ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešiel rok.

Na Vlčkovu ulicu sa spustila mokrá jesenná hmla. Sadla si a sedela od rána do večera, sťa stará, nehybná baba v deravom, popolavom vlniaku, Skrývala do neho záhrady, trávniky, stromy a domce. Oblizovala ich a od jej jedovatých slín všetko vlhlo a vädlo. Z obrastených stien starých víl padalo červené lístie, ostávali na múroch len hrčky bobuliek a tenké vlákna, ako prekrvené žilôčky na vráskavom tele. Briezky schudli. Sypali sa z nich ohorené hrčky a na tenkých konárikoch, ako na nitiach nastoknuté perličky, svietili kvapky. Kry ruží už obliekli do kabátov, postavili im klobúky alebo ich pozohýnali ako starcov s hlavami do zeme. Pod strieborné haluze smrekov tisli sa onemené drozdy a na holých kamenných ohradách klebetili pred spánkom vrabce.

Chytro sa zvečerilo.

Do bytu mladej vdovy Estery nasťahovali sa mladomanželia: Landík a Anička.

Bolo päť hodín. V izbe prebleskúval len oheň z kachieľ cez mrežové dvierka. Svetielka, ako malé šedivé mačatá s ohníkom v očiach, behali po dlážke, krbáľali sa, oškĺbali, sadali k nohám, štverali sa na kolená, túlili k telu a priadli.

Do tohto pradenia potichu a spokojne rozprával Landik:

— Tu predtým bývala pekná, mladá vdova. Presťahovala sa do lepšieho bytu. Nechtiac zavinila domácu vojnu. Nie tak ani ona, ako mizerná tisícka, ktorú zasadil ujček medzi kaktušteky. Pani Estera ju šla vrátiť. Bohvie, prečo šla osobne, a neposlala ju poštou. Bohvie, prečo ju niesla v obálke. Bohvie, prečo bola v obálke nielen tisícka, ale i poďakovací list. To sú záhady. Chyba bola, že poslanec nebol doma. Ešte väčšia chyba, že pani Esteru prijala pani Ľudmila. Velikánska chyba, že pani Ľudmila vzala od nej obálku a že pani Estera nepoznala svoje vlastné plemeno a obálku vypustila zo svojich pekných rúk. Možno, že to nebolo len tak: „Nech sa páči. Ráčte!“ ale: „Dajte to sem!“ s prípadným pohybom žiarlivosti. No chyba na kvadrát bola v tom, že pani Ľudmila obálku otvorila. Tisícka ako tisícka. Len to písanie! Tá vďaka!

Darmo presviedčal pán poslanec, náš drahý ujček, že to mala byť len sústrasť s biedou. Aká sústrasť, keď je pri tisícke krásna, ohorená, mladá ženská tvár s jagavými očami. Sústrasť je možná pri žobrácke v handrách, s ranami. Takto je to mimomanželská láska, nevera, zrada. Vypovedala sa vojna.

To bola jedna zrada a jedna vojna.

Druhé, mastné semeno sváru zasial istý poslanec, menom Radlák… To sú politické veci… Chcel byť poslancom a dostať sa na miesto ujčeka. Raz ujček vystúpil proti tomu, aby len malíľudia nemuseli platiť a len veľkíaby znášali ťarchu. Pomenoval to novodobým otročením, keď chcú veľkých spraviť otrokmi malých, a nielen jednotlivca, ale celý štát podrobiť mase. Tak ako sa predtým bojovalo proti privilégiám veľkých, on teraz že dvíha zbraň proti privilégiám malých. Štát je slnko, ktoré každého rovnako má hriať a osvecovať. Nemôže a nesmie vynechávať veľké telesá a celé svoje svetlo a teplo vyžarovať na akúsi Mliečnu dráhu, ktorá si namyslí, že sa slnko musí vždy len okolo nej krútiť… Štát nie je kibic, aby sa miešal do každej dedinskej hry a čakal odmenu pri každej vyhratej korune… Tak nejako… Zabočil akosi veľmi napravo… A najhoršie bolo, že pofŕkal zlostnou slinou politiku strany a jej vodcu, ktorý chce každého zapriahnuť do kladnej práce. Povedal, že keď sa i hovorí: „Hej, a Slovákom len tú kašu s mliekom,“ nesmie byť i naša politika kašičkárska.

Neviem, čo sa vtedy varilo v ujčekovi, že také horúce porcie rozdával. Je to človek dobroprajný, poddajný, prispôsobujúci sa, každému pomáhajúci, ako sa vraví, mäkký ako striedka, z ktorej môžeš spraviť akúkoľvek figúru, ak vieš. Neviem, prečo teda. Len si myslím, že to bola zlosť, ktorú klochtila doma v kuchyni pani Ľudmila a ktorá v ňom, v starom hrnci, prekypela… Nedôvera k nemu rástla, až narástla v neveru, v zradu.

To bola druhá zrada a druhá vojna.

I poslanca volajú na zodpovednosť ako hocijakého komisára, ako som ja. I ujčeka volali. Keď sa odvolával, že jeho na miesto poslanca postavila vôľa ľudu, povedali mu, že je na to súd, ktorý takú vôľu zo snemu vypichá, lebo do parlamentu patrí len uniformovaná stráž, ktorú robí strana podľa rozkazu veliteľa. Opitá, tackajúca sa vôľa, ktorá sa chytá každého múru a každej lampy, patrí na bratislavskú ulicu, i tam ju chytí policajt, ak robí krik.

A tak chudák ujček halušil doma, lebo ho bili v strane, a vrešťal hore—dolu pred straníkmi, lebo ho prenasledovali doma.

