ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zas bol jeden z tichých večerov, lenže i pán poslanec bol doma. Že nebola zvada, toho príčinou bola okolnosť, že sedeli po večeri a pri príjemnom trávení každý čítal svoje novinky pod veľkým lustrom, v ktorom horelo teraz päť hrušiek. Petrovič so zelenou čiapočkou na hlave, v krátkom, chlpatom, zelenkavom kabátiku, pani v červenom župane, so širokou, belasou stuhou okolo pása a mašľou na tyle, dcéra v nedbalkách neurčitej farby, ktorá sa podobala trošku zelenej a trošku belaso—červenej. Kým boli voľby, pán domu si ako kandidát sedliackej strany obyčajne kupoval len zelené veci: mäkké zelené košele, zelené kravatky, zelený klobúk, zelené šaty so zelenými obmotkami, a ako Mikeska, i zelené zápalky, pani, manželovi navzdory, červeno—belasý klobúčik, šatôčky s červeno—belasou obrubou, črievičky a papučky s červeno—belasými koncami, šaty a župany, na ktorých vynikala táto národná farba. Na dcére bol badateľný vplyv všetkých troch farieb, zelenej, červenej a belasej, podľa toho, či pri kupovaní bol otec alebo mať a či obidvaja.

Teraz, keď už bolo po voľbách, pomaly prestávala domáca demonštrácia kto do akej strany patrí, zostali len farebné kúsky, ktoré boli ešte dobré — „dodierali sa“. Petrovič sa stal poslancom, a ako víťaz blahosklonne a bez poznámok trpel i čisto vlastenecké farby. Po vlasteneckej reči, ktorú povedal študentom na dvore radnice, a po kampani ľavých novín proti nemu pustili do jeho srdca tenké korienky, stali sa mu blízke a milé. Už sa neposmieval žene:

— Tento červeno—belasý župan veru neprezradzuje vkus… V červeno—belasých papučiach je noha veľká… Červeno—belasé ružičky na klobúku! To je pre dvanásťročné dievčatko, a nie pre zrelú dámu ako si ty.

Ani žena už nevravela:

— Mali by ti už len čelo prebiť, aby bolo agrárne… Ty len slovko povieš, už vidieť sedliaka.

A začínala sa obyčajne zvada, kým sa nenahnevala Želka a neutíšila ich svojím:

— Ale nevaďte sa.

Teraz si Petrovič myslel: „Nos si, čo chceš. My sme zvíťazili. Ak náš predseda bude múdry, nedá vám ani jeden mandát. Nemáte ani osemtisíc hlasov.“ Pani Ľudmila si myslela: „Nos si svoju zelenú čiapku, ale ak nám nedáte aspoň štyri mandáty — beda ti! Do tých čias pokoj!“

Čítali teda noviny. Petrovič Vidiek, pani Vlastenca a dcéra pozerala ženský módny časopis. Študovala športové kostýmy. Bolo ticho okrem šelestenia novín a monotónneho mrmlania, ktoré šlo z tretieho poschodia. To tam počúvali nejakú prednášku v rádiu.

— O celých päťdesiat percent sme vzrástli, — prihováral sa sám sebe pokojne Petrovič.

— Zarezal si otca i mať… Do bytu vnikla ozbrojená banda detí, — čítala si nahlas pani.

— Obsadíme všetkých tridsaťosem mandátov, — mrmlal si poslanec.

— Tĺčikom z kuchynského mažiarika ovalil gazdu, potom sa vrhli na gazdinú…

— Toto by bol krásny dres, — pošuchla Želka módny časopis matke a ukázala na obrázok, — taký si dám… A tu je aj plášť k slávnostnému výkopu…

— Vyvraždili všetkých… Čo? — spýtala sa pani Ľudmila.

— Pekný dres, — poklopala prstom po obrázku.

— Už je celkom isté, že Radlák vypadol, — nepočúval Petrovič ženu a dcéru. — Toho roztrhne!… Ľa, politika s Maďarmi, — vravel pre seba Petrovič.

