ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozvalidovi sa nechcelo vstávať z postele. Rana na čele a na tyle sa už zahojila, náplaste sa odlepúvali, bolo ich možno už i strhnúť, ale načo vstávať? Nemá čo robiť. Banka ho vyhodila. Kam ísť, keď nie do banky? Od tridsiatich rokov tak navykol ráno pred deviatou ticho privrieť dvere a ísť bystrým, trhaným krokom do jednoposchodového domu s veľkou tabuľkou, s pozlátenými vypuklými písmenami: Banka Kriváň, úč. spoločnosť.

Postavili mu kríž na tento obvyklý chodníček. Zakázaná cesta. Keď tým chodníčkom nemôže, radšej vôbec nejde. Stratil postať — stratil záujem o život. Nič ho neteší, je mŕtvy. Mŕtvy nech leží.

Keď ho doktor zduril, že niet príčiny ležať, a kto chce žiť, nech sa postaví aspoň na podošvy, len—len že nevybuchol: „Nechcem žiť.“ Nevypustil zúfalé slovo, lebo tam stála i jeho žena so slabým srdcom, a vedel, ako by ju rozčúlil takýto výrok. Vstal, ale nešiel z domu. Nebude sa ukazovať, aby ľudia nepozerali na neho s ľútosťou alebo škodoradostne. Nemohol by každému vysvetľovať, čo sa s ním stalo a ako sa to stalo. Chodil po veľkých izbách bez pokrovcov, ktoré stáli zvinuté na hŕbe v pitvore, s nerozostaveným náradím, čakajúcim v neporiadku po kútoch na odvlečenie, ako to exekútor na rozkaz banky nariadil, aby tlačil a prinútil direktora i jeho ženu usporiadať si túto trápnu dlžobu. Byt bol ako zoblečený mŕtvy človek so všetkými svojimi škvrnami, vyrážkami, vredmi a nedostatkami po holom tele. Tak sa ho žiadalo niečím prikryť.

Nervózne hmatal náplaste na čele a na vyholenom tyle, ako čo by bolo hlavnou vecou, či dobre držia, a ťahal sa pritom z miesta na miesto ako hrbatá tôňa, neumytý, neučesaný, v papučiach, v župane s nezaviazanou šnúrou, ktorá sa vliekla za ním ako povraz obesenca, ktorý spadol zo šibenice.

Zavše zastal naprostred izby alebo obďaleč obloka a díval sa von. Maril sa mu cintorín. Telegrafické stĺpy boli ako kríže, úbohé holé stromy ako žobráci, obloky a špinavé steny domov ako hrobky, sčerneté kôpky zmeteného snehu popri dláždených chodníkoch a vysoké strechy domov ako rad hrobov. Šli furmani s dlhými brvnami po vyleštených koľajach ako zakutaní funebristi pri dlhom mŕtvom. Z nozdier koníkov valila sa para ako z pohrebného kadidla. Všade smrť. Tučné holuby poletovali v slnečnom povetrí, vrabce ďobali v truse, chlapi kričali: „Hou, hou!“ Vozy škripeli. Usmiaty malomešťan v krátkom zimnom kabáte prebehol cez hradskú… Tu by bol ešte život… Rozvalid ho nevidel. Pozrel do seba, a tam bola jeho minulosť, ktorú sto ráz premyslel, a vše mu kľuvala v srdci ako dravý vták. Bolelo ho to. Bôľ tisol sa mu do hrdla, do nosa, do očí a on držal toho dravca pri rane, aby v nej zobal a trhal ju, nech bolí.

Sadol si do fotela k peci. Zas len premýšľal, ako sa to všetko stalo.

Chybným krôčikom.

V prostom meštianskom živote si človek môže jedným chybným krôčikom niekedy i nohu zlomiť, ale v banke bankový direktor si takým krôčikom môže celý svoj život dolámať.

V istý deň mu predložili dve zročné zmenky. Jedna bola komisárova Landíkova na päťsto korún a druhá, takzvaná „politická“, na pol milióna korún, na ktorej boli podpísaní samí veľkí ľudia v spoločenskom, obchodnom a najmä politickom živote, od ktorých, v prípade potreby, môže ústav, azda i jeho vedúci, všeličo dosiahnuť. Tí majú styky so smerodajnými kruhmi. Neoplatilo by sa banke, keby ich nahnevala protestom zmenky. Kdežto o Landíkovi sa to nedá povedať. Ten „zvádzal“ jeho kuchárku.

