ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… a keď sa milý Maťo vracal z vojny domov, napil sa najprv dobrej slivovice a potom vzal svoju úbohú batožinu, ktorá ho ťahala s kopca do doliny, akoby vedela, že bude doma zle nedobre. Ale Maťo bol vojak vyslúžilý a silný, páni ho na vojne spravili četárom, lebo mal hlas silný ako trúbka-signálka, srdce vojnou podnapité a preto zvíťazil nad čiernym kufrom na chrbte a vyniesol ho až na kopanice, kde sa v plači krčila chalupa otcovská. Zelené hory ho so všetkých strán privítaly, boly v nich sýkorky a vrtké veverice, smreky voňaly a zem bola ospalá smutným októbrom. A či ste to vy, kopce vysoké, čo ste sa otriasaly spevom goralských pesničiek, keď som chodil za milou na zálety?

Maťo prišiel k chalupe, chalupa sa shrbila ako stará babka pod ťarchou chvojiny, ani pes nezabrechal, kroky ťažko dlávily zvučný kameň na podstení a keď sa dvere rozletely a kufor ako ťažké zakliatie padol na čiernu zem, bolo počuť:

„Pochválen buď!“

To bolo strmé slovo a bolo cudzie, syna štyri roky preháňali po vojnách a teraz prišiel, teraz prišiel:

„Pochválen buď!“

Starý Horoň sedel na lavičke pri peci, do zapekačky si pchal tabaku a po sivých vlasoch tieklo mu striebro šesdesiatich štyroch rokov. „A vy, otec, ešte stále v tom kožuchu, na nový ste si cez celú vojnu nezarobili? To som k vám prišiel ja, Maťo, zdvihnite svoje plesnivé oči a pozrite preca na mňa, či som to ja, či som to ja po štyroch rokoch strašnej vojny.“

„Vitaj mi, syn môj!“

„Ako sa tu máte, otecko, veď už ani neviem, či ste to vy. Bolo to tak dlho — Bože, taká dlhá bola tá vojna!“

„No a posaď sa aspoň, kým príde mamka, išla voľakde do susedov.“

„A detiská kde sú? Janko, Ondrej, Verona…“

„Ej, veru ťažké časy. Janko aj Verona sú v službe a Ondro teraz ešte v škole. Chlapče, vari už nikdy nebude, ako bolo. A záhony akoby just nie — zemiakov najesť sa dľa chuti nemožno. Neurodí sa ti nič. Nemáš čím pohnojiť — a večne z toho záhona brať nemôžeš bez náhrady.“

„No, spoločne sa chytíme do roboty. Azda sa nám podarí niečo z toho vytrepať.“

„Darmo je. Taký zodratý krpec, ako som ja, ten už nič nemôže. Ten už len pátričky aby preberal a cintorín si obzrel, kde by pre neho nejaké suché miesto bolo.“

„Horkýže, také reči som ja počúvať neprišiel. Viete, otecko, to všetko, čo sa na vojne robilo a čo bolo také strašné, viete prečo to bolo? Aby bolo ľuďom na svete lepšie. Aby dostali inakší rozum. Aby poznali cenu ľudského života.“

„A ty myslíš…“

„Nemyslím, viem. Videl som mnoho rôznych

ľudí. Mnoho rečí zlých i dobrých som počul. A videl som zeme, krajiny, — oh, otecko, čo sú naše Kysuce! A všade oheň a železo, oheň a železo, očistec za živa. Modlieval som sa, aby som do hriechu neupadol a aby ten očistec pre mňa stvorený nebol, zakiaľ som bol doma. Viete, ako nám o ňom pán farár kázali a my sme sa báli. Ale som očistcom prešiel a nemôže byť horšieho nad ten, čo ľudia sami sebe pripravia. Keď kone umieraly a ľudia zdochýnali a nebo sa otváralo hrmením kanónov, hja, otecko, to nie je možné, aby to všetko bolo vyšlo nadarmo a aby ľudia z toho rozumu nenabrali.“

„Nerozumiem tomu, chlapče. Nikdy som vo vojne nebol. Viem len, že sú ľudia dobrí i zlí.“

Na podstení bolo počuť duté zvuky bosých nôh. Tá chvíľka znamenala príchod mamy, tá chvíľka bola prázdna a zapadlá až po uši do hĺbky ticha.

„Mamka moja!“

„Ježiši Kriste! Vitaj mi, Maťo, môj Maťko! Tak znenazdania si došiel, kto by si bol pomyslel, že sa z vojny prinavrátiš. A zdravý, bez škody. Chvála Bohu!“

A ten kríž, ktorým sa stará Horoňkula prežehnala, bola vďaka dobrotivému Bohu za ochranu jej Maťka.

„Ach, ale tá hlava moja sprostá! Odrazu by som zabudla, že budeš akiste hladný. No, vezmi si trocha kýšky so zemiakmi, kým zakúrim a pripravím niečo teplejšieho.“

Maťo sedí na lavičke za stolom, nad hlavou smutný, čierny rad obrazov s vycivenými svätými, uprostred v papierových ozdôbkach a ružičkách Matka Božia. Díva sa na neho úprimnými očami. — Matička Božia, tvoj obrážtek som po celú vojnu za čiapkou nosieval, teba som spomínal. Ale raz taká gulôčka oceľová, potvorka, čapicu prevŕtala, a prevŕtala aj tvoje srdce sedmi bolestné, bol som bez ochrany. Potom som na teba zabudol, ani na svoju rodnú mamku som nespomínal, prepadol som rudém diablu s čiernou dušou, to bola povodeň, hluk a streľba. Mŕtvi medzi živými, živí medzi mŕtvymi, a nad všetkým tvrdá ruka tlačí, tisne k zemi. To nebol sen, to nebol sen, a preca sme tu, zabudnutá mamka ožila, zemiaky škrabe, zemiaky tre tak ako kedysi dávno, a oči Matky Božej dosiaľ sú také presmutné. Tatko sajú svoju smradľavú fajočku ako boží dar, tatko unavený, prepitý, shrbený. Všetko je staré, všetko je známe, bez zmeny. Ale Maťko, Maťko či sa nezmenil?

