ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jar prešla s úsmevom dieťaťa, ktoré nadobúda rozumu. A prišlo rozumné leto, ktoré sa chystalo vypiecť mäkké zrno chudobných záhonov na žeravej plachte odkrytého slnka. Polia ležaly mŕtve, spálené horúčosťou týchto vášnivých dní. A rosy, ktoré sa snášaly na rozlome noci v deň do smädných úst kvetov, boly skromné.

Práca zostala stáť tak, ako sa mučivé slnko vždy na obed zastavilo na oblohe, potešujúc sa pohľadom na svoje obete.

Tento rok bol veľmi horúci. Ľudia mali obavy pred krutou zimou, ktorá bude v znamení nedostatku jedla a krmiva a veľkých mrazov. Bolo treba ozaj sa prichystať na tú zimu.

V Maťovi nezmĺkol život. Prežil svoj pád. A ležiac za chvíľu pod ťarchou nešťastia, mal času dosť, aby nabral sily k novým výbojom. Aby sa vzpriamil a v novej odvážnej robote dokazoval najsvätejšie právo na život. Aby ho kričal do sveta vášnive a vrele, ako modlitbu, ktorá sama v sebe je už splnená. Maťo znova vstal a ide bojovať, lebo to je zákon pre tých, ktorí majú svalnaté ruky a zdravé hladné zuby.

Chalupa, ktorú najali od drotára Dejčíka, bola priveľa vzdialená od záhonov Horoňovcov. A to je bolesť, ktorá by trápila každého gazdu. Rozorvaným zmoľom, do ktorého sa skrčila, ťažko sa dala svážať hoci ľahká úroda polí. A preto sa Maťo rozhodol, že po žatve hneď začne stavať novú vlastnú chalupu. Drevo mal v horičke pripravené a stačí sviezť ho ku potoku, pri ktorom stálo niekoľko najlepších záhonov spoločného majetku. Navozí kameňa a na zimu budú už bývať v novej chalupe, zabúdajúc na všetky rany.

Táto myšlienka vedela zohrievať. Maťo len teraz pocítil tú radosť, pre ktorú mu bolo dané žiť. Hoci padal na vlastnej ceste, prišliapnutý ani črviak hrubým opätkom neprajných okolností, preca len našiel kus tvrdej hrudy, o ktorú by sa oprel a vztýčil k novému úderu a k novému víťazstvu. Tvrdý ani tá kamenistá zem, tvrdší ako tá kamenistá zem, nevedel nariekať. Svojimi pevnými rukami uchopil život práve tam, kde bolo treba. Lebo každý nový pád vedel iba posilňovať k novému odvetnému útoku. A cítil, že ten, kto má len tie ruky, ktorými si zaisťuje sekundy svojho života, musí sa biť, aby žil. Cítil, že viera a boj je to, ktoré vedú človeka na jeho ceste, ktorá je preto, aby sa kdesi končila. Rázny pochod podkutých nôh nech zaznieva celým svetom, lebo je to najkrajšia hudba túžiaceho ľudsva. Žiť a pracovať preto, aby, až zostarneme, mohlo naše semeno klíčiť v prajnejšej zemi; žiť a biť sa preto, aby človek sa stal človekom! Aby dýchal a videl a počul všetko, čo krásneho je na svete. A aby končil tam, kde dozrieva semeno zaisťujúce slávne pokračovanie.

Táto snaha dala sa badať v celej dedine. Ľudia, ktorí mali akési majetky, dávali rásť svojim novým domom, aby zaisťovali život novým pokoleniam. Bolo to krásne rašenie tejto ranej miazgy, všade vysoko nad hlavami zavievala veselá zástava nádejného života. A slnko tvrdlo v poludňajších prestávkach, aby ľudia v jeho prajnom teple mali dobrú pohodu a čas rozmýšľať o veciach budúcich.

Život stúpal hore ani vysoká stráň, teplá a životná, dvíhal sa v ohromnej nádeji a vo večnom milovaní. Každá jeho buňka rozrastala sa do neznámych rozmerov, každá z nich rašila ani čerstvý strom a ker, ktorý predstavuje zázrak na tejto menlivej zemi.

Maťo bol prestúpený týmto rašením a majúc toľko sily ako najslávnejší boh, nijako neváhal dať sa do boja so všetkým, čo mu stojí v tvrdej a neprajnej ceste.

Tým si zaisťoval víťazstvo.