ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz večer pani Ľudmila a dcérka Želka nešli nikam, ani spolu ani osobitne. Zostali doma. Bol takzvaný „tichý večer“, keď nebývali nijaké návštevy a keď sa dámy mohli venovať len samy sebe.

Pani, sediac pred elipsovým zrkadlom, trela si nos voskovým krémom, lebo ho mala trošku mastný, a keď si ho navoskovala, blyšťal sa, ako čo by bol zapotený. Keď bola s tým hotová, začala si odstraňovať z líca dve väčšie pehy vatou, namočenou do roztoku.

Želka vo svojej izbe, vymaľovanej na škótsku, červenkastú látku s takými istými záclonami, kobercom, prikrývadlami na stoličkách a sedadlami na stoličkách, skúmala si lakte a kolená. Mala ich tiež trošičku červenkasté, čo ju pri kúpaní na Lide a aj pri tenise, kde boli i lakte i kolená holé, veľmi mrzelo. Po umytí tváre teplou a potom studenou vodou s bóraxom a natretím líc tekutinou, ktorá zmýva každú špinu, umyla si ešte osobitne i kolená i lakte a vydrhla si ich dotuha ručnou kefôčkou. Keď sa červenali ako cvikla, vyutierala si i nohy a natrela si na ne a na ruky akýsi krém. Poobzerala si nechty, naolejovala, aby neboli suché a nelámali sa. Nebola si istá, či má ešte salicylový olej, lieh, prášok na zasypávanie a dubovú kôru na zajtra, ktorými si umývala a zaprašovala podpazušie a nohy proti poteniu, brala fľaštičky a škatuľky jedno za druhým a triasla nimi. Všetkého mala nadostač. Uspokojená tým natiahla rukavičky a ľahla si na posteľ, nezakryjúc sa ešte ružovým paplónom.

Nechcelo sa jej spať ani čítať. Na stolíku mala najnovšie jesenné číslo Vesny a Mussetove verše vo francúzštine, ktoré jej poslal mladý maliar, študujúci v Paríži. Písala si s ním, hoci ho nepoznala a nikdy sa s ním nezhovárala. Raz v ktorýchsi študentských novinách bola výzva, či by sa našla slečna, ktorá by si s mladým človekom písala po francúzsky na zdokonalenie sa v tejto reči. Osobné zoznámenie nemalo byť vylúčené, ale sobáš na každý prípad. Želka sa prihlásila. Tak vzniklo dopisovanie medzi mladými. Z neznámeho mladého pána vyďobal sa maliar, ktorý neskoršie posielal nielen listy, ale aj svoje fotografie, ruže, obrázok, kedy—tedy knižku. Rodičia schvaľovali listy, lebo zdokonaľovať sa vo francúzskej reči je vec celkom odôvodnená. Pri ružiach sa otec nahneval a pani Ľudmila tiež vyčítala vážnym hlasom, že ruže nie sú francúzska reč, ale medzinárodné esperanto, a značia v každej reči lásku.

— Len mu napíš, — radila matka, — aby ti ruže neposielal.

— Vôbec nič mu nepíš, — rozkazoval otec, — ten Francúz začína byť bezočivý.

— Ale veď je to len taká malá pozornosť. Mala som mena, nuž sa chcel zavďačiť, — vyhovárala sa Želka.

— Len aby nám neposlal za ne účet, — sekol otec.

— Čo ty máš byť vďačná kadekomu, — na to mať.

Ruže teda nepochodili dobre. Keď prišiel obrázok, nakreslený perom ktorý spodobňoval Želkinu hlavu, chcela ho zatajiť, ale matka naň prišla. Potrebovala trošku púdru, vzala dcérinu taštičku a našla obrázok ešte v obálke.

— Kto to maľoval?

— Ale ten Francúz, — vysvetlila nedbalo Želka.

— Veď si hovorila, že sa nepoznáte.

— Vymenili sme si fotografie.

Zasa bola scéna. Želka musela počúvať, že poriadne dievča neposiela neznámemu človeku fotografie. To robia len také, čo sa ponúkajú. Mužským je len to vzácne, čo im hneď nepadá do lona, lebo čo hneď padá, je zhnité.

— Ten Francúz je podozrivý, — šomral otec.

— Najlepšie, choď mu za model, — vyvrcholila mať vo výčitkách.