To je to, že každý by chcel byť diktátor, niekto v širšom, iný v užšom kruhu, keď nie inde, nuž doma. Musí mať človek niekoho, komu môže rozkazovať, ináč by skapal. Ujček odrazu zbadal, že nie je ani doma diktátorom. Nebol ani dotiaľ, ale si to neuvedomoval. Teraz sa akosi všetko proti nemu sprisahalo: žena, dcéra, kuchárka Zuza, chyžná Mariška. Videlo sa mu, že všade naráža na nákovu vzdoru, neposlušnosti a nevšímavosti proti svojim rozkazom, preto sa vždy väčšmi a väčšmi rozháňal kladivom.

Dcéra Želmíra i proti zákazu, a či na protiveň, stala sa tajomníčkou Spolku sympatizujúcich s červeným Španielskom, ktorý mal styk so Spolkom sebaokiadzajúcich spisovateľov (podľa tetky Kornélie) a tento spolok korešpondoval so Spolkom milujúcich Čínu. Z presvedčenia to nebolo, najskôr preto, aby mohla ujsť z domu, kde sa pre ustavičné škriepky nedalo vydržať. A potom, iné spolky už mali svojich funkcionárov, a toto boli spolky nové, ktoré hľadali agilných činiteľov. Azda i preto, že slečna odvrhovala staré disciplíny. Nepočúvala ani otca ani matku.

Akýže je to diktátor, ktorého nepočúva ani vlastná žena? Akáže je to diktátorka, ktorú nepočúva ani vlastný manžel? Takých diktátorov nemôže počúvať ani dcéra. Je v tom logika.

Ujček sa bránil a napádal statočne na dva fronty. A ako v každej vojne býva, že na fronte strieľajú a v zázemí kvitne láska, tak aj v tejto. Tvoj neznámy pán otec začal chodiť za slečnou Petrovičovou. Obkrúcal ju svojou láskou ako fúzatá fazuľa liesku.

Raz podvečer servíroval sa chlpatý kokos… Načo ďalej rozprávať? U Hviezdoslava spojilo dve rozvadené rodiny jedno jabĺčko, tu spojil bradatý orech, ak chceš, fúzatý bôb, famíliu, bublajúcu osemdesiatstupňovým vriacim hnevom.

Domáca vojna sa zlikvidovala.

Skončila sa i politická vojna a uzavrel sa pokoj v ujčekovom osobitnom kabinete. Kokos mu predložil papierik, na ktorom bolo, že ak pán poslanec nechce súd a úradné potvrdenie o tom, že voliči vyvolili „nízkeho a nečestného“ človeka za svojho zástupcu do snemu, podrobuje sa vo všetkom disciplíne strany — tak mi pánboh pomáhaj!

Pán poslanec papierik podpísal. Tým sa zachovala platnosť druhého papierika, takzvaného poslaneckého mandátu. Teraz má výhľad i na ministerstvo. Len presáľať nesmie. Kuchárky môžu byť dvojaké, jedny, ktoré presáľajú, druhé, ktoré nedosáľajú, ale politik nesmie ani presáľať, ani dosáľať, ináč ho vypovedia a môže ísť hľadať službu, svoju „vysokosť a česť“ do domácnosti inej politickej strany… Veru sa mi skoro chce povedať, že byť straníkom znamená dovoliť si vyvlastniť svoju slobodu presvedčenia, stať sa otrokom, ktorý musí konať to, čo chce jeho pán — strana…

Tak ako to dr.Rubár povedal: „Byť poslancom je nie sláva, ale otrocká robota. Poslanec nie je generál, ale skôr koník v cirkuse, ktorý nesmie vybočiť z ohrady, len pekne cifrovať do kruhu, lebo je hneď nešťastie. Práska bičík, kričí obecenstvo. Nesmieš ten plotík preskočiť, zadkom vyhodiť, zaťať sa. Len probuj! Hneď si nespoľahlivý a odvedú ťa. Čo z toho, že na teba hlasovalo stotisíc voličov, mandát ti vezme jeden prezident s dvanástimi prísediacimi.“

Ja ujčekovi žičím. Vravím, striedka chleba, ktorú i bezzubý môže požuvať. Rozvalidovi vyhral dva procesy, pričinil sa, aby bol vo finančnej komisii. Vzkriesil ho ako zázračný doktor. Mne tiež pomáhal a radil. Málo chýbalo, že som sa nedostal do parlamentu. Pre mňa by to bolo ľahké, lebo ja, ako úradník, som vydrezírovaný kôň a mohol by som sa bezpečne produkovať… To povedal ujček na Rubárov cirkus. Od Mikesku viem… A tebe, Anička, musím blahoželať.

— K čomu? — spýtala sa potichu a nastrašené odtiahla plece od Janíkovho.

— K budúcej macoche.

— K akej macoche?

— Nuž k Želke. Bude ti macochou, ak sa vydá za pána otca.

— Preboha!

— Len o jedno ťa prosím: nepýtaj od nich nikdy nič.

To bolo to isté, ako keď chudobou urazené štrnásťročné chlapča vravelo matke: „Nepýtaj od nich, mamička, ja nechcem.“

— Lebo v nepýtaní je dvojaká sladkosť, —— objasnil Landík, —— trošku sladkosti z chudákovej pomsty a trošku pomsty z chudákovho šťastia: nemusieť prosiť a mať pritom niekoho, komu môžeš o tom povedať úprimné slovíčko… A ak to môžeš urobiť, nie si vlastne ani chudák… Anička, my sme nie chudáci.