ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kôň vbehol do vrát a ťažko oddychoval. Zahalený v pare ani v perine. Nozdrami pŕskal hlasnejšie ako inokedy. Maťo soskočil so saní a vypriahol. V maštali tupé údery kopýt. Zvonček bojazlive zacengal. Kravy opovrhly touto chvíľou a zostaly naďalej v ťažkej apatii.

„Už si prišiel? Čakali sme ťa na obed. Teraz nemám, čo by som ti dala teplého zjesť. Myslela som, že prídeš až na večeru. A aj tak bude.“

Horoňkula mala akýsi teplý hlas. Maťo bol jej syn a ona ho mala rada. Jej celý život stelesnil sa v ňom. Rada by, aby sa Maťo dobre cítil. Vyrovnala by kedykoľvek cestu, po ktorej kráčal. A posbierala kamene, aby sa neudrel. Jeho tvrdá hlava vyžadovala mäkkej ruky, ktorá by sa mu na čelo položila. Ona Maťovi rozumela.

„Nemám hladu. Najedol som sa aj napil na Čadci.“

Maťo sa obrátil zo dvora do vrát, ani čo by chcel znova odísť.

„Otecko sú doma?“

Stará sa naň bojazlive pozrela. Domov ho neteší, s otcom nerád pod jednou strechou býva. Bolo jej to jasné a preca bolelo.

„Doma,“ odpovedá pomaly.

„Pôjdem sa prejsť trochu von. Je tak čerstvo. Hlava ma bolí.“

A prudko sa vybral za cestou. Horoňová len hlavou krúti. Cíti, že je to veľmi zle, keď sa otec so synom neznesú. Čo — otec má akési právo, ale syn, syn: štvrté božie prikázanie sa kdesi stratilo, nieto žiadnej úcty tam, kde je nenávisť. Ona sama nevie, kto koho nenávidí, či otec syna alebo naopak. Azda by zožral jeden druhého. Vlci. Starý by mal mať rozum a mladý úctu.

Zašla do izby. Zastala uprostred a vyliala zo seba:

„Chlapec sa vrátil z Čadce. Zmrzlý. A hlava ho bolí.“

„Hlava bolí!“ odsekol Horoň. „Naslopal sa kdesi a teraz nevie, kde má hlavu. Bolí. Hlava bolí. Neviem čo je to. Opitý je, mladý pán!“

„Nevrav tak. Nevidel si ho. Môžeš krivdiť.“

„Nehuč, stará, nehuč! Viem, čo robia ľudia, keď je v Čadci jarmok. Tovar prezerajú a nekúpia nič. Ale si vypijú. Dosiaľ sa tak robí.“

„Vždy máš len tú pálenku na ume. Či už sa v svete nič iného nerobí, iba pije? Nesúď každého podľa seba. Sú ešte inakší ľudia. Poriadnejší.“

Horoň sa s chuťou zasmial. Tak dobre padlo jeho chlapskej pýche, že si mohol pripomenúť babské krátke rozumy a dlhé vlasy. Celkom sa mu to zapáčilo na jeho starej, ktorá sa zatiaľ motala okolo ohňa. Dlho sa na ňom pripravovaly a miešaly vône zemiakov a kapusty, aby mohly byť nazvané večerou.

Malý Ondro vytiahol sa z izby ani tá vôňa. Veď, bože môj, v Čadci bol jarmok a Maťo, zdá sa, má dobré srdce, možno nezabudol na Ondriška. Ale na podstení pomaly sa miešala modrá tma so strieborným mrazom, celé telo sa rozlomilo na kúštičky a tie sa teraz trasú. Maťa nikde nevidno. Naproti na kopci vykresal si večer niekoľko nejasných iskier, ktoré strašne pomaly zomierajú. Chalupy svietily, zimomravé, horúčkovitými očami. Maťa nikde nevidno. Ondro znova sa vyškriabal na pec, kde mal špinavý šlabikár a v ňom celú predstavu cudzieho sveta.

Aby sa večer dovŕšil, aj ich chalupa naplnila sa petrolejovým smradom. No lampáš trpel suchotinami. Jeho svetlo bolo ťažké a husté ani špatný vosk.

