ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, zružovelé nesmelým východom, vložilo do rúk robotný deň, ktorý mali ľudia spracovať k obrazu všetkých dní, ktoré už prešly. To bola známa vec. Neznáme bolo iba to, že Maťovi prišiel do rúk aj papier, ktorým bol pozývaný na okresný úrad.

Čerti zas vedia, čo mu tam chcú!

Keď prišiel deň predvolania, nemohol Maťo vziať sekeru a pílu, čo teraz tak súrne potreboval v hôrnej práci. Vzal iba ťažké, zablatené čižmy na nohy a do vačku predvolanku. Oboje malo ho zaviesť pred tvár úradu.

Vietor, ktorý včera vial dolinkou od Škradného a vznášal sa po chrbete Kýčery, vysušil chodníky nakoľko mohol. Preto sa Maťo veselo vybral za cestou a pohvizdoval si do kroku pesničku, aby sa mu biele kilometrovníky na hradskej chytrejšie míňaly.

Nad zemou stál strnulý vzduch, nehybný a mŕtvy. Len stromy žily. A na záhonoch pohybovaly sa baby v bielych rukávcoch a čepcoch, robiac výnimku v tej skrovnej zeleni.

Po hradskej čas od času zahromžil rozoschnutý voz. Ale každý z nich uháňal už z mesta do doliny, k poľskej strane. Preto Maťo až do mesta musel zmerať cestu vlastnými nohami, ktoré si zvykly konať iba cesty užitočné.

Okresný úrad stojí celkom stranou z mesta. Okolo neho je mrežovaný plot a za ním niekoľko mrzáckych smrekov a ostrihaných kríkov. Okná úradu bývajú večne zavreté, lebo úrad je niečo celkom iného ako rušný život, ktorý žije za oknami. Vôňa zeme. Puky na stromoch. Krik detí v mlákach. Hvizd čierneho drozda. Vlak.

Všetky kroky, ktoré sem kedy viedly, zomrely v štyroch oknách predsiene. Razilo tu preto mŕtvotou a nemohol ju zahnať ani kvet orgovánu, ktorý každým jarom sa pred dverami narodil. Nezostalo ničoho krem dverí, ktoré uzavrely moc úradu do niekoľkých kancelárií, označených bielymi tabuľkami.

Maťovi nezbývalo iba zaklopať na jedny, pomerne nesmelo, lebo tu vládne ticho a reč mŕtveho papiera.

Podal predvolanku jednému z najbližších úradníkov. Ten na ňu žmurkol jediným zeleným okom, vstal a odišiel do vedľajšej kancelárie. Tlmený hovor.

„Zavolajte ho sem!“

Toľkoto počul Maťo z celej rozpravy za vedľajšími dverami. Ale nebolo času premýšľať o tom, čo príde. Našiel sa tvárou v tvár suchému, žltému úradníkovi. Mal žltú, papierovú obličaj a akiste veľa rokov služby. Aj jeho ruky šušťaly tak po stole, keď sa preberaly hromadami listín. Oči, skryté za veľkými okuliarmi, a spodný ret ovisnutý.

„Teda vy ste Matej Horoň?“

„Som.“

Na Maťa zapôsobil zmeravelý úrad. Odsekával svoje slová práve tak sucho, ako suché bolo všetko v tej miestnosti.

„Tak…“

A úradník mlčí, stratil akiste v papieroch reč a teraz sa v papieroch prehrabáva, reč hľadá.

„Máme tu takú vec s vami…“

A nie, nevie ako do toho.

„No?“ pýta sa Maťo.

„Ľudí vraj poburujete. O všelijakých veciach rozprávate, čo sa nepatrí. Že ste sa po svete tárali… to ešte neznamená, že musíte…“

Maťo sa pozerá do tej žltej, papierovej tvári a je mu akosi nepríjemne. Čerti — všetci sa na človeka zavesili ani osy — a prečo, začo? Či už ani hovoriť neslobodno — o svete?

„Neviem o ničom!“ odpovedá zkrátka.