I knižky boli ohundrané.

— Čo ich posiela? Iste nejaká pornografia. Ak knihu potrebuješ, kúpiš si sama. Ten čeľadník je dotieravý.

— Veľmi zdvorilý pán, — bránila ho Želka, — keby si len čítala jeho listy, — obrátila sa k matke.

— Ukáž, — dráždila mať.

— Ukážem.

Ale Želka zabudla ukázať…

Želka v ten čas nemyslela na tieto veci. Dívala sa na povalu s rukami pod hlavou. Široké rukávy bielych nočných šiat padali a obnažovali jej ohorené, okrúhle ramená. Rozmýšľala, naťahujúc sa na posteli, aká červená farba by jej najlepšie pristala, či jahodová, či karmínová, či purpurová? Ona je svetlejšej pleti, s jasnými očami, teda podľa náuky krásy a podľa rady odborníka hodila by sa pre ňu karmínová červeň. Iné by bolo, keby mala hnedé oči, vtedy by sa musela miešať purpurová so žltou farbou. Keby bola brunetka, bolo by treba používať jahodovú farbu. Nepristanú jej belasé venčeky kvetov, ktoré má na golieri a na obrube svojich nových bielych nočných šiat. Ani farba toho paplónu sa jej nehodí k pleti, ani k nočným šatám.

Keby nebola myslela na farby, nebol by jej prišiel na um ani maliar vo Francúzsku. Takto si musela v duchu zavzdychnúť: „Keby ma takto videl ten môj estetický Francúz, pohoršil by sa.“ Hneď za maliarom skočil jej do myšlienok Landík — druhý gavalier.

„Janík by to nezbadal,“ myslela o ňom, — „jemu by bolo jedno.“

A títo dvaja mládenci sa začali pasovať v jej myšlienkach.

„Aký múdry,“ rozumovala a opakovala si v duchu, čo jej to Janík povedal: „Vchod do chrámu lásky vedie len bránou manželstva.“ Čo tým chcel povedať? Nechce ilegálnu lásku. Poctivý je, ale šedivý, každodenný, nezaujímavý. Francúz je inakší. Už päť listov si vymenili o zákonnej a nezákonnej láske. On začal. V jednom liste jej napísal: „Uverte, slečna, že básnik Byron mal pravdu, keď napísal:

Nemohla uznať takúto hlúposť, hoci to, čo vídala zavše u rodičov, akoby potvrdzovalo pravdu Byronových veršov. V druhom liste jej zasa citoval Byrona (iste ho vtedy čítal):

Bolo to pravdepodobné, veď i jej sa páčia viacerí.

Napísal jej i to, že „len tá dáma je v láske oddaná, ktorá si necení svoju poctivosť“… To je už raz nie pravda, hoci je akási pravdepodobnosť, lebo tá, ktorá si poctivosť cení, zaviera do seba všetky náruživosti, ktoré ženu dievča do milovania. „Boli by sme naozaj za dievčaťa len falošné dokumenty?“ dala otázku maliarovi.

Maliar sa zasa vytasil s Byronom:

Dala by mi mama, keby som jej to ukázala… Janík „nechce zapaľovať a v ohni skvosty kradnúť“. Celkom inak zmýšľa, ak sa len nezatajuje. To je to: „Ak sa nezatajuje…“ Ale sotva. Má také veľké, úprimné oči, ako mama, keď si obrvy dá nižšie do čela.

Prešla v myšlienkach na mamu.

Čo robí? Či je už hotová s večerným čistením.

Vstala z postele a prešla k nej.

Našla ju v jedálni v pyžame z japonského surového hodvábu prírodnej farby. Vykladala si Malého Napoleona. Kládla drobné karty so zlatými krajmi po osem do radu.

— Nič mi nechce vyjsť, — žalovala sa, ani nepozrúc na dcéru.

Želka prisadla za stôl, podoprúc si lakťom hlavu, a zahľadela sa na zložené karty.

— Tam máš hneď dámu a tu kráľa, — ukázala odvisnutým prstom na rukavičke.

— Vidíš, to je pravda. Ja slepaňa.

— Oči si negymnastikuješ. Nie sú dosť bystré, ked si ich necvičíš.

— Už som to vedela.

Urobila pauzu vo vykladaní a pozrela si na koniec ľavého, potom pravého pleca, zdvihla oči k obočiu a spustila ich k nosu, začala nimi krútiť.

