ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď ráno starý Horoň stiahol s postele svoje biedne telo, veľmi sa začudoval, vidiac Mateja spiaceho, opretého o tvrdý kameň žarnova.

„Chlapčisko. Po nociach lozí a ráno by gabal.“

Bosé nohy šúchaly sa po hlinenej dlážke izby, akoby hľadaly príhodný okamih zobudiť Maťa z priepasti spánku. Zlá noc sadla mu do hlavy, čosi hučalo veľkými víchricami a oči sa rozbehly beznádejne oblokom do kopca, čo sa týčil za chalupou. Ruky by chcely zatriasť Maťom, slová sa draly hrdlom von, ale starý zatínal bezzubými ďasnami a násilne potlačil reč, ktorá sa za nimi váľala po jazyku bezmocná.

Z chlieva sa múrom predieral suchý zvuk prežúvania, podrezávaný čas od času ostrým hlasom reťazí. Horoňová nakŕmila a teraz sa ozýva zurčiace mlieko, bubnujúce na steny bľachového šechtára. A tieto nie dosť úrodné tri chvíle znamenaly polovicu odbavených starostí dňa, naplneného hladom až po večernú modlitbu.

Chalupa bola celá akási najašená. Ťažké myšlienky, plávajúce ovzduším, vyrušily ju z dlhoročnej lenivej pohody. Včerajšia radosť menila sa príliš rýchle, než aby sa nepodobala obavám. Ktosi prišiel zďaleka. Voňal cudzím vzduchom a širokými lúkami. Žil iným životom, ktorý sa nezmestí do čierneho dreva chalupy. Tajomná ruka zasadila sem nový strom, ktorý kvitne inakším kvetom, osoží neznámym ovocím. Trpkým? Sladkým? Parom vie!

„A raňajky kedy navaríš?“ privítal Horoň starú.

Tá neodpovedala. Jej ustarané telo bolo zvyklé nereagovať na každodennú prázdnotu hovoru. Len pri peci sa krútila, živiac oheň šindľovými trieskami a nazerajúc do hrnca, z ktorého sa hrnula nahnevaná para k uplakanej povale.

„Všetci ste čerti. Syn sa z vojny vráti a ani sa poriadne neprivíta, za dievkou ide. A ty — moceš sa, moceš a kde nič, tu nič, všetka práca daromná. Groša v chalupe nieto —“

„O peniazoch nevrav nič,“ hovorí stará, „o peniazoch nevrav nič, vieš kde sa kotúľajú. Pred synom budeš nariekať, Pánu Bohu dušu odovzdávať, a kto ti káže do Sliezska posielať pre špiritus? Kto ti káže slopať? Taký trúnok! Špiritus na pálenie pije — také hovädo! Inde na tom kávu zohrievajú, on si na ňom dušu pripaľuje. Čertu si ju, čiernu, zapredal, ty bezbožník!“

Starý bol ako socha. Ani sa nepohol. Vedel, že sa stará vyhovorí, vedel, že sa on zas napije. To bolo vždy tak.

„Čo ja robím, do toho ťa nič. Chcem len vedeť, kde sa vždy peniaze potratia. Maslo predáš, vajcia. A z mesta nedonesieŠ ani peňazí, ani tovaru. No? —“

Vyrástol akosi o hlavu, ale bolo to smiešne, lebo sa pri tom triasol pohybom suchej trávy.

Stará znova neodpovedala. Doniesla raňajky na stôl a jemu bolo iba snížiť sa opäť o hlavu, prehltnúť zlosť ako zelený nechutný pokrm a oddať sa rozkoši sýtenia.

Z misy vystupovala para. Zemiaky s kapustou dosiaľ boly príliš vrelé. Ale hlad je hlad, ťažkú noc treba zahlušiť akýmkoľvek činom, čeľusti prevzaly túto úlohu, aby miešaly potravu so vzduchom mechanicky ako stroj. A tento jednoduchý stroj odvekým pohybom zachraňuje ľudské bytosti, aby mohly vychutnávať všetky radosti i strasti života, ktoré sú kdesi ďaleko v svete iste lepšie ako kysucké jedlá.

Prv, než by sa zabral Horoň do jedla, udrel sa trikrát krížovým pohybom a dostal podobu starého žltého topoľa, ktorému sa podzimný vietor preberal v beznádejne žltých mŕtvych listoch. Tá pieseň, čo hral, bola stará, niekoľko razy za deň sa opakovala, aby zachraňovala hriešnu dušu starého Horoňa lebo ďakovala za čierny zemiak kamenistých kopaníc.

„Maťko, Maťko, raňajky nebudeš?“

Tá tvrdá, životom oklamaná ruka preca len vedela, že je to syn. Matky majú jemný hmat a pohyb, ktorým zobúdzajú svoje dieťa, podobá sa bozku, z ktorého tečie láska.

