ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dielo rástlo pod rukami ako veľká nádej. Píly a sekery zahryzovaly sa do trámov, bielych ako dolniacky chlieb. Niekoľko tesárov pracovalo od rána do večera, aby stavali útulný bezpečný dom. Na miernom svahu, hneď popri potôčku, ktorý žblnkal hravo tak ako deti, keď sa naháňajú a mažú v mlákach po jarnom daždi.

Tie rána boly radostné a jasné, lebo slniečko sa smialo tak úprimne, že až slzy mu z očú padaly do žltých sŕdc kvetov, čo pretkaly zelené koberce lúk. A vtedy všetko ožilo, husi zagágaly na záhumní a škovránky vzlietaly čím vyššie, to aby ich pesničky lepšie a jasnejšie zvonily, keď dopadnú na zem. A hneď za tým zacengaly chrapľavé zvonce kráv, nesúcich svoju netečnost v ťažkých hlavách. Ich rysavá barva spestrila zeleň pašienok, vyprážaných slnkom a zmáčaných dážďami.

Maťo sa prechádzal poľami a bolo mu tak dobre. Úroda bola toho roku sľubná a dalo sa čakať, že konečne táto žatva dá riadnu náhradu za úmornú prácu. Raže stály husté ani kefa na dlhých záhonoch a ovos sa strapatil široký, rozsochatý… Slniečko nalievalo zrná živým chlebom. Všade prúdil život v slávnom zvestovaní, žily ním hrudy, rastliny, tvory. A všetko sa hýbalo, menilo, rástlo, nebolo možné, aby človek rozmýšľal o mŕtvych. Preto aj Maťo sa vyslobodil a žil dnešku, ktorý sa mu javil v mohutnosti dňa a sile práce.

Tento dneskajší deň narodil sa za zrudlými Kolibačkami z veľkého utrpenia, súdiac podľa východu, zaliateho ohavne krvou. Ľudia udivene pozerali v tú stranu a hľadali vysvetlenie. Lebo bolo treba viesť celú tú pohodu k istému cieľu a treba skúmať tvár nebies, v ktorých vraj býva šťastie človeka.

Maťo došiel hneď zrána dolu k potoku, aby sám pomáhal stavať svoj dom. Lebo táto práca nebola ťažkou ani vtedy, keď sa topila v zatrpklom znoji. Vedela dať uspokojenie vedomím, že stavať je najcennejšia činnosť ľudskej sily a snaženia.

„Bože pomáhaj! Akože vám ide robota, ako?“

„Eh, dobre, dobre ide! Pánboh daj! Ale dnes bude slniečko ostro pripekať. Vyliezlo červené, ale sa hneď vybielilo. A teraz prepichuje človeka ani meč.“

„Ešte, že staviate pri potôčku, to je šťastie!“

Maťo sa zasmial a doložil ešte:

„Toľko vody tu ešte vždy potečie, aby ste nezomreli smädom.“

„To by si nás chcel pekne častovať, ty! Vieš, že tesári a murári vody nepijú. Je to veľmi riedke pre nás. V žalúdku sa to necíti. Mal by si dať niečo doniesť, aby robota išla lepšie od ruky.“

„Ešte je čas, chlapi, mohli by ste sa naslopať a vystavali by ste mi krivú chalupu. Vietor by fúkol a svalil by nám ju na hlavu.“

„Ech, čuš! Nie málo chalúp sme už postavili. A nie málo pohárikov sme pri tom do seba obrátili. A preca dosiaľ žiadna nespadla. Len pošli, pošli, aby nám v hrdlách nevyschlo.“

„No dobre! Ale sa mi s robotou ponáhľajte, aby som mohol tohoročnú skľúdzeň v novej stodole uložiť. A ja zajdem sám do krčmy do dediny, azda mi tam dáku fľašu požičajú.“

„Choď, chlapče, choď, dobre urobíš.“

A Maťo sa vybral dolu vrchom, cesta trvala pol hodiny a už zabelely sa v hustej zeleni múry krčmy a kováčovho domu, jediných múraníc v celej obci.

V krčme nebolo ľudí, lebo bola naplnená sparnom páľčivého dňa. Na podstení, v tieni na lavičke sedel slaboduchý cestár, pijan na slovo vzatý, ktorému bolo súdené nevypiť ani o pohárik viac než koľko činil jeho mesačný plat, pre ktorý chodil na poštu súčasne s krčmárom. Škúlil do sveta ohybnými očami a svoj hrb vynášal na odiv všade, kde rečnil slovami príliš sprostými a opilými, než aby sa vždy daly počúvať. Potom tam boli ešte dvaja gazdovia, ktorým polia neprirástly k srdcu, železničiar, vracajúci sa z roboty domov, s koženou taškou a koženými nohavicami, mastnými dosť, aby sa to dalo na prvý pohľad poznať. A posledný z hostí bol mládenec, ktorý sa pred nedávnom práve vrátil z väzenia. Ukradol na trhu kravu a hneď ju v druhej dedine predal. To je čin, ktorý sa trestá. Ale on si chválil dobré zaobchádzanie v kriminále.