Preto rozhodol:

— Landíkovu zmenku protestovať. Tú druhú si páni zariadia. Ja sa už postarám.

To bol prvý chybný krok.

A ako už býva pri chybnom kroku, aby človek nepadol, pomáha si pre rovnováhu nielen druhou nohou, ale i rukami, chytajúc sa i povetria, čím sa dostáva do neprirodzeného položenia, — tak i direktor Rozvalid po prvom potknutí sa v dôvere v panskú šľachetnosť nepredniesol vec ani správe. Týždne a mesiace sa míňali, a noblesa čušala. Čušala na listy, na osobné zakročenia, i po expresných cestách, i po zúfalých krikoch a prosbách. Čušala ako Dunaj. Nezažblnkotala veselou vlnkou. „Dáme vec do poriadku.“ Tiekla nemo, popolavo, žlto, čierno vo svojich korytách, stála so zamknutými ústami, alebo sa ticho hojdala v bedrách so zloženými rukami na chrbte, sprosto sa dívajúc na užasnutého človeka.

Rozvalid čím viac písal, tým boli žíranti negramotnejší, čím viac cestoval, tým boli nehybnejší, čím bol hlasnejší, tým oni tichší, čím väčšmi zúfal, tým veselší, čim viac prosil, tým väčšmi tratili sluch a pamäť.

„Ja o tej zmenke nič neviem.“ „Veď je tam váš podpis.“ „Nepamätám sa…“ „Ja som si od vás nepožičal…“

Poniektorí boli i zlomyseľní: „Hja, čo ste neprotestovali.“ Iní naháňali strach: „Pol milióna ste hodili do vody — ľahkomyseľnosť!“ Našiel sa i taký, ktorý sa rozveselil a zarehotal sa: „Nevedel som, že v mojom veku budem môcť vyskakovať,“ čím myslel, že „vyskočil“ z obliga.

Prijímateľ na zmenke bol len ako človek veľa hoden, ale na zmenke nestál za nič. Rozcítil sa síce, ale nemohol nič podniknúť proti jalovým srdciam a boháčom s bukovými čelami. Povedal toľko, že sa peniaze dali do Družstva na výrobu koží s obmedzeným ručením, ktoré je v rukách kresťanských socialistov, aby sa obrátil na vodcov strany. Lenže to boli zväčša práve páni žíranti, a ako oni, tak i Družstvo malo na sklade len nespracovanú hrubú kožu, ktorú, ako sme videli, neobmedzene vynukovalo.

— To je nie naša vec, — odpovedala rezolútne slávna správa.

Rozvalid sa chytal za hlavu. Nenašiel v nej viac rozumu, nemal čo do hrsti vziať, habol do priečinka a vypapral z neho starý revolver.

Akoby nie. Všetky tisícky, ktoré si poodkladal za tridsať rokov, cenné papiere, rodičovský dom, ženine šperky, pokrovce, náradie mal dať za cudzích. Pred výstrelom pochodil mestských advokátov. Tí mu nadali:

— Mali ste mať rozum v pravý čas.

„Ruinovaný človek,“ myslel si. „Celý majetok mu pôjde na túto zmenku… A potom, samí veľkí ľudia sú na nej… Kto sa bude paprať?…“

Rozvalid onemel.

Ľahol si do postele. Revolver pod podušku. Cítil, že je bezcenný papier, ako tá nezariadená zmenka v portfeli, predtým znamenitá, neskoršie dubiózna a teraz zlá — celkom stratená.

Počká na revíziu.

Keď odišla revízia, prestali mu dávať poštu. Listy podpisoval prokurista. Nevolávali ho na cenzúru pôžičiek. Nevyjednával so stranami. Zachytávali ich iní. Nereferovali o ničom. Nepredkladali zápisnice na prečítanie. Posielali ho von zo zasadnutí správnej rady s dôvodom, že bude o ňom reč. Vykrámili všetky straty, ktoré utrpel ústav od svojho založenia, a obviňovali jeho. Nevedel, čo sa v banke robí, len to, že všetci bojujú proti nemu. Na jeho otázky odvrkovali, alebo čušali. Nevideli ho. Stal sa povetrím. Bol to dočasne ešte tichý, ale zjavný bojkot proti nemu, nariadený revíznou komisiou. Bezočivosť podriadených úradníkov sa vzmáhala a konečne vyvrcholila v tom, že postavili stolík pred jeho dvere, ktoré viedli do všeobecnej úradovne, aby nemohol prejsť k nim zo svojej správcovskej izby. Keď si to zakázal, najzelenejší praktikant, ktorého on priviedol do banky, hodil mu do tváre:

— Doma si rozkazujte.

