ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čím menšie je niečo, tým väčšmi kričí. Taký fafrnok, nevie to ešte ani hovoriť, a prekričí celú rodinu, malý úradník urobí viacej štabarcu okolo seba ako desať ministrov, malý vrabec prečviriká svojho starého otca, pokojne skáčuceho po chodníku, malý vozík bude rapotať na celú dedinu, kým štyridsať konských síl prebrnkne vedľa teba, že počuješ iba ľahké ssst.

Tak sa vzbúrili i malé číslice a zabíjali veľké. Blížil sa termín volieb. Dolu s tisíckami na exekučných výmeroch, súdnych predvolaniach, motocykloch, automobiloch, telefónoch a zloženkách! Dolu so stovkami popisných čísel domov, rozličných legitimácií, požiarnych staníc a výšok mora! Dolu mizerné desiatky policajtov, vrátnikov, nosičov a financov!

Ľudská pozornosť vojenským zvrtnutím hlavy obrátila sa k čísliciam kandidujúcich strán do snemu od jednotky do jedenadvadsiatky.

Ale i bez vojenského trhnutia krku, kdekoľvek si pozrel, všade si videl: „Voľte číslo 1!“, „Voľte číslo 3!“, „Voľte číslo 9!“ Preniesol si zrak z múra na plot, tam bolo: „Voľte číslo 11!“ Sklopil si oči a pozrel na svoje topánky, kráčal si po čísliciach natretých vápnom: „Voľte číslo 13!“ Zdvihol si pohľad k nebu, že azda tam bude čisto, ale kým sa ti oči driapali po strechách na komíny a tak vyššie, potkli sa ti iste i na streche, i na komíne o „Voľte čislo 15!“, „Voľte číslo 18!“ Chýbalo už len, aby súkromné alebo najaté vzducholode vypúšťali viditeľnú paru, ktorá by nabielila na belasé nebo: „Voľte číslo 21!“

Na nárožiach sa usporadúvali umelecké výstavy plagátov. Známi čierni bruchatí páni si tu popíjali šampanské a objímali polonahé ženské verejne. Chudí, rozumie sa, krv potiaci robotníci, hrozili komusi ohromnými kladivami. Vycivení sedliaci zvíjali sa v lise, otvárajúc bezzubé ústa. Prikrucovali ich, to sa vie, páni s malými klobúčikmi, tetrovími perami, hrubými cigarami v pyšných papuliach a monoklami na očiach. Tradiční bankári, strihajúci kupóny. Plačúce otrhané ženy s nemluvňatami, čo nemôžu vycicať ani kvapôčku mlieka zo suchých matkiných pŕs. Zbúrané dielne. Kosy. Kosáky. Dvojité kríže. A potom i šťastný sedliak, blažený robotník v kruhu spokojnej rodiny pri plnej mise s haluškami. Kostoly s náboženskými zástupmi. Na každom obrázku výstižná programová literatúra s heslami a číslami: „Voľte stranu päť… desať… dvadsať!“

Tieto stojace plagáty nestačili, lebo ich často dážď umýval, vietor pohýbal, protivník strhol, lepič zalepil, vyrojili sa i chodiace reklamy. Po uliciach a námestiach chodili vysokí a nízki, tuční a chudí pajáci. Kráčali pomaly, zastavovali sa, obracali sa celým telom k obecenstvu, ľubovoľne vyrastali a chudli, nížili sa a tučneli, dvíhali svoje štandardy s nápismi: „Voľte číslo 7!“, „Voľte číslo 12!“ Každý, kto ich videl, zastal a díval sa na ich krikľavé úbory, škaredé masky, ako sa nafukujú a s piskotom vypúšťajú povetrie. Číslice na ich chrbtoch, rukávoch a bruchách sa zväčšovali a menšili.

Na slobodnejších priestoroch stáli autobusy s veľkými trúbami, vytrubovali pesničky a rečnili. Každá pesnička a každá reč mala refrén:

„A preto voľte číslo 16!“

Roznášači novín vrieskali o trvácej kríze, o milióne nezamestnaných, o korupcii, o odpustení dlhov, o pokoji a blahobyte, centralizme, autonómii, demokratizme, o raji na zemi, ak sa občianstvo spamätá a bude voliť číslo jeden, dva, tri… až do dvadsaťjeden.

