ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten čas, keď dejiny ľudstva zaznamenávajú a pripomínajú jeden z najväčších zázrakov, narodenie Syna-človeka z Panny, ani v ten čas nestávajú sa na Kysuciach veci podivné a nezvyklé. To vie každý, že počas adventu treba nábožným ľuďom ráno zavčasu vstať, dobre sa zababušiť do teplých šiat a putovať do druhej dediny ku kostolu. A každý vie, že prichádzajú vtedy veľké snehy, ktoré svojím nevinným jasom klamú ľudí, svádzajúc ich s cesty do závejí, a že treba dostať nádchu, aby spev nádeje znel podobne ako trúby anjelské.

Kopce spia pod jedinečnou perinou ako sprisahaní spáči a chalupy osleply bolestivým jagotom falošných drahokamov. Pod ich strechy vkráda sa pomaly tá čudná zvesť, lebo veď pastierom prvým sa zjavila betlehemská hviezda a oni — oddaní ovčiari — išli hľadať spásu sveta. A tu teda žijú oni, verní rozpravám dávno zatuchlým, nedbajúci hukotu, s ktorým sa kdesi ďaleko valí svet cez ich podvedomý spánok.

V tento čas len jedno možno bezpečne badať: tie chalupy svierajú svoje vnútornosti práve tak bolestive, ako keby samy, každá z nich, maly vydať nového spasiteľa. Ale žiaľ, Kysuce sú kraj príliš neznámy a príliš zaznávaný, než aby mu bolo osudom pririeknuté právo lepšieho života — a preto spasitelia nech sa rodia iba tam, kde skutočne možno robiť zázraky. Čo by tu robil spasiteľ?

Krajina na veky k hladu odsúdená…

Krajina na veky k hladu odsúdená a preto vítajte Vianoce, donášajúce teplé sny a zvesti lepšieho života. Jasná budúcnosť ľudstva každým rokom sa rodí, aby zahojila biedu 50 každoročných týždňov. Je dobrodinstvom schopnosť ľudí behom 14 dní zabúdať na všetko, čo gniavi od Vianoc do Vianoc celé dediny, je dobrodinstvom cirkevný básnik, ktorý vedel dať ľuďom nádej v beznádeji.

Zazvučte, organy bielych kostolov, hlasom zvestovania, píšťaly bronzované, vyhľadajte najslávnejšie tóny svojho prázdneho drieku, aby znely. Pastierske koledy s kukučkami a hrdličkami, vo vás drieme básnická duša tohoto ľudu, ktorý žije v umieraní. Na každú ranu treba obväzu, a táto tu páli a hnojí sa a šialene reve za milosrdenstvom, ktorého niet. Celá krajina jediná rana, hlboká jako priepasť čierneho pekla, ktorá láska, bože môj, ktorá lásku ju preklenie, aby do nej nepadali noví a noví spasitelia, prichádzajúci, aby sa obetovali nehynúcej ľudskej tvrdosti a sebeláske?

Časť II.