„A daj už na stôl večeru!“

„Maťa nedočkáme?“

„Dones!“

Vtom práve zaznely údery vojenských čižiem, striasajúcich so seba studený sneh.

Maťo sa prihnal do izby ani hlučný smiech. Ale na jeho čele chmáry. Čosi sa mu pod ním rodilo. Sadol na koniec lavičky, vôbec nie ku stolu. Preto Horuňkula uznala za dobré ponúknuť ho jedlom.

„Veď prisadni, aj tak som myslela, že už aj večeru zameškáš. Ešte ťa hlava bolí? Prisadni, zajedz si, azda bolest prejde!“

Starý Horoň sa striasol ani smutná vŕba, ktorú pošteklil vietor. A Horoňa ozaj čosi šteklilo, pod krkom aj na bruchu kdesi, nútilo ho to vnútri sa usmievať. Ľa-ľa, stará so synčekom sa mazná, synček ešte maličký, mlieko mu s brady kvapká, he-he-he! Ech — chlap by skaly mohol lámať, dub by cez koleno zlomil, a tá stará opica ho vo vlasoch íska a: ešte ťa hlavička bolí? Komedianti!

Ťažké mlčanie zavesilo sa od povaly dolu, ako by si zúfalo. Medzi synom a otcom bola vysoká hrádza, na nej napnuté dróty, čierne a ostnaté. Nedotýkať sa, je to nebezpečné! A tak nezbývalo nič iného iba jedlá, ktoré spracúvaly pažravé zuby. Zdalo sa, že všetka divokosť a nenávisť, ktorá sa nahromadila v otcovi a synovi, sústredila sa na tieto úbohé zemiaky, ktoré sa staly mučeníkmi.

„Už ste zjedli. Ešte mám doniesť na stôl?“ A Horuňkula sa postavila na tie svoje staré kosti, aby poslúžila hladu.

„Ja už jesť nebudem, pre mňa nenoste nič, mamka.“

„Teba sa nikto nepýta,“ vystrelí zo seba Horoň, a udre päsťou do stola. „Ale ja chcem ešte, mne dones!“

A tak sa stalo, že Horoň znova mal príležitosť rozomielať svoj hnev a horkosť jazykom po tupých ďasnách, a zožuť ju, zjesť a nasiaknuť ňou ešte väčšmi, aby raz vybúšila.

„Čo si dnes zas taký napajedený? Dívaš sa ani hrom do buka a preca ti nikto ani slamku krížom nepreložil.“

„Ty čuš! Nemiešaj sa do vecí, ktorým sa nerozumieš! Baba má čušať v chalupe, nič viac! A drhnúť, kde čo treba! Tak!“

„Nehovorte, mama, nič. Radšej si popravte kde čo treba, nachystajte statku a choďte spať. Budete mať spokojnejší život.“

Horoň vstal. Päste mu navrely. A z hrdla sa mu čosi prv násilne predieralo, kým zo seba vyrazil:

„Aj ty ešte? Sopliak naničhodný! Ty môžeš ísť, odkiaľ si prišiel! Nič, nič nie je tvoje, hľadaj si prácu a žrádlo kde chceš! Ja ťa tu nechcem! Otca počúvať nevieš, teda čo? Choď, choď prv kým sa nestane nešťastie!“

Triasol sa v svojej starobe a zrudol ani čerešňový list v jeseni. Ale Maťo stál proti nemu, hrádza nenávisti sa vyvýšila.

„A to aké, otecko, aké nešťastie?“

To bolo priveľa. Zaťaté päste pohrozily nebesiam, hoci maly padnúť na Maťovu hlavu. V jednej sa zablyšťal nôž.

„Zabijem ťa, ty had, zabijem ťa!“

Maťo schytil ruku s nožom a znova priložil:

„Pozor, otecko, porežete sa!“ A posadil otca na lavicu tak prudko, až zaprašťala. Vtom však starý posledným napätím síl vyšmykol ruku z Maťových klieští. Nešťastne. Krv, ani rudý vodomet vystrekla do výšky. Maťovi sa zakrútila hlava. Stratil rozum. A v okamžení jediným úderom päste srazil otca k zemi.