Tak to bolo v meste.

Policajný prezident darmo protestoval, že sú voľby najvážnejším aktom občana, nemala by sa robiť komédia, politické strany si vymohli krik vo volebnej kampani a preniesli ho z mesta do dedín.

Na dedinách rečníci a voliči nespievali ako kedysi: „Hore Váhom, dolu Váhom dúha vodu pije, kto Slováka zamiluje, nech žije, nech žije!“Alebo: „Nebojme sa, nedajme sa, bratia jednej rodiny. Spojme láskou mestečká a dediny!“

Nie. Aby si „národný kolektív“, ako sa teraz národ menoval, zapamätal, pod akým číslom mu páni kandidáti sľúbili všetky hory, lesy, polia a celú zem s jej pokladmi ako i nebesá s ich slávou večnou, bolo treba vtĺcť do kotŕb predovšetkým numero, na ktoré má hlasovať, lebo mu ináč tie bohatstvá pretečú medzi prstami ako voda.

„ …Boh náš je jeden… Začiatok je jeden…. Koniec jeden… Nebudeme vždy trúbiť o jednom, že sme všetci z jednéhosmetiska, keď pod jednouduchnou líhame, máme byť teda jednejmysle a voliť číslo jeden…“

Prišiel druhý.

„…Prečo jeden? Neverte! Dvomlepšie cesty ubúda. Kto sa chváli, že je socialistom, tým či iným, ten sa hriechom chváli, kto sa hriechom chváli, dvarazy hreší. My medzi dvoma, zostaneme doma. Nech si dvajalotri nadávajú, vtedy sa najlepšie poznajú. Nesmú byť dvajakohúti na jednom smetisku. Nebudete psami dvochdvorov. Preto dvarazy nekážeme, že má palica dvakonce… Nech žije číslo dva!…“

O niekoľko dní prišiel tretí:

„…Bratia a sestry!… Vždy sa hovorí: ,Daj do tretice, aby ťa nechytil za nohavice!´… My keď povieme: „Tri“, pánboh nás opatrí. Aj ten je trojjediný… Či nepoznáte porekadlo: ,Kot—kot—kot—kot—kot—ko—dák! Trivajíčka za turák!?´… Držme sa trojky!“

Prívrženec piatej strany potreboval len povedať:

„Ak chceme mať všetkých pätspolu, budeme sa usilovať o milých päť, aby sme boli ako panenky s päťp… Sláva pätorke!“

Sedmičkárom samo nebo žičilo. Oni mali za príklad sedemdní za týždeň so siedmimihriechmi a diablom, ktorý nikdy anjelom nebude, i keby ho v siedmichkostoloch krstili. Mali naporúdzi aj sedemneúrodných liet egyptských. Slúžil im i národopis s pesničkou: „ Sedemdesiatsukieň mala“, i astronómia, lebo Veľký Medveď má sedemhviezd, a keď už nič nepomáhalo, pomohla „ Sedmobolestná Panna Mária.“ ^[2]

Preto táto strana mala aj veľké úspechy.

Osmičkár si musel hlavu zlomiť, ak chcel niečo vymyslieť. Zato sa našli korteši, ktorí volali zástupom:

Často sa užíval aj ôsmydiv sveta.

Deviatkár videl a počul cez deväťstien a pšenica na roli ho devätráz potešila a devätráz zarmútila. Keď mu nič iné na rozum neprišlo, obrátil sa i na poéziu s počtovedou:

a preto…

Desiatkári upotrebúvali: „Čerta vyženieš, desaťpriženieš.“ Na ich „lazárov vždy šlo z desiatichdomov požehnanie“. Obyčajne „mali na každý prst desať“ dôvodov, aby sa na nich hlasovalo. Ak kandidát rečnil v Liptove, zarecitoval:

Trinásta strana najviac vyhrala so známym „ Trinásť!Pánboh pri nás!“ Výdatne pomáhal i „ trinástyapoštol“.

