ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo iskrivé ráno a tuhý mráz. Jabloň sklonená nad Horoňovou chalupou premenila sa na hračku zo striebornych prútikov. Strecha vzdychala pod ťarchou snehu. A cesty vinuly sa úzke ako caňony Colorada, ako betonované zákopy ďalekých francúzskych pozícií. Obloha celkom zmrzla. Mrtvá, ktorá sa v ľahkej smrti vedela ešte usmievať.

Všetky chodníky dnes ožily. Čierne bodky ľudí sostupovaly s vrchov do doliny ku hradskej, ktorá sa blyšťala na slnku, sánkami ulízaná. Nehovorilo sa, lebo mráz vedel stiahnuť ústa v kútikoch a miesto hlasu a slov stvoril v každej tvári len hnusný a bezmocný škľab. Kus cesty — bodka. Kus cesty — bodka. Žiadnej vety ste nenašli pre seba, ľudia v mrazivom úsvite. Kde-tu aj zvončeky zacengaly. Kone pohadzovaly bielymi, zinovatelými hlavami. Z ich nozdier sa valily kotúče pary, nečujné sirény a hluché trúby. Aj keď zapŕskaly, znelo to ani mokrá slama, nijako.

Maťo tiež prichystal sane s rozbitou košinou. Veliký múdry sivák, huňatý dosť, aby vydržal túto zimu, netrpezlive prehrabával v maštali nohami. Maťo mu hodil na krk chomút, ozdobený naivnými čačkami ani náhrdelník ľudožrútskeho kráľa z afrických pralesov. Darmo — tu rečami nič nespravíš, tu sa verí len zraku a hmatu, dvom spoľahlivým smyslom. Preto aj krásu chápajme očami, rukami, aby bola istá. Sivák je dobrý kôň a treba, aby si ho človek ctil a ozdobil.

Cesta sa zakolísala pod sánkami, nerovná. Kôň však skoro našiel bod rovnováhy a pravidelne preberal nohami v udlávenom chodníku. Sneh pod jeho kopytami ani iskry na cvendžiacej nákove. Na všetky strany. A cesta sa obrátila a utekala nazad, lebo Maťov korbáč nebezpečne hvižďal v zmrzlom vzduchu. A on sám má výraz veľmi sebavedomý. Jeho mladé, zdravé telo rozložilo sa v slame košiny, nič nedbajúc, že do chrbta tlačia dve kopy šindeľkov, ktoré ide predať Maťo židovi, aby mal nejaký groš na význačný deň.

Kopec, divý kôň, shodil so svojho chrbta týchto smelých jazdcov, lebo sa v okamihu našli na vinutej stužke hradskej. A tá ožila dnes na výsosť čulým životom. Ľudia s kravami, ktoré sa kĺzaly na zmrzlej ceste, neboli spokojní s ľahostajnosťou a zdĺhavosťou, s akou sa lúčily tieto melancholické tvory s teplým smradom maštale. Do zástupu vpadli vždy čas od času furmani s dlhým drevom, zametajúc cestu po celej šírke týmito abnormálnymi metlami. A zvonce zvonily veselo, radostne, zdá sa, že čím väčšia zima, tým jasnejší hlas.

Celé Kysuce maly dnes jediný cieľ: Čadcu.

V Čadci je každý pondelok trh, a to je veľmi dobrá príležitosť pre tých, ktorí chcú zachovať morálku a preca podliehajú mrzkým náruživostiam. Kupovať? Kdeže! Veď naši ľudia sú skromní a praktickí: prečo kupovať kabát za 60 Kč, aby človeka zahrial, keď to vykoná niekoľko pohárov nejlacnejšej pálenky? Negramotnosť nie je ešte nikdy dôvodom k tomu, aby sme určitým ľuďom zaznávali schopnosť triezveho výpočtu. Čadčianski krčmári obetují dnes veľmi mnoho času, hbitosti a sily, aby vyhoveli všetkým smädným hrdlám. A ľudia sami namýšľajú si pri tom, že tak musí byť a že už to patrí tak jedno s druhým, bieda sa nevyleje v slzách a plači, ale v hrdinských činoch, ktoré sa budú rodiť ešte dlho v noci na páľčivých posteliach s rozkleslými telami apatických a zhnusených žien.

Každý mozog nie je prispôsobený k tomu, aby sa zaoberal abstrakciami. A tu sú veci okolo nás, veci tvrdé a hranaté či oblé, naše ruky ich cítia a vedomie o nich, o ich tvrdosti, tvaru, pohybe vstupuje v naše mysle. Deň je naplnený vecami a preto sám je tvrdý.