Volal ho na zodpovednosť, ale prv, ako by ho mohol dať potrestať, potrestali jeho. Doručili mu list, že je prepustený, lebo poškodil banku o milióny, ktoré bude musieť nahradiť. Bránil sa.

Neosožilo. Prišla žaloba prvá, druhá, tretia. Bezočivý list jeho žene, že za straty je i ona zodpovedná. Prišli exekúcie, tvrdé, bezohľadné, nemilosrdné. Okrem úradných pečiatok v istý večer zapečatila ich aj krv do smrti utrápeného direktora a zatriaslo sa srdce jeho ženy, hotové roztresknúť sa a zastať…

V Rozvalidovi sa prevracalo všetko, rozum, srdce, žalúdok, hlava. Život ho dokonale kopol a smrť ho ešte nechcela. Postavili ho na nohy, ale bolesti zostali. Bolel ho každý klinček, na ktorom visel obraz, hodiny, keď bili, lyžička, keď cengla, pohár, keď zazvonil… „Nič je nie moje.“ Ale horší bol pocit opustenosti a životnej prázdnoty. Zdalo sa mu, že ho spoločnosť vytrela spomedzi živých. Boli slávnosti, večierky, schôdzky. Nik ho nevolal. „Veď by som nebol šiel, ale to oni preto, lebo ho ,direktora', pokladajú za mŕtveho. Ktože bude zvať mŕtvolu medzi veseliacich sa?“ Díval sa na svoju knižnicu s odbornými dielami a myslel: „Tomu som žil. V tom som sa vyznal. Načo mi je to všetko? Len podpáliť.“ Ťažko mu bolo dotknúť sa knihy, lebo by ho zasa chytila ľútosť.

Nebolo v ňom dvižnej sily: chuti žiť. Opustil sa. Hodil rukou, ako čo by prsť hádzal do jamy, kde mal ležať. Vo foteli ticho plakával nad svojím vlastným hrobom. Ale len keď bol sám. Pred ženou sa premáhal, aby ju nezarmútil, hoci keď hľadel na ňu, bolo mu ešte smutnejšie. Žiadalo sa mu nahlas zavzlykať, hodiť sa na jej prsia a poprosiť ju o odpustenie. Stálo ho to mnoho úsilia, aby sa zdržal. „Milá žena, drahá žena!“ plakal v duchu, „krásny život som ti pripravil. Ani deti, ani pohodlie, nijaká radosť. Kam sa podeješ na starosť?“

Bol nežný k nej ako nikdy predtým. Hladkával jej rozčuchrané vlasy, potľapkával po lícach, pritisol k sebe a starostlivo sa spytoval:

— A srdce?

— Už je dobre, — potešovala ho a v smutných očiach zablysli iskierky úsmevu. — Tí páni sa spamätajú, — povzbudzovala.

— Iste, — veril kvôli nej, — poradím sa s veľkomestským advokátom. Títo tu dúchajú do jedného vreca.

— Pomaly náplasť zoberieme.

— Zoberieme, a potom pôjdem.

A hlavou sa mu točilo javisko so životnými scénami, ako táto malá, pekná žena vedela udržať domácu harmóniu večným ustupovaním. Koľko ráz sa oboril na ňu, klial ju, vysmieval sa jej, nadával, a ona vždy ustúpila, dala mu za pravdu, bezbranná vykrútila zbraň z jeho ruky. Tým chránila pokoj medzi nimi a sama stala sa nezraniteľná. Teraz sa mu stavala pred oči každá nespravodlivosť, ktorú na nej spáchal, ako živé svedomie a hrýzla ho. Skrotol až po nesmelosť, chabosť, takže ona musela vlievať do neho ducha, aby ožil a bol zasa ako predtým, nervózne krikľavý, napádajúci, hromžiaci, nespokojný s domácim poriadkom, s ňou, s kuchárkou, ponosujúci sa na zlé trávenie, na nespanie a užívajúci rozličné kvapky a pilulky.