— Takto?

— Vrtíš celou tvárou. To nesmieš. Pozri, takto: Hore! Ako keby si sa modlila k nebu, alebo rukami zalamovala: „Bože, je to len naničhodný svet!“ Alebo: „Akú som si to dcéru vychovala!“ Veď ty to vieš. Nedvíhaj hlavu, len oči, nemršť čelo!… Dobre. Tak… Teraz: Dolu!… Keď zatínaš sánkami, hneď máš dve brady. Brada zostáva nehybná. Predstav si, že máš bradavicu na samom konci nosa a hľadíš na ňu… Ale neškúľ… Dobre… Napravo!… Nos si nechaj doma. Ty hneď i tvár obraciaš. Akoby sedel nejaký mládenec v kaviarni od teba napravo, a ty bez slova, bez pohnutia hlavy mu chceš naznačiť, aby šiel von, že prídeš za ním. Dvere sú naľavo.

— To ja nerobím, azda ty.

— Ani ja. Veď to len napríklad. Ako mu to dáš vedieť očami?

Matka probovala.

— Znamenite, — pochválila dcéra… — Teraz naľavo!… Ten mládenec si presadol na ľavú stranu a dvere sú napravo.

Mať vedela.

— Veľmi dobre. Iste si sa cvičila. A zatým hneď očami gúľať!… Zle… Vrtíš celou hlavou. Čo ty robíš, je krčné cvičenie. Len očami krútiť.

— Neviem, to je neprirodzené.

— Nevieš gúľať očami? Od otca si sa mohla naučiť. Napríklad príde odrazu desať žobrákov. Čo budeš robiť?

— Zazerať.

— Tak teda, a máš to. Prostá vec, len chytro hore—dolu, napravo—naľavo, ako keby si nevedela, ktorou rukou chceš udrieť a kam, či na hlavu, či do brucha. Koľko ľudí gúľa očami, a necvičí. Nože…

Opätovne probovala.

— Dobre. Len sa nesmieš mračiť.

— Kto zazerá, gúľa očami, kto gúľa očami, sa mračí.

— Nemusí. Rob to s veselou tvárou. Budem ti robiť kruhy pred očami, a ty sleduj zrakom môj prst.

Želka robila najprv malé, potom vždy väčšie kruhy a matka hľadela na ovisnutý prst na rukavičke. Potriasla hlavou, keď sa pomýlila:

— Počkaj! Ešte raz. Pomýlila som sa. Teraz to už bude. Nemyslela som, že je to také ťažké.

— Cvik. Ide ti to už. Probujme spolu. Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať!… Hore, dolu, napravo, naľavo!… Očami gúľať…

Tak skúšali zo desať minút, až matka povedala, že má cvičenia dosť, ale Želka nepopustila:

— Nasleduje cvičenie v žmurkaní.

— Načo je to?

— Mihalnice sa predĺžia a oči sú potom temnejšie.

— Ale choď! Iba čo ma doberáš. Keď sa mihalnice predĺžia, zúžia sa oči a stanú sa tesné, to je nie pekné. Vôbec, žmurkajúci človek je nepríjemný. Nikdy nevieš, čo chce, čo má za lubom. Za žmurkaním trčí vždy nejaký fígeľ. Začal by ti tak niekto lásku vyznávať krásnymi, vyberanými slovami: „Slečna, vy moje nebo, vy moja nebeská obloha, vy moja ruža, rajská záhrada…“

— Fuj! Strašne staré. Nevieš niečo nové?

— Teda: „Ty moje milé rádio, všesvetový ohlas, zachyť i moje volanie, ty moja stratosferická výška, prijmi vzducholoď mojej túžby!“ — zasmiala sa matka. — Lepšie? Modernejšie? No, a začne ten rytier, počkaj, i to je staré, začne ten „ladič svetového všezvuku, stratosferický letúň“ žmurkať, namiesto aby celkom obyčajne zavzdychol, čo mu povieš? Uveríš mu? Nie. Urazíš sa alebo si pomyslíš, že sa ti posmieva. Fánka u susedov zostala starou pannou pre žmurkanie. Uchádzal sa o ňu bohatý, driečny, jemný obchodník, ale žmurkal, a čím horúcejší bol, tým väčšmi žmurkal. Nemohol sa dostať k vyznaniu lásky. Fánka sa vždy urážala a zakaždým ho odbila. Napokon i jemu sadla mucha na nos, odišiel a viac sa nevrátil. Žmurkal by ti tak Janík, veru by si nevykrikovala ako zmyslov zbavená: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“