„Ježiši Kriste! Maťo!“

Výkrik prerezal sa stenami chalupy a zomrel v štyroch svetových stranách. Kopce si ho ani podať nemohly, rozbil sa na kúsky, aby všade zvestoval strašnú vec, že syn vztiahol ruku na otca. Mal právo? Krv, jeho vlastná a horúca, poškvrnila obrazy svätých.

Horuňkula kľačala na zemi, podťatá, a ruky si celkom zlomila nad hlavou. Zostalo v nej prázdno. Ani iskierka života. Všetko zalial plač. A v kúte, pri žarnove stúlil sa Ondro do svojho živelného strachu. Jedine jeho bolo počuť, ako nevysvetliteľne a žalostne narieka a piští.

Do tejto hlbokej, ťažkej tmy smrdel žltý lampáš. Preca tu bol svedok zločinu. Svietil všetkým do tváre krem toho, ktorý ležal obličajou k zemi, stŕpnutý. Ale vy, ktorí budete súdiť túto vec, majte smilovanie. Naučte sa poznať ľudí a lásku. Život je mäkký v prepychu a tvrdý na kameni. Láska je všade tá istá. Láska zabíja ľudí. Z lásky sa rodia deti. Láska znepriateľuje rodičov s deťmi, ktoré samy vstupujú láskou v rodičovstvo. Je to ruvačka o miesto — a mladosť má silu. Mladosť víťazí.

Maťo, Maťo s prázdnymi a stratenými očami vyšiel z chalupy ako víťaz. Preto nepočul, ako zo starého vytieklo na špinavej sline:

„Diable!“

A nevidel, ako sa dva razy prevalil nemohúcne s boka na bok, kým posbieral svoj zgniavený, zahanbený hnev so zeme, na ktorú sa lepila žltá hmla tekutého svetla.

*

Nad zemou noc. V noci uprostred celá zem. Maťo sám, sám. Vrchy ho obklopily. Hovorily dnes akousi cudzou rečou. Neboly dôverné. Na temenách lesy hore dúpkom stály. Všetko nastrašene, zdesené. Ani pes nezabrechal. Ani mesiac nesvietil. Hrozná mŕtvota rozložila sa krajinou. Len sneh vržďal pod nohami nespokojný. Tvrdý, vzdorný, na polia ľahol a chce sa mu spať. Nemá rád chodcov. Každý má v zime spať.

V zime netreba lásky.

A preca len boly i v noci bezpečné chodníčky, ktoré viedly k dievčaťom. Bol aj taký, čo doviedol Maťa ku Magde.

Komôrka ani srdce uprostred tejto starej záhrady. Kvitne v ňom kvet pre potešenie. Ľudia chodia voňat kvety a chlapci chodia zobúdzať komôrky zo sna.

Tma nevložila Maťovi do očú žiarlivosti. Dala mu istotu k rane, ktorá by prišla, nevedno odkiaľ. A on už dnes bol taký, že sa mu staval do cesty celý svet a preto bil. Treba biť. Koho? Ľahostajné. Hlavne toho, kto chodí potajomky pod okienko ku Magde. Azda Gregor. Azda dakto iný.

Bola to nerovná bitka. Najsilnejšia bola tma, lebo svádzala rany na nepravý cieľ. Len kedy-tedy bolo počuť, ako zaťatá päsť stretla sa s lícom alebo prsami. Ťažký dych trhal sa ani handra suchým zvukom.

„Ja ti dám, ty — ty — — —“

„Čo? — Na, tu máš, — tu máš — ešte!“

A rany padaly.

„—’š Mária!“

Ktosi sa kotúľal s brehu dolu ku ceste. Sneh bol milosrdný.

„Dievča, otvor!“ Okienko zabubnovalo alarm.

„Čo chceš! Ježiši Kriste, nechoď, Maťo, nesmieš, čo chceš, pre Boha?“

Magda už hovorila vo dverách. Mama je stará a Maťo k nim chodiť nesmie. Počula by jeho hrmotný hlas. Staroba spánku nepridá.