Udrel mu o uši „dres“, potom „plášť“ a „slávnostný výkop“. Do nadšenia nad volebnými výsledkami padlo čosi chladné, sprosté, každodenne od čoho sa krčí tvár a vrecko. „To zasa na môj účet vymýšľajú — bezo mňa.“ Aby získal istotu, zložil noviny a spýtal sa:

— Aký dres?

— Sľúbila som Sparte slávnostný výkop. Na to potrebujem nový dres a plášť, — objasnila Želka, — krajinský futbalový zápas…

— Aký výkop? — nedal jej dokončiť otec.

— Najprv bude reč, potom hymny, ako pri iných slávnostiach, potom môj slávnostný výkop, potom zápas a nakoniec pozdravné telegramy.

— Ty budeš kopať?

— To je, vieš tak, — začala mlieť na zachmúrenú otázku. — Postavia na ihrisko loptu…

— Do kruhu, — doplnila mať, — tam je namaľovaný. Musíš dopodrobna. Otec sa do futbalu nerozumie.

— Vysvetli teda ty, — zamlčala sa Želka, dávajúc slovo matke.

— Do prostredného kruhu a vyjde dáma zboku…

— Nie, skraja, — opravila dcéra.

— Tak ty vysvetli, keď vieš lepšie, — ustúpila matka. Po chvíli sa obidve rozhovorili, skáčuc si do reči.

— Jedna nech hovorí, — rozkázal otec. Obe čušali.

— No, hovor! — nabádala mať.

— Nech sa ti páči, — ponúkala dcéra, — keď to lepšie vieš.

— Tak hovor ty, — ukázal na dcéru.

— Ja som už aj mala próbu, — chcela dokázať svoju prevahu nad matkou v známostiach o kopaní. Strhla zelenú čiapočku z otcovej hlavy, položila na koberec, rozbehla sa z kúta izby a kopla do nej. Čiapočka vyletela proti lustru.

Petrovič sa nestačil ani spamätať, len pudove trhol hlavou, zažmúril oči a slepiačky sa oboril:

— Ja ti dám s mojou čiapkou!

Keď čiapočka padla na kanapu, nesmelo otvoril oči, vstal, vzal ju, a tisnúc si ju k sluchám, aby pevne stála, odporúčal srdito:

— Vyber si materin klobúk, — potom ťahavo, výsmešným hlasom sa spýtal:

— Na to potrebuješ dres a plášť?

— Na to. Tam budú všetky hlavy úradov, poslanci, senátori. Je to ohromný zápas. Zápoliť budú dva kluby, aby sa vedelo…

— Nič! — rozhodol ľahkomyseľne otec. — Nebudeš kopať. Na to som ťa nevychovával po Európe. Ký čert to počul! Ani dres, ani plášť!

— Vidieť, že ťaháš k päťdesiatke, — zavrátila ho mať, — nerozumieš sa hrám mládeže a myslíš, že svojím odporom zamedzíš rozvoj.

— Ajhoj! Rozvoj! To je rozvoj — kopať!

— Ajhoj! Rozvoj! Rozvoj mladej sily a zdatnosti, — zabŕdala mať.

— Byť mocným chumajom.

— Slabým mudrcom.

— Nevaďte sa, — tíšila Želka, — už to odhlasovali a ja som prijala, že budem spoluúčinkovať.

Petrovič sa doma zavše zaťal a v teórii si myslel, že sekera pevne sedí v kláte, tak ľahko ju nevykývu. „Nepopustím, nepopustím!“ bodril sa i teraz, a čuj svete! naozaj akosi dlhšie trvalo, kým sa topor uvoľnil. Museli mu vyčítať všetky jeho rovnošaty, ktoré mal v skrini, hasičskú, sokolskú, národnej gardy, agrárnej jazdy, vojenskú, najnovšie skautskú, ktoré si obliekal pri rozličných slávnostných príležitostiach, aby ukázal, aký je dobrý hasič, sokol, gardista, sedliacky jazdec, kapitán v zálohe a najnovšie skaut.

— Nemám ani polovicu toaliet, čo ty, — dokazovala pani.

— Ja ani štvrť, — kula želiezko Želka.