„Vyhovárať sa — to vám nepomôže. Svedkovia sú na to. Ruskom búrite národ, chceli by ste, aby aj tu… Nedávno na jarmoku ste tak po krčmách rozprávali, rabovačky spomínali a čo ja viem, čo ešte. A doma u seba tiež tak. So susedmi… Sám ste priznávali.“

„Komu som hovoril?“ vyhŕkol Maťo.

Okuliare sa naň zle obrátily a on sa zas učupil do seba. Ľahostajne. Všetko ľahostajné. Čo tí páni vedia; čím sa on najviac zapodieva. Naňho drevo čaká v hore. Doma sekera a pila…

„Netárajte do sveta hlúpoty. Všetko sa vie. Že ste v Rusku u boľševikov slúžili. V Maďarsku že ste v devätnástom boli — proti nám. Sám ste sa… priznali…“

Maťovi sa oči otváraly. Odkiaľže len to všetko… A odrazu sa mu v hlave rozbrieždilo, spomenul si na čadčiansky jarmok a krčmu, spomenul si na starého gazdu a četnícku čiapku. „Ukážte papiere!“ hovorila vtedy četnícka čiapka. A potom na grúni pod Kýčerou, keď hnoj vozil a keď sa tam zahovoril… Do rána bolo by vás možno počúvať! — hovorili mu vtedy tí dvaja… a Maťo spomínal vtedy a rozprával… A teraz z toho všetkého — okresný úrad.

Telom mu šibol var — v ústach sa slová prevaľovaly a nechcely von. Vo vnútri sa mu čosi varilo, sám sa celý spaľoval v hneve, žiali a žlči. Stál ani mŕtvy, nechápal, čo sa s ním robí, prečo všetci… A veď on je len Maťo, čosi neznáme ho do sveta zahnalo, svetom chodil, svetom, ktorý je inakší ako Kysuce, širší a sladký… ale on, Maťo… sa preca na Kysuce — … vrátil!

Úradník znovu sa prehrabuje v papieroch, reč hľadá, reč našiel.

„Volali sme vás… veď vy ste sa ani len neprihlásili, keď ste prišli domov. A patríte k vojsku.“

To už bola iná reč, Maťo sa spamätal a vyplával z tej mlčanlivej tône.

„Veru, už som aj hovoril. Nevedel som, že sa to musí. A potom… tak som bol rád, že som už doma, vojenčiny sa odnechcelo. Ači azda za to pokutu treba platiť?“ pýta sa a vopred vie.

„Treba. Najnižšia pokuta 20 Kč. Prvý prípad. A potom za každým razom vždy viac.“

„Ale… peňazí niet. Odkiaľ že vziať toľko peňazí? Toľko nešťastí sa nám teraz na hlavu nahrnulo. Hádam viete o tom… chalupa, peniaze na píle, a potom…“

„Viem,“ hovorí úradník, „dopočul som sa. Ale pokuty treba platiť. Zákona neobídeš. Keď nie tu, na notárskom úrade peniaze zaplatíte. Zavolajú si vás…“

Úradníkove oči i reč akosi zmäkla. Azda preto, že sa chýlilo k poludniu.

„S bohom si choďte! To je všetko.“

Maťo vyšiel z úradu a tak mu bolo, ani čoby ruky i nohy — každá bola osobitne. Rozbitý. Rozrezávajú ho na kúštičky. Hľadajú v ňom čosi… a veď on je len Maťo Horoň, Maťo Horoň z Kysúc, čo majú spevavé noci a kamenistú zem. A tu — páni: parom vie, čoho sa nazdávajú!

Boja sa ho?

Hrozia sa ho?

Maťo má ruky čisté pred súdom, Maťo má ruky čisté, najmä pred matkou a pred sebou. Je si istý tŕnistým časom, ktorý mu ide v ústrety. Prídu voľajaké zmeny, vyorú novú brázdu na novom mieste. Všetka sila, ktorá drieme v zemi, premení sa na silu odvažitých rúk a svalov.

Čas letí nad našimi hlavami a mení svoju pieseň, pri ktorej treba tancovať.

Nech oddýchnu si tí, čo dosiaľ tancovali!

