ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak teda o týždeň, strýko, o týždeň!“

„Neboj sa, chlapče, keď dám slovo, dodržím!“

„A koľko ľudí budete k tomu potrebovať?“

„Šiesti budeme robiť. Tak ako sme už vždy zvykli.“

Tento koniec rozhovoru znamenal konečné rozhodnutie. Hviezdy stály nad hlavami a mokrá zem, na ktorú cez deň padol výdatný dážď, čvachtala pod nohami. Tesári, ktorí stavali sedliacke domy, rozchádzali sa do svojich domovov. Pod tmavými nebesami zostal Maťo sám, postavený pred najtvrdší oriešok svojho života.

Pri potoku, ktorý ledva šepkal svojím chudobným pramienkom čistej a nemohúcej vody, ležaly mohutné trámy, z ktorých sa má stvoriť nový domov Horoňovcov. Kameň, dovezený z Kýčery, čakal svoje priaznivé usporiadanie a vysoký kopec nad tým všetkým stál, aby ochránil pred pohromou. Čas išiel ponad všetkým veľmi rýchle, aby sa dalo predpokladať primerané pokračovanie tejto radostnej udalosti.

Žatva ešte nepokročila tak, aby zaspievaly na všetkých záhonoch kosy. A Maťo počítal ešte dobrých štrnásť dní, kým začne svoju prácu. Do tých čias, kým skosí všetku úrodu, postavia tesári dom aj stodolu a to bude najväčšie víťazstvo Maťovho života. Lebo drevená chalupa rastie od zeme rýchlejšie ako drevo v lese a je potrebná, aby zachovala ľudí pri živote.

Dnes Maťo vyjednával. Len preto prišiel na koni zo Starej Bystrice, kde pracoval v hore pri dreve už asi štyri týždne. Nebolo preň teraz na roli roboty a času je treba využiť, aby neprešiel na plano, nedonášajúc úžitku. Bolo treba zarábať a v tom prípade sa zbytočne spytujete furmana, prečo berie od žida peniaze.

Ale život na Starej Bystrici nebol len tak ľahký. Staraj sa o koňa, staraj sa o seba a potom sa staraj hlavne o to, aby ti krčmár na koniec nezobral voz, keď vyrovnávaš pri zpiatočnej ceste svoje dlžoby. Nejedným sa tak stalo. Jediná spomienka, ktorá im zostala na psovskú robotu, keď ťahali drevá zo strašných mokrých zmoľov a dier, bola tá, že za mizernú pálenku v niekoľkých pohárikoch nemali zaplatiť a museli nechať tam pol alebo celý voz, aby zachovali chýrečnú česť svojich poctivých kysuckých rodov.

Nebolo to nič zvláštneho a nebudilo žiadnych výtržností. Lebo tu boli ľudia zvyknutí videť za prácu almužnu miesto pláce…

Stará, široká búda, v ktorej spoločne bývali títo otroci dreva, mala podobu na breh vyhodenej trosky lodi. Dym stúpal zpopod strechy každou dierou, ktorú tam tesári zabudli alebo vyžral čas. Vo vnútri bola špina domovom a staré zhnité slamníky razily príšerne ľudským potom a hmyzom. Na ohništi boly stvrdnuté spečené pozostatky spoločných jedál a pri povale ťažký dych, na zemi v smetí mastné nadávky a preklínania života.

„Tých niekoľko grošov ozaj za to nestojí, aby tu človek v tých zmoľoch hnáty lámal. Kôň sa zdiera a kosti z neho budú o chvíľu trčať ani zo starého parazola.“

„Tak povedz židovi, aby ti pridal! Čo na to povie. Myslíš, že ťa pri všetkom dobre neošmekne? Keby si si vedel kubíky vyrátať — nepoviem. Ale takto ti naráta koľko chce sám. Ty to necítiš. Ale kôň hej, lebo to ťahá. Škoda že nevie hovoriť. On by vedel, či vezie jeden a pol ako ti do knižky zapísal faktor, a či vezie dva kubíky.“

„Eh, čerta. Čo si oni nechajú vliezť do svedomia. Hlavná vec, že vozíš a že ťa vyplácajú. Odplatí sa — neodplatí sa, darmo rozmýšľaš! Odkiaľ si tie peniaze vyciciaš, z palcov azda nie! A až ti pošlú daňový hárok, plať. Nemáš peňazí? No, dobre, ale kozu máš, tá má práve asi tú cenu. Eh, chlapi, ruky máme ani lopaty, načo sú nám?“

„Nuž na to, aby si drhol! Či myslíš, že pôjde dakto druhý robiť túto svinskú robotu?“

„Ale sme sa tiež s mäkkými rukami narodili. Až potom, hneď od detstva, robotou nám stvrdly. A druhí majú mastičky, nožničky, vodičky a rukavičky.“

„Keď si pomyslím, že tými mäkkými rukami nás pod hrdlom stískajú a držia a my s týmito svojimi lopatami sme ani ovce. Predstav si ty len, že by si raz svoje ruky položil tomu mladému panáčkovi na nos. Chlape — ten by pŕskal! Túto búdu by sme päsťami rozmlátili. Spravili by sme poriadok po svojom. Čo by to bol za hurhaj!“

„Četníci by prišli, dali by ti retiazky na tie tvoje smelé ruky.“

„Hm — retiazky! Čo vy viete! To sa ešte nikomu z celej dediny nepodarilo, aby retiazky sviazanými rukami potrhal. A ja som už. Keď som kedysi ako mládenec pri muzike Antoša Kuľovie mal poslať pánubohu na pravicu. Tak — zachcelo sa mi. A roztrhol som. Zato ma nabili a sedel som o štrnásť dní viacej. To už sú roky!“

Takto sa hovor otočil. A preca len pod tou strechou dačo vrelo. Tiene hnevu plávaly priestorom a myšlienky zhustly ani výbušná látka. Čosi bolelo a bolo to nielen celé telo s rozbitými do krvava rukami, bola to aj duša, ktorú si títo ľudia vedia uvedomiť iba v bolesti. A tá bolesť tu bola, lebo oni vedeli, že neotročia preto, aby sa po návrate domov mali dobre, ale aby po zaplatení daní mohli ostrou pálenkou zažnúť ničivé plamene hnevu a žiaľu.

„Keď napriahnem ruku, zastrem celé okno,“ zašramotí hlas.

„A keby si ňou máchol, srazíš aj mesiac, nie?“

Smiech sa vyvalil do smradľavej tmy z jedného slamníka.

„Hm!“

A to bolo zakončenie tak presvedčivé, že znavené ruky nabraly cez noc novej sily ku mizernej práci.

Maťo sa už viac na Starú Bystricu nevrátil. Prípravy ku novostavbe zhltly tých posledných štrnásť dní, ktoré chýbaly do započatia diela. A tieto dni, hoci priťažké zodpovednou starosťou, vedely rozjasniť Maťove oči a premiesiť láskou a plodnosťou každú hodinu, ktorou boly rozdelené.

A nádej voňala ani zelený rozmajrín.