„Čím by som ho len rozkývala?“ spytovala sa sama seba.

„Čím by som ju potešil?“ chodilo po jeho mozgu.

— Netráp sa, — hovorila mu, — trpíme za druhých, nie naša vina.

— Veď len keby si ty netrpela, — odpovedával.

— Mám všetko, čo som mala. Nič mi nechýba.

— Nechýba! — poláskal ju.

— Dáme všetko do poriadku.

— Dáme, — prisvedčil, aby ju upokojil.

A nič neusporadoval. Sedel apatický vo veľkom koženom foteli.

Ešte dobre, že tu bola Anička. To nebol kvet do náhrobného venca alebo kytky. Mala na sebe len bielu zásterku a čepček na hlave, ale jej sviežosť, nádych zdravia na tvári, trblietanie v rosistých očiach, a hoci v duši stiesnenie nad položením jej pánov, poletujúci úsmev na perách, nahrádzali pekný jarný deň a celú lúku kvetov.

Rozvalidovi, keď ju videl, ožila muška na brade a bez bzučania vyletovala pod nos. S chvíľkovou radosťou brával jej z ruky tanierik so zemiakovou kašou.

Nebola to už len kuchárka. Stala sa členom rodiny, akoby dcérou. Sedávala často v stolovej a veselila prítomných. Rozháňala mraky ako jarný vietor a sušila mokrotu v drobných jarčekoch zostarnutej, ožltnutej Rozvalidovej tváre. Pustila korienky do sŕdc od tých čias, ako sa direktor podstrelil a jeho žena na srdce ochorela. Nebola to len vďaka za opateru, čo Aničku presadilo do ich duší, ale to, že videli na nej a v jej konaní úprimnú sústrasť nad ich nešťastím a srdečnú vôľu pomôcť. Ostatní priatelia(?), keď i prišli navštíviť, len bedákali a rozohňovali sa naoko nad nečestnosťou ľudí, ale nebolo ani za necht chuti čo len krok spraviť v prospech stroskotaných, za akých ich pokladali. Ako aj pomáhať, keď išlo o ťažké peniaze? To len Anička mohla byť taká naivne dobrosrdečná, že ponúkla svojich vyslúžených niekoľko tisíc korún.

Chodil zavše i Mikeska.

Nemohlo sa mu uprieť, že mal dobré a statočné úmysly. Horlil proti nešetrným spôsobom exekvujúcej banky, absolútnej bezcharakternosti politikov—žírantov a proti perfídnosti politickej strany, ktorá nechcela uznať zmenku za politickú a odoprela platenie; karhal správu Družstva, zlorečil advokátom, chcel i pomôcť významnému straníkovi a členovi miestneho výboru strany, možno, že i pomohol tým, že písal vplyvným poslancom, ktorí, tak sa zdalo, zakročili, lebo peňažný ústav ktosi uchlácholil, hoci, môže byť, pomohol Rozvalidov revolver a vycedené kalúžky krvi. — Ale nemusel by chodiť. Iste chodí len kvôli Aničke.

„Ten nám ju chce vziať,“ strašila myšlienka Rozvalida, „izby budú zasa prázdne, bez slnka.“

— Čo len sem toľko chodí? — vybúšilo raz z neho.

— Iste kvôli dievčaťu, — odpovedala žena zostrašene.

— Tak nech zostane doma, — udrel prudko.

To bol jeho predošlý hlas, ako korbáč. Zaťal ním. Až ju horúčka obliala. „Preberá sa,“ mihlo jej hlavou. „Mužova nevšímavosť sa stráca,“ zaradovala sa. Ale jej hneď i čosi pošeptalo: „Žiarli na Mikesku pre Aničku.“ Chcela mu to i povedať. Zabrzdila sa: „Nech sa len o niečo zaujíma, nech sa len zobudí. Tak sa zotaví a vráti do života.“

Pozorovala a badala, ako jej muž oživuje v spoločnosti dievčaťa. Závidela, niekedy si i dlane tisla na srdce, ale dožičila manželovi, aby zaháňal svoje trudné myšlienky. Probovala napodobniť dievča, usmievala sa aj ona na muža, bola prítulná slovami i telom. Muž sa jej tiež usmieval a láskal ju. Lenže to nebolo také ako pri Aničke. S ňou sa to zdalo povinné, oficiálne konanie služby, a pri Hane mu oči žiarili, tvár dostávala farbu, bystrá, zajakavá reč cengala zvoncom.

