ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol štvrtok. Večer prišiel i dr. Landík, komisár p.s. (nie pes!).

Keď Petrovič vošiel do izby, Landík sedel na diváne medzi paňou Ľudmilou a slečnou Želkou v úradníckej rovnošate, to jest v blúze s „dvojdielnym zadkom“, podľa predpisu rozpáraným, zákonitými slovami „s rozparkom na zádi“, čo však v tejto chvíli nebolo vidieť, lebo bol k obecenstvu obrátený tvárou. Na blúze boli dva rukávy, štyri vrecká, zakryté „patkami“, zapäté na gombičky, sedem gombičiek na pravej strane a sedem obšitých dierok na ľavej strane, aby sa gombičky mali do čoho zapínať, päť a pol centimetra vysoký golier s jedným pätnásť a dvoma šesťmilimetrovými pásikmi a dvoma pätnásťmilimetrovými ružicami atď., so šabľou, „čepelom“, „jílcom“ a pošvou, pozri Zb. z. a n. Rozumie sa, mal na sebe i nohavice a bol obutý.

Veselo sa zhovárali.

Svojho „duplovaného“ kolegu, to jest doktora práv a krajinského úradníka, privítal pán koreferent upodozrievavo a dosť chladno. Keď totiž videl, že je to nie generál, ale len úradník z rodiny, skočila mu do hlavy myšlienka ako studená žaba, či ozaj aj on nepatrí medzi Želkiných „chlapcov“ alebo ženiných obdivovateľov, keď tak uvelebene sedí medzi nimi. Pocítil voči nemu nechuť.

„To by ešte chýbalo, aby Želka s tebou hrala francúzsky román. Veď by si musel sto rokov žiť, keby si si chcel vyslúžiť vládne radcovstvo,“ boli jeho prvé myšlienky… „Ľa, i tohto podporujem,“ boli druhé. „Musím dať na teba pozor,“ preryla sa na povrch tretia myšlienka.

Ale Landík tak úctivo skočil, keď videl „ujčeka“, ako ho menoval, tak zdvorile a poddane sa uklonil a počkal, kým mu podá ruku, že mu ju i naozaj podal a neprivítal ho mrzute, len nedodal dôverné slovíčko „kolega“. Ľahká, utajená chmárička celkom zapadla kamsi za čelo, keď sa dozvedel, že na večeru budú špagety s maslom a rajbaným oštiepkom, čo rád jedával.

— Čo nové v krajine? — spýtal sa ho už dosť veselo.

— Chrbtom som obrátený k vrchu, — zažartoval Landík, — nevidím, len cítim, že studený vietor duje od najvyššieho štítu. Mrazí ma.

— Pán prezident sa hnevá?

— Nevidel som ho už zo dva týždne.

— Teda aký studený vietor?

— Ani nie tak studený vietor, ako skôr červený blesk, po ktorom človek čaká hrom. Má na elektrickú gombičku zariadený nápis: „Nevstupovať!“ Koľko ráz prejdem popri tom nápise, stiahnem hlavu medzi plecia a vždy ma strasie. Len vo svojej izbe prídem k sebe a vzdychnem si: „Chvalabohu! Blýskalo sa, ale neudrelo.“ Takisto ako hlavný radca Hrnčiarik. Možno, že je to praktické, len akési veľmi prísne, nevľúdne, panské, nedemokratické: búši do tváre.

— To, že búši, by bolo skôr ľudové. Akiste mu nedajú pokoj.

— Veru nie. Teraz už azda bude mať pokoj, keď len gombík treba pritlačiť.

— Pokoj na gombíku! — zasmiala sa Želka.