— Keby to prostý zápas, ale direktne krajinský, však?

— F. C. Sparta proti Herkulesovi, — prisviedčala dcére matka, — podľa výsledkov sa má dostať jeden, alebo druhý do ligového kola, a potom prípadne do stredoeurópskych zápasov. Ohromný záujem. V Sparte bude zápasiť celkom omladené mužstvo s novými talentmi, uznanými v kvalifikačných turnajoch, i s Modráčkom, ktoré Sparta kúpila od F. C. Viktórie za päťdesiattisíc kačiek…

— A že sa nekupujú a nepredávajú ľudia, tu máš! — chytal sa stebla otec.

— Známy svojou ostrou, ale fair hrou, — rečnila Želka. — V hre bude figurovať i Tepelný. Má sa ustáliť, či je to naozaj zapadajúca hviezda, ako sa vraví. Tento súboj by mal ukázať, či padne a otvorí si obchod s vínom a či ostane svietiť na futbalovom horizonte.

Všetky tieto dôvody odskakovali od Petrovičovho temena ako gombičky od steny.

— Ak sú ti kopáči hviezdami, tak som aj ja…

— Stredoeurópsky pohár nie je hocičo.

— Hlúposti!

Slovom, teraz už bolo celkom jasné, že sa poslanec vôbec nerozumie do tohto športu. Neprejavoval nijaký záujem ani o omladené mužstvo, ani o ligu, ani o nové hviezdy so stredoeurópskym pohárom. Hádzal rukou i na protektorát krajiny, na prítomných poslancov, reči, hymny, pozdravné telegramy a na celý slávnostný výkop, až keď zo Želky vyhŕklo, že tam bude i Dubec, prestal hmkať, vypäl sa, pozrel na dcéru a oživený sa spýtal, odkiaľ to má? Rozpovedala, že sa nedávno stretla s tým „huňatým medveďom“, zaviedol ju do Múzeumky na pohárik sladkého, ale tá sladkosť nebola ničím proti jeho sladkosti, rozplýval sa „starý blázon“, rozmazával svoj cukor ako noviny cukrovú aféru. Sľúbil, že príde.

— Ako to hovoríš? Tak som potom i ja starý blázon, — urazil sa otec.

— Ty mi nehovoríš nijaké sladkosti. Ty si vždy horký.

— Želka je už vo veku, keď bude musieť i verejne účinkovať, — mäkušila mať, — aby ju poznali spoločenské a športové kruhy.

— No, keď tam budú aj úrady… Vojenské veliteľstvo tam bude? — zamaľovával svoje povolenie, aby sa neviazalo k Dubcovi.

— Všetky veliteľstvá s generálmi.

Dres a plášť sa povolil a Želkin slávnostný výkop sa uznal ako verejný krajinský čin.

— Prídeš sa i ty podívať, otec, — láskala sa Želka.

— No, podívame sa, podívame na to šialenstvo.

Tento slávnostný výkop privábil na zápas mnoho obecenstva. Mnohí prišli kvôli výkopu, a nie kvôli samému zápasu. Vtedy bola ešte zriedkavosť, aby dievčatá, keď nemusia, kopali.

Hlavná tribúna pod agátmi a topoľmi, nízka ohrada ihriska s reklamami, vysoký doskový plot pri vchode boli ovenčené čečinou, belasými a červenými papierovými kvetinami a zástavkami, na vysokých žrdiach viali zástavy. Nebo zatiahnuté tľapkavými, jasnými oblakmi, cez ktoré slabo presvitalo slnko, akoby pozeralo cez belavé prsty. Fúkal chladkastý severný vetrík, páperie kvitnúcich topoľov lietalo vo vzduchu, ukladalo sa okolo plota, po chodníkoch, sadalo na klobúky a šaty. Bolo sucho. Ihrisko tenko obstrekúvali z malej striekačky.