Šestnástkár „sekal, sekal sekaničku, nasekal ich šestnásť“.

„Chváľ každý duch hospodina“ sa hodilo stranám od druhej do štvrtej a od deviatej do dvanástej, podľa čísla strany, ktorá práve „uderila“.

„Uderila jedna“ sa nehodila pre náhlivú pesničku, ktorá spieva hneď i o tom, že uderila druhá. „Trepe dve na tri“ alebo „Búcha piate cez deviate“ sa tiež nedalo použiť, lebo by sa to bolo mohlo vzťahovať na viac strán. Odhodili aj „Kde sa tri hrachy varia, tam on musí byť“, ako i to „Kde sa päť hrachov varí, tam je on šiesty“, lebo to nebolo isté a mohli pokladať takéto výroky za odpadlíctvo alebo za špiónstvo, podľa predpokladaného úmyslu, s ktorým sa ten štvrtý hrach priplichtil k trom a ten šiesty k piatim. Zavrhli ako pochybné i „Za päť prstov šiestu dlaň“, hoci bol práve Jánošík v móde.

Sedliacka strana mala číslo štyri.

Ako všetci, tak i ona.

Odhliadnuc od študentov a úradníkov, je štvorka celkom slušná skromná číslica, ale čo ju sprevádzalo pri rečiach „sedliaka“ Petroviča! Cylinder čarodejníka je nič pri klobúku kandidáta do poslaneckej snemovne. Len trošku pomiešal poličkou, vyletúvali z neho nielen hrdličky s prstienkom na nôžke, ale pečené kačky s pecňami bieleho chleba, sudy vína, tabačiarne, rástli hory, poschodové domy, kasárne, četníci, vojsko, sýpky, fabriky, banky, v ktorých rozdávajú peniaze, družstvá, kde sa slobodne hospodári, stroje, železnice, kamenné mosty, betónové cesty.

— Preboha! Poštu nemáte? Musíte chodiť do susedov? — pozastavoval sa, balansujúc na brvnách pred kostolom v Malej Vsi asi pred sto sedliakmi. — Hocikto by mohol byť z vás poštmajstrom. ^[3]I podrichtár alebo niektorý boženík. Čítať, písať vedia, rubriky uhádnu, pečiatkou udrieť miesto na čelo na papier sú navyknutí a rátať do troch tisíc je nie kumšt; poštára už aj tak máte… Ako že dva krát dva sú štyri, budete mať poštu. Nech žije štvorka!

— Nech žije! — ozvala sa národná kolektivita.

— A žiadate i četnícku stanicu? — preberal vošky zhromaždených. — Bude. Ak máte súcich chlapov za četníkov, len mi povedzte. Musí prestať, aby sa vaši mládenci každú nedeľu poprali… Pašienky?… Vezmeme si lacnú pôžičku, kúpime od grófa horu Horekoncom, vyklčujeme si ju, za klčovanie si budeme rátať riadny plat a zárobkom si dlžobu vyplatíme. Je to ľahké… Len, pravda, musíte hlasovať na stranu štyri… Len mŕtvych štyrianesú, a my sme živí, pomôžeme si…

— Most cez Bystrú že sa tri roky robí, — rečnil v Kokošovciach a oči mu stĺpkom stáli. — Na koho ste hlasovali pri predošlých voľbách?… Nuž, pravda, na národných socialistov, — vytiahol Bratislavana z vrecka, — počujte, čo tu o nich píšu: „Veď sú to samí ,zřízenci´ a ,ouřadové´, ktorí sa nevmestia do svojej tenkej kože. Ich dvojgrajciarové plátky sa zadrapujú do všetkého, čo sa tu robí v prospech štátnej a slovenskej veci… Takí vyfrčkárení panáci. Mestské podzemie. Skaderuka, skadenoha. My tvoríme hodnoty, a nie ich kávová politika… Nákaza, deštrukcia…“ ^[4]Tak píšu, a váš most nebude hotový, ak sa nenapravíte. Musíte hlasovať na nás a most bude „eins, zwei, drei, vier!“ A aby lepšie presvedčil, strhol si čiapku a ukázal:

— Sláva, štvorke!