— Múdre! Taký gombík si dám spraviť i ja, — advokátovi sa myšlienka zapáčila a v súvise s pokojom či nepokojom začal rozprávať o žobrákoch:

— Úžas, čo ich je. Dnes sa už o každom svojom klientovi nazdám, že je žobrák a chce odo mňa almužnu. Tabuľky nestoja za nič. Darmo stojí tamdolu napísané: „Žobranie policajne zakázané“ a na dverách mojej kancelárie: „Pozvánky sa s vďakou odmietajú.“ Žobráci chodia a dámy s pánmi nosia čestné vstupenky so zložnými lístkami. A keby chodili len ku mne do kancelárie, chodia i sem — na privátny byt. Čo, žena?

Pani Ľudmila prikývla:

— A koľko!

Prikývla chladne, bez úsmevu. Ako vstúpil jej manžel do izby, predošlý jej smiech a veselá reč sa stratili, tvár sa jej predĺžila, stala sa odmeraná, chladná, hovor manželov ju akoby nezaujímal, mala ťažké srdce.

— Darmo im vravím, — hovoril manžel, — tu ste dostali, hore už nechoďte! Nepočúvajú. Vyredikajú sa na druhé poschodie i najväčšie kaliky pre päť halierov. Každému dva razy dávam. A viete, prečo idú? Majú svoje osobité znaky. Vedia, že u pána doktora Petroviča v súkromnom byte pod zvoncom je ceruzkou urobený tajný jednoduchý alebo dvojitý kríž, ktorý pre žobrákov znamená: „Tu sú kresťania, zvoň smelo, dajú ti.“ Len si všimnite na iných bytoch pri zvoncoch, kde nič nedajú, je taká akási parabola s bodom na vydutom konci. Tá iste značí: „Brucháč s pupkom, nič nedostaneš, ani nezvoň!“ Niekde sú nuly. To asi toľko: „Žobrač, nezvoň!“ Tu pravdepodobne ani dvere neotvoria, najviac ak pozrú oblôčikom, kto je to? Ak je to žobrák, tak sa akiste pomýlil alebo je začiatočník a nevyzná sa ešte v žobráckej spisbe.

— Zaujímavé, — podotkol Landík.

— A nehodno si s nimi začínať, — rozprával pán domu, — vedia sa pomstiť. Raz sa moja pani ponosovala, pravda, Ľudka, že si vydala za mesiac na žobrákov tridsať korún. Zhrozil som sa. Takto vyjdeme na mizinu. Reku: „Čo dávaš? Kancelária dáva. Čo chodia hore?“ Najprv som sa chcel na mestskom dome vymeniť. Kúpil som za päť korún „žobračenku“ a prilepil ju na dvere. Keď máš žobračenku, to je toľko, ako keby si mal poistenie, že si svojim „žobráckym“ povinnostiam zadosť urobil. Vtedy majú právo len v piatok žobrať. Ak prídu inokedy, stačí ti len prstom ukázať na ten nápis, a žobrák by mal odísť. Žobračenka neosožila. Chodili. Potom som dal zatrieť i tajné znaky. Nič nepomohlo. Zvonia, zvonia, zvonia. Účet žobrákov ukazoval u ženy mesačných štyridsať korún a u mňa mesačných päťdesiat. Ešte viac! Vydal som napokon rozkaz v kancelárii, aby nedávali žobrákom, ale každého takého žobráka, tuláka, nezamestnaného posielali hore. Vieš, čo sa stalo, kolega?

Kolega potriasol hlavou, že nevie.

— Hneď sa zjavil pod tabuľkou, kde je na bielom emaile čiernymi písmenami napísané: „Pozvánky sa s vďakou zamietajú“, „Brucháč s pupkom“. Zato, že som im predtým dva razy dával a teraz len raz, nasypali mi gramofónové ihlice do americkej zámky. Pol dňa sme sa nemohli dostať do kancelárie. Tri termíny som zameškal. Stálo ma to vtedy veľa peňazí. A museli mať tých gramofónových ihlíc mnoho, lebo všade, kde bola načarbaná nula, to jest „Žobrač, nezvoň!“ a parabola s bodom, to jest „Brucháč s pupkom“, vopchali do amerických zámok jednu, dve ihličky. To stačí, aby sa zámka pokazila a obyvatelia zostali trčať von alebo dnu. Hybaj, každý nové zámky dávať. Bolo celé vzbúrenie v dome. To sa stalo pred rokom. Ani dosiaľ nie je vyriešená otázka, ktorá má hradiť škodu. Všetci vraveli, že štát. Sedemnásti sa pravotia. Čakáme, čo povie Najvyšší súd… Tak sa pomstili. Banda je to, tí žobráci!