„Dajte!“

Ale to prehovorilo podvedomie, lebo Maťo dosiaľ žmurkal červenými očami, ktoré nemohly vyplávať z hĺbky ružového sna. To more sna bolo hlboké a ťarcha okamihu nedovolila Maťovi, aby sa postavil s otvorenými očami pred skutočnosť. Tá vojna bola príliš neobyčajná a každodenne nová, než aby človek prijímal toto prebúdzanie bez zvedavosti a bez otázky: kde sme a čo je nového? Ale nestrachuj sa nič, môj milý, sme tu doma v tej čiernej chalupe a mnoho svätých za lacné peniaze sostúpilo do tejto diery, aby nás chránilo od všetkého zlého. A nového nič, na Kysuciach nesmie byť nič nového, tu nieto žiadneho merítka pre obsah dňa, tu sa meria od Vianoc do Veľkej noci, do sv. Jána a Všetkých svätých. A teraz Michala už minulo, preto ten zápach máčanej kúdele a kolovrat, čo v kúte izby čaká, sťa sýty pes, aby vrčal v dobe večerného hladu. A toto je teda čas istý svojím kľudom.

„Keď sme boli v tej veľkej vojne, nežrali sme často celé dni ani kúska repy. A inokedy bol čas, že človek ľutoval všetkých chudákov, ktorí po svete hladujú.“

A Maťo sadol za stôl a bral zemiak za zemiakom na železnú lyžicu, aby kŕmil svoje četárske telo pokrmom príliš chudobným, než aký sa predkladá podobnej vojenskej hodnosti.

„Ani si nám nepovedal, kde si všade pochodil. Domov prídeš, ani sa neobzreš a už do noci vyjdeš, ani čo by si za tie roky ku ženskej nebol ani privoňal. Ej, chlapče, len s rozumom, aby si dakedy neobanoval! A rozprávať nebudeš nič?“

„Vojna nás naučila jesť. Každú sto ráz obhryzenú kosť mohol nám od gamby urvať granát. Neznali sme brata. Ten hnusný pokrm, ktorý nám dali, alebo sme ukradli, bol celý svet. A ja teraz jem a bol by som veľmi zlým vojakom, keby som pri tom tratil rozumy. Dajte mi teraz pokoj.“

„Len jedno mi povedz, chlapče. Četár — to je viac ako generál? Bol čas, keď aj ja som sa do vojny zahryzol a vedel som akiste dobre päty k sebe postaviť, generál so mnou vtedy hovoril. Až po krky v zlate sa topil a so mnou sa rozprával. Môj vlastný syn zo sveta prišiel a otca nechce znať.“

Čosi ostrého sa mu v hrdle vzpriečilo, slová sa odrezávaly veľmi ostro a hlava im pomáhala vyskakovať, lebo boly priťažké.

„Nie, otecko, nerozumiete ma. Videl som ľudí, ktorí zomreli hladom. Preto sme poznali cenu jedla. Naučili sme sa konať čistú prácu. Keď sme strieľali, bolo to na cieľ. Keď sme jedli, bolo to do žalúdka, čosi ťažkého. Odvykli sme pri jedle hovoriť, vzduchu sa človek nenaje a voľakade to potom vyjsť musí.“

Táto chvíľa teda bola zasvätená čistej práci. Jediná mucha, ktorá sa udržala v smradľavej izbe dosiaľ pri živote, spadla na stôl v strašných kŕčoch. Ale náhla dávka duchaprítomnosti nadniesla ju do výšky, ktorá nie tak ľuďom ako muchám je nebezpečná. Chalupa sama ani čoby pohybovala neviditeľnými ústami, ktoré sa sýtily k budúcej práci. Tento stôl znamenal čosi v dome, mal svoj presne vymeraný účel a zdalo sa, že si ho títo ľudia oceňují viac ako všetko, čo zráňalo priestor ostrými hranami chudobného zariadenia.

„A ešte nám povedz, syn môj, kde si to dnes vlastne nocoval?“

„Tak veľmi vám záleží, otecko, na mojich skutkoch?“

„Ku Magde ti neradím,“ hovorí starý, „ku Magde mi nechoď. Do pokušenia prídeš, do veľkej hanby. Druhý za ňou chodí.“

Matej iba zrenice rozšíril. Mlčal.

„Druhý za ňou chodí, a to taký, čo jej dobre pristane. On nemá nič; ani ona nič. A tak to má byť. Vrana ku vrane nech si sadne.“

„Zle ste sa dnes asi vyspali.“ A Maťo sa usmieva a zuby cerí príliš vedome, než aby to otec nezbadal.