Želka neklamala. Prišli aj reprezentanti úradov. Prvé dva rady na hlavnej tribúne zaplnili čierne kabáty, cylindre, uniformy, ozdobené radmi, a pestré šaty ženských. Prišiel i dr.Kyjak v sprievode členov krajinského výboru, generáli, vysokí úradníci, poslanci, senátori, diplomacia, rektori a dekani s retiazkami, biskupi v ornátoch s veľkými krížmi na prsiach a prsteňmi. V prvom rade sedel i Petrovič a hneď pri ňom Dubec.

Petroviča zamrzelo, že je trošku ďaleko od centra, a rozhodol sa hneď, že spraví škandál z takýchto poriadkov, ktoré prechodia už do zvyku: byrokracia je vše umiestená pred poslancami, prvý je zákon, a len potom exekútori. Nedomyslel, kedy a kde spraví škandál, lebo vstal dr.Kyjak a povedal reč o predošlom utrpení, ktoré bolo ako oheň, mnoho popola zostalo po ňom, ale i kalenej ocele, pružnej, tvrdej a ostrej, blýskajúcej sa ako oheň, cez ktorý prešla, potrebnej v terajších časoch, keď v Európe, tak sa zdá, chcú mať zas panovníkov a otrokov… Ale tu máme svoju zdravú a mocnú mládež…

Po povzbudzujúcej Kyjakovej reči zahrali hymnu a potom sa o chvíľu čakalo na slávnostný výkop.

V prostriedku ihriska do bieleho kruhu vbehli dvaja hráči s loptou, zložili ju a odbehli. Za nimi hneď vyskočila Želka v bielej hodvábnej košeli s červenými pruhmi, v žltých, krátkych nohaviciach s holými kolenami, v belasých pančuchách a veľkých žltých topánkach.

Kyjak sa díval na ňu ďalekohľadom. Videl, ako zadrobčila pri lopte, kopla do nej energicky, že vyletela vysoko napravo, nad doskový plot a dvíhala sa až nad stromy. Želka potriasla hlavou, ako čo by sa jej kopnutie nebolo tak vydarilo, ako to mala v úmysle. Rozkročila sa a oprela rukami o kolená. Zhrbená, so zdvihnutou bradou pozerala, či lopta nepadne do obecenstva. Trnula, že bude malý poplach a smiech, ale chvalabohu, lopta padla na ihrisko, vyskočila na ňom niekoľko ráz a zagúľala sa k nízkej ohrade. Tu ju Sparťan chytil a vzal pod pazuchu. Kyjak zložil kuker a v bielych rukavičkách zatlieskal s obecenstvom.

—— Pán otec slečny Želmíry? —— počul Petrovič otázku. Obrátil hlavu smerom k slovám. To sa Dubec spytoval, a akoby bolo isté, že to druhý byť nemôže, zablahoželal a fúzy mu od radosti vyskočili. Ukázali sa spod nich malé, zafajčené zuby. Vykrámil, že slečnu už pozná od nehody s prevrhnutou bričkou.

Poslanec vedel o nehode, vedel aj o známosti od dcéry a od tetky. „Mal som sa mu hneď vtedy poďakovať,“ vyctil sa a napravil zameškané:

— Želka sa vtedy nadšene vyjadrila o vás, pán generálny direktor. Ja vám týmto tiež ďakujem, srdečne ďakujem, dosť oneskorene síce, ale nemal som šťastie vás poznať.

Sadli si bližšie k sebe.

— Elegantný výkon, — oduševňoval sa Dubec. — Pôvabné, veľmi dobrá myšlienka.

Petrovič si šúľal bradu prstami. Dobre mu padla Dubcova pochvala, tým lepšie, že to direktor skôr sebe hovoril, akoby sa unášal bez ohľadu na otcovu prítomnosť.

— Krásne. Veľkolepé, — vychádzali z neho slová celkom zreteľne, — neľutujem, že som prišiel, pôžitok!

