ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maťovi sa zdalo, ako by dosiaľ neskončil čas neočakávaných udalostí a nekonečného ruchu. Ale tie dni, ktoré sa začínaly novým životom po strašných útrapách a nebezpečných krásach, nevedely sa upokojiť. Od konca vojny nebolo dňa, ktorý by nemal svoj pôvabný pohyb a útočnú reč, čo nedovoľuje unaveným srdciam pravidelne biť a žiť.

A bolo to azda aj dobre, myslieval Maťo. Netreba pretnúť všetko naraz. Pekné sú aj spomienky, vyvolávané skutočnosťou, ktorá sa podobá minulosti.

Táto skutočnosť valila sa ponad hlavy Horoňovcov príliš horúcim krokom a krv musela biť v napätých žilách, aby sa nárazy zoslabily, rozvedené po celom tele. Človeku zaškodí veľká dávka šťastia, keď celý život sa naň škľabilo pohŕdanie a zbytočnosť. Veci sú už také, že neukazujú vždy svoju tvár v pravom svetle, a udalosti zdajú sa niekedy zabijácke, hoci vytrubujú slávne zvuky do rohu hojnosti.

V chalupe Horoňovej spievalo drevo. Azda málokto vie, ako drevo spieva. Nie je to spev sýkorky v hore, to jednotvárné sí-sí-sí, ktorým prepichuje zelenú zástavu hory ako krajčírka nahou a svietiacou ihlou, aby sa pod ním sladko spalo milencom po milovaní. Nie je to spev dievčat, ktoré doň vkladajú svoju osamotenú chvíľu, osamotenú sťa jedľa na poľane, prosiaca smutné nebesá. A nie je to spev chlapcov, ktorý sa roztráca v čiernych nociach, keď títo hľadajú lásku bez vzdychania.

Šššš — šššš — šššš —

Takto spieva drevo.

Oh, ako pripomína tá pieseň cigánskeho primáša, ktorý vie na E-strune zlomiť svoje srdce na dve polovičky, jednu svojej černookej milej, druhú polovičku tomu smútku šírošírej pusty, ktorú má v duši rozloženú, hoci ju nikdy nevidel. Na E-strune rozlomí srdce a na G-strune sám seba pochová a zahrabe do čierneho hrobu hlboko a oddane, so zavretými očami. Oh — kúzelníci, odvážni zbojníci lásky!

Husle sú drevo a tuto je tiež drevo. Lež ono je biele ani nepoškvrnené telo panny, hladké sťa jej modré oči a láskavé ako jej ruky, krásne panny spievajú…

Drevo spieva.

Maťo sedí za šindelárskou stolicou a to je teda on, čo strúha šindelky tým hladkým, dlhým pohybom, ani čo by hladkal Magdalenu od ramien dolu k hrubým červeným rukám.

Šššš — šššš — šššš —

„A tak si myslím, chlapče — teraz ma už poslúchneš a obzreš sa po takej dievke, čo by ti pristala.“

Starý Horoň leží na posteli v špinavých nohaviciach, oči červené ako reklamy v noci. Je deväť hodín z rána, deň nazerá do kvetistého okna ani žobrák, ktorému mrzne nos, nie je to nos, je to ešte pozostatok slnka, čo zmeravelo nad Kolibačkami v opare striebornej inovati. On je slabý tvor a nemá v sebe žiadnej viny, prečo len zomierajú bratia v Amerike, nezanechávajúc žiadnych potomkov? Ich mizerná, nepovšimnutá smrť je veľkým šťastím, aké nie sú zvyklé znášať horali na Kysuciach, lebo vždy najde sa pod slamníkom studeného lôžka niekoľko barevných papierikov, s ktorých sa pozerajú Washington či Lincoln do chudobného sveta.

„Otecko, keď ste sa hneď zrána napili, spite. Lepšie vám bude obed chutiť.“

„Blázon si, chlapče! Blázon. Nechcel som veriť tomu písmu. Ale čo robiť, dedictvo mám v hrsti, veľmi rýchle to išlo, rýchlejšie ako čas, veď do Vianoc som ich nečakal, doláriky. Vianoce sú o týždeň, veselé sviatky, peniaze máme a ty ešte šindeľ zastruhuješ. A či na cigaretle zarábaš, neborák?“

„Nie na tabak,“ odpovedá podráždene Maťo, „nie na tabak zarábam. Ale strecha vám na jar na hlavu sletí, ak ju neopravíte. Ja by som sa tiež vedel každý deň borovičky alebo rumu napiť. Aj tak vám tie peniaze k úžitku nepôjdu.“

Starý prežúval na posteli kus mäsa v bezzubých ďasnách. Od tých čias, čo ho navštívil zlatý duch starého Washingtona, žil nepomerne dobre. Dodávalo mu to sebavedomia a povýšenosti, ale stal sa darmožráčskym a nerozumným až k plaču. Celý život založil na jedle a liehu, lebo to bolo v celku nenamáhavé rozhodnutie.