„Ťažko spať, keď Pánboh nezbedné deti na svet posiela. Každý má dbať rady svojich otcov, nato je prikázanie.“

„Otecko, na vojne sa toho rozbilo viac, ako tie prikázania. Čosi nám tam naočkovali. Každý dostal svoj rozum. Podľa toho, aké mal oči. Koľko videl. A ja som videl mnoho. Mnoho som vytrpel. Chcel by som tiež aspoň chvíľku v svojom živote žiť, viete, bez predpisu. Myslím, že mám Magdu rád a že si ju za ženu vezmem.“

Horoňkula sa v bázni pokrižovala a ťažko zo seba vysypala:

„Ale Maťo, vari by si preca nemusel.“

„Mamka, viete, ono je to tak. Vy ma vidíte vždy len takého, aký som bol pred tou vojnou. A že si dám všetko natúkať a beriem rozumy od druhého. Herrgott, my sme tam nabrali rozumov až nad hlavu a mne samému sa už zdá, že nikoho nepotrebujem. Že už sám si môžem rozkázať. Vy ste tu aspoň žili bez bázne, že vás granát rozmliaždi a guľka pošteklí. Ale my si teraz musíme všetko vynahradiť, čo sme zameškali. A ja mám Magdu rád, Magdu, a môžete byť radi, že som sa nezpľuhačil a nerobím vám hanby. A dievča mi neberte, lebo…“

„Dočkaj, chlapče, dačo ti poviem. Som tvoj otec a je dobre vážiť slová otcove poctive, aby doniesly osohu. Lásku cítiš len v noci. Ver tomu. A keď príde deň, cítiš hlad. To je veľký zápas medzi týmito dvoma potvorami. Rujú sa ani psi a každá chce zvíťaziť. Chráň sa, aby zvíťazil hlad. Stratíš lásku.“

Horoň odkašľal a ďalej pokračoval:

„Je tu také dievča jedno. Azda ju poznáš. Zuzka, Zuza Pajonkovie. Šikovné dievča. A peniaze má. Starý Pajonk nebude skúpy, až ju budeš chceť.“

„Veru, on nesmie byť skúpy k tomu, kto ju bude chceť. Ale pozrite sa, otecko: ja ju nechcem. Neviem už, ako vyzerá. A žiadnej mi nenahovoríte. Viete — srdcia nám akosi rozkazujú a tvrdé hlavy.“

„Chlapče, pamätaj, chudobní sme a…“

„Otecko, zavýjate ani pes. Ste druhým sedliakom v dedine a robíte zo seba žobráka. Je to hnusné nariekať tak babsky. Niet viac ľudí o mnoho chudobnejších? Žijú, lebo sú spokojnejší a nezožiera im svedomie taká čierna mátoha. Veľmi by ste ma asi ľúbili, keby som sa oženil aspoň s desiatimi takými Zuzkami. Na krky mi hada vešiate, len aby pribudla krava do chalupy. A to prečo? Zemäni dávno vymreli a na našich poliach večne len zemiaky sa budú rodiť s ovsom. Do duše sa vám čosi zažralo, taký črviak hnusný. Chceli by ste, myslím, na Kolibačky vyjsť, rukami rozhodiť a zavolať do sveta, že ani s toho vrchu svoje záhony všetky neprezriete. Každý vás vysmeje. Na čo je vám všetka tá roľa? Robiť už nemôžete, nič jej nedáte, ako potom chcete žalúdok naplniť? Z vašej práce už je ťažko vyžiť, hoci by vám pol sveta patrilo.“

Starého čosi zabolelo. Ale krv bola priveľmi horúca, než aby nevedela vysušiť slzy. Skôr zlosť ním vnútri triasla.

„Maťo, starý to dobre myslí. Keď nie Zuzka — iná sa najde, ale Magda, vieš, druhý k nej chodí, neverná ti bola.“

„Nie, mamka, neverím. Ona je dobrá dievka. Tak to bolo, keď som od nej mal odchádzať: až do plaču jej prišlo. Dobrá je.“

A po chvíli, ktorá stvrdla onemelá uprostred čiernej izby, dokončil:

„Bude mi dobrou ženou…“

*

Ku Kolibačkám do vrchu ťažko kráčal zvuk chrapľavého zvonca. Kopec bol príliš strmý a deň príliš dlhý, tá cesta nebola prvá ani posledná. Zo všetkých zvierat najlepší je kôň. Má krásne múdre oko a jeho sval zapríčiní, že hlboké brázdy napĺňají sa čiernym hnojom, aby sa uskutočňovaly s novým jarom staré zázraky. A Maťo sa veselo rozkrikoval na kopci, lebo mal dobrý kus práce pred sebou a nebo svietilo do modra skalenou oceľou.