„Čo sa tak hlúpe spytuješ? Ku tebe chcem, do komory. Pusť ma!“

„Pre Boha, Maťo, nesmieš, na môj dušu, nesmieš! Mama by ťa počula. Choď sa domov vyspať. Oh, Maťo!…“

Jej hlava položila sa mu na prsia a zalykala sa plačom. Ale Maťo má silné ruky. Tými objal dievča a bez hovoru, tíško zaniesol do komôrky, ktorá ani nevzdychla. Len okienko sa akosi slepo rozhľadelo a zablysklo nejasným okom do mlčiacej tmy. Stála v ňom jediná zelená, studená hviezda, ktorá práve rozdrapila čiernu zásteru snehových mrákav. Nič viac.

Známa posteľ prijala sladký náklad. V Maťovi sa práve začal rodiť nový svet. V Magde ten starý svet dávno zomrel. Preto prhĺtala slané slzy a hlava sa otvorila, aby z nej vyšly všetky myšlienky a reč, ktorá robí človeka človekom. Zomrela bôľom.

„No teda, čo nehovoríš? Reč ti zamrzla? Pomaly celý týždeň ma tu nebolo, a ona nemá čo rozprávať. Ešte domov ma posiela. Čo sa ti porobilo?“

Magda sa mu zavesila na krky.

„Maťo, prosím ťa pekne, nepríď, nepríď už k nám! Ja viem, že si ma nevezmeš, a že ti otecko vyhľadáva dievku, tiež viem. Nechcem, aby som prišla do hanby. Mamka nedovolí.“

Maťo sa pustil do smiechu. Ale Magda mu zakryla ústa rukou.

„A kto ti zas potáral také sprostosti? Že pre mňa dievča hľadajú? A čo keď ja chcem iba teba? Mňa sa nespýtajú? Hlúpa!“

„Nie, Maťko, nie, sám otec tvoj vravel mojej mamke. Ste teraz bohatí a ja vždy len zostanem chudobná ako som. Musím si vraj vziať sebe rovného.“

Magda hovorila ťažkými slovami. Bolestne dopadaly do tmy noci, lebo vedely, že všetko je nenávratne stratené.

„Pozri sa, dievča: kade chodím, vždy len na teba spomínam. Nejdeš mi z hlavy. Na jarmoku som dnes bol, v Čadci. Darček som ti doniesol, zasmeješ sa.“

A z vačku ťahá opičku na gumičke, s najašenými očami a trasúcimi nôžkami.

„Čo je to?“

Magda snaží sa oko nahradiť hmatom. Ale má špatnú predstavitosť a v jej živote nebolo podobných hračiek.

„Čo je to?“

„Taká smiešna opica. Na gumičke. Poskakuje, akonáhle ju potiahneš. Dočkaj, rozsvietim.“

Zápaľka prežila svoj päťsekundový život, aby v ňom dala Magde aspoň kus radosti.

„Jaj, aká je smiešna! A čo mám s ňou robiť? Dá sa to jesť?“

„Nie. Zjesť sa nedá. Ale si ju zaves niekde na klinček a môžeš sa s ňou hrať. Pekná je, však?“

Magda sa pritisla celým horúcim telom na svojho chlapca. Tak jej bolo čohosi ľúto. Ľúto tej nevinnej radosti, ktorú vie Maťo pripraviť, a ľúto lásky, ktorá musí skončiť. Život sa hnal ponad hlavami a nebolo možné z neho zachytiť to, čo máme najradšej. Maťo voňal živicou hôr, v ktorých stromy rúbal, a jeho ruka spočívala na jej mäkkých ňadrách ako zem objímajúca živé semä.

Ukrutne pekný a chutný chlapec — a preca ho nemohla milovať. Nemala ani ona ani matka zeme a zem bola podkladom života a šťastia. Bieda postavila sa medzi lásku. Nemožno obísť ani preskočiť. Preto nemožno milovať. Tu je láska len strom, ktorý korení v zemi. V špatnej zemi špatný strom. V dobrej dobrý. Ona má špatnú zem a chcela by toľko lásky! Vari nikdy nebude v živote šťastná.

