ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes asi organy budú slávnostnejšie zneť, nábožné piesne vyznajú chválu Hospodinovi. A biele plachetky žien zasvietia Maťovi do duše, aby mal jasnejšiu reč, až príde odpoludnia ku starej Kotryzkule.

Už smreky v horách prichystaly striebornú inovať, aby ju striasaly do žiadostivých dlaní chodcov, ktorí pod nimi putovali. A obloha ani zvon, zvučne vyzváňala radosť do sveta, keď o ňu splašené vrany a smelí jastrabi bili mocnými krídlami. Len sneh bol ten istý a starý, vždy prísne zmrzlý a blýskavý v studenom slnku, s úzkymi, spoľahlivými chodníčkami.

Nedeľa je veselý deň, ľudia ju milujú. Staré babky vytiahly suché nohy z papučí a obuly skornatelé krpce, lebo im z tvári žiari obcovanie s pánombohom a presvedčivá modlitba. A chlapi prehodili cez plecia starodávne hune, do ruky nádej miesto čakana a do srdca zvyk, určujúci zakončiť týždeň zbožnou bohoslužbou. Mládež výskala horou a dievčatá vykrikovaly do nebies nadbytok svojho zdravia a žiadosti, snehové gule rozrážaly vzduch a hľadaly cieľ. Len deti cupkaly pod dozorom svojich matiek, ktoré vylučovaly v nedeľu akékoľvek nevinné huncútstvo.

Maťo šiel sám, obzerajúc sa čas od času nazad, či dakde neuvidí Magdu. Bolo mu treba posilniť zrak jej obrázkom, lebo dnes, zdá sa, čaká naň deň, ktorý mu vtisne do dlaní istotu a tým dlaniam povie: mocné ste dosť, aby ste uniesly ťarchu dvoch životov. A až budú v skúpej brázde obracať jagavý pluh, nech nová sila do nich vstúpi z večne mladej zeme.

Bolo tak dobré to chvenie, ktoré sa ho zmocnilo. Bol preca chlap a život ho neraz udrel do tvári. Stvrdla mu koža na celom tele a bolo treba silnejších dojmov, aby naň pôsobily. A potom bol z Kysúc, kde pohoda srdca sa vykupuje ťažkou obeťou a človek radšej spohodlnie a nežiada si ničoho, aby sa nemusel obetovať. Ale už sa tak stalo, srdce mu zjemnelo a bola to azda preca len láska, ktorá sa mu dala poznať v svojej blízkosti.

Maťo sa usmieval vyholenými lícami, ktoré čerstvým vzduchom sčervenely. Cesta sa mu rýchle krátila. Schádzal s poľany dolu ku hradskej, smutné vŕby tam stály a nehýbaly sa. Rieka hundrala zo spánku čosi pod ľadom, ktorý sa prehýňal v chrbte. A dolu chalupy učupené do chvojiny preca sa striasaly zimou, ostarené. Oblôčky žmurkaly do vysokých strání ako boľavé oči, ktorým škodí ostrý jas snehu. A všetko žiarilo čistotou a zdravím.

S kostolnej veže rečnil zvon. Každé slovo jeho bolo dobrým anjelom, nesúcim požehnanie. Rozleteli sa do všetkých štyroch sveta strán, aby opozdeným zvestovali čas modlitby a pokory.

„Len teraz si došiel?“

Z bielej plachetky kľul sa červený nos, jemu po boku sedela bradovica. Mamkin nos dal sa dobre poznať a preto Maťo odpovedal:

„Teraz. Práve včas. Poďme!“

Poobzeral sa po chlapcoch, ktorí sa s ním pozdravovali. Ak nebolo už času sa vyprávať, zo sakristie zarehotal sa práve zvonček veľmi figliarsky a detsky, a pán farár vykročil.

Chudobný kostol, aby nebolel. Lebo tí, ktorí ho dali postaviť, istotne sa spýtali svojho srdca aj vačku. Chudobný, aby slúžil chudobným, jednoduchý, aby bol príbytkom prostého Pánaboha. Tu nesmie byť nič cudzieho a krížová cesta do dreva rezaná dobre vie, že plní svoj účel. Život Ježiša Krista podobá sa životu každého z nás, vláčime svoje skutky vždy len spravedlnosti bližšie, ale tá sa odvráti a nikdy nás nepozná. Prenasledovaní všetkým tým, čo vlastne človeka tvorí a drží, nikdy nepoznáme viac šťastia ako zviera, ktoré má dobrého gazdu.

Ktosi nás tiská k zemi a keby bol hmatateľný, odťali by sme mu ruku. Ale sa pohybuje kdesi hore, nad nami alebo v nás a my už rukami nezmôžeme ničoho, cítime, že je to nespravedlivé a nenachádzame cesty, ktorá by nás z útisku vyviedla.