— Bieda je veľká, — ospravedlňoval Landik.

— Ale gramofónové ihličky majú… Banda mizerná, — hromžil Petrovič. — Dám si na gombík: „Nevstupovať!“

— Zas ti pokazia zámku, — vystríhala chladne pani.

— Čo ťa zámka bude stáť, za to môžeš dávať žobrákom aj rok, — počtovala Želka:

— Keby len obyčajní žobráci! — nedal sa mýliť domáci pán. — Horší sú tí „panskí“.

Rozpovedal, ako ich nenávidí.

— Priznám sa, pred obyčajnými mám len nepríjemný pocit. Nie azda preto, že by som sa hanbil nad rozdielom medzi mnou a ním. Ja dobre oblečený — žobrák v handrách, ja veselý a zdravý — žobrák smutný a chorý, ja s málo peniazmi a skromným zamestnaním — on utisnutý na halier. Nie preto. Na to človek privykol. Taký je už poriadok. Keď príde žobrák na moju chodbu, cítim, že mi vešajú v kabinete nečistú prachovku, akoby do príjemného tepla zavial olejový smrad z dunajského pobrežia, akoby frkol niekto atrament na moje biele nohavice. Len skorej von s tou špinavou prachovkou, zavrieť oblok, dolu nohavice, aby som odstránil nesúlad, smrad, škvrnu. Len preč, preč toho zamazaného žobráka, aby mi nenatriasol vši a blchy, nedoniesol nejakú chorobu. Je to pohnútka esteticko—hygienická, a nie pohŕdanie, nevšímavosť k biede, zrkadlo, v ktorom človek vidí nespravodlivosť v rozdeľovaní majetkov a príjmov, zdravia, veselosti a vôbec života.

„Cynik si ty,“ pomyslel si Landik, „ale sú odporní tí boháči.“

— Žobraví inteligenti, panskí žobráci sú horší.

— Treba im viac dávať, — zaironizovala pani.

— Nie preto, — začala vysvetľovať Želka. Chcela rozptýliť zlý dojem z otcovej reči. I ona sa trošku zahanbila pred Landíkom pre otca. — Otec je nie skúpy, len všetko ohundre. Keď dáva, cíti síce odpor, ale len proti sebe. Nechce dať, a z dobroty predsa dá, a potom sa hnevá, že dal. Hnevá sa na svoju slabosť, že zasa sa dal ukrátiť, ozbíjať, vydrancovať. „Taká háveď!“ bude vykrikovať, ale len keď odídu. „A ja blvoň, ze som dal! Čo som len taký slabý, že im neviem odoprieť?!“ No, nie je tak, otec?

— Nie. Keď nechcem, nedám.

— Vždy dáš.

— Nedám.

— Potom, keď je neskoro, zakazuje v kancelárii, aby ich nepúšťali k nemu, — tvrdila neúprosne Želka. — Príde taký agent s knihami. Kto v kancelárii pozná, že je agent? Knihy nevidieť, len hrubú aktovku. Sám pán advokát si myslí, že z návštevy bude aspoň taká tučná kauza ako agentova kapsa. Odrazu návštevník ťahá obrázkový zoznam kníh a vykľuje sa „žobrácka“ literatúra. Otec, povedz nám úprimne, čo povieš tomu agentovi?

— Knihy nepotrebujem, — priznal sa so smiechom otec.

— A čo nasleduje?