Maťo sa s nimi privítal a zašiel do krčmy.

„Požičajte mi fľašu,“ vraví krčmárovi, „a namerajte liter čistej. Pálenky sa zachcelo chlapom, čo mi na chalupe robia.“

„A ty si sa do novej chalupy pustil?“ čuduje sa krčmár.

„Pustil. Zem i koňa som musel na to predať — ale čože! V cudzej chalupe žiť sa odnechce.“

Keď sa Maťo z krčmy vrátil, chlapi na podstení rozprávali o Rusku. Bolo to tak čudné. Toľko ráz sa tie reči vracaly, a vždy ich mal Maťo počúvať. A vždy hneď spomienky… širočizné ruské polia, na nich raž uháňa po vetre ani rusavé vlny mora, na riekach kozáci, po nociach harmoniky… Dnes však už spomínať netreba, nemožno, ten čas sa minul a základy chalupy, ktorá pri potoku vyrastá, pritisly aj Maťovo srdce k hrude, k zemi, nebolo možné odísť. A chalupa znamená nielen Maťov život, no i život tých, ktorí do nej prídu schyľovať ustaranú hlavu i vtedy, keď už Maťo azda bude hniť pod červenými smrekami cmitera.

„Hovorí sa… robotnícke výpravy vraj začnú do Ruska chodiť. Každý si peniaze složí do družstva a potom až sa príde ta, zem je vymeraná — len na pluh čaká.“

„A to ešte aká zem! Hovoria… raz do nej pichneš, a dva razy sa ti urodí. Ani hnoja netreba…“

Maťo sa usmieva, pred očami mihajú sa mu záhony, tie obrovské čierne table zeme, čo leží od Kozlova k Voroneži, a zablúdivši zrakom po úbočí ku Girovej, kde sa na žltastej trávičke belel kŕdeľ oviec, len tak: ech! — zavzdychol, máchol rukou a mlčal ďalej.

„A neviem už, kde som to počul, — vraj aj Mackovčiak od nás sa k nim zapísal…“ hovorí jeden z chlapov.

„Nevrav,“ čudujú sa ostatní, „že by aj on?“

„A čože jemu?“ pokračuje prvý, „zeme nemá, len chalupu ošarpanú. Tej mu nebude žiaľ. A ináč — ručiská má šikovné, uživí sa a vyzná sa v bársakej práci. I vo fabrike možno…“

„A či oni…“ nahryzol Maťo otázku.

„Pravdaže, aj mašiny si vari povezú, fabriky si postavia. Tak mi rozprával sám Mackovčiak.“

Chlapi krútili hlavami a nechcelo sa im veriť. Veď akože — opustiť túto postať a ísť. A bárs by to aj bola zem, do ktorej, ako hovoria, raz pichneš a dva razy urodí, preca… my ju nepoznáme tak ako každý kameň tu, ktorý každý rok pluhom obraciaš, ešte sme si v nej ani len prst nepomazali a už — veriť?“

Tu je zle-nedobre. Tu je len bieda, rastúca z úzučkých kopaníc. A potom sú tu úrady a dane, prekliate dane, ktoré ťa pridlávia k zemi — črviaka naničhodného, a sú tu židia v Čadci, držia ťa v hrsti. Vyšmikni sa z jedného nešťastia — druhé ťa čaká. Vzoprieš sa? Právo hľadáš? Hľadaj-nehľadaj, na to je fiškálov v Čadci dosť, aby ti ukázali, čo stojí právo a pravota.

Tu je zle-nedobre, ale o tom vieš, máš všetku biedu vyloženú ani na dlani. Tu nemôžeš byť ničím prekvapený, ničím sklamaný. Poznáš vopred všetkých 365 dní v roku. Tu — poznáš všetko a každý prorok bol by ti cudzím bláznom. Si koreňom vo svojej zemi.

Ale tam? — …

… Bilo sedliacke srdce. Veď možno aj… niekde je lepšie. Ľahšie žiť. Ľahšie sa biť. Niekde aj biely chlieb jedia. A bolo by možné aj tebe… to všetko.

Ale tá zem tu… Či by si sa vedel rozlúčiť na príklad hen s tým záhonom, čo sa na ňom ovos strapatí? Veď — z poľany si záhon zrobil a hen — v tých miestach pri jalovci — také bralo si vykopal, bralisko… traja chlapi ho odvaľovali. A po tri roky si korene kolčoval — ešte teraz sa kde-tu najdú.

Ruky vrástly do tej zeme a nemôžeš ich vyrvať.