Kto nám môže zazlievať náš život, našu reč? Rodí sa v tvrdých dňoch a z tvrdých životov a preto sama je taká.

Čadca bola dnes premenená. Biele plachty šiatrov vyvolávaly pomedzi ľudí zúfalé výkriky a podobaly sa majiteľom bordelov, ktorí slušným zovňajškom vábia do svojho pelechu neznámych hostí. Zástupy ľudí cively medzi pestrými búdami, a nikto z tých ľudí nemal priameho záujmu o tovar, ktorý ležal na prehýbajúcich sa doskách. Bola tu len jedna jediná lačnosť, hlad za vecmi, ktorých si nikto nemôže vždy dopriať bez veľkých obetí. A preto nielen ľudia, ale i tie veci v šiatroch vyložené, všetko bolo nanajvýš osirotené, smutné, opustené. Veci sem prišly k vôli ľuďom, ľudia sem prišli k vôli veciam, a preca medzi nimi bola veľká hrádza, nedovoľujúca vzájomnú pomoc a osvojenie. Bieda.

Radosť sa nerodí na svete ako deti alebo semená rastlín. Radosť sa musí vybojovať a vykúpiť a k tomu treba smelých sŕdc, alebo plného vačku. A tí, ktorí tu chodili bez účelu s miesta na miesto, nemali peňazí a preto ani odvahy.

Maťo bol dnes bohatý. Za dve kopy šindeľkov vsadil mu do dlane žid 14 Kč ani semä stromu, ktorý ponesie plody radosti. Ale žiaľ — ľudia, ktorí majú iba ruky z celého bohatstva sveta, zmozoľnateli a preto Maťova dlaň bola ani úhor 33 roky neoraný, to semä padlo na nedobrú zem. Prišiel vietor a odvial ho, nezostalo nič z diela vypočítavého rozsievača.

Sneh topil sa pod pohľadmi hladných očú, ktoré boly naplnené žiadosťou až po okraj. Kde-tu prebehli bojazliví psi, hľadajúci podobnými očami zbytky jedál, ktoré popadaly s tej nedostupnej tabule. A matky, trpelivé kvočky, vodily svoje deti od šiatra k šiatru, vedomé toho, že neuspokoja detské túžby žiadnou čačkou, ktorá sa núkala lacným ligotom.

„Ľa-ľa, taký šumný kôň, a celý z marcipánu!“

Ale deti zostávaly iba pri tomto obdive, lebo matky už dávno stály u predavača šiat a dívaly sa smutne.

„Poď, Janko, poď, aby si pod kolesá neprišiel!“

A odťahovaly rozšírené zrenice svojich detí od tých krás, lebo konské kopyto je bezcitné a musí ísť ta, kde opraty ukazujú, kolesá vozov lebo sane sa šmýkajú po špinavom snehu a železná obruč by necítila mladé telo pod sebou.

„Mamka, ale mi dačo kúpite, hej?“

„To už, hej! Čo by si ty nechcel! Už si dva rožky zjedol a piva si si upil, ešte ti nestačí?“

Ale detské oči sú oči, práve preto sú detské, že v nich toľko pohádkovej túžby žije a volá, rady by koňa a vojaka, cukrovú píšťalu a bľachový bubienok, lebo ich radosť má každý počuť. Rožky a pivo sú pre chlapov, tí inej radosti nemajú. Oh, koľko tých šiatrov si odnesie každé to detské srdiečko hore do kopaníc, ako v nich bude žiť a v spomienkach sa prehrabúvať, mrviť ani červ! A predavači vyvolávajú všelijaké nepochopiteľné reči, je to také krásné, čo oni majú na doskách vyložené a ich hlasy sú iste krajšie ako hlasy anjelské, spievajúce o slasti a radosti raja. Ten kôň a lesklá trúbka boly by celým rajom na zemi.

Maťo chodí po celom trhovisku. So svojimi 14 Kč je celkom bezradný. Mráz preniká telo až do kostí a je proti tomu taký jeden liek. Napil by sa pálenky, aby sa mu srdce rozohrialo a bolo schopné mysleť na Magdu. Ale mysleť na Magdu — to znamená niečo pre ňu kúpiť, aby mu verila, jemu a jeho vernosti. Zdalo sa — 14 Kč bude celý svet. A ona je to mizerná almužna, veď ten jednonohý žobrák na rohu ulice zarobí si viac ako on, čo sedel nad dvoma kopami šindeľkov, kým ich vystrúhal.

