ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ale veď pusť, dievča, kde to držíš ruku! Pusť!“

„Nie, Maťo, nie, pre Krista Pána ťa prosím, nechaj ma! To už nesmie nikdy viac byť. Daj mi pokoj!“

„Ale čo sa ti porobilo? Naraz nechce o mne ani počuť. Pusť ruku!“

Komôrka je naplašená a posteľ stená. Maťo sa za čímsi namáha a nesmie to byť. Noc nasypala mu do srdca hviezd a on by chcel rozdeliť tú krásu na dve polovice, jednu Magde, druhú sebe. Krásne semeno zrodilo by krásny strom, nasial by semena, aby dalo svoj plod. Život by rozmnožil dľa božského príkazu a plnil by svoj úkol. Zakiaľ na Kysuciach stoja hviezdy a núka sa mesiac, zakiaľ nebo sa vypína ani falošné požehnanie. Veď príde čas, nebo sa skloní a ľahne svojou ťarchou na bedrá, k zemi pritisne, darmo sa bude spierať zmozoľnatelými dlaňami. A v hviezdnatom záhone nebies iní budú hľadať svoje šťastie, ktorému nikto nerozkáže. A iní budú bozkávať mesačné líce lačnými ústami…

„Maťo, ja neviem, ako ti to mám povedať. Ja…“

„Dievča, povedz: ľúbiš ma ešte vždy tak ako kedysi?“

„Maťo!“

Bolesť složila Magdine ruky okolo Maťovho krku. Zaliala sa plačom, ktorý zatopil slová a nečujné vyznanie.

„Teda čo ti je? Človek k nej príde a ona plače. Spýtaš sa — neodpovie. Ako že už s tebou mám hovoriť — povedz!“

„Maťo, keby si ty vedel, keby si len vedel! Prstom na mňa budú ukazovať, vysmievať sa mi budú!“

„Čo, keby som si ťa za ženu vzal? Nech len kto skúsi!“

„Ale nie, nie to!“ A Magda už nemôže od plaču viac vyraziť, ako: Prespala som sa!

„No, to nám ešte chýbalo! Decko! A čo si nedala pozor!?“

Magda spadla s Maťovej šije ani zrelý plod. Toho preca len od Maťa nečakala. Mala dať pozor. A on? Prečo ju lákal, prečo ju omámil, prečo ju svádzal sladkými rečami, ktorým sa boh vie pri ktorých dievkach v svete priučil?

„Ako to hovoríš, Maťo? Ja, ja že som tomu na príčine? A keby aj, ty by si nemal rád naše dieťa?“

„Nemal rád… To som nepovedal. Ale teraz nám ho netreba. Zakiaľ nie sme svoji, netreba nám detí.“

„Maťo, zdá se mi, že teraz práve začína koniec. Nepredstavovala som si ťa takého po svojom doznaní. Myslím, že ma preca len nemáš tak rád, ako si hovoril. Bože môj — mala som preca len mamu poslúchnuť.“

V komôrke sa rozhostilo na chvíľku ticho. V obidvoch hlavách sa čosi robilo. Maťom sa prehnala veľmi studená povodeň. Ako by tam boly kusy ľadu, ktoré narážaly na brehy a od nich čosi primŕzalo. A v Magde sa prervala posledná struna, v ktorej sa rodila pieseň chudobného života. Zostalo v nej prázdno a hlucho.

Maťo sa cítil vinným. Ale dosiaľ tá povodeň. Treba sa chytiť brehu.

„A prečo plačeš? Veď sú fašiangy, pôjdeme v sobotu na faru na zápis a v nedeľu môžu byť prvé ohlášky. Bude po paráde. A neplač!“

Ale Magda vášnive krútila hlavou, hoci to v noci nevidno.

„Nie, nie, Maťo, to nie je možné! Mama by ma radšej zabila. Hovorí, že ty si musíš inakšie dievča hľadať, bohatšie. Nevie, že preca len sem chodíš. Ach, ja som nešťastná, Maťo, keby si ty vedel!“

A znova vypukla v plač.