Nie — zostanú chlapi, zarástli už akosi do zeme telom i dušou.

Je tu bieda, ale — je istá.

Nič sa v nej nezmení…

Hodiny išly pomalým krokom ani mníšky kláštornou záhradou. Mlčanlivé, lebo sa zalkly horúcim slnkom, ktoré bolo neznesiteľné. Psi, ktorí sa prestali na hradskej ruvať, upadli nesmyselne do chladnej trávy, aby ju hrýzli. Ľudia na kopaniciach zakrývali si oči pred slnkom. Len sliepky hriebly v prachu bielej cesty.

Do ťažkého vzduchu vpadol chorý hlas zvonku. A teraz sa všetci začudovali, lebo to bolo poludnie a krčma sa prázdnila v túto hodinu, posielajúc svojich hostí ku stolu. Navrátili sa skutočnosti, a tá im dala oči. Oči sa obrátily na severozápad. Ale tam bolestne narazily na čierny múr mrákavy, ktorá sa desive hnala od Jablunkovského priesmyku, cez hlavu dobráckej Girovej a Veľkého Polomu. Bol to temer len okamih. Lebo v tom ľaku človek zabudne merať čas. A čierna hradba sa valila ako isté nebezpečenstvo, mala žltastý okraj a to bolo práve to strašné. V tom okamihu aj s poľskej strany sa zdvihly mraky, cez Zwardoň a Skalité a na černianske vrchy, taká výstraha strašná a viala z nej studená reč.

„Ježiši Kriste, ešte len poludnie a už ide búrka! To sa nestáva.“

„A poriadna búrka. S dvoch strán. Sliezsko aj Poľsko. A až sa to spojí…“

„Možno vietor sa obráti a zaženie ju.“

„Kde by zahnal! Veď fúka práve s tých dvoch strán. Hybajme domov, lebo nás poriadne zmočí!“

Chlapi mali ešte dosť času, aby takto rečnili prv, kým by sa zdvihli. Ale Maťo, ten ich už nepočul. Zmocnil sa ho živelný strach o všetko, čo znova rástlo pod jeho rukami. Strach o tú nádej, ktorú mu doniesol nový život. Strach o žuvanec chleba, čakajúci priaznivú skľúdzeň. A strach o tie trámy, ktoré ležaly na brehu malého, mizivého potôčika, pri ktorých čakali tesári márne sľúbenú pálenku. Cesta, ktorá ináč trvala pol hodiny vrchom, vystrelila Maťa ani puška. A keď zastal na kopci zaliaty slaným a štipľavým potom, rozložil sa mu pod nohami celý kraj.

Kraj ani uhoľná baňa, ktorou kdetu plávajú žltasté plyny. Z mrakov vyskočil biely, skrčený blesk. A vzápätí ozvalo sa strašné hrmenie. Kopce si ho podávaly ako horúcu guľu z ruky do ruky. Všetko sa roztrepalo pod tým nečakaným náporom. Celý kraj sa utiahol do vnútorného strachu. Len na kopci stál Maťo sám ako prst, hroziaci nespravedlivým nebesiam. Nebo sa trhalo a z dier vyskakovali ohniví hadi ako zlatý dážď. Kopce už nezvládly podávať si výbušný hlas hromov, lebo sa všetko roztrieskalo na drobulinké kúsky a z tých trosiek len vytŕčalo vedomie, že to je iba búrka a že treba preca kosiť, stavať, žiť a život rozmnožovať. A nebolo to ani vedomie, skôr želanie, aby to bola iba búrka letných mesiacov.

Na návrší rozplakal sa zvonček. Inokedy zvonil ku poludňajšej pohove a ku večeri, dnes bolo to však dačo iného. Strach pred skazou, strach z niečoho, čo príde a čo sa nedá zastaviť. Preto tá bezmocnosť a šialenosť, s ktorou sa vrhaly údery ozlomkrk do dolinky.

Keď sa Maťo rozbehol dolu ku potoku, spadly prvé ťažké kvapky dažďa. Zavial studený vietor a ten ich sráňal s horiacej kvetiny nebies ako smrtná kosa. Dopadaly hustejšie, hustejšie a smädná zem ich vpíjala žiadostive ani vekovečitý pijan. Bola to hrozná skutočnosť, zem razom sa napila, ale tá záplava bola raz tu a nedala sa utíšiť ani zastaviť.

Maťo dobehol ku stavanisku. Trámy ležaly pri potôčku ani mŕtvicou ranení muži, bez pohybu. Tesári dávno zutekali domov pred prvým hrozivým náveštím búrky, nečakajúc paľčivého občerstvenia. Len rohové kamene základov trčaly výbojne do výšky. A nad všetkým ešte Maťo, bezradný, s vycivenými očami, ktorý by neváhal všetko, všetko prikryť svojím prenasledovaným telom, keby nepochopil, že je tak nepatrný a maličký oproti rozhnevanému živlu.