Tanec a divý čardáš tým, čo sa dosiaľ prizerali!

Zazvučte, organy času!

*

Zpiatky vracal sa Maťo vlakom. Pred železničnou stanicou stretol sa s niekoľkými železničiarmi zo svojej dediny.

„Mosty, Tešín, Bohumín — osobný vlak!“ — vykrikoval vrátnik na perone. Trma-vrma, babky s čipkovými čelenkami, batohy, krik a koše. Prihnal sa čierny, napajedený vlak — a odišiel.

Potom nasadol Maťo so známymi. Vagóny ani zápalkové krabičky, plné dymu a smradu.

A zas baby, batohy, koše, krik.

Vrátnik vykrikuje:

„Svrčinovec, Čierne, Skalité — nasedať!“

Rušeň sa nadul parou ani holub, vlak sa rušil.

„Hovorím ti,“ rozpráva presvedčive jeden zo železničiarov, „onedlho pôjdu. Taký spolok zorganizovali, družstvo. Každý si složí podiel — a má život zabezpenčený.“

„A to kde — pôjdu. Ďaleko?“

„Ďaleko. To už vraj ani Rusko nie je. V Azii kdesi, neviem. A zeme koľko dostanú!“

„Ktože by tam išiel — do paroma! To tu sa hovorí: zeme, zeme koľko a prídu tam… nič. Groše vyhodia, po ceste minú a potom ber žobrácku palicu. Eh —“ a máchol rukami jeden z nich — „ja by som nešiel!“

„Veď ťa nik nezve. To len kto chce. A ešte vraj — len komunistov do toho družstva berú. Ale pôjdu, mnohí sa chystajú. Z celého Slovenska. I z Čiech idú.“

„Do Ruska! Kto by dnes chodil do Ruska. Všetko je rozbité — nikdy to už nespravia tak ako bolo.“

„Ale nehuč! Sprostoty táraš!“

„A či nepobili boľševici všetko? Veď každý tak hovorí… Pravda, ja som tam nebol, nevidel som.“

Vlak hrkoce po vybitých koľajniciach a lezie… lezie. Počúvajú ľudia o tých, čo idú do takých ďalekých pekiel — hrôza sa ich zmocňuje. Len Maťo počúva a vie…

„Pobili — nepobili, všetci sa bili. Ve vojne to ináč ani nejde,“ hovorí jeden zo železničiarov, a ruky mu lietajú okolo tela — povedal by si: naplašení netopieri.

A Maťo k týmto slovám pokyvuje hlavou, prisvedčuje.

„Tuto-ľa, Maťo, ten ti dosvedčí, ten bol tam — v Rusku.“

„Netreba dosvedčovať. Ja aj tak nepôjdem. Hoci je tu na Kysuciach zle-nedobro, ale zato preca žijeme. A držíme si to v hrsti — istotu. Svetom sa túlať za vrecom nádeje — eh, dajte mi pokoj!… To len blázni…“

„A čo gazdovia, čo tu na tom kamení gazdujú — čo tí na to? Mnohí by akiste radi išli…“

„Nie mnohí,“ hovorí iný železničiar. „Sedliak, to je — taký dub. Nerád sa pohne. A tí naši tu srástli už s tým kamením. Ani by už gazdovať nevedeli, keby v zemi kamenia nebolo.“

Naproti sedí gazda, odkiaľsi z ďalekých grúňov, kučeravé vlasy sa mu sosýpajú na plecia. Čakáš, kedy sa mu mastný klobúčik sošmykne s hlavy dolu po tých plesnivých vlasiskách. A usmieva sa na tie slová, cíti sa gazdom od koreňa a vraví:

„No veď! Tu mi aspoň zemiak z ruky nevykĺzne. A tam — v čertoch — možno by aj celý život…“

zaujúkal ktorýsi železničiar. Všetkým vstúpil smiech do silných zubov. A vlak zachrčal — a zastavil sa.

Maťo sa zas vybral hore vrchom. Slnce stálo nad zelenými horami, pod horami chalupy a ľudia, polia.

Polia čakaly na prácu tvrdých rúk.