Maťo sa rozložil na posteli, pohodlne, aby mohol zmôcť túto nečakanú zprávu. Zvoľna oddychoval a bolo mu ani stromu, z ktorého vyráža šťavnatý puk. Lahodilo mu Magdino priznanie a nijako nedbal jej ťažkých vzdychov.

„A dlho si už… ako to…?“

„Mesiac, dobrý mesiac bude.“

„Teda si môžeš ešte pomôcť. Nie je tak zle ani neskoro. Kúpim ti také veci, čo… Pomôžeš si, keď sa bojíš výsmechu…“

„Ježiši, Maťo, ako to dnes hovoríš? K samému hriechu ma dnes svádzaš! Myslíš, že by som už bola taká? Veď to bude tvoje dieťa a budem ho mať rada. Aj keby si ťa vziať nemohla. Radšej tú najväčšiu hanbu znášať, ale pomôcť si? Čo si myslíš?“

Znova padla do perín. Bola to zlá noc. Maťo neprišiel počúvať plač. Napadaly mu cestou hviezdy do srdca a on sa chcel s Magdou podeliť. Chcel ich nasiať do jej bieleho, klenutého života, aby sa prijaly a vzrástly. Ale sa čosi polámalo, táto noc neprichystala už nič pekného pre radosti života. Treba odísť.

„Uspokoj sa, Magda. Pôjdeme na zápis. Dohovorím s mamou všetko. Neboj sa. A pôjdem dnes domov. Vyplač sa a bude ti veselšie. Dobrú noc.“

V pitvore buchot. Prevrátil prázdnu putňu, ktorá sa s hrmotom skotúľala ku dverám. A keď sa mu na čelo položil svätý mier mrazivej noci, zjasnilo sa mu všetko vnútri a on vykročil, aby spočítal kroky k domovu.

Doma, nechtiac budiť starých, vyliezol chlievom na pôjd. Tam v sene zakopol o bláznivého strýka. Ten sa zobudil.

„Strýko, neviete o nejakých handrách, do ktorých by som sa zaokrútil?“

„Handry? Chlapče, neviem. Dívam sa na hen tú hviezdu. Je taká zelená ani tráva. Málo takých hviezd. Ľahni si ku mne, chlapče, myslím, že si dobrý. Budeme sa spoločne dívať.“

Maťo sa zahriebol do sena a učupil sa pod páchnuci kožuch, ktorého kus mu strýko postúpil. Bola hustá tma. Len v štíte chalupy bolo belasé slepé oko, slepé a preca v ňom jagala sa hviezda. Zelená. Ako to mohol strýko videť, keď spal?

Maťo sa nesnažil rozmýšlať. Dýchal hlboko a rýchle, aby sa zohrial. Len strýko čosi čudného mrmľal ešte vtedy, keď v ťažkej tme usínal.

*

Putňa, ktorá sa v pitvore u Kotryzov prevrátila, prebudila starú. Vyliezla z postele a hoci sa triasla zimou, išla sa podívať do komory.

„Čo sa to tu porobilo? Nespíš ešte?“

„Nie.“

„Čo sa to robilo, povedz!“

„Neviem. Nič. Neviem.“

„Nevyhováraj sa. Kto tu bol pri tebe?“

Išlo do tuhého. A Magda už mala taký deň, silou-mocou svádzal k hriechu. Mala sa priznať? Matka by ju ubila. Musí teda luhať.

„Gregor. Bol sa podívať, ako sa mám. Ale sa pobral domov.“

„No, a ešte ti nepovedal, kedy pôjdete na zápis? Veď sa usiluj, dievča, fašiangy sa čo chvíľa minú a dokedy by si zas chcela čakať?“

„No, už sa len nestarajte, mama, bude to čím skôr.“

„Hovoril ti už?“

„Nie. Ale ja viem, že to musí byť.“

„Ako to hovoríš: musí? Či si sa skurvila?“

Magda sa znovu rozplakala.