„Aby sa mi ešte nezaľúbil!“ ľakala sa a cítila tlkot tepien v uchu, slabosť jej udierala do nôh, musela si sadnúť. „To by bolo strašné!“ Porovnávala sa s kamienkom, ktorý hádžu do vody. „Lepšie by bolo, keby si ju ten Mikeska vzal.“

A zasa Mikeska prišiel, meravela, že je muž nespokojný, vstáva, nevie postáť, sadá, nevie posedieť, chodí sem—ta, zastáva a zas chodí. Čosi ho trápi. Je podráždený, kyslosť mu vstupuje do čŕt, do slov, posunky bystrejú, reči sa náhlia, pľujú. Lepšie by bolo, keby ten Mikeska nechodil.

— Tomu Mikeskovi sa páčiš? — vyzvedala sa u dievčaťa.

— Nikdy mi to nepovedal, — odtískala.

— A keby ti povedal?

— Na chvály nedám nič. Kto chváli, nekupuje.

— A keby ti to povedal?

— Tomu som ja málo.

— A keby nie?

— Dobrý človek.

— Dvaja dobrí by ste sa zišli.

— To by bolo zle.

— Prečo?

— Mnoho je na svete zlosti. Nepremôžu ju štyri dlane.

— Pravda, pravda.

Nič sa nedozvedela. Dievčatá o svojich srdcových veciach hovoria vždy naopak pred cudzími, aspoň vo dne, keď im vidieť do tvárí. Ak nadíde dôverná chvíľa, nadíde potme. Dôvera rastie s tmou. Potme sú dievčatá úprimnejšie a skôr povedia pravdu. Ale svitne deň, a sú presvedčené, že sa včera v noci pomýlili.

„Spýtam sa jej v dôvernej chvíľke,“ rozhodla pani, a usmievajúc sa plachým úsmevom každému, v strachu a tajne stopovala po všetkých troch, kam sa Aničkina prítulnosť obracia.

Ani manžel ani dievča nemysleli na to, aby paniu zarmucovali. Direktorovi neprišlo na um, aby otváral svoje zmorené srdce pred Aničkou a zatvoril pred svojou ženou. Anička mu bola len rozkošným dieťaťom, ktoré vie nacediť niekoľko sladkých kvapák do jeho pohára, preplneného horkým nápojom. Mal v nej rád tieto sladké kvapky zabudnutia. A dievča ich len cedilo chorému, opustenému, trápenému človeku, ktorý potrebuje liek, opateru, lásku, milé slovíčko, minútovú radosť. Neváhala by ho i objať, i bozkať, len aby ho potešila, a tým i paniu, že sa darí, čo obidve chcú: zobudiť ho, aby mu svitlo, že aj okrem banky je život.

Ťažko rozoznať lásku od sladkých kvapák, keď má byť láska lekárstvom. Pani nemohla rozoznať. Ako aj? Kvapky by mohla podávať i ona, i Mikeska napríklad. A predsa, keď ich cedia oni, medicína neúčinkuje. Na Mikesku sa mračí a jej dlaň prichlopí svojou, akoby šepkal: „Neustávaj sa, práve mi Anička naliala.“

Manželka tŕpla a hľadala, ako premaľovať ukazovacie prsty. Aničke smerom k Mikeskovi, jemu k Aničke, manželovi k nej a jej k mužovi. Trápila sa a premýšľala. „Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty a môj muž upadne do predošlého nehybného stavu. To nie je dobre. Ak si ju nevezme, odľúbi mi muža, i keď nie náročky, a ja sa stanem starou, rozheganou stoličkou, ktorá iba zavadzia v byte. To je ešte horšie.“

— Ach, bože, keby boli deti, — zmenila svoje zúfanie v hlasnú túžbu. — Keby boli deti, boli by ešte väčšie starosti, ale by bol i životný cieľ, ktorý nedovolí klesať, bola by, keď nie iné, aspoň hračka, s ktorou sa možno doživotne maznať. Bolo by čím zameniť Aničku, hoci je to jediný náš priateľ, ale ktorý…

— Prijmi ju za svoju, — navrhla raz neistým, dýchaním prerývaným tichým hlasom.