— Agent nepočúva, — prevzal advokát slovo, — a rozpráva mi o nových knižkách… Geniálne dielo… Do všetkých rečí preložené… Ohromná senzácia… Svetoborné… Rúca všetky spoločenské náhľady…“

— A ty čo na to? — dodievala Želka.

— Nechcem senzácie. Nechcem, aby bol svet zborený. Nechcem zrúcaniny.

— Ale kúpte, pán advokát, — núkala Želka, ako čo by ona bola tým agentom.

— Nechcem, nechcem, nepotrebujem.

— Ráčte si len pozrieť. Nezaväzuje na nič.

— Dajte pokoj. Potreboval by som desať párov očí, aby som mohol prečítať knihy, ktoré mám. Nestačím. Príďte, keď bude mať deň aspoň štyridsaťosem hodín.

— Tak je, tak je, — zatlieskala dcéra, — celkom prirodzene hráš. A napokon, — obrátila sa k Landíkovi, — otec predsa len kúpi.

— Nekúpim. Predošle som sa takého agenta spýtal, koľko percent má od objednávky.

— Dal si mu ich?

— Dal.

— Vidíš, Janík, dal. Knihu nekúpil, ale percentá agentovi zaplatil. Potom kričal do kancelárie: „Agentov mi nepúšťajte!“ Pravda, otec?

Smiali sa všetci, okrem pani Ľudmily.

— Ach, to je všetko preto, — uzavieral Landík, — že je ujčekovi drahšia každá minúta ako celá literatúra. Chce sa každého čím skôr zbaviť, len aby ho nehatil v jeho práci, iste omnoho vážnejšej.

Domáci pán prikývol.

— Ako to bolo s tým básnikom, — naberala Želka otca. — Rozpovedz to Janíkovi.

— Aha, ten básnik. Tých je mnoho, — poslúchol dcéru, — to bolo dobré, — zachechtal sa. — Nemám nič spoločné s beletriou vôbec, a s poéziou zvlášť a predsa prichádzajú ku mne i poeti. Chce si taký študent polepšiť, odpíše krasopisne svoj plod aspoň desať ráz, a poď po známych „velikášoch“. Každému povie: „Túto báseň som vám venoval.“ Vypapreme z vrecka päť korún a dáme. Päťkrát desať päťdesiat. Poet zozbiera päťdesiat korún. Má i na obed i na víno i na kaviareň. Iný zošije desať veršov do knižtičky a chodí po tých istých „velikášoch“.

Predáva svoje zošité básne, chudák, aby si zarobil na obed. Jeden z nich nebol ani skromný. Tvrdil, že celá naša literatúra nestojí za nič. Nie je zapojená do svetovej literatúry. „Vy nás zapojíte svojou knižtičkou?“ spytujem sa ho. „Čo ju nevydáte tlačou?“ On, že vraj nemá nakladateľa. Chcú iba staré haraburdie. Dal som mu desať korún, reku, toto je naša literatúra, čo nás spája so svetom.

„Nepríjemný, odporný človek,“ pomyslel si Landík.

— A tak jeden tiež príde nedávno, „poet—proletár“ v bielych, letných šatách s červenou mašličkou a červeným klinčekom v dierke, topánky tiež štýlové, tmavočervené. Predstavuje sa a vyťahuje z vrecka dvanásť polhárkov. „Osmelil som sa,“ hovorí, „na veľkú vec, ale neviem, či môžem?“ „Len smelo, keď ste sa osmelili,“ nabádam ho. „Chcem vydať zbierku básní a rád by ich venovať vám, pán poslanec.“

— Ako sa volala tá zbierka? — prerušila ho Želka.