— Sláva, — ozvali sa Kokošovčania.

— Počúvam ponosy a lamentácie, — dodával srdca Sielničanom, — že nemáte na soľ, handry na seba, čo obuť? To by bolo, aby sme my hladovali!

Vytrhol lístok zo svojho blok—notesa, kam si zapisoval ponosy, a chytro načmáral. „Pošlite hneď štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Hrozí hladový týfus. Ľudia už mrú.“

— Zaneste na poštu. Na to je krajina v Bratislave, aby sa o nás starala, — mrdol fúzom na smiech, — netreba zúfať. Pomoc je istá. Naši štvorkárinepripustia hlad. Môžeme si smelo zaspievať, miesto toho, aby sme vláčili nosy po zemi:

Tu vysvitlo, že ani táto krásna a veselá pesnička sa nehodí na agitáciu, lebo sedliak Ďuro Zámočník, utrúc si ukazovákom podnosie, celkom nečakane začal prestupovať, akoby ho päty pálili, a zanôtil:

Okolostojaci sa zamračili, čo ruší reči pána poslanca? Ale boli i takí, ktorí sa zarehotali a dospievali so Zámočníkom:

Petrovič zdúpnel. Zlú pesničku si vybral. Zrádza na stranu ôsmu a deviatu. Spravil veľký polkruh pravou rukou, aby bolo ticho, a keď žartovníci zatíchli, pustil do vetra, nepremysliac si, čo hovorí:

— Tá nebude našou piesňou. To je pieseň falošná, ako pekná dievka: preberá si. My chceme takú, čo nás posilní v našom sedliackom presvedčení a nehádže okáľmi sem i ta. Nech je našim štvrtýmbožím prikázaním: Cti seba samého, a tak nás budú aj iní ctiť. Na jazyku mal „i druhí“, ale to by bolo upamätovalo voličov na stranu „ druhú“, a ich azda i pomýlilo. Kým si toto uvedomil, prišla mu na um ešte jedna pesnička. Zaspieval:

Hoci i kládol prízvuk na štyri, predsa len skočil do pesničky medzi štyri kozy i piaty— cap. Spevák neskoro zbadal, len keď už bolo nemilé číslo vypovedané: „Ten cap nám všetky hriadky pošliape,“ stŕpol. A naozaj. Zámočník sa zasa pohniezdil, otvoril rapavé gamby a nečakane zareval:

— Nech žije strana piata!

— No, keď piata, vy mamľas, — vzbĺkol Petrovič v hneve na Zámočníka, na seba a na pesničku, — tak nebude ani krúp ani bôbu.

Dlho sa dal prosiť, aby neodvolal telegram, len keď Zámočník odprisahal, že je kamarátom štvrtejstrany, nechal telegram telegramom, uznávajúc, že kôň má štyrinohy, a potkne sa.

To bol jediný malinký neúspech Petrovičov, a ani nie tak neúspech jeho, ako neúspech bezcharakternej a kašičkárskej pesničky. Človek ozaj nevie, kde si môže rozbiť nos o faloš.

Od tých čias sa chránil Štydyri, štydyria Štyri kozyznenávidel. Držal sa radšej koňa.

Vtedy by bol Zámočníka napichol na ražeň a tak pražil, bol by nechal dedinu bez krúp, a chudák Zámočník bol nevinné jahniatko proti kortešom iných strán, čo tí všetko pohovorili na štvrtú stranu!

Nenechali na nej čistej škvrnky.

— Milí cirkevníci, — škaredil sa napríklad jeden suchý ako slivková kôstka, — pozrite na to stádo kráv. To idú agrárnici na pašu. ^[5]Po poliach spásli všetko, a ešte bučia. Vždy prežúvajú a vyzváňajú. Kadejaká bylinka po ceste, hneď chmatnú po nej. A pastiera nevidieť. Ten v Prahe bičom práska. On má na soľ. Prestierajú mu morské raky, veľké ako vaša spoločná pašienka. Červeným vínom si zapíja, a to je nie ani víno, ale vaša červená krv, chlpaté bundy mení na košele, a to sú nie ani bundy, ale vaša zodratá koža. On vám to odkazuje: „Sedliak, sedliak, sedliak, sedliak je pán.“ No, a páni ste vy?… Koľko má rokov ten váš zamastený širák? Dvesto? Tristo?… Ak chcete soli, handry, čižmy, musíte hlasovať na nás…

Pozrel po poslucháčoch, ako čo by bol sedemdedín vypálil. A voliči už vedeli, že je to korteš zo strany číslo sedem.