Strašný lejak sniesol sa na zem, ktorej pohyb nestačil, aby mu utiekla. Mračná sa pretrhly a v krátkom okamihu dážď, zbičovaný ľadom, zavalil celý kraj. Nebolo vidno ani na päť krokov, taká hustá bola tá záclona, studená, sklenená.

Všetko ani čoby zomrelo strachom — len voda s ľadom zúrila.

A v tejto Sodome a Gomore stál Maťo, premenený v stĺp, lebo priamo pred očami končila sa skaza celoročnej práce. Obilia vbité do zeme, urvané klasy, obalené blatom, zemiaky, ktoré sa rozrastaly do liľavých kvetov, polámané veľkým tým nešťastím. A všade, kde bolo možné dozreť, ručaje hnedej, bahnitej vody, splietajúce sa do hnedých vrkočov uháňajúcich po chrbte zeme v šialenom behu. A nakoniec z toho bol potok, potôčik, ktorý by boli bývali tesári za horúceho dňa celý vypili, reval ani zúrivec, pre ktorého nemôžu práve zohnať žiadnej svieracej kazajky. Vystúpil z brehov a podliezol už trámy, pripravené ku stavbe, o kamene bil bezhlavo ani šialenec do múra holej cely.

Bola to veľká rana a nedozierne nešťastie. Nevedela zlomiť len stvol trávy alebo ovsa. I bodliak, bičovaný svetovými vetry, šľahaný oceľou a krvavými dažďami, bodliak, ktorý sa vášnive a hrdinsky bránil všetkým náporom a búrkam, padol. Maťo sa zlomil v kolenách, slabá triesočka v údere a tlaku, a padol obličajou k studenej mokrej zemi, lebo nechcel videť skazu vlastného života.

*

Našli ho v noci s lampášom, ležiaceho v rozbahnenej zemi. Vliekol sa síce kus ďalej od miesta, kde spadol, ale silu mala voda a nie on, ktorý stratil všetko.

Tri dni trval dážď v nestenčenej sile, keď prešla búrka. A na tretí deň, v poludnie, zodvihla sa voda k poslednému náporu. Celé Kysuce stratily hlavu. S poľskej strany Černianka, mizerná a žobrácka riečka, s moravskej strany Kysuca, zelená a mierna, stratily rozvahu a srdce. Odmety, ktoré im dávaly neškodný smer, rúcaly sa strmhlav do vĺn, a potom už bola cesta voľná, mosty železné a nosné skrútily sa ani oceľový drôtik, keď sa piliere vyvrátily horeznačky. Obrovské kusy hradských, z kameňa stavaných a uvalených, trhaly sa ani telegrafná páska a z polí celé záhony stratily sa v povodni tak, ako sa stráca kúštik cukru v káve. Dážď prestal, ale zbesnené riečky prevádzaly svoju strašnú vôľu. Automobily, ktoré v noci prechádzaly krajom, boly zadržované nočnými hliadkami na potrhaných hradských. Ale práve dolu v dedine sa stalo, že most spájajúci Slovensko so Sliezskom, bol strhnutý a autiak, ktorým cestovali od Tešína ku Čadci, zrútil sa celý do vody aj s ľuďmi. Bezpečnostné opatrenia boly celkom nedostatočné a ľudia zostávali so svojím spoločným nešťastím od seba odlúčení. Boly by aj tak zbytočné spoločné ponosy, lebo škoda postihla bez výnimky všetkých.

Dobré dva týždne bola dedina jedno bahno. Len na vyvýšených miestach pomaly zem vysychala, a konečne nastaly prekrásne slnečné dni, aby sa vysmievaly hroznej biede. Úsmev slnka bol nedostatočný a slabý, nevládal zahnať chmáry zo znivočených Kysúc. Ohromné sklady dreva, ktoré sa hromadily v Čiernom, Čadci, Oščadnici, boly zanesené k Žiline a keď voda opadla, zostávaly, nikomu nepatriace, na močaristých lúkach.

Tých niekoľko trámov, z ktorých sa mala postaviť Maťova chalupa a ktoré zbláznený potôčik odniesol kdesi do Čerňanky, do Kysuce a s ňou snáď aj do Váhu, bolo veľmi mizivé proti hromadám dreva, s ktorými maly obchodovať firmy. A preca vedely dokonale zničiť človeka, ktorý by tak chcel žiť, tak sa biť a vždy mal proti sebe niekoho silnejšieho, ktorý nad ním víťazil.

Nešťastie nemalo konca-kraja.

A nevedely už ani pomôct sladké kysucké noci, v ktorých blýskavý kosák mesiaca vyžínal strieborné stokrásky hviezdnatého neba…