„Ešte si mi neodpovedal,“ zarýva znova do Maťa.

„Ani neodpoviem. Peňazí máte teraz dosť, takže sa nemusíte obávať hladných úst, ktoré vám do chalupy priviedem. Len s nimi musíte ináč gazdovať.“

„Máš tvrdú, chlapče,“ hovorí Horoň, „tvrdú hlavu máš, a ja som múr. Múr hlavou neprebiješ. Práve teraz, keď sme najbohatšími v dedine, nesmieš sa s Magdou oženiť. Práve teraz nesmieš. Každý by sa ti vysmial.“

„Tak málo mi na tom záleží.“

Maťo bol ani boh v bielom obláčku, ktorý sa snáša na zem. A ešte lepšie: bol to taký pekný predmet, drahý dosť, aby sa oddalo zabaliť ho do bezpečných a pružných triesok, v ktorých sa nemôže nič poškodiť.

Šššš — šššš — šššš —

Konečne treba, aby sa raz cítil dobre. A dnes bolo také čisté ráno, do okien sa vtieralo tíško po nedotknutej perine snehu, čo sa ho nasypalo na pol metra výšky. Mačička biela, o nohy, o lýtko sa pružným chrbtom ovíja, pradie. Pradie? A či to sneh vrždí pod obrovskými papučami premrznutej mamky, čo sháňa drevo do kuchyne a vodu ťahá zo studne?

„Nesmieš, nesmieš, nesmieš. A ešte raz: nesmieš! Ešte ja rozkazujem. Aj tebe rozkážem. A jestli ma poslúchneš, všetko ti dám. Myslel som vždycky, Maťovi celé gazdovstvo odovzdám, aby nemusel nariekať na otca. Všetko ti dám…“

„Nepotrebujem žiadnych predností, otecko. Je nás na to štvoro detí. Na dedictvo máme jednaké právo. A konečne myslím, že aj strýkovi, Michalovi, sa ešte dačo ujde. Ja sa mám hanbiť vziať si chudobné dievča, keď vy ste sa nebáli brata ocigániť? Hanba by mi bolo pýšiť sa bohatstvom, o ktoré ste druhých pripravili!“ —

Starému sa otvorily oči ako vráta:

„Čo to hovoríš, čo to táraš, chlapče nešťastný?“

„Že ste nevlastného brata okradli. Že ste mu majetok zobrali. Človek len neskoršie, keď príde k rozumu, sa dozvedá, akého má otca. Hanba. Ani som ho nepoznal, neboráka. Svetom sa túlať musel zato, že bol pochabý. Toho ste vedeli využiť. A teraz, keď zo sveta príde, lebo ho nikde potrebovať nemohli, ani najesť sa mu nedáte. Do Čadce musí chodiť, drevo rúbe, aby si našiel psovskú obživu. To už ste ho mali celkom vyhnať, aby ani prístrešku u vás nenašiel. Oh, kde vás skúposť zaviedla, otecko!“

„Netáraj, chlapče. Alebo keď sa ti doma nepáči, môžeš ísť. Svet je široký a ešte v ňom bude pre teba miesta. Iď, iď, iď, prac sa mi z chalupy!“

Maťo vstal s bielych triesok sťa oživená bábka zo škatuľky. Pomalým pohybom vystrel ruky, ktoré mu zas ovisly, a povedal:

„Otecko, neprivolávajte nešťastie do domu! Máte toho na svojom čiernom svedomí toľko, že by ste sa nemuseli čudovať, keby všetko vaše šťastie a bohatstvo raz pošlo dolu vodou. Pamätajte na moje slová a radšej sa dajte na pokánie!“

A tu starý s postele vstal a zahundral:

„Dobre!“

Nohy handrami omoce, krpce obuje. A na plecia kožuch, halenu. Starý, mastný širák, ťažký ani čierna myšlienka pod čelom, usadil na hlave v podobe rozklesnutého habešského pánaboha. Oprel čakan svojou rukou, aby stál, vztýčil sa uprostred izby a zvýšiac hlas akosi falošne, vyriekol posledné slová:

„Tak to býva s rodičmi. Na vlastných prsiach hada chovajú. Materské mlieko sa premení na jed.“

A dverami rozdelil svet na dve polovice.