Prišli druhí, tretí.

— Notariát by ste chceli? To je najmenej. Ak chcete, i okresné sídlo dostanete. Budete centrom krajiny. Postavíme okresný dom. Novú dvojposchodovú školu. Kasárne. Vojsko. Len nesmiete na tých vydriduchov, lumpov a ošemetníkov hlasovať, ale na nás, číslo dvanásť.

Sľuby rástli ako konope. Každý ich potiahol do výšky a cena voličov bujnela, ako keď sa o vola jedná odrazu dvadsaťjeden kupcov. Ľudia počúvali, prikyvovali, pochutnávali si, smiali sa, spievali, nahlas pochvaľovali a mudrovali.

— Dobrá by bola tá pošta a Froľo by sa hodil za poštmajstra. Četnícka stanica? To už. Hneď aj odasentovali Jana Trantarovičeje, Miša Kolesníkovie, Ďura, Paľa za četníkov. Oni by im šli po ruke. I pašienky. Pašienky by boli ešte najlepšie. Lepšie ako hradská cez dedinu alebo železnica, hoci by i to bolo dobré. Okresný dom. Škola. To by bolo aspoň roboty a zárobku.

Rečníci odchádzali a prichádzali. Voliči boli ráno jednotkári, na obed štvorkári, podvečer sedmičkári, podľa chuti. Akého ma chceš, takého ma máš. Čo sa budeme s nimi vadiť? Len keď už bolo ticho v dedine, sem—tam ktosi zahundral:

— Ký pes! Čo toľko chodia?

Našli sa pochybovači, ktorí podkopávali dôveru a nádej:

— Toľko capov, a len bobky po nich!

Sami kandidáti a korteši si najviac kazili, keď upozorňovali, aby tej alebo inej strane neverili, a keď sa sami bili v prsia, že sú len oni tí praví mesiáši, ktorí spasia národ a snímu z kríža tak, aby sa oni nemuseli dať ukrižovať.

— Každá líška svoj chvost chváli.

— A ty im veríš?

— Reči — plánky. Tvárka — lhárka.

— Drali nás, derú, budú drať ako za Jánošíka.

— Páni ostali, len Jánošíkov niet.

— Veď ti vravel, že sú sedliaci páni, že sedliaci vedú, a to sme my.

— Pekný pán, čo bruchom stíska a komu vždy na poludnie zvonia.

— Vedú, vedú — svoju biedu.

— Páni! Ale kto má opraty? Kto nás širuje? Kto hádže chomúty na naše krky? Kto poháňa?… Ej, strýco, nerozumiete. Kdeže máte pána v našej dedine? Farár, krčmár, trafikant. A kto ešte? Nás sedliakov je ako maku. Farár má jeden hlas, krčmár jeden a trafikant jeden, no, a každé zrnko maku po jednom. Čímže si naplnia koláče? Nami.

— A nám ich sľubujú.

— Ja verím, že dobre chcú.

— Chcú, ale nevládzu. Jeden druhému podkladá nohy. Počuli ste toho tenkého, že úrady nič nestoja, že sa mocú po nich ako ihly bez nite, pichajú, pichajú, ale šitia nevidieť… A ako sa posmieval, že „zřízenci a ouřadové“. To je ako sluhovia a úradníci!… A zemiaky dosiaľ idú.

— Tie ešte neposadili.

— Ten duchovný vravel škaredé, že sme dobytkom… A ten chlpatý, čo to papuľoval, že keby sa náš minister topil v hnojnici, nepodal by mu pomocnú ruku, ešte by ho vraj lepšie zamočil… ^[6]

— Robí si z úst zadok.

— A sám drží slovo ako pes chvost.