Želka počúvala, počúvala, a neverila svojim ušiam. Rozšírila oči od začudovania. Boli naozaj veľké, lebo sa i v rozširovaní očí cvičievala. Na obrvy jej vyskočili tenké prúžiky a dávali jej pohľadu nemé zdesenie. Dívala sa na matku strmým zrakom a chvíľku trvalo, kým sa jej vydrala z pŕs otázka:

— Odkiaľ to vieš?

— Počula a videla som. Keď sme už pri tom, tak ťa prosím, vynechaj ma zo svojich neslušných hier. Nechcela som o tom hovoriť, ale čo je mnoho, to je mnoho. Čo mu máš vravieť: „Bozkaj ma na ústa, a nie na hrdlo, mama by mi závidela.“ Ja som sa v živote dosť nabozkávala, a keby som chcela… Ja ti nezávidím.

Nebolo to povedané s hnevom, ani nie s vážnou, prísnou výčitkou, len tak nedbalo, ako čo by na tom nič strašného nebolo, ale Želka vyskočila zo stoličky a zdesene vykríkla.

— I to vieš? To je predsa len hanebné, tak počúvať za dvermi. Nemôžem krok urobiť, aby ma domáci špión nepozoroval. Hanba! Nesmiem sa ani hnúť. Dokedy sa budem držať tvojej sukne a ty mňa dokedy budeš chytať za košieľku, aby som nepadla? Nenajmete tri bony čo by dávali na mňa pozor?

— Nonononono! Nemusíš sa urážať. Bola to náhoda, — chlácholila mať.

Želka nepočúvala. Chytila si hlavu medzi dlane a lamentovala:

— Ako čo by som bola jarabica, ktorá sa nemôže skryť pred kopovmi, musí lietať, aby ju videli a mohli trafiť.

Toto porovnanie mala z jedného maliarovho listu, v ktorom jej tvrdil, že rodičovský dozor škodí dievčaťu, lebo ho robí nesamostatným. Teraz sa tejto múdrosti chytila, pobúrená nad nespravodlivosťou. Prišlo jej ľúto. Mihalnice sa jej zatriasli a riasy zvlhli. Zamihala a stisla viečka, aby slzy nevtiekli do očí. Priložila si široký rukáv nočného obleku s belasými venčekmi k tvári a plačlivo vravela:

— Hanba, hanba!

Celkom vážne zaplakala. Cítila sa prichytená pri nepeknom čine, ale ktorý len oni — starí pokladajú za nepekný, v jej očiach je celá vec bezvýznamná. Špatné je len to, že sliedia za ňou a chcú ju dochytiť, aby jej mohli štuchnúť do očí: „Kradla si!“ Nič neukradla. Brala, čo jej dávali, a dávala zo svojho. Ústa sú jej, srdce je tiež jej, ona je tiež svoja, má osemnásť rokov a môže narábať so svojimi „predmetmi!“ tak, ako sama chce. A predsa si myslia, že je ich vecou, takým akýmsi vtáčikom v klietke, dajú mu medzi drôty cukrík, mrkvu, nasypú konopné semiačko, aby mal čo ďobať, nalejú vody do mištičky a vrátka zavrú, aby vtáčik nemohol vyletieť, lebo ak vylietne, hneď je tu i kocúr, ktorý ho roztrhá a zožerie… Budú mu pískať: „Milý, drahý vtáčik!“, kým je v klietke a šteboce, a keď vybrnkne, hneď ho chytajú a s krikom zatvárajú.

Hodila sa do kúta divána a fikala:

— Čo sa o mňa bojíte? Viem, čo robím.

— Vravím ti, že som to ani spomenúť nechcela, — vyhovárala sa matka, — len mňa aby si do toho neplietla… No, neber vec tragicky, — utišovala ju. Ani sa jej nesnívalo, že jej slová budú mať taký účinok. — Nechcela som ti nič vyčítať. Uviedla som len príklad, aké následky môže mať žmurkanie. Náhodou mi vhuplo do reči. Viem, že je to nie nič vážne s Janíkom. Povedala som i otcovi, že sa len cvičíš, aby si vedela, ako sa máš správať, keď ti to naozaj bude treba. Taká gymnastika lásky, ako je gymnastika tela, bokov nôh krku dýchania, cvičenia očí, mihalníc, žmurkania. — A aby dcéru rozveselila zažmurkala na ňu a navrhla: — Poďme žmurkať!

