ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tento hrozný prípad pobúril celú dedinu. Maťo bol zavezený do trenčianskej nemocnice. Jeho meno rástlo každým dňom a bolo zamiešané do každého jedla, ktoré sa v chalupách predkladalo.

Vrah.

Nenašli iného označenia.

Ani sa nenašiel nikto, aby jeho čin ospravedlnil.

Nebolo toho treba. Magda bola nenávratne mŕtva a Kotryzkula nikdy nehovorila o svojich plánoch, ktoré síce obratne, ale bez uváženia previedla. Jednako neprezradil ani Horoň búrky, ktoré otriasaly chalupou. Nebolo treba svalovať vinu na hlavy umienených otcov.

Magda nežije a Maťo asi nevydrží smrteľnú ranu z vlastnej ruky. Bude koniec a život pôjde ďalej. Horoň má ešte deti…

Len vnútri sa striasal keby-tedy odporom sám k sebe. Prispievaly k tomu časté výsluchy. Život sa začal pohybovať. Otázky sa križovaly ani blesky. Nebolo možné zapamätať si podrobne výpovede, zaznačené pred týždňom, a presne ich opakovať v tom istom znení. Omrzelo ho to a bol naprosto netečný. Nevedel, že často podvedome napomáha a ospravedlňuje Maťa.

Horoňkula nosila oči karmínove červené. Nohy sa jej plietly do sukne a boly so dňa na deň ťažšie. Videla nešťastie v skutočnom svetle a preto bola matkou, aby Maťovi dala v duchu rozhrešenie. Vedela o nešťastnom zápase otca so synom a teraz len vedela dokonale pohrdnúť všetkým bohatstvom, ktoré im ležalo neplodne v rukách. Maťo mal pravdu a je to bolestné, keď ju musia rodičia priznať. Ale každá matka je predurčená niesť životom ďaleko väčšie bolesti ako je táto, ktorá ospravedlňuje činy ich vlastných detí.

Horoňkula preto niesla v duši jediné želanie. Vylievala sa do bezsenných nocí v modlitbách, zatopených vlnami horkých sĺz:

„Matička sedmibolestná, uzdrav moje dobré a nešťastné dieťa, o to ťa prosím ja, Verona Horoňova, verná tvoja služebníčka.“

Zprvu sa nedalo bezpečne zistiť, ako pôsobily tieto opravdové modlitby na Matku sedmibolestnú. Maťo ležal v nemocnici a súdny akt čakal v zaprášenom regále na dvojakú možnosť: buď Maťo vyzdravie a budú papiere a spisy pribúdať ani hory, alebo Maťo zomre a celý ten prípad skončí sa na vzdychoch dvoch kysuckých chalúp a krátkych lokálkach, stratených v stĺpcoch chýrniku všetkých poriadnych časopisov.

Preto sa pomaly dedina chystala dlho prežúvanú potravu prehltnúť a hľadať novú potravu, ktorú by mlyny ľudskej reči mlely hlučne a s novou chuťou.

*

Šťastná náhoda nedala na seba dlho čakať.

Mlyny ľudskej reči dostaly novú prácu.

Lhár a zlodej, podvodník a klamár, shrábnuvší ťažké tisíce od sedliakov navrátivších sa z Ameriky, zďaleka nebol tak bláhový, aby nevyužil dôvery ľudu. Uprostred najväčších sľubov a predstieraných objednávok stavebného materiálu, strojov a dreva, určeného na spracovanie, opustil dedinu so všetkými peniazmi, ktoré od ľudí vylákal.

Dedina sa znovu zbúrila. Jeho spoločník, ktorý síce nemal peňazí v rukách, ale bol tichým radcom podliaka, bol do krvi zbitý rozvášnenými sedliakmi. Ale táto komédia bola malou náhradou za stratené peniaze. Všetky roky, v ktorých títo ľudia robili najhnusnejšie práce v amerických priemyslových strediskách, boly darmo prežívané, akonáhle im vykĺzly úspory z rúk.

Len krčmy z tejto príhody maly veľký osoh. Ľudí sa nakopilo a reč tiekla pomalšie ako nápoje. Lebo reč je veľmi ťažká v krajinách, kde práca zavre ústa a skráti dych. Stačí, keď voda buble a hory hučia. Ľahšie je piť ako hovoriť.

Bolestná pijatyka nebrala konca-kraja. Tá ľútosť a zlosť musela sa kdesi vybiť. Sedliaci spomínali nemožným hlasom hrozných útrap amerického vysťahovalectva. A dnes je už koniec a nič sa nenajde na celom svete, čo by ich vedelo s osudom usmieriť.

Za týždeň na to rozchádzali sa sedliaci-žobráci z krčmy. Omámení na duši a slabí na tele. Zvieratá, ktorých žerie ľudská bolesť a zrúcaný boh zlata. So zrúteným božstvom zmierajú aj ľudia, ktorí ho vytvorili.

Miesto tým, ktorí idú stavať náboženstvo nového božstva!

Miesto!

Miesto!

Preto sa v tej noci na dverách chlieva obesil sedliak Ščúr, ktorý vedel práve len toľko, že dal všetok svoj majetok do rúk podvodníkových.

Preto tej istej noci žalostne sa rozplakal zvonček na poplach, lebo horela chalupa Horoňova. A s ňou zhoreli i bláznivý Michal i starý Horoň, ktorý z opilosti zašiel miesto do ženinej postele na povaľ. Zápaľka zapáli nielen cigaru, ale i suché seno a drevenú chalupu.

A na to Horoň celkom zabudol.

V snehu nariekala trasúca sa Horoňka a malý Ondro, ktorý nechápal ničoho krem toho, že tu stojí v plači a v košili a že sa musí niečo stať, aby ten mráz tak nepálil…

Časť III.