— Tá ich pravda ako v koši voda.

— Zlatom píšu, hovnom pečatia.

— Poďme si radšej vypiť.

— Veru.

Po krčmách sa rozprávalo, ako sa v kraji stavia bez tehál, piesku a vápna, klčuje bez hory, píly a sekery, plnia bruchá bez pokrmu, odievajú bez šiat, obúvajú bez kože, trúbia bez trúb, hrajú bez husieľ a pichajú jeden druhého bez šidla.

I komisára Landíka poslali rečniť.

— Prosím si nejakú úpravu, — žiadal generálneho tajomníka Slamku. — Nerád by som ľuďom cigánil.

— Lož drží svet od Adama, ale my nebazírujeme na lži, — nafúkol sa generál v tajomníctve, — naznačujem vám „demokratickú spoluprácu, konsolidovanie pomerov, politický pozitivizmus, kolektívnu vôľu všetkých politických zložiek a riešenie mravných otázok postupne za sebou“.

— To som čítal, — pustil radu mimo ucha, — ale je to privšeobecné, chcel by som niečo konkrétnejšie. Aké potreby má sedliactvo, čo mu môžeme sľúbiť a splniť, — dorážal Landík.

— Ja len všeobecne. Podrobnosti vám povie richtár. Spýtajte sa jeho.

Landík vycítil, že ho generál nemá za nič, preto tak zvysoka hovorí s ním. Kandidát na tridsiatom šiestom mieste nemôže strhnúť masy. Obrátil sa na „drahého ujčeka“.

— Ako skúseného politika vás prosím, drahý ujček, čo to mám tým voličom povedať.

„Skúsený politik“ a pokorná žiadosť prečiarkli úmysel Petrovičov, že bude krátky s Landikom, obmäkčil sa a začal naširoko:

— Pôjdeš i do novomestského volebného kraja, tam ťa poznajú. Ako bývalý okresný komisár budeš mať istý vplyv. Tvoje miesto, ako mi to pán predseda oznámil, bude ôsme, deviate. Pred tebou je síce vlastenec, ale starý človek, skoro invalid, takže máš výhľady. Vzchop sa! Môžeme byť kolegovia ešte i v parlamente. Mám síce plno roboty, ale ti pomôžem. Nový Hrad je na strelenie od Starého Mesta. Niekedy ta zaskočím a podporím ťa.

Landíkovi strach prešiel po chrbte. Strach sa ho zmocnil, v Starom Meste ho veľmi poznajú. Nebudú ho mať za nič — pre Aničku… Ale ju aspoň uvidí, pozhovára sa s ňou… A Anička mu zasvietila ako večernica. Zahniezdila sa na nebi, zazrel jej trblietanie a politika ušla do tmavej brány, stratila sa v tme. Pekná, jasná istota zmohla tienistú nejasnosť a zo strachu vykľuvala sa radosť. Neveril, čo ujček hovoril o jeho kandidátke, ale veril v to, o čom sa mu snilo.

— Len nijaké teórie nie, — poúčal Petrovič, — iba ak viera v pánaboha. Na pánaboha ešte dajú na dedinách. Najmä starší a ženy. Nespomínaj im veľmi robotu v potu tvári. To nemajú radi. Práca je nie ideál. Keby z leňošenia plynul zárobok, to by bolo najkrajšie. Toto, pravda, nebudeš hlásať, ale si pristrihneš reči tak, aby nezamestnanosť bola štátom čím výdatnejšie podporovaná, najmä tam, kde nijakej roboty niet, a kde je dosť roboty, tam zasa povieš, aby sa robilo čím menej a za vysoké mzdy.

— To je nie náš program, — prebíjalo hlavu Landíkovi, ktorý sa v myšlienkach vrátil zo Starého Mesta k ujčekovi.