— „Hrbatý svietnik.“ Zvedavý som bol, prečo je ten svietnik hrbatý, vysvetlil mi, že ani jeden svietnik nie je rovný. No, dobre. Lichotilo mi, že konečne i mne chcú venovať verše a že sa dostanem i ja do literatúry, najprv do domácej a potom azda i do svetovej. Prečo aj nie? Keď sa ľubietovský notár dostal po smrti do najväčšej sochy na Slovensku preto, že vymohol vicinálnu cestu svojim ľuďom, prečo by som sa ja nemohol dostať do malej knižky za živa? Veď koľko som ja už miliónov odhlasoval na hradské. O tomto notárovi napísali aj tragédiu, a dobrú, dlhú, na dva divadelné večery, prečo by o mne nenapísali veršík, trvajúci pol minúty? Pri tom všetkom mi bol tento výber podozrivý. Prečo práve ja? A ak je to nedozretá kapusta? Poprosil som mládenca, aby mi lístky ukázal. Nerozumiem sa veľmi básňam. A ak to ja mám byť ten „hrbatý svietnik“, nedalo mi pokoja. Prečítal som si hneď prvý verš. Prvý verš býva vždy najlepší… Ako to len bolo?

Petrovič sa zamyslel. Po chvíli začal deklamovať:

— „Pekne povedané,“ vravím mu. „Nedbám, keď mi ich posvätíte.“ A hneď sa opravujem, aby moja reč nebola banálna: „Budem poctený. Pošlite mi potom dvadsať exemplárov.“ Básnik sa ukláňa a neodchádza. Myslel som si, že som málo exemplárov povedal. „Nie dvadsať, ale tridsať,“ licitujem. Kašle a spúšťa hlavu. Že by rád ísť do Trnavy. „Tam to chcete vydať?“ zaujímam sa. Tam že by sa rád s nakladateľom pozhovárať. Podávam mu ruku a želám mu: „Šťastlivo choďte!“ Konečne sa dozvedám, že nemá na cestu. Vysolil som mu desať korún sklamaný. Nazdal som sa, že mám pred sebou aspoň raz nezištného človeka, ktorý mi chce niečo dať, a nie vziať odo mňa, a tu máš! Celé venovanie bolo pre tých desať korún.

Mrzelo ma, že som sa s ním pustil do reči. Ba koľkým „výtečníkom“ ich už predo mnou venoval a koľkým ich venuje po mne?

— Nepúšťajte mi sem poetov! volám do kancelárie, — posmievala sa otcovi Želka. — Takéto výdavky napíšem na váš účet, Ema. To je naša pisárka, — vysvetlila Janíkovi, — prvého vám ich stiahnem z platu. Nebolo tak?

— Tak, — priznal sa, a aby nahneval dcéru, začal ju dráždiť.

— Iste to bol tvoj nový ideál. Takých básnikov máš rada.

— V červenej plátanej košeli, deravom pinči? No, dovoľ, — zaprotestovala dcéra. — Ani ho nepoznám.

— Medzi nami nie, len keď si s ním.

— Otec!

— Ale prečo „v plátanej košeli a deravom pinči“? — nerozumel Landík.

— Preto, lebo sa v dobrej košeli a dobrom pinči básniť nedá, to som rozumel, bolo by to veľmi „buržoázne“, — vyložil Landíkovi ujček.

— Hovorili ste, že bol krásne oblečený, — nechápal.

— Nerozumieš sa ani ty do literatúry, — zasmiala sa Želka. — Predtým i pod žobráckymi šatami trepalo šľachetné srdce, teraz i pod šľachetnými šatami bije „žobrácke“ srdce.

Prišli na rad aj mnohí iní „páni žobráci“. Medzi nimi aj divadelná deputácia, ktorá chcela, aby si pán poslanec abonoval lóžu do Slovenského národného divadla. Urazil sa, že v „deputácii“ bol jeden treťotriedny spevák namiesto prvého tenoru a jedna chóristka namiesto primadony. „Nevedia ani, čo sa patrí.“ Teraz celkom rezolútne odoprel „podporu“, už i preto, lebo, ako vieme, mal každý večer tri lóže k dispozícii. „Do výborovej, lepšie rečeno poslaneckej pošlem klobúk, do družstevnej paličku, do bankovej rukavičky a do štvrtej lóže pôjdem ja sám?“

Dostali sa medzi žobrákov aj všelijaké tie dni, týždne a mesiace, ako „Deň matiek“, „Týždeň kojencov“, „Týždeň priateľstva so Sovietskym zväzom“, „Týždeň detí“, „Mesiac Matice slovenskej“, „Mesiace abstinentné“, „Mesiace a mesiace Slovenskej ligy“, „Nepretržité roky nezamestnaných“.