Želka v kúte divána bola ešte rozžialená, že ju ako jarabičku vyhnali z úkrytu na božie svetlo a že ju ako vtáčika chcú mať zatvorenú v klietke, fikala a žiadalo sa jej pomsty za mrzké konanie rodičov. Hodila hlavou:

— Vážne je to. Justje to vážne.

Matka pobadala, že hovorí len zo vzdoru, ale chcela ju silou—mocou utíšiť, aby prestala so slzami. Prisvedčila:

— Teda vážne. Janík je i mne sympatický. Prečo nie? Je skromný, smelý, príjemný. Len, pravda, trošku malý úradník. Otec vraví: „Keby bol aspoň radca.“

— Môže byť ešte i prezidentom, i ministrom, je mladý, — vzdorovala Želka.

— Má i dobré vystupovanie, — bastvila mať, — také nenáročné, ale zato isté, vedomé, hrdé.

Zo Želky vybuchlo:

— Ťuťmák je!

— Na zasa.

— Bojí sa ma ako ohňa. Nechce sa popáliť.

— To je to, že je hrozno vysoko, a preto je kyslé.

— A nechce sa ani načiahnuť — blázon!

Matku potešilo, že je po plači a ani nemusela odprosiť dcéru za urážku, ako sa to inokedy stávalo. Mala síce na jazyku: „S ťuťmákom by som sa nebozkávala“, ale potlačila slová, aby sa zasa nedotkla jej citlivosti. Tanulo jej na mysli i to, že ak je Janík „ťuťmák“, tak to predsa nebude nič vážne.

Aby dcéru rozveselila, spýtala sa jej ešte raz:

— Zo žmurkania nič nebude?

Želka ešte cítila tŕň vo svojej duši a žmurkať sa jej nechcelo. Potrebovala ešte nejakú ihličku, vypaprať tú čiernu čiaročku.

— Tak teda si dám jeden „Medailón“, či mi vyjde? Budeme vedieť, či je tá vec vážna a či nie.

Pomiešala karty obidvoma rukami, tak ako ležali rozložené na stole, vzala ich poskladané do ruky a začala ich vykladať.

— Daj si radšej „Vrkoč“, — odporúčala Želka.

Matka sa usmiala:

— Skorej vyjde? — „Tŕň je von,“ myslela si pritom.

— Vyjde, nevyjde.

— Jedno ti je, či je vec vážna alebo nie?

— Jedno.

— Tak by otec predsa len mohol slovo stratiť za toho „ťuťmáka“.

Želke prešiel kyslý úsmev po tvári:

— Ak mu to pomôže.

Dievča sa uspokojilo. Prisadlo zasa k matke za stôl, a nakláňajúc sa, dávalo pozor na „Vrkoč“, aby nebola mýlka. Onedlho si pozrelo na zápästie a podotklo, že budú správy.

Keď „Vrkoč“ vyšiel, Želka prešla k rádiu a otvorila ho. Hľadala Bratislavu.

„ … Fŕŕŕ … cink … búú … ááá … ííí…: fidli—fidli… óóó …“ Prestala vrtieť.

„…Francúzsky ministerský predseda Laval vyhlásil…“

— Zasa Habeš, — zamrzelo pani Ľudmilu, — nemôžem zniesť tie večné vyhlásenia. Ten vyhlásil to, ten to, čo minúta iné, vidíš, tak je s nimi ako s Fánkou a jej snúbencom, každý akoby žmurkal, sam pánboh vie, čo si myslia, čo zakrývajú slovami. A delá už hučia.

„Rada ustanovila, že sa zíde … Päťčlenný výbor… Šesťčlenný výbor… Trinásťčlenný… Plénum… Jediný možný záver… Dve možnosti…“ znelo z aparátu.

— Zavri, prosím ťa.

Želka zavrela. Vrátila sa k stolu. Nastalo ticho, len čo kedy—tedy plesla vyložená karta.

Rozhostil sa milý, tichý večer.