Ale raz, až tá bolesť a bieda vyvalí sa všetkou svojou silou s našich vrchov do dolín, strhne nás so sebou a potom pôjdeme my, horniaci úbohí a otrhaní, ktorým z očú volá hlad, nepôjdeme, ako rieka potečieme do dolnej zeme, kde sa býva ešte v kaštieľoch! A táto rieka biedy, ktorá sa nažrala sama seba, bude hučať až do nebies svoj hnev a všetku zlobu, ktorá sa od nepamäti v nás nasbierala, ruky sa nám rozrastú na prekúvaný korbáč, ktorý sa bude pomstiť. Opustíme biele smutné kostoly a pôjdeme tam, kde je čierna zem, aby sme sa na jej bohatom stole najedli. Keď ste nám nechceli dať, vezmeme si!

Boly strohé tie bohoslužby a pánboh ako by sostupoval dolu, aby kládol svoje smierlivé dlane na rozpálené hlavy všetkých mužov v kostolnej lodi, aby ochladly.

Maťo stál celkom vzadu, pod chórom, ktorý zvučal slávnostnými zvukmi organov a spevom organistu. Bolo mu tak sladko, hoci spomínal na ruské cerkve a šminkované ikony a hoci spomínal na celý inakší život, ktorý žil pred niekoľkými mesiacmi. Schvátený revolučným dychom rozvrátených národov a vierou, ktorá rodila divy, stal si tam, kde bola tvrdosť a odpor. To išlo s ním z Kysúc a nijako sa nedalo opodstatniť presvedčením. Maťo bol vždy len Maťom, ktorý znal ťarchu života a bojoval za slobodu druhých, lebo sám bol spútaný. Kysuce sa v ňom stelesnily, nevedomé a túžiace, chcely uniknúť z pasce a preca maly ešte slabé krídla.

A teraz teda stál v kostole, lebo taký bol nedelňajší zvyk, v mŕtvych prstoch držal mŕtve modliace knižky a díval sa do povaly na anjelov, ktorý niesli zrelé hrozná vína. Vzduch, hoci chladný, naplnený bol zápachom ženských tiel, ktoré v odovzdaní klesly na kolená, aby ukázaly svoju pokoru a lásku.

Pán farár bol starý biely pán a ťažko vydychoval, keď so svojimi tehotnými myšlienkami liezol ku kancľu. Bol ešte stále čas povianočných sviatkov a radosť z narodenia Syna-človeka dosiaľ napĺňala mysle ľudí. To bol radostný námet kázne a hoci mal potom prísť Herodes vraždiť nemluvniatka, netreba to vopred spomínať, lebo čas roku je presne vymeraný a nesmie sa plýtvať duševnou potravou.

Preto keď znova ubezpečil všetkých ľudí, že Spasiteľ sa ozaj narodil, vzal do ruky malý lístoček a v zástupe pod kancľom rozšíril sa nepokoj. Toto znamenalo nové zvesti a na ne sa sústredil všetok záujem, ktorého boli schopní ľudia ináč neteční a ubití pomerami. Jeho hlas roztrepal sa o hranaté steny kostola, a preca bol natoľko silný, aby bolo počuť:

„Oznamuje sa láskam vašim, že v sňatok manželský vstúpiť chcú: mládenec Gregor Padych a panna Magdalena Kotryzová. Kto by proti ich sňatku mal dáke namietky, nech to zavčasu oznámi na príslušnom farskom úrade —.“

Ale pretože to bol príliš silný úder do srdca, Maťo už posledné slová nepočul. Vytratil sa z kostola von ani ovca z čriedy a uháňal cestou k svojej dedine. Čosi sa mu v hlave zvrtlo, bolo to ostré a porezalo mozog, nebolo možné zostať spokojným a kľudným.

Zomrel dneskajší celý deň a s ním radosť, ktorá sa chystala. Oklamali ho jednoducho a bez rozmyslu a to bola ich najväčšia chyba. Hovorí sa, že chyby sa pomstia. Snáď sa Maťo pomstí. Že nebude Magda jeho ženou? Dobre, nútiť ju nebude. Ale svoju chybu si musí vykúpiť hrozným utrpením. Rastie jej dieťa pod srdcom a nesmie ono nasiaknuť jej vierolomnosťou. Nesmie sať mlieko z jej pŕs, ktoré budú poduškou pod hlavu druhého milenca. A nesmie zrádzať tak ako zradila ona.

Cesta sa zastavila pred židovou krčmou. Maťo tam vpálil svoj hnev a usiloval sa, aby čím prv omámil svoju boľavú dušu. Vypil by dnes celé more a ešte by vari nevedel zahnať celý ten žiaľ, ktorý mu do srdca sadol. Nebolo mu ľúto ženy. Dievčat je na svete dosť takých, čo vedia byť človeku po vôli, ale tu ide o niečo celkom iného, tu ide o silnú vieru jednoho v druhému a to je viac ako večerná láska s nariekajúcou posteľou.