V kúte pri peci plakala stará Horoňkula. Tá búrka, ktorá sa v poslednom čase preháňala čiernou izbou, bola príliš tuhá a náhla. Mrákavy sa netrhaly, skôr sa hromadily a bolo cítiť, že akási veľká ťarcha padá s nich dolu do srdca.

Maťo k nej pristúpil, oči dosiaľ hnevivé, a pýta sa:

„Mamka moja, neplačte. Život je taký špinavý! Musí sa vyčistiť. Pravda: vy ste vedeli, že nie je všetka roľa naša. Že polovička patrí strýkovi, Michalovi.“

Horoňkula išla sa zajsť od plaču. Bože, búrka neprestala, budú biť azda hromy? Kto ju uchráni?

„Vidíte, mamka, o nič iného mi nejde. Majte si vy svoje bohatstvo, aj tak je na nič, nič z neho nemáte, ale prečo práve pre to bohatstvo mi chcete zbraňovať? Nikto ma, myslím, neodhovorí. Ja si Magdu vezmem, a čoby otec aj milion dedil. A svoj diel si vezmem. To dostanem. A jestli my budeme zdochýnať od hladu a otecko od trunku, zas na tom nezáleží. On mi nepomôže.“

Maťo oddychoval po prudkom hovore. Ale jeho zlosť mu nedovolila dlhý odpočinok.

„Veru som nevedel, že je otecko taký pachtivý. Veď pravda — na vojnu ma, chlapčisko, odobrali, takého ciciaka, čerta som sa vtedy staral o otecka. A strýka doma nebolo. Až tam — na vojne som nabral rozumu, lebo som mnoho trpel.“

„A čo, čo chceš robiť?“

Horoňke to vypadlo z pŕs ani ťažká nákova.

„Hovorím: Magdu si za ženu vezmem — po sviatkoch.“

Teraz už zas sadol na šindelársku stolicu. Triesky sa svíjaly sťa hadi, syčiaci neviditeľnými jazýčkami. A ten šindeľ jeden ku druhému, do kopy sa kládol, a keby mal inakší, okrúhly tvar, istotne mohol slúžiť za biele hostie. Voňal horou a živicou práve tak, ako keď smolné poleno obetuje sa za spásu ľudských životov, aby vrely zemiaky s kapustou…

Starý Horoň sa veľmi napajedil. Cesta horou bola nepohodlná. Záveje boly vysoké. Sneh sa sosýpal pod nohami a človek v ňom plával ako v snách. Ale on nepozoroval ničoho. Vrana preletela mu ponad hlavu zdesene vykrikujúc.

„Tak, reveš. A preca len ti je dobre. Tucet detí do roka vychováš — a viacej ti na krky neprídu. A tuto človek: trápi sa, trápi a majetok nadobúda, aby deťom život zabezpečil — potom ti syn všetko vyčíta. Hore nohami poprevracia celú chalupu. Ej — veď len aby neobanoval!“

„Čo si tak hundrete, azda vám je zle?“

Horoňovi vypadly oči do snehu. Našly tam Kotryzovu, Magdaleninu mať. A vtedy zmrzly údivom. Lebo vidiac ju v tom hlbokom snehu hory až po kolená zapadlú, plnú inovati na čiernom vlniaku, s rukami a nosom premrznutými, pripamätaly Horoňovi ten mizerný čas, do akého sa vyhnal z domu.

„Tak. Hundrem. Veď či má človek dačo dobrého na svete?“

„A komuže,“ pýta sa Kotryzová, „komuže sa má lepšie vodiť ako vám? Role máte, ani obrobiť ju nemôžete, a peňazí o málo menej ako my všetci dohromady dlžôb.“

„Veď, konečne — nehovorím, nenariekam. Ale aj deťom dačo treba. Maťo sa čo chvíľa bude chceť oddeliť, a tomu sa ujde pekná porcia!“

„A čože, ženiť sa vám ide?“

„No, obzerám sa, obzerám, ktorá by mu tak bola. Pravda, môže si teraz vyberať, kde sa mu páči. Myslím, že nebude hlúpy.“

Kotryzová zažmurkala a dodala:

„No veď!“

Ale tieto dve slovíčka z nej vyrazily príliš rýchle a nakrátko, než aby sa z nich dala vycítiť zlosť a hnev, s ktorým sa rozlúčila. Horoň išiel dolu horou do krčmy, ona hore horou domov.

A pri tom nastal obrat.

Horoň mlátil čakanom do zmrzlých stromov od radosti, že tak popichol Kotryzkulu. Vyvŕšil sa touto príhodou.