— Náš program je nateraz získať čím viacej hlasov. Berieme z každého programu to, čo sa národu najlepšie páči. Od katolíkov pápeža, od evanjelikov Luthera, od vlasteneckých radikálov nacionalizmus, od kapitalistov sviatosť vlastníckeho práva, od socialistov nacionalizovanie a kolektivizovanie majetku, my velebíme techniku a rozbíjame nepotrebné stroje, klaniame sa demokracii, v ktorej chce zvíťaziť jedna strana, aby mohla diktovať ostatným. My sme ten prostriedok, tá rieka so zlatým dnom, ktorá sa valí medzi dvoma nepriateľskými, proti sebe položenými brehmi a podmelie, odrypne raz kus z pravého a raz kus z ľavého brehu…

— Ako pekne viete hovoriť, drahý ujček, — nemohol sa zdržať Landík.

„Dobrý šuhaj,“ naladila táto chvála Petroviča.

— Ty len to rob, čo ja robím, — posmeľoval ho, — stavaj, zakladaj, klčuj, nadávaj a rozdávaj. Všetky sľuby sa môžu splniť len vtedy, keď pôjdu masy za nami.

— A možno aj trošku rebelantský?

— Len rebelantský. Nečítal si, čo hovoril náš premiér? „Čím skvelšie sú úlohy zemedelca v slobodnom štáte, čím krajší je jeho pokrok duchovný, tým drahšia nech nám je pamiatka sedliackych rebelov. Bez sedliackych rebélii by sa nebola zrodila národná sloboda.“

— To bola minulosť. Teraz azda tých rebelov netreba. Škodili by slobode.

— Slobody nikdy nemáme dosť, ako života, ale ja som pri tom myslel len na spôsob reči, — opravil sa Petrovič, — chcel som povedať, že musiš mať teplotu, cit, oduševnenie, ktoré prelievaš zo svojej nádoby do iných. Chladný, rozumný tón patrí do parlamentu. Opätujem: hlavné je prevaha čísla a ešte čosi: Nevolaj nikdy: Nech žije ten alebo ten! Vyvolávaj číslo: Nech žije štvorka! Aby si nezabudol. I veselo i vážne. Môžeš si i zaspievať.

Upozornil ho, aby si pri výbere piesní dal pozor, a spomenul, vstávajúc a podávajúc mu ruku, ako sa mu ozval na „Štyri kozy“ — „piaty cap“ a na „Štydyri“ akýsi chruňo, že má strán „osem, deväť, má si v čom preberať“.

— Zavinil by si ohromný zmätok, keby si tak v reči oslavoval našu plodnosť: „V jednom kútku štvoro a v druhom pätoro, tu máš, duša moja, všetkých devätoro“, alebo našu povestnú robotu: „Štyri ruky viac urobia ako dve“; a či už našu skromnosť: „Kde sa najedia štyria, naje sa i piaty“, alebo našu gazdovlivosť: „Štyroch obíde, piatemu nič nedá“, aby si, pánboh ťa chráň, náhodou nevolal voličom: „Štyri kočky zadrhol a tú piatu nemohol…“

— Prišiel kocúr, pomohol, — dokončil Landík a heglo ho od veselosti.

— Pozor! — volal za ním Petrovič, keď už šiel dolu schodmi, — nech ťa nezvábi: „Dva krát dva sú štyri!“

Takto poučený chytro si osvojil programový hrnček s miešanou kašou a šiel ju rozdávať do dedín. Umienil si, že nebude klamať, ale nakoľko možno, vážne pomáhať a aspoň krivdy si zapisovať a pozorovať náladu. Ak by niekde od krívd veľmi kričali, zakričí i on.

Stretol sa s krásnou krajinou.