— Už som na to myslel, — prekvapil ju povzbudenými, náhliacimi sa slovami, — kvôli tebe by to bolo dobré, aby si mala nejakú lásku okrem mňa, — zažmúril jedno oko na smiech. — Ale takému mladému dievčaťu netreba takej zdochliny, ako som ja. Mŕtvole dcéra?

— Aby mal kto zaplakať pri pohrebe.

— To ja už nepočujem, — zosmutnel.

— Ale ktože myslí na pohreb, — naprávala, — pokĺzlo sa mi slovo. Nie pre slzy, ale z vďaky za jej opateru, za jej správanie, za kresťanské konanie, za jej lásku.

— Nebude mať z toho nič, — vyhováral.

— Ale my. Dcéru, keď nie iné. Budeš mať na čo myslieť, budeš mať nádej, vzchopíš sa, začneš pracovať. Tvoj život dostane plnienku, pochutí ti… A ako sám vravíš, môj tiež. Len preto sme takí opustení, že nemáme deti. Keď budeme mať…

— Dievča na vydaj. Trafí sa vydať, a tam sme, kde sme teraz. Ten protivný Mikeska aj tak škúli. Nemá to zmyslu.

— Práve pre Mikesku, — tromfovala, — keď ti bude dcérou, môžeš povedať: „Nie.“

— A keď ona bude chcieť? Nesmieme prekážať jej šťastiu.

— Aj vtedy.

— Nemusí ma poslúchnuť.

— Aká je, poslúchne. Len jej treba povedať: „Neopúšťaj nás!“

— Ty si čudná. Nebudeme využívať jej dobrotu. Keď bude našou dcérou, treba sa nám starať, aby sa vydala.

Otázka zostala nerozriešená, ale bola v dome. Chodila s Rozvalidom po izbách, sadala si s ním do fotela pri peci, sťahovala lampy, zapaľovala ich, hovorila a dívala sa oblokom, líhala si do postele, bdela, vpradúvala sa do driemot, vstávala. Jeho um mal sa čím zapodievať. Anička—kuchárka mala byť členom rodiny, menovať sa tak ako on. „Čudné. Čo povedia na to ľudia? Ešte nižšie padne. Nie. Prečo?“ Zdvihol sa v ňom vzdor a zanevrenie proti všetkým. „Nech vidia, že si ju viac ctím ako všetkých vás pánov—podliakov, medzi ktorých som i ja patril, vás mešťanov, lezúcich štvornožky, ako vši, za bohatými kožuchmi. Nemáte srdce — nemáte slovo. Mlčať, keď srdce hovorí! Mlčať, ako vám srdce mlčalo, keď malo hovoriť. Len jedno hovorilo — Aničkino.“

Vyhadzoval do povetria všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli do tej mlčanlivej, bukovej ľudskej hory. Z tisícich konárov len jedna vetvička mu zakývala, zohla sa k nemu, tú si vezme, osvojí, pichne za klobúk. Práve, nech vidia, banditi!

I žena — druhá vetvička — mu prisviedčala. Obtrhával ju celý život, malé chúďa, uhýnala sa pred ním mäkko, bez dreveného odporu, a teraz tu trčí sama, hýbe sa ako jeho viditeľné, chodiace svedomie. Nech teda dostane prázdne črevo plnienku, ako si to žiada. Nikdy nemala zvláštne prosby, až teraz. Nech má to decko, keď si tak žiada.

A ženin návrh v tomto skrotenom a šomrať začínajúcom človeku sa stáva zo dňa na deň prijateľnejší.

Žene vlhli oči, keď videla, že je jej muž zhovorčivejší, pohyblivejší, starostlivejší, zháňa písma, ráta a dbá aj o kuchyňu a o iné drobné veci. Začal zháňať zasa pilulky, prachy, kvapky, ako čo by mu záležalo na zdraví. Recept bol teda dobrý, ustaľovala v duchu. A čo je najhlavnejšie, ak bude Anička dcérou, nezaľúbi sa do nej, nevezme si ju, lebo jej bude otcom. Jeho žena zostane ona — Klemuška, neopustí ju, nevyženie. Veď len preto vymyslela celý plán s osvojením si dievčaťa.