„A ja som jej skoro zakázal,“ vyčítal si poslanec, pozerajúc na ihrisko a počúvajúc tlmené, pochvalné slová. „Predstavím ho i žene,“ umienil si, „veď je to celkom slušný človek… Čo tá tetka nahovorila… Držibaba lakomá! Pre niekoľko korún spraví Lucifera z najmilšieho človeka.“

Prišla mu na um i kauza. Dubec c/a Dubec. Teraz by bola príležitosť dozvedieť sa, či nezabudol na svoju dcéru Aničku. Nie, teraz nie je vhodný čas na to, keď sa tak krásne vyslovuje o Želke… Ale bola by to istá žartovná dôvera, keby mu tak prezradil, že má žalobu proti nemu. Veď nie vážnu, len takú. Ľudia sa so všeličím obracajú na neho, ako na advokáta. Povie mu, že ho nepoznal, preto vec prijal. Keby bol vedel… Teraz už vie, koho to mal žalovať. Poverenie vráti.

Petrovičovi sa zazdalo, že vidí viac zápasov. Tu nebojuje len Sparta s Herkulesom. Tu bojuje advokát Petrovič s otcom Petrovičom, Anička so Želkou. Ak advokát vyhrá, prehrá otec, alebo ak advokát vyhrá, vyhrá Anička a Želka prehrá prípadne Dubca, ktorý sa ako i teraz vidieť, o nu zaujíma. Bolo by treba zistiť, či sa vážne zaujíma. Ak sa vážne zaujíma, bolo by sprosté žalovať ho. To je potom Dubcovo vrecko a jeho vrecko — jedno vrecko, azda si len nebude vlastné vrecká vyvracať.

Želke podali biely plášť dvaja hráči, jeden v bielom trikote s červenými nohavicami, druhý v červenom trikote s bielymi nohavicami, a jeden z ľavej, druhý z pravej strany odprevádzali ju na tribúnu s hodnostármi. Tam mala rezervované miesto neďaleko viceprezidenta, ktorý, tlieskajúc, sa jej poklonil nadvihnúc sa trošku z fotela a nevediac sa rozhodnúť, či má vstať a poďakovať sa za pekný výkon, či stačí len nemý pozdrav s úsmevom.

Keď uvážil, že slečnu vlastne nepozná, a pravda, nik sa nedomyslí, aby mu ju predstavili, lebo veď športovci nevedia, čo sa patrí, uspokojil sa s nemým, príjemným pozdravom.

Začal sa riadny zápas.

„Sprosté dievčatisko,“ nepratalo sa Petrovičovi do hlavy, že si nesadla z tejto strany, blízko Dubca, a nevyužila takú príležitosť.

Dubec sa zďaleka Želke poklonil. Ona mu veselo pokývala hlavou, ako starému známemu…

— A ja som chystal na vaše vrecko atentát, — vyrútilo sa z Petroviča, azda preto, že zamĺkli a žiadalo sa o niečom hovoriť.

— Žena? — spýtal sa Dubec a prekvapil Petroviča, že je tak blízko k pravde.

— Nie. Dievča.

— Dcéra Anna?

Poslanca hodilo o operadlo stoličky. Onemel. Len v mozgu mu zabľabotalo: „Ako ten človek vie hádať!“ Krk mu stuhol, nevedel ani hlavu spustiť na znak súhlasu. O uši mu brnkali slová, že je vec v poriadku, nebude treba žaloby ani atentátov, peniaze sú pri súde ako sirotský depozit. Na dievča sa síce zabudlo, ale keď pani Miklasová bola u Mahulieny a žiadala predloženie domácich matrík, vysvitlo, že sa Anna nevedie ani v jednom kalendári, lebo sa celkom osobitne manipuluje a jej prichodiace mesačné sumy sa ukladajú na knižku pod menom Mahuliena Činčarová.

— Odkladalo sa minimum a nazbieralo sa asi sedemdesiattisíc. Mahuliene som všetky matriky odobral. Teraz ich vedie hlavný správca. Mahulienu som poveril, aby dozerala na kravy a mlieko.

— A dcéru nechcete vidieť?“ kĺzalo sa s prekážkami z Petrovičových úst.

— Celá vec mi prišla nevhod. Bol by som mal celkom iné záujmy. Nateraz vážne.Dosť bolo mládeneckých kotrmelcov. Chcel som ešte jeden, posledný kotrmelec, aby som si alebo väzy zlomil, alebo už šiel raz po zemi takým, viete, rodinným, občianskym krokom… A odrazu, práve teraz, vyhupne z minulosti, z tmy akési dievča, ako moje ľahtikárske svedomie, a zvíri vo mne všetky moje hriechy… O dievča sa chcem starať, ale teraz by som ho rád zo svojho života „slávnostne vykopnúť“. Prekáža mi.