„Oh, ty bezbožnica, ty hriešnica hriešna, toho som sa od teba dočkala! Dcéru som si na prespanku vychovala! No dočkaj!“

Priskočila k posteli a začala ju biť. Údery plieskaly do mäkkého mäsa. Žiadon výkrik bolestí nepriklincoval čiernu tmu noci ku povale. Magda s odovzdaním znášala toto nespravedlivé rozhrešenie spravedlivých hriechov.

Stará sa zadychčala. Vyrážala zo seba medzi ťažkým chrčaním nadávky, padajúce bez účinku na zem.

„A až najbližšie príde Gregor, hneď ho pošli ku mne! Ty sviňa!“

V Magde sa čosi dvíhalo ani búrlivé vlny mora. Ale nevedela ani zastenať. Len tá nespravedlivosť v nej revala a rozbila ju viac ako tie matkine údery. Prečo jej kázala matka prijímať Gregora? Prečo ju nahovárala k podobným veciam? Milostivý Bože, keby vedela, že je to Maťovo dieťa, ktoré jej pučí v živote ani budúce hrozno, keby vedela všetko po pravde! Zabila by ju.

Ono to síce nie je také zlé. Matky musia podliehať prvým záchvatom mravnosti, ale keď dieťa podrastie, je dobré dosť, aby páslo husi a kravy, alebo aby ho poslali do služby, kde by pomaly strácalo schopnosť rásť k obrazu božiemu. K veľkej práci treba veľa ľudí, a tu je to obrovská práca, postarať sa o najjednoduchejší a malý kus chleba pre hladné ústa.

Preto sa tu deti rodia z nesčetných nocí práve tak ľahko a prirodzene ako hodina zrodí sa zo 60 minút, zakiaľ sa kolieska mocú.

*

Maťo sa s Kotryzkulou stretol na druhý deň vonku v poli, keď schádzal dolu do dediny k rychtárovi. Kotryzová išla práve z Čadce. Ťažko sa brodila snehom. Maťo sa usmieval.

„Ani by človek neveril, aká ste ešte rezká strynká. A odkiaľ idete, v takom nečase?“

Kotryzová sa zamračila. Nebolo jej práve príjemné, že sa s Maťom stretla. Nenávidela ho práve preto, lebo myslela, že si Magdu nikdy nevezme. Že mu zabránia. A preto nemala rada moc rečí.

„Veru, nečas. Človek spraví krok vpred a o desať skĺzne nazad. Krpce sú ani sklo… Z Čadce idem.“

„Čo ste nakúpili?“

„Záleží ti na tom? Teda aby si vedel: pre Magdu plátno som kupovala, aby sa na svadbu troška prichystala. Nemôže preca večne zostať tak, slobodná.“

Maťovi akési teplo prebehlo telom. Rozradostnil sa, prikročil ku Kotryzkule a triasol jej plecami:

„A vy už viete? Už vám Magda povedala? Ozaj, práve som rozmýšľal, ako sa s vami stretnúť. Nijako sa mi to nedarilo. Ale dnes, dnes už mi poviete, však! Dáte mi Magdu?“

Kotryzová vyvalila oči na Maťa ani ťažké sudy.

„Čo to táraš, chlapče? Ty, a Magda? Veď ku nej nechodíš, sama som jej zakázala. Hľa, tu na tom mieste práve, poniže v hore shovárala som sa nedávno s tvojím otcom. Dievča pre teba hľadajú, čo by ti pristalo. Sám mi povedal. A Magda nič nemá.“

„Ale veď ja ani nič nepýtam, na moj dušu nič nepýtam. Sám niečo dostanem a potom mám ruky, pozrite a opáčte, robiť vedia! Do toho sa mi otec starať nesmie, koho si vyberiem za ženu. V tom si ja rozkážem. A chcem si vziať vašu Magdu, len či mi ju dáte, strynká. Povedzte mi, prosím vás!“

„Už je neskoro, chlapče. Nie je to možné. Magda si musí vziať niekoho iného. Vieš, musí.“

„Myslíte, že…“

„Veď práve, to, preto musí. Už si to raz vyhoď z hlavy. Nie je to možné. Veď sa len nedonesieš do posmechu.“

