obálky a doma spravíme, prvé, druhé, tretie a ostatné skrutínium. Zariadime sa podľa vášho vóta. Načo krvaviť svoje životy? Papier mám, obálky mám, pero mám.

Vytiahol z kapsy dve osmičky papiera a dve obálky, siahol po jednom z troch pier, ktoré mal v bočnom vrecku, odkrútil vrchnáčik, sekol ním v povetrí a podal Aničke.

— My sa za ten čas, kým napíšete mená a vložíte ich do obálok, obrátime k vám chrbtom a la španielska stena, nech vás to neurazí, — objasňoval s úsmevom, — španielska stena patrí k voľbám.

— A keď nechcem ani jedného?

Zasmiala sa za Mikeskom, nadvihla sa trošku zo sedadla a pritiahla svoju stoličku k Landíkovi. Spustila si ruky pod stolík na svoje koleno. Tu ju našiel Landík a vyniesol na obrus, položil ju naň ako krajec chleba a prikryl dlaňou. Len malíček bolo vidieť spod nej. Na malíčku sa krvavo zablysol rubín na prstienku.

Mikeska hľadel, či sa krajíček nevyslobodí. Zostal pokojne ležať. Dve tmavé ruky a červená slza drahokamu. Kopček, nad ktorým krváca jeho srdce.

Odtisol tácňu s kávou, privrel oči a zavzdychol polohlasne:

— Ako vidieť, možno voliť i bez kartičiek.

Potom pomaly prikrútil vrchnáčik pera, zastrčil ho do vrecka, osmičky papiera a obálky vložil do vrecka, vstal a podal ruku obidvom.

— Pôjdem.

— Nemusíte. Ostaňte, — zdržoval ho neúprimne Landík. Anička ho drgla koncom nohy. Tak sa jej žiadalo byť ešte bližšie k tomu jednému.

— Nie. Pôjdem. Vyhrali ste.

A so sklonenou hlavou vyšiel, zavrznúc si kapsu pod pazuchu.