Ide sa Maťo napiť. Najprv sa rozohreje a potom bude rozmýšľať, čo Magde kúpiť. Niečo pre radosť, čo by dokázalo jeho lásku. A keď vstúpil do čiernej krčmy, vedel vopred, že nedonesie Magde žiaden slávny dar, na ktorý by bola hrdá. Vo vzduchu visel práve taký kruh dymu, sivý do modra, zachytil sa Maťovi okolo krku ako slučka a stiahol ku stolu, kde páchlo rumom a skazenými rybami. Ešte dosiaľ sa tam povaľovaly pozostatky najlacnejšej rybaciny.

„Dajte mi deci rumu!“ Maťov hlas znel ani signál. Preto bol pri vojsku četárom. Ale krčmár to nevedel a preto zle sa obrátil na nového hosťa, ktorý prišiel s takým bezpodmienečným rozkazom.

„Čo reveš? Dočkaj, myslím že nezhoríš!“

A Maťo už sedí pri stole a nehovorí, všetko je mu ľahostajné a bezpečné. Niekoľko korún vo vačku a kôň na dvore krčmy múdro pohadzuje hlavou vo vreci, kde skryla sa troška ovsa.

Rum rozlial sa celým telom. Každičká žilka sa rozihrala. A krčma hneď dostala inakšiu tvár, bola prívetivejšia a pľuvance na dlážke boly skôr pre to, aby sa zrak mal na čom bezpečne zachytiť. V srdci sa usalašil mier a nebolo žiadnej príčiny mračiť sa na svet.

„A odkiaľ si ty, chlapče?“

Starý akýsi sedliak prisadol k Maťovi. Špinavé, mastné vlasy spadúvaly mu zpod širáka až na ramená. V hrdle, vysušenom slnkom a rokami, poskakovaly mu slová ani ranené kone.

„Horoňov Matej, veď ma azda poznáte, strýko!“

„Teba nie, ale otca tvojho dobre, dobre ja ho poznám! Kto by nepoznal tvojho otca? A zdraví sú otecko, povedz?!“

„Zdraví.“

„A ty kde si chodil, že ťa doma nebolo?“

„Na vojne som byl, strýko, v Rusku zajatý.“

„Nó — to ti dobre bolo, zajatému! Aj tak si veľa nerobil, však!“

Maťo sa usmial a rozkázal si ešte jedno deci rumu. Ale starý gazda vykríkol:

„Nalejte, dvakrát, dvakrát nalejte!“ A potom k Maťovi: „Veď nechaj tak, ja už dáko zaplatím!“

„Nerobil… Čo by som robil? To, strýko milý, nik nevie, čo sa vtedy robilo v Rusku.“

„Viem, veď viem, chlapče. Rozprávali nám pánko kedysi v kostole o tých — akože im to… Eh, zabudol som…“

„Boľševici, však!“ zažiarila tvár Maťa.

„Tak, boľševici. A s tými si sa ty dal do spolku?“

„Eh, strýko, o tom je ťažko hovoriť — do spolku. Vtedy nebolo spolkov. Tak — viete, bili sa a dosť. Chudoba do pánov, páni do chudoby. To bolo peklo. Nešiel si, zavliekli ťa. A ja, bože môj, čo? Chudobný som bol vždy. Vždy hladný. A v bitke si preca kde-tu niečo urval do gágora.“

„V bitke som nikde nebol, vo vojne,“ hovorí pomaly starý, „nerozumiem sa tomu. Len tak — farár povrával, že tam robili zle — nedobre. Krv tiekla, kradli…“

„Veď hej! Kradli, drali sa, krv tiekla. Ale za čo? Za zem, za chlieb. A za slobodu. Tak ma to, viete, schytilo, a už som bol medzi nimi. Jaj — tej krvi! Tak som nikdy nevidel pánov utekať.“

A Maťo sa vhĺbil do spomienok, ani čoby tu sedel sám. A starý gazda vraví:

„Veď, chlapče, ani tu nebolo lepšie. O rabovačkách si počul, však? Aj strieľali. Aj kradli. Na Vysokej — bože môj…“

„No tak hľa,“ ožil Maťko, „aj tu. A prečo to všetko bolo? Krv sa v národe vzbúrila. Trpeť im bolo priveľa. A tak bili. Ej, strýko, keď sa národ vzbúri, aj nevinnému sa niekedy dostane. To už je tak.“

Poručili si ešte raz rumu. Rozpaľoval a hrial až do morku kostí. Starý sa spytuje:

„Veľa sa vás vrátilo domov?“

„Veľa.“

„A teraz — čo?“

„Teraz aby si zas len drhol. Čertovské ruky — voľajako odvykly od kopačky. Treba by bolo aj tu — tak, pánov po gágore poštekliť. Takýchto židov, čo nám zle merajú do pohárika.“

„Aj iných treba by bolo…“ A gazda sa od stola zdvihol: „Idem.“ A ako tak mieri ku krčmárovi, do očú padla mu červená páska na sivej čiapke, ako sa pričupila za stolom, za ktorým sedel spolu s Maťom.