Za posledný mesiac vystavilo sa, predbežne v povetrí, mnoho družstiev, pôšt, četníckych staníc, dodalo mnoho striekačiek a hospodárskych strojov, zakúpilo tisíce hektárov hôr, vykonalo mnoho pôžičiek s nízkym úrokom, odpustila sa polovička dlžôb a všetky zaostalé dane, prestali exekúcie, prišla samospráva a ona opravila na štátne útraty všetky katolícke veže a kostoly, v povetrí lietali v záujme služby prekladaní nespoľahliví notári, úradníci, náčelníci, prednostovia, a všetci sa nadšene usmievali, boli ochotní, zdvorilí, klaňali sa stránkam, podávali im ruky, usádzali a pozorne vypočuli i toho najnepatrnejšieho človiečika. Úrady sa stali rýchle a lacné, nebolo treba tridsať dokumentov o narodení, pokrstení, občianstve, národnosti, doterajšej činnosti, počte detí, mravnej a politickej bezúhonnosti, vysokoškolskom vzdelaní, aby občan mohol zametať v niektorej štátnej kancelárii. Okresné sídla sa menili, ale sa aj dostali na každý laz. Pri každej dedine sa hnali železnice, betónové cesty. Zregulovali Dunaj, Váh, Nitru, Hron, Turiec, Žitavu, Ipeľ a všetky potôčky a riečky až hen po Torysu a Bodvu. Zakúrili do všetkých fabrických pecí, a čo je zrejmé, vystavila sa i lanová dráha na Lomnický štít s hvezdárňou. Angličania sa len tak hrnuli na najvyšší bod v republike, aby sa mohli ďalekohľadom pokochať v krásnom kraji, kde boli všetci ľudia sýti, nezávideli si a pracovali málo, ale dobre.

Našich dedinčanov väčšmi zaujímalo, keď sa rozniesla zvesť, že Sielničania naozaj dostali sľúbené štyrivagóny krúp a štyribôbu. Došli zvesti aj z iných dedín, že v nich naozaj chodili štyriačižmári a brali mieru voličom na čižmy. Inde vraj zoštvornásobilipočet stravovacích lístkov. V Turskom i takých zapísali za nezamestnaných, ktorí mali štyrijutrá poľa, ak ich obrábali hoci len štyriruky. V Markovanoch zdvihli cenu potravinových lístkov z desať korún na dvadsať, lebo kupec v meste dával za ne i za štyridsaťkorún tovaru.

V Svätom Ondreji dávali závdavok po štyrochkorunách za hlas, štyrimali dostať v deň volieb a štyripo odhlasovaní a spočítaní hlasov. V Záriečí dostal každý volič štyripaklíky tabaku.

Nielen Sielničania, Kočkovania, Obsolovčania, ale skoro celý kraj najradšej nastavoval uši na reči štvorkárov. Oni najobratnejšie viedli podľa známych smerníc, ktorých základným článkom bolo: zásobovať, prikrmovať, ústa zapchávať, pridájať. To všetko bolo také materinské, že voliči ako vďačné deti najradšej si poležali v lone starostlivej matky nro 4.

Landík to zistil v Sielnici, kde tiež vyňuchával náladu dedinčanov. Vypočul v krčme za novinami tichý rozhovor dvoch sedliakov, sitára Riečicu a spurného, prieberčivého Zámočníka.

— Vidíš, ty chmuľo, — krstil Riečica Zámočníka, — akých „osem, deväť“? Skoro si nám to vtedy pokazil s tvojím „mám si v čom preberať“. Teraz si dostal krúpy zadarmo.

— Čo len to, — málil Zámočník, — v Kočkovciach vysekali a každý dostal pol kila slaniny.

— Nemáš si čím krúpy omastiť?

— V Obsolovciach mali rybky na večeru.

— A ty by si chcel morské raky ako minister?

— Krúpy! — vypustil opovržlivo gambu, — predtým dávali guláš a pivo, cigarami núkali, a teraz krúpy. To je nie po pansky. Už sa mi nosom tisnú.

— Za tvoj sprostý sedliacky hlas sú i krúpy dobré, — napálil sa Riečica, — predsa je to len strana najlepšia.

— A ktoráže je to? — robil sa Zámočník.

— Koľko vriec si dostal?

— Štyri malé.

— A nevieš, po koľko bolo v nich?

— Po štyri kilá.

— No, no… Ty baraní roh…

— Aáá, — brieždilo sa Zámočníkovi, — „Štydyri, štydyri?“ Ten pán s bradou ako pálená tehla?

— Tototo.

— Nnno, — zamliazgal ústami, ako čo by bol sardinku prežrel, — ešte ujde, len keby poslal aspoň škvarák na tie krúpy.

Landík zložil noviny, vytiahol notes, ako to aj „drahý ujček“ robieval, a zapísal si:

„Do Sielnice poslať škvarky.“