Keď konečne vybehol z krčmy, poznal bezpečne, že je dosť opitý, aby mohol na vŕšku stratiť hlavu. Prevliekol sa smutnou horou ani niť uchom ihly. Na vŕšku sa rozhliadol po modrých horách, na ktorých spal milý pôvab zimy a ružový opar nesmelého slnka, bolo mu čohosi ľúto, ale nebolo času ľutovať. Stratil sa vo vrátach otcovského domu, aby v nasledujúcej chvíľke uháňal známym chodníčkom k chalupe Kotryzovcov. Stará azda bude v kostole a Magda doma, aby sa medzi ľuďmi nehovorilo, že sa ide pýšit svojimi ohláškami a šťastím. A Maťo si dobre vypočítal ten okamih, lebo opité kroky zaniesly ho práve ku sporáku, kde Magda varila.

Maťo pred ňou zastal ani rudý blesk. Hrôza z neho revala viac ako nesúvislé slová, ktoré sa sústreďovaly v tomto smysle:

„Čo, čo si to spravila! Ty had!“

„Ježiši Kriste, Maťo, čo sa ti robí? Veď matka mi hovorila, že už nechceš vôbec o mne ani počuť, sám si sa s ňou na poľane rozprával.“

„Čo, ty sviňa, ty naničhodná, ty — moje dieťa živíš v sebe — a ja nechcem aby bolo také ako ty, ty, ty — ty —!“

Máchal rukami ani strom vo víchrici. A keď Magda zbadala, že v jednej z nich blyští sa nôž, začala kričať, že sa steny trhaly ani staré plátno. Ale Maťo ju schytil od zadu, pritísol k sebe a začal mäsiarsku prácu. V očiach sa mu zatmelo, keď noril nôž v mäkké telo. Ale ten sa kdesi zastavil pred tvrdou prekážkou a Maťo vedel, že taká rana musí ísť pomedzi rebrá, aby sa usadila v srdci ako svätý mier. Preto vytiahol krvavý nôž a znovu vyhľadal priaznivý smer, po ktorom cestuje smrť a koniec všetkého. Magda zavzdychala tak ako vzdychá zdesený vták zo sna a složila svoju ťarchu do náručia Maťovho. Ale jeho ruky boly už teraz príliš slabé, aby uniesol svoj život a súčasne smrť druhého. Vykĺzla bezvládnym pohybom z Maťových rúk a spočinula na zemi. Srdce ranené láskou musí sa vykúpiť alebo zabiť. Magdalene sa dostalo toho druhého údelu z rúk vlastného milenca, ktorému sa súčasne s Magdou vyšmykol smysel celého života.

Lebo to, čo predstavovalo doterajší Maťov životný zápas, jeho pričinením zomrelo. Miloval Magdu príliš opravdove, než aby ju mohol nechať ďalej žiť. A s tým sa odsúdil sám v tom okamihu, ktorý znamenal akúsi bodku v jeho živote. Nebolo treba ďalej sa vláčiť biedou. Skúpy svet potrebuje ľudí, ktorí by ešte nad ním víťazili. On toho nedokázal. On vedel len silne milovať, podvedome sa búriť a bez presvedčenia bojovať. Azda aj mal svoju pevnú kostru, ale nevedel o nej. Viac sa zdalo, že jeho telo je naplnené živičnou vôňou modravých hôr, vystavané z bieleho dreva dôverných smrekov a z akejsi duše, ktorá je príliš pravá a hmatateľná, než aby vedela bojovať proti falši sveta.

Zoslablá ruka našla ešte toľko strašnej sily, aby hľadala zabijáckym nožom Maťovo srdce. Ale už nenašla toho správneho smeru, ktorý by vedel doviesť cestu až k priepasti. Nôž zostal hrozive trčať medzi rebrami a krv zbarvila košeľu aj Magdinu mŕtvu tvár, cez ktorú padol milenec ani podťatý dub.

*

Kotryzová po skončených bohoslužbách ponáhľala sa domov. Nebolo dnes akosi času postávať pred kostolom a počúvať staré klebety. Dnes aj tak budú vraveť len o Magde a Gregorovi. Bolo by zbytočné odpovedať na zvedavé otázky.

Kroky premeriavaly biely chodník ako najspoľahlivejší merníci, lebo chôdza tunajších goralov je pravidelná a rázna. Ale ten počet krokov predstavoval by závratné číslo a Kotryzová počtovať nevedela. Stačilo jej, že sa mohla venovať spokojným a blahým myšlienkam.