Kula žeravé železo. Náhlila sa, aby sa vec čím skôr uskutočnila. S tajeným strachom spýtala sa Aničky, čo ona povie, keď sa jej ponúknu za rodičov. Keď pochopila, o čo ide, zahanbila sa a zavrtela hlavou:

— Mám otca.

— Ty si nie sirota? — zostala pani ako oparená. — Ja som si myslela, že nemáš nikoho.

— Ani nemám.

Keď videla, že je pani prekvapená, vyrozprávala jej historku o dvoch rubínových prsteňoch, ktoré dal otec matke a z nich ten cennejší chyžnej, ktorá matku obsluhovala. Ako matka ušla a ju na svet doniesla.

Z jej rečí tiekla ľútosť a horkosť.

— Nikdy si nám o tom nehovorila, — zažalostila i pani priduseným, zdeseným hlasom a s výčitkou. — Taká nesvedomitosť, — horekovala, — vyhnať mať v nádejnom stave, nepoznať dcéru, nepoznať otca! A ty svojho otca nechceš ani vidieť?

— Nemyslievam na neho. Teraz, keď sa ma spytujete, som aj zvedavá. Rada by som sa na neho pozrela cez škáru, cez kľúčovú dierku, aby som ho videla, a on mňa nie.

— Poznám toho človeka, ak je to ten Dubec. Bol v obchodných stykoch s bankou. Nezdal sa mi taký krutý, — ohlásil sa Rozvalid, — naopak, veľmi milý, vážny, starostlivý a rozšafný. Taký vysoký, plecitý, chlpatý. Praktický gazda, obchodník…

— Ľahkomyseľník, — hádala žena.

— Majetný človek nie je nikdy ľahkomyseľný.

— Sú, ktorí prefúkajú všetko.

— To, čo sami nenadobudli. Vlastnou silou nadobudnutý majetok človek drží a ľahko nepustí. Iba ak nejaké nešťastie, — naprával svoj výrok, — ako napríklad u mňa, — prilepil vzdychnúc.

— Keď žije otec, nedá sa adoptovať? — chcela mať pani istotu.

— Tak viem, že len s otcovským povolením.

— A ak ho nedá? — strachovala sa.

— Dá ho súd.

— Poraď sa.

— Pôjdem.

Objala ho natešená. „Pôjdem“ bola známka chuti hýbať sa, ísť medzi ľudí, do života. Malá žena vyhrala bitku so smrťou.

— A čo by som nešiel? Nič som neukradol, nemám sa čo hanbiť, — začudoval sa jej nadšeniu. — Ja som sa len hanbil za iných.

— A trpel.

— A trpím za iných.

Anička mlčala. Keď jej to aj nebolo milé, že si ju chcú osvojiť, nevládala protirečiť z dobroty srdca, aby tým dvom nešťastníkom nezatônila lúč radosti, i tak malej. Ak ich to teší — nech. Má a nemá otca. Bude mať rodičov, a nebudú to rodičia. Ten neznámy otec nevzbudzuje v nej pocit nenávisti. Je ako zabudnutý mŕtvy. Pamiatka nehnevá ani nebolí. Len zavše, ako aj teraz, keď sa hovorilo o jej pôvode, pociťovala tiež hanbu za svojho vlastného otca, že sa tak zachoval k úbohej matke. I to bolo také hanbenie sa a trpenie za hriechy cudzích.

Na to isté myslel i Rozvalid, lebo pohladkal očami Aničku a pripomenul:

— Nie sme sami, žena moja, pozri na našu Anču. Ona už osemnásť rokov znáša taký osud, aký nám tí „páni“ pripravili.

Možno, že trpenie a hanbenie sa za iných s podobným osudom, ktorý o všetko ošarpe a nechá iba dve ruky, zblížilo Rozvalidovcov s Aničkou a Aničku s nimi. Obapolná sústrasť.

— Zajtra mi strhneš náplasť, — mihol na ženu, — pôjdem do Bratislavy a tam sa poradím s najlepším advokátom. Pravda je ako olej: musí vyjsť navrch. Nedáme sa ešte!

Ochlapil sa, rozveselený po prvý raz po toľkých časoch.

„Ožil, ožil!“ jasala žena.