Ale v Kotryzovej miešaly sa inakšie pocity. Prišla domov a nedala si ani času, aby riadne striasla sneh s vlnených nohavíc a zmrzlých krpcov. Magda sedela pri obloku. Kolovrat bol plný radosti, prejavujúc ju podobným zvukom ako mačka, ktorú hladkáme po čiernom pružnom chrbte. Zlatá niť rástla do dĺžky, navíjajúc sa na vreteno, ktoré, zdalo sa, každou chvíľkou viac tehotnelo.

„Tak už máš po paráde,“ vyletelo z Kotryzkuly.

Magda na ňu zavesila svoje oči tak bojazlive ako vešiame kabát na klinec, ktorý sa už v múre dlho neudrží.

„S Maťom máš po paráde. Vedela som to hneď. Dievku mu hľadajú, ktorá by mu pristala. To vieš, že si žobrač vziať nesmie, Horoň sám mi teraz hovoril. V Bučníku som sa s ním stretla.“

Kolovrat sa zastavil. Len vreteno nemohlo naraz skončiť svoju trmu-vrmu. A Magda dosiaľ mlčí, lebo reč ľudská nie je vždy tak pohotove, ako pánov korbáč alebo kočišova nadávka.

„Bola si hlúpa. A ja som ti to vždy hovorila. Ale kdeže teraz deti! Či vedia poslúchnuť rodičov? Len čo je decko tak veľké, že si košieľku nepomaže, už má aj svoj rozum, cez ktorý mu nikto nesmie prejsť. Teraz sa ti všetky dievky vysmejú. A Gregora z chalupy mi už neodbíjaj, lebo ťa z domu vyženiem. Toho si vezmeš a dosť. Maťo nech mi už ani cez prah nekročí. Klamár akýsi. No veď je z otcovej krvi.“

Kotryzová zahrnula svojou rečou Magdu ako pichľavým raždím a tŕnim. Čosi sa v Magde zlomilo. A keď sa dačo láme, treba to počuť. Preto Magda sklonila svoju hlavu pod prívalom matkiných slôv ako modrý zvonček svoje kvety v daždivom dni, aby nebol zničený život, driemajúci v semeníku a prikrytý vankúšom žltých prašníkov.

A Magda ozaj ako ten zvonček zvonila svoju bolesť do priestoru, len škoda, že ten priestor bol príliš omedzený čiernymi stenami sedliackej izby a nikto nepočul a nikto neľutoval krem tých svätých pri povale; ale tí boli sami smutní až k plaču, lebo zomierali kedysi dávno mučeníckou smrťou.

Práve v tom čase stala sa v židovej krčme veľká vec:

Človek, ktorý prišiel odkiaľsi zo Sliezska, svetobežník, žijúci ľahkovážne z práce a hlúposti druhých, založil spoločnosť pre spracovanie dreva. Sám nevkladal do podniku nič iba svoj rozum, ktorý mu mal dopomôcť k ľahkému životu. A ani svoj rozum, ale svoje figliarstvo a svoju nezodpovednosť, ktoré sa vedely veľmi dobre skryť za rozšafnú a energickú masku jeho bledej tvári.

Amerikáni, ktorí vedeli podstúpiť v Amerike tie najhnusnejšie roboty, aby potom svoj krvavý pot miešali a pili s riedeným rumom po dedinských krčmách a žili a prežierali sa jako ľudia bez rozumu, večne hladní a nastrašení prežitou biedou, stávali sa po niekoľkých pohároch pálenky spoločníkmi píly, ktorá tu už dávno stála, ale bez strojov. Vkladali svoje peniaze do tohoto neistého podniku v okamžitom rozhodnutí, lebo reči dobrodruhove boly príliš presvedčivé, než aby sa dalo pochybovať. Stalo sa niekoľko dní na to, že jeden zo sedliakov, ktorý si zgazdoval vyše 100.000 Kč, zapamätal si iba toľko, že dal „riaditeľovi“ píly 30 zelených, 20 ružových a 25 belasých bankoviek. Nebol to teda Horoň, lebo ten vedel celkom dobre, že vložil do podniku 15.000 Kč, práve toľko, koľko mu zostalo z dedictva po bezbožnej žranici, ktorej sa tak ľahkoverne oddal.

Prišla noc a nič jej nebolo platné, že sa mračila a bola čierna. V krčme bol biely deň aj keby lampa nesvietila, lebo v dušiach sedliakov čosi zasvitlo, taká planá pýcha, to už neboly šindelky, po ktorých syčí porez ani had. Píla je píla a na píle drevo ináč spieva.

Sedliaci pili na zdravie píly, v ktorej drevo spieva: Bzzz — bzzz — bzz…