— Slávnostne vykopnúť? — vytrčil bradu Petrovič.

— Nuž, keď chcete, vyradírovať zo života. Preto vravím „slávnostne vykopnúť“, lebo to súvisí s dnešným slávnostným výkopom.

Petrovičovi sa rozbrieždilo v hlave. Ten vážny záujem by mala byť jeho dcéra. Tak je všetko v poriadku.

— Prosím vás, pán poslanec, nehovorte o tom slečne. „Celkom iste, celkom iste,“ vychádzalo slniečko z úsvitu.

— A veď ona o všetkom vie, — cedilo sa svetlo z myšlienok poslaneckých.

— Tak je amen.

— Nie, to je ešte len prvá pesnička.

— Myslíte?

— Celkom iste, celkom iste.

Petrovič sa stal horiacim slnečným stĺpom, blyšťal sa celý a vyrozprával všetko, čo vedel o Aničke a o komisárovi Landíkovi: boli raz dvaja zaľúbení, ktorí nič nevideli, len seba…

Medzi obecenstvom, ktorého bolo na desaťtisíc, díval sa na slávnostný výkop i dr.Landík. Nebol taký zaľúbený, žeby nebol nič videl. Veľmi dobre videl slečnu Želmíru Petrovičovú. Dávno nebol s ňou. Od posledného spoločného „krčného cvičenia“ alebo „telocvičných bozkov“, ktoré tak dobre vypozoroval a potom nehanebne prezradil papagáj Lulu, len dva razy bol u nich, i to nie v súkromnom byte, ale v kancelárii „drahého ujčeka“, kde sa s ním radil o volebných veciach, keď žiadal smernice pri rečnení na dedinách, a druhý raz, keď zakročoval v prospech Mikesku, aby ho pán predseda nevyfrčkoval z tajomníctva preto, že sa opovážil kandidovať Rozvalida. Zároveň upozornil, že drahý ujček sľúbil v záujme tohto nešťastníka prehovoriť s pánom predsedom, že azda najlepšie bude, keď ho menujú ako finančného znalca do krajinského výboru, alebo aspoň do okresného v Starom Meste za sedliacku stranu, ktorej bol a je najoddanejším prívržencom. Že by bolo lepšie ho menovať do krajinského, lebo tu sa platí členom za jedno—dve zasadnutia mesačne tritisíc korún, čím by sa nielen mravne, ale i hmotne reštauroval. Pri tejto intervencii sa správal ujček k nemu veľmi chladne a zvysoka. Spomenul, či je Rozvalidovi nie dosť, keď mu vedie dva procesy zadarmo a ani nepýtal od neho preddavok na kolky. Posmieval sa, že ako vidieť, je to Rozvalidovi nie dosť, a bude teda hľadieť, aby mu poslala strana do daru automobil.

Urazený Landík sa na tento výsmech bez slova zvrtol a nechal ujčeka tak. Sprotivil sa mu a predsavzal si, že jeho dom už nikdy viac nenavštívi a tohto namysleného chlapa o nič nepožiada.

K tomuto rozhodnutiu pridalo váhy i jeho nešťastné stretnutie so Želkou. Zašiel s ňou do Čínskej cukrárne, kde chodievali na mrazivo a pofajčiť si štrnásť—pätnásťročné dievčatá namiesto náboženských hodín. Nemal čo chodiť. Bolo to po „užších voľbách“, pri ktorých volila Anička a kde jednohlasne vyhral. Vtedy kávu nedopil Mikeska, v Čínskej cukrární nedopil on. Tam ju nechal i so smotánkovou čiapočkou a s tvarožníkom. Tak sa nahneval na Želku ako predtým na jej otca.

— Budem slávnostne kopať, — chválila sa mu.