Onedlho vydá dcéru. Bude to dobrý obchod. Gregor pri svojej hlúposti je dosť beznáročný k tomu, aby Magdu vzal len z potreby ženskej prítomnosti v chalupe. Gazdovstvo je nemožné bez ženských rúk. A preto Gregorovi ženy treba a bude ňou Magda, múdra dosť, aby si všetko zaviedla po svojom spôsobe.

Nebudú mať nadbytku. Ale Magda je v chudobe vychovaná a pozná ťažkosti skúpeho života. Po mnohé roky srástly jej pevné ruky s motykou, aby od jari do zimy pripravovaly sa vydobyť zázraky zeme.

Chodník sa vyplazil z čiernej mlčiacej hory ani had. Kdesi vzadu zostal hovor ľudí, vracajúcich sa do svojich chalúp. A tu už bola tá smutná samojediná jedľa, ktorá vzdorovala vetru, ukazujúc v krutých zimách a vysokých snehoch cestu do samoty. Kotryzkula preniesla svoje nadobyčaj hybké myšlienky cez chrbát vŕšku, pod ktorým spala jej chalupa. Hnal ju domov aj hlad, lebo to je návštevník neúprosný a žiada si, aby sa s ním človek maznal, kedykoľvek sa mu toho zachce.

V chalupe vrzly vrátka a ich nariekanie sa rozbehlo celou chalupou ako čiernou tichou nocou. Len krava odpovedela z chlieva hrdzavou reťazou.

A keď Kotryzová vstúpila do chalupy, skamenel jej hlas a všetka krv. Na zemi ležala Magda a cez ňu obličajou dolu Maťo. Krv dávno sčernela na hlinenej dlážke a zápach smrti vypŕchal otvorenými dverami. Len v sporáku ešte syčalo mokré drevo, zaliate vodou, ktorá z hrnca vykypela. Táto chvíľa ju podrazila v kolenách, ale reči nedala. Stará žena sa zrútila na zem ku dvom zakrvaveným telám, nenachádzajúc ani slov ani stenu. Oči zhltly tento strašný obraz a narástly príliš veľké, všetka bolesť v nich revala ani hukot povodne.

Konečne pohyb. Ani zlá vlčica strhla Maťa, bezvládne ťažkého, s Magdinej mŕtvoly, a teraz jej v hrdle čosi povolilo. Mlčanie naplnilo sa zlobou a tá vyrazila v hrozných zvukoch, akými zavýja divý pes bez dobrého gazdu.

„Húúú — húúú — húúú!“

Bola to strašná vlnovka, ktorá sa preplietala touto priamou čiarou skutočnosti. Všetko okolo stŕplo, len to zavýjanie bolo dôkazom života uprostred smrti.

Vonku sa ozvaly kroky a zvuk ľudskej rozvážnej reči. Ľudia sa vracali z kostola. Zachytiac akýsi nezvyklý plač, vrazili do chalupy Kotryzovcov. Ale ten obraz, ktorý sa im tu vystavoval, udrel každého po hlave kyjakom. A hromadilo sa ich viac a viac, o chvíľu štvrtá osoba stratila reč a zrútila sa na Maťove prsia. Bozkala ruky a rvala si vlasy, jej nos plakal ďaleko dojímavejšie ako oči, z ktorých bolesť všetky slzy vysušila. Stará Horoňkula nevidela ani nepočula hundranie, ktoré sa vzadu v kúte izby prejavovalo:

„Ešte ruky mu bozkáva, vrahovi. Pekného syna si vychovali!“

Netrvalo dlho a zjavily sa v dverách blýskavé bajonety, ktoré začaly robiť poriadok. Nikomu dosiaľ nenapadlo presvedčiť sa, či sú ozaj mŕtvi títo mladí ľudia.

Sivé rovnošaty sklonily sa nad nehybnými telami ani jedle, ktoré vyvrátil silný vietor.

„Mŕtva!“

„Tento ešte dýcha. — Zdá sa, krv tak slabúčko bije. Ale nevydrží.“

„Chytro bežte po lekára! Zapriahnite koňa a kalop na Čadcu! Už!“

Ktosi sa vytratil. V zapätí na to zazvonil zbláznený zvonček a kôň netrpezlive odfrkoval.

Horoňkula zbožne vyvrátila zraky. Jej Maťo žije! Hoci vrah, ale žije, bude žiť a je to jej dieťa!

U dverí sa zastavil Gregor ani tieň mŕtveho. Sovreté pery prezradzovaly neistotu. Ale pretože znovu sa zpomedzi zástupu ozvalo: „Magda je už mŕtva…“ usadol v chodbe na akýsi stupeň, pokýval hlavou a:

„Tak mi to zbabral. — Mám po svadbe. — Čert, ten Maťo!“