„Ale teraz už musíš ísť, Maťko, nemôžeš tu zostať! Keby ťa tu mama našla, ubila by ma.“

„A čo, tak už som mame celkom z oka vypadol? Nechce ma za syna? Kto jej zas nahučal do uší.“

„Už som povedala: sám tvoj otec jej porozprával. Tebe vraj treba bohatej dievky, keďže máte teraz peniaze.“

„Ja už na môj dušu niečo vyvediem. Dnes málo chýbalo, že som vlastného otca nezabil. Možno by som aj dobre urobil. Nebolo by lakoty v chalupe.“

„Ty — otca? Maťo, pánaboha sa už nebojíš?“

„Hm, pánaboha nebojím… Bojím sa, to hej, ale chcem mať pokoj. Nedovolím si, aby mi niekto rozkazoval. Aby mi zbraňoval. Chcem si ťa vziať za ženu. Lebo ťa mám rád. Ľa — aké mám ruky! Pevné. Dobre nám bude, neboj sa!“

A stisol ju okolo pása celkom úprimne. Aby dotvrdil slová. Magda sa zachvievala ani tráva pod kosou. Bože, ako jej bolo dobre! Ale ako to bolí, keď vie, že to všetko nesmie byť, to všetko že sú len noci a deň že je biely preto, aby bolo vidno každú nemožnosť. Noci donášajú nádeje a ráno zatrúbi do okna svoju večne rovnakú pieseň o tvrdej robote, ktorá nikdy nedonáša zaslúženého ovocia. Vzdáva sa Maťovi celá, celá, hoci vie, že zajtra mama vezme palicu a zbije ju, ak sa dozvie, že tu bol Maťo. Ale láska je príliš sladkým nápojom, než aby sa ľudia spierali kedykoľvek ju piť z pretekajúcich čaší.

„Maťo — Mať — ko —!“

Večnosť so svojou dobrotou zhustila sa celá do niekoľkých minút.

„Ale teraz už choď, domov musíš ísť, prv než príde mama!“

„Čakáš azda Gregora? Pred chvíľkou som ho poslal dolu brehom. Hoci mi otec ruku porezal. Bolí. Ale teba si ešte vždy obránim. Zakiaľ mi budeš verná.“

„Verná. Čo mi to pomôže. Teba porezal otec. Mňa by zabila mama. Nie, Maťo, rozvážiť si to musíš. Dobre rozvážiť. Veď ti ozaj nedovolia vziať si ma za ženu. Vysmiali by ťa.“

„Kto, povedz?! Je ešte málo tých, ktorým som papuľu roztrepal?“

„Veď viem, viem, každý sa ťa bojí. Ale ja ozaj si musím vziať Gregora. Mama ináč nedovolí. Chce, aby mi muž chudobu nevyčítal.“

Za komorou, v izbe Kotryzkula zo spánku zakašlaľa.

„Ježíši, Maťo, mama sa ide podívať ku mne, koho prenocúvam. Pre živého boha ťa prosím, choď, choď, veď ťa mám rada, ale nemôžeš tu zostať. Choď!“

A zavesila sa mu na krk a plakala.

Maťo pomaly sa dvíhal s postele. Čierna tma naplnila mu oči. Ani neblýskaly. Ktosi mu prešiel cez cestu, koho nechcel už v živote videť. Zlosť a bezradnosť smiešaly sa mu dovedna.

„Dobre, idem. S tvojou mamkou aj tak si raz pohovorím. Obrátim ju na iné myšlienky. Ale ty, dievča, keby si ma kedy malo sklamať, prisám bohu, ja neviem, čo by som spravil!“

„Iste by si sa oženil, aby sa to oteckovi páčilo.“

Neznelo to ako výsmech. Bolo v tom plno zúfalstva. A Magda dosiaľ sa celým vrelým telom vinie k Maťovi a hlavu na prsia mu kladie, lebo to šťastie je také krátke a nestále, prchavé… Treba ho využiť, zakiaľ je tu, noc, nalaď svoj vietor na najsladšiu pesničku, aká kedy vedela spojiť dvoch vášnivých, ťažkých milencov pred rozchodom! A nedaj, aby tak skoro prišlo ráno, lebo ono je príliš triezve a biele a ukazuje na vidomoči každú surovú skutočnosť, ktorá bolí.