V rade žobrákov civeli i všetky možné zbierky na rozličné pamätníky, sochy, národné domy, kostoly, fondy.

No, hrôza!

— Okrem toho všetkého, — rozhorčoval sa pán poslanec, — príde akýsi údenár, že chce repozíciu do stavu majetných. Restitutio in integrum. Vraví mi: „Bol som mäsiarom,“ a sadne si do fotela bez ponúkania. „Dobre mi šlo, ale panské chúťky, vínečko, kartičky ma zvábili. Vyšiel som na mizinu. Teraz žobrem u pánov. Páni ma pochopia. Potrebujem denne tridsať korún. Vyžobrem si ich, a dám pokoj. Vyhľadávam len takých, ako ste vy, ktorí mi dajú toľko, aby som nemusel žobrať. Prosím teda, pán advokát.“

— Opýtal som sa ho, či má legitimáciu. Vysmial sa mi. Či som ja slúžny, či policajt a či pán? Istý okresný náčelník sa ho vraj tiež spýtal, či má legitimáciu. Vtedy údajne bol veľmi biedny. Bolo to na začiatku jeho novej živnosti — žobrania. Nebol oholený už tri dni, nohavice ako riečica, zadok samé okuliare, kolená a lakte z vreca, čižmy zlé, zaprášené z cesty. „Pozrite láskavo na mňa, pán okresný náčelník, nevidíte legitimáciu?“ Opýtal sa ho a sňal klobúk s oddrapenou strieškou. „Od temena po otlaky na nohách som legitimácia, chýba len váš podpis a štátna pečiatka.“ Náčelník mu dal korunu. Na druhý večer, keď vyžobral svojich tridsať korún a okrem toho i šaty, preodel sa, oholil u holiča a vošiel voňavý do hlavného hostinca. Dal si bravčoviny a vína. Vošiel náčelník a dal si tiež bravčoviny a vína. Pozerá na neho spoza stola. Pozná ho a zasa sa len spytuje: „Máte legitimáciu?“ „Teraz večeriam, pán môj. Akým právom ma legitimujete?“ „Tým právom, že ste žobrali.“ „Pardon, teraz večeriam.“ „Ale ste žobrali.“ „Jem za svoje, pijem za svoje, že som žobral, je minulosť, na jedenie legitimáciu nepotrebujem…“ Náčelník ho dal zavrieť. „To nebol pán, to bol policajt.“ A dokladá. „Tu som u pána. Neráčte sa znižovať na úradníka.“

— Páčil sa mi ten človek. „Len úradník môže zneužiť svoju úradnú moc,“ vysvetľoval mi. „Mal by som pre vás hneď i kauzu, ale sa nerád pravotím… Prosím si dvadsať korún,“ žiada ma hrdo. „Nebolo by dosť desať?“ ponúkam. „Prijmem s veľkou vďačnosťou.“ „A päť?“ jednám sa. „Keď to musí byť,“ prijíma smutne…“

— Ach, je to strašné, — zavzdychol si advokát. — Niet proti nim pomoci. Nedajú sa rozoznať od stránok. I stránky, namiesto, aby dali advokátovi preddavok na kolky, pýtajú si od vás vopred nejakú maličkosť na výhru. Aby som sa tých žobrákov striasol, chodievam domov skryť sa, ale tu zasa žena má plno zúfalých manželiek, matiek, vdov so šiestimi, siedmimi až dvanástimi biednymi, hladnými deťmi. Všetko žiada pomoc, podporu, miesto, prácu, peniaze, almužnu. Všetko žobre! Však je tak, Ľudka?