„A pozdrav odo mňa otecka, chlapče!“ rozkrikuje sa cez celú krčmu. Maťo však nemal už ani času odvetiť, lebo k nemu pristúpil četník a pozerajúc sa na Maťovu starú vojenskú čiapku, spýta sa:

„Máte papiere? Ukážte!“

Maťo hodil akési špinavé papiere na mokrý stôl. A hlavou mu problesklo:

„Ľa-ľa, kedysi s nami mali do činenia len keď sa bitka strhla. Teraz už aj takto — sa starajú…“

Konečne aj on vybral sa z krčmy na dvor. Sivák vyhodil radostne hlavou do výšky, ale nadarmo. Nebol ešte čas k návratu do teplej maštale. Maťo ešte len teraz má hlavnú robotu: kupovať pre Magdu darček. Ale tie dve koruny, ktoré mu zostaly vo vačku, bolo malé bohatstvo, aby sa ním dala láska podopreť. Ľúto mu bolo a trápil sa teraz akosi, že do svojho hrdla vedel vyliať šesťkrát väčšiu radosť ako je tá, ktorú môže prichystať Magde.

Tackal sa na neistých nohách ani dieťa v prvom roku. Tá dávka alkoholu bola preca len silná. Omámila a odobrala sily. A teraz už sa Maťo vôbec nevie rozhodnúť, čo by bolo najlepšie za dve koruny kúpiť.

Zapáčil sa mu jeden mladý, veselý cukráš. Jeho tvár sladko sa usmievala uprostred všetkého medového bohatstva. A hlavne ten turecký červený fez mu na hlave dobre sedel. Taká kapsľa, ktorá neprestajne po čiastkach vybuchuje:

„— Za korunu, za korunu, láda-láda-čokoláda, dva kúsky za korunu, len za jednu korunu!“

Ten človek mal vzácny dar úsmevu, hoci sa do omrzenia večne opakoval. Preto na každého dobre pôsobil. I Maťo pri ňom zostal. Oči sa pasú po všetkých hŕbach cukríkov. Ale on nemá rád drobností. Najmä dnes má inakší zrak a všetky veci, ktoré doň vstupujú, sú veľkorysé. A dvojnásobné.

„Kúpte si, mládenče, čokolády!“

„Dajte mi s ňou pokoj, nechcem!“

„Tak teda opičku na gumičku, hľa, aká je chutná! Keď si chcete kúpiť opicu v krčme, stojí vás veľa peňazí, a tu tá moja iba za dve koruny! Chlapi, chlapi, chytro sa sem, za dve koruny si môžete u mňa kúpiť opicu!“

Maťo sa rozosmial. Veselo mu bolo. Ten človek je veru vtipný. Dá mu dve koruny za tú opicu a Magda bude mať radosť. Zavesí si ju na klinec pri obloku a bude požďuchovať prstom, aby skákala. Maťo sa jej nad ramenom nakloní, a jeho radosť bude nesmierna. Sláva bohu, ešte vie dobre voliť darčeky pre svoju milú. Jeho srdce si poskakuje práve tak ako tá opica. Nahor a nadol — a neunaví sa. Lebo ním plávajú dobré obrazy jeho milej, ktorá ho má rada.

Vo vačku opička, v hrudi srdce, oboje na gumičke. Gumička tenká a pružná — a či sa to celý svet tak hojdá a tacká, ružový a zmrzlý? Veru je veselý deň. Maťo je spokojný.

Celá Čadca práve dala klobúk dolu a hlavu sklonila k modlitbe, keď Maťo na sánkach zaplieskal bičom. Sivák pohodil zadkom a rozbehol sa. S kostolnej veže padaly údery zvona ani bronzové chleby, potrebné k hladnému obedu. Maťo už zo zvyku sňal čiapku s hlavy a zamrmlal:

„Pochválen! Hý, sivák, hý! Nože, ako to ideš?“

A potom už len stromy, zdesené, ztŕpnuté, čierne spravily okolo nich hustú ohradu, čudujúc sa ich náhlemu a bláznivému behu.