— To nebude veľmi estetické, — zmrazil ju, — už kopaniu by mali ženské dať pokoj. Svedčí im to ako lastovičke mamutie nohy.

— Nevidela som takú lastovičku.

— A ja kopajúcu ženskú.

— Kopať je len vám dovolené, najmä ženské.

— Ktože kope ženské?

— I ty.

— A to už ako? Videla si ma?

— Na svojom tele pocítila.

— Kopal som ťa?

— Kopal. Mňa v Starom Meste a tú druhú tu, v Bratislave. V Starom Meste sa lopta volala Želka, a tu v Bratislave sa volá Anička… Čo si ma bozkával? —— zasipelo v nej, —— keď si už mal zohratú hru?

Landík fúkol nosom. Nevedel hneď, či to má byť vážna výčitka, či žartovné prekáranie. Zahanbil sa, že vie o Aničke. Ale sa hneď i napomenul, že sa nemá prečo hanbiť. Nebude tajiť, rozkázal si. Chcel vec vážne vysvetliť, ale Želka nahnevane šuškala:

— A čo si ju bozkával, keď si sa hral už so mnou? Áno, hádžete nás o zem, kopete do nás, vše sme v povetrí a nevieme, kde padneme, do ktorej bránky vletíme. My sa tiež musíme naučiť, aby ste nás cítili, lietali a padali, ta s vami do bránky, končiť starú a začať novú hru

— Gól, — zavolal jej do ucha, — čím viac gólov, tým istejší putujúci pohár.

— Tak, Janík môj. Koniec našej peknej hry. Ostaň len pri svojom okrúhlom predmete. Nech sa lopta volá —— pani Landíková. Moja pri slávnostnom výkope: pán Landík. To teda kopnem, a ty vyletíš. Zo srdca kopnem, zo srdca vyletíš!

Landík sa začal hnevať nad toľkým horlením a toľkou falšou. „Okrúhly predmet“ ho zažal. Vyčítal jej, že nebola lepšia. Ona sa hrala s ním od začiatku. Mala vždy okolo seba plno strelcov, on nebol v mači ani štopľom na jej podošvách. Gúľal sa v prachu medzi nohami, alebo pozeral za plotom cez dierku, spoza dosky, z ktorej vypadla hľúza, na strom musel, aby videl jej unfair hru, lebo mu nebol dovolený prístup na ihrisko… A tak teda „papá!“

— Papá! — ozvala sa. — Choď si len za svojou kuchárkou. Rovný s rovným!

Želka nakrivila bradu, ako čo by jej šlo do plaču. Pomstila sa za neveru.

Landík očervenel od hnevu nad slovíčkami „kuchárka“ a „rovný s rovným“. Aká panská prázdnota. To by nebol od nej očakával. Také jemné dievča, a taký škrečiaci vulgárny výbuch. Kvapôčka žlče, a máš škvrnu na celej politúre.

O čo panskejšia je Anička!

— Len aby si neprišla do rodiny s tou kuchárkou, —— hodil jej do oči ako kameňom.

— Skrze teba?

Chcela sa opovržlivo zasmiať, ale Landík hodil ešte jeden kameň.

— Nie. Skrze Dubca.

Spurne odišiel.

Teraz sa díval na slávnostný výkop.

Keď videl, ako sa Želka prikrčila, po chlapsky rozkročila, oprela rukami o holé kolená a s vysunutou, ostrou bradou sa dívala za letiacou loptou, odvrátil sa a pošiel medzi stojacimi k východu. Bolo mu odporne na duši, ako keď človek zazrie protivný obraz, vidí hnusný výjav, alebo číta odpudzujúcu, mrav a krásu urážajúcu kapitolu. Zošpúlil ústa a jeho pery vycrkli slinu, ktorá sa mu nakopila nad jazykom.

„Vykopla si ma so srdcom zo srdca, chvalabohu. Koniec hry s tebou. Zostala mi na zemi Anička. Okrúhly predmet. Milá loptička. Ju vezmem pod pazuchu, k srdcu pritisnem. Lopty sa nielen kopú, ale i k prsiam tisnú, v rukách nesú,“ vraveli potichu jeho myšlienky.