— Veru, — prisvedčila úsečne.

Landíkovi sa advokátove reči nepáčili.

„Zdá sa, že si ty ten najväčší chudák,“ premietol v duchu. „Počkaj, vyskúmam ťa, či Želka mala pravdu, že len frfleš, ale zato dáš.“

— Ja tiež postupujem v autorite, — pochválil sa nahlas, obkrúcajúc špagety okolo vidličky. — Uznávajú ma. Nie síce pán prezident, ale malá čiastka obecenstva. I ja protežujem. Prichádzajú ľudia, aby som intervenoval a podporoval ich prosby.

— To ti gratulujem, — potriasol hlavou domáci pán, ako keď sa ľudia niekomu čudujú.

— Dnes bol u mňa istý pedagóg a redaktor časopisu. Tlačiareň mu vypovedala úver. Potrebuje peniaze…

— Krajina, — prerušil ho advokát.

— Krajina, — prisviedčal Landík… — Že teda potrebuje peniaze. „To ste si,“ hovorím mu, „dvere pomýlili,“ a škrabem sa rúčkou za uchom, „peniaze by sa i mne zišli.“ Na to on, že nežiada peniaze. „Chvalabohu,“ smejem sa mu, „darmo by ste žiadali“… „Len o malú láskavosť prosím.“ „Prosím.“ Rozpovedal mi, že sa obrátil na istého svojho priateľa, bohatého človeka, aby mu žíroval päťtisíc korún. Priateľ zavrtel hlavou i rukou a potľapkal ho po pleci: „Nie, priateľko, zmenku ti nepodpíšem, ale ti dám dobrú radu, ktorá stojí groš, a viac dajú na ňu ako na desať mojich žír. Choď ty na krajinský úrad, vyhľadaj tam pána doktora Landíka, popros ho, aby prehovoril s pánom poslancom Petrovičom.“

— So mnou? — ukázal na seba.

— S vami, drahý ujček.

— No, vidíš, zasa ja.

— Díval som sa na neho, či sa nezbláznil. Zdal som sa vari veľmi sprostý, lebo ten pedagóg začal pochybovať: „Mám šťastie s pánom Landíkom?“ „Som Landík,“ odpovedám. Aby som teda bol taký dobrý a požiadal vás, drahý ujček, či by ste príležitostne láskavo nepripomenuli pánu poslancovi Krokavcovi a on zasa pánu poslancovi Koreňoví, kultúrnym referentom, či by krajina neprispela výdatnou pomocou. „Pán Petrovič,“ hovoril mi so zápalom, ako čo by som to nevedel, „má ohromný vplyv. Čo chce, vykoná. Keby tak chcel čo len jedno slovíčko za mňa stratiť. A vy, pán doktor, ako rodina, by ste mohli pripomenúť.“ Čo poviete na to, drahý ujček?

— Prijmi moje blahoželanie. Čo si mu povedal?

— Urazil som sa. Tento chlap si zo mňa robí blázna, myslel som si, a presviedčam ho. „Čo si, reku, myslíte? Som bezvýznamný úradníček, taký mopslík.“ A on, že práve mopslíkov berú do náručia. „Vy máte veľké styky,“ prevracia oči, „pán poslanec, keď mu to vy poviete, môže i pánu ministrovi školstva zatelefonovať, a bude hneď i ministerská podpora.“ „Sám si neviem pomôcť,“ dokazujem tomu nešťastnému pedagógovi, „vyhľadajte pána poslanca sám.“ „Nemám šťastie ho poznať.“ „Predstavíte sa mu.“ „Nie, nie, to sa nedá tak vhupnúť k takému pánovi ako do krčmy.“ Odrazu sa rozosmeje: „Predsa ste vy doktor Landík. Dobre mi povedal môj kamarát, že je pán Landík skromný, bude sa vzpierať, bude hovoriť, že je ničím, že by to bola opovážlivosť, ale ty sa nedaj obalamutiť, ty len pros. Povie ti, že práve preto, lebo je rodina, nemôže využívať dobrotu, ale ty len pros. Povie ti, že pán poslanec nedá nič na jeho slovo, ale ty len pros. Napokon popustí, lebo je dobrý človek. Predsa ste vy ten doktor Landík, a tak vás prosím, pán doktor, pán hlavný komisár, pán radca…“