Maťko je nový, úplne nový. Rudý diabol ho premenil.

Ale keď prišiel večer, ten známy tmavomodrý večer na Kysuciach, keď staré goralské pesničky rozvážajú sa po súhvezdí Malého či Veľkého Voza a pod maličké oblôčky dievčenských komôr, keď hory sa trasú a zem zuní a hviezdy si padajú s láskou do náručia, volalo v Maťkovi mladé srdce spomienku dávnych a zabudnutých lások, bolo to také čudné volanie s ohlasom otcov a dedov a všetkých predkov, ktorí tak Kysuce milovali, že sa tu na tom kameni aj zomreť odvážili, krv sa v Maťovi rozohnala od srdca až do najjemnejších ciev a stalo sa toto:

Stará čapica vojenská prikryla milosrdne zahojené rany Maťkovej hlavy, mala strašnú silu, k zemi tlačila, ale srdce sa hrnulo ústami von až k povale. Maťko by ku hviezdam doletel, a výslednica týchto dvoch protivných síl kopla do dubových dverí, čo v železách plakaly, a Maťka vytiahla von, aby ako radostný zvonár búšil svojimi pesničkami o hrdý zvon nadutých nebies.

„Ak sa vrátiš, necháme dvere otvorené.“

„Netreba, mamička, ja neviem… ja… ja idem dnes milovať!“

Zem bola tvrdá, sťa dlaň sto ráz prírodou oklamaného sedliaka, spievala jednotvárny pochod v rozpätí dvoch tónov: raz-dva, raz-dva; a to bol pochod nepravideľný, lebo kamene a pastviská zvonily, lámaly, tlmily krok a Maťo si našiel takú pesničku, čo sa vedela tackavému kroku dobrovoľne prispôsobiť:

Priestor bol čierny, taká neznáma strašideľná mláka tmy, do očí, do srdca sa pchala, hviezdy sa akosi studeno a na diaľku milovaly a stromy potajomky týčily svoje zohýbané konáre do výšky k veľkej prísahe. Po vydutých kopcoch sa rozhovorily ožiarené oblôčky „v placoch“, zdalo sa, ako by sa na zem posadil kus hviezdnatej oblohy, boly to samostatné svety s obyvateľstvom tvrdej kysuckej krajiny, ktorých srdcia boly skrvavené ranami ťažkého života. Niekde sa tma nebezpečne rozdrapila zabrechaním psa, a hneď nato všetky „place“ ozývaly sa týmto odvekým spevom v túžbe po slobode, psi prebehávali vzdialenosti a odprevádzali sa po mŕtvych záhonoch a mrazom zinovatelých pašienkoch.

S kopca naproti ozvalo sa zahvizdnutie.

„Héééj, kto je tam?“

„Len ja.“

„Kto ja?“

„Živý.“

A zas koniec, hvizd neznámeho chlapca ako pitevný nôž rozkošnícky sa zarezával do vnútornosti studenej mŕtvoly noci, chalupy niekde zažmúrily petrolejové oči a učupily sa pod kvetavú perinu vyklenutej oblohy. Zem oddychovala.

Maťko bol s pesničkou u konca. Cesta, čo pred ním bežala ako psík, sadla si prosiaca ku dverám chalupy, a tá chalupa — to bol hrad, zakliata princezna v ňom býva. Ale prečože tu nemáte 99-hlavého šarkana s ohnivými papuľami, Lapaj, čuš, a do búdy sa vopchaj, veď je to ohavné, ako ty brešeš. Tu je to okienko sťa dobrotivá dlaň. Zakliatej princezne o princovi sa sníva a nevie, že pod okienkom stojí Maťko, čo ďaleké krajiny pochodil a s rudým diablom sa bil, aby si ku tomuto oblôčku chodníček s pesničkou vybojoval.

A Maťko už princom nie je, ale doktorom s ohromnými okuliarmi, komôrka, komôrka, láska v tebe ako nevyliečiteľná ťažká nemoc býva, tvoju hruď preklopem, uzdravím,

ťuk ťuk ťuk

Láskou nemocná komôrka sa svíja, ký čert zas prichádza obklady horúce dávať. — Ale veď otvor, dievča, otvor, to som ja k tebe zo strašnej vojny prišiel, ranený som bol, rany sa mi zahojily, len jedna jediná bola silnejšia, ako všetci doktori sveta, otvorená zostala a je to azda láska. Máme jednakú chorobu a keď v ňu veriť budeme ako v samého Pána Boha, naša viera nás uzdraví.

„Maťko, ty ma ešte máš rád!“

Dvere sa otvorily ako bezzubé ústa. A na tej posteli, kde ležala neznámou chorobou nemocná Magdalena, zápasil a bojoval Maťko ako lekár s najťažšou chorobou ľudských sŕdc celú noc.