„Ale veď to bude moje dieťa, počujete, moje dieťa to bude! Som si tým istý ani hlavou na krku. Čo na to poviete?“

„Hlúposti táraš, chceš ma prehovoriť. Mne ty neprejdeš cez rozum. Nie! K nám si nechodil, nuž ako by to mohlo byť?“

„A keď vám to vravím, verte! A dajte mi Magdu. Lebo ja neviem, čo spravím. Nič dobrého.“

„Netáraj do sveta, chlapče. Až sa Magda vydá, už na jej svadbe najdeš si inú. Veď ťa poznám a viem, ako za tebou dievčatá pozerajú. Len si nerob ťažkú hlavu. Už je koniec, myslím. To by nesmel tvoj otec také reči trúsiť pomedzi ľudí. My sme chudobní a nikoho nepýtame, aby sa nám do chalupy tiskal.“

„Otec, otec, vždy len otec! Čo vás po otcovi? Spravím to doma, prehovorím ich a uvidíte, že sám k vám príde, dohodnúť sa. Platí?“

„Neviem, ešte sa azda uvidíme.“

„Ale mi povedzte už dnes, teraz! Povedzte preca!“

„Počkaj!“

Kotryzkule sa čosi vo vnútri zrodilo, taká lož, klam. Hovorí:

„Magda teraz pôjde asi na tri — na štyri dni preč, ku strýkovi poza grúne, v nedeľu sa istotne vráti. Príď v nedeľu odpoľudnia do nás, budeš už mať chladnejšiu hlavu, azda sa dá niečo robiť. A kde teraz ideš?“

„Dolu do rychtára. Mám tam akúsi pokonávku.“

„Teda si s bohom choď.“

„Aj vy, strynká! S bohom!“

Obaja mali radosť. Kotryzkule sa to vydarilo. Poponáhľala sa do chalupy, až očervenela. A Maťo zaujúkal si takú do hory, čo sa rozbehla tam, odkiaľ prišla: do Poľskej:

Ale cesta dolu horou bola príliš klzká, než aby sa zo spevu rodil riadny goralský krok. Preto zamĺkol a pohvizdoval si len tak na pol hlasu, aby cesta veselšie ubehla.

,Hm, tak,‘ myslí si Maťo, ,s kým by sa to Magda mohla prespať? Nikto iný krem mňa ta nechodil. Gregora som minule hodil dolu brehom. Ten ta viac nepôjde. A druhí chlapci tiež nie. A ešte stará nechce veriť, keď sa jej priznám.‘

,Kohosi pre Magdu vynašla. Ani by nevedel, neborák, ako se stal otcom. Hehehe. A už by bolo po šťastí. Bolo by škoda Magdy, keby ju mal niekto biť. Pre moje dieťa. Eh, čerta — vezmem si ju. V nedeľu dohovoríme celý sobáš — a do mesiaca je ruka v rukáve. Nech sa stavia potom otec hoci aj na hlavu.‘

Dedina bola z nesladkého cukru. Čistý sneh zakryl všetko. Len hradská zažlkla konským trusom. Pri hradskej stály čierne javory a jasene, smutné až k smrti. Pred bielym novým domom, ktorý nijako sa nevedel spriateliť s čiernym susedstvom chalúp, mladý kováč okúval rysavého koňa. Z pootvoreného kuchyňského okna valila sa v oblakoch para premiesená akousi veselou pesničkou. Tam za tým oknom pani majstrová, v náruči dieťa a v hrdle spev.

I v zime kvitnú kvety…

Maťovi bolo tak dobre z dnešného dňa. Bol si istý svojím plným životom a nijako mu nemohlo zvučať v ušiach, keď Kotryzkula povedala Magde:

„Do nedele sa mi neukazuj vonku. V sobotu odpoludnia pôjdeš s Gregorom na zápis a spravíme to tak, aby vám pánko vykonal všetky tri ohlášky naraz. Po nedeli bude svadba. A o tom nikomu nevrav. Bude aspoň koniec všetkej paráde.“