— Viditeľné bolo, že ten priateľ žartoval s pedagógom, aby sa vyhol žíru. Nemohol som vyhodiť takého vážneho pána, pedagóga, redaktora. Že je pedagóg, o tom som bol presvedčený, lebo len pedagógovia môžu byť takí naivní a roztržití v hľadaní pravých adries. Rigorózne som mu odoprel. Zosmutnel. „Tak aspoň kartičku k pánu poslancovi mi láskavo dajte,“ žobral.

Nedal som mu. Bolo mi to také čudné, smiešne, odpudzujúce, urážlivé.

— Nedal si mu ani kartičku? — prekvapilo advokáta.

— Nie. Ako by som ja k tomu prišiel, vás unúvať, drahý ujček. Máte toľko starostí. A potom: vycítil som z tej žiadosti posmech, nie voči vám, ale voči mne a voči tomu pedagógovi.

— Never. Ľudia sa chytajú každého červíka ako ryby. Mal si mu dať kartičku.

— Veď to nebol prvý prípad. Už skúšali aj pred pedagógom. Potom som rozmýšľal, že boli u mňa žiadať byty, peňažnú výpomoc, akú dáva úrad niekedy svojim zamestnancom, postúpenie v hodnosti, koncesie, aby som zakročil u vás, drahý ujček. Bohvie, kto im nahovoril, že mám prístup do vašej drahocennej rodiny. Prisahám, že som sa s tým nikdy a pred nikým nechválil, akú mocnú rodinu mám. Ľudia sa to dozvedeli a chodia.

— Azda sa len nehanbíš za nás?

— Bože môj!

— Vyčitujem ti, — smial sa ujček, — že si nikdy nič nežiadal. Len sa nerob taký maličký. Dnes sa každý robí väčším, ako je. Každá bylinka si myslí, že je najvyššia, každý chrobák, že je najmohutnejší.

— Ja nie.

— Tvoja chyba. Ako sa volá ten tvoj pedagóg?

— Neviem mu meno.

— Mal si si ho poznačiť. Čo sa dá, spravili by sme. Konečne, pedagogický časopis. Dobrá vec. Mravná vec. Keď môžeme dávať manekýnkam na večere a pedikúristom na obedy z príležitosti ich krajinského zjazdu, prečo by sme nepodporili pedagogický časopis? Len sa spýtaj, ako sa ten redaktor volá. Podal si prosbu?

— Neviem.

— Pozri v osvetovej skupine. Tam bude jeho meno. Ak si prosbu nepodal, nech si podá.

— Odpusťte, drahý ujček, z princípu som nechcel unúvať.

— Len ho nájdi. Pedagogický časopis je dobrá vec.

Nedalo sa zistiť, prečo sa stal odrazu Petrovičovi takým sympatickým výchovný časopis. Či pre nemrav žobrania a nemrav lásky, nad ktorými sa tak často vo svojom kabinete a pred domácimi i cudzími rozčuľoval, či preto, že sa dr. Landík tak lichotivo dotkol jeho márnomyseľnosti a veľkej moci. Možno, že i to, i to.

Ale pán doktor sa začervenal. Prvý raz chcel podchytávať svojho milého ujčeka a v duchu, možno, krotko i usmiať sa nad ním pre tých „žobrákov“. Zlyhalo mu to.

Ešte dobre, že to, čo rozprával, bola pravda. Keby si všetko bol len vymyslel, teraz by mohol zakladať pedagogický časopis.