ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dva páry lyží tiahly sa po zmrzlom snehu ani slimáci. Dva páry palíc prepichovaly tvrdý srieň. Dva páry rúk namáhaly sa tou prekliatou cestou do vrchu.

Sivé rovnošaty vrhaly dva dlhé smutné tiene na bielu tabuľu, ktorá sa rozprestrela celou krajinou. A žiadna reč nezrodila sa na jazyku četníkom, ktorí premeriavali vláčnymi kroky predpísanú cestu.

Zdalo sa, ani čoby dva stroje nastúpily bezduchú prácu. Koža, oceľ, drevo, remeň. Náboje. Čas a vzdialenosti presne vymerané ku služebnému výkonu. Medzi tým kus mäsa, ktorým prúdi krv. A potom by tam malo byť aj srdce, ale čo, keď je ono tri razy remeňom stiahnuté.

Cesta je zasypaná snehom. Vychudnuté konáre stromov nevedely zadržať všetok sneh, ktorý sa nedávno nasypal. Ale zamrzol a bolo tak dobre v tom cvendžiacom vzduchu, všetko bolo ani sklené a malo zvuk čistého striebra. Žiadna hmla a žiadne čierne myšlienky nenosili dnes ľudia na obdiv do verejnosti.

Po kopcoch, kde-tu zaznievalo zdravé kovové volanie, priveľmi známe, než aby sa dalo prisúdiť niekomu inému ako paholkovi, alebo gazdovi. A tak, ako lyže četníkov zanechávaly za sebou svoju hladkú stopu, i sánky s hnojom značily si svoju cestu ako na večnú pamäť.

„Hý, Sivák, hý! Nože sa pober, pober, hý!“

Maťo dnes vyvážal hnoj, hneď ponad horu, na najchudobnejšie záhony, tri roky staré. Otec dal vtedy zaorať pašienok a teraz sa tam má rodiť ovos. Ale ani najnábožnejšie modlitby neprivolajú tej roli viac plodnosti. Každé semä síce je stávkou do loterie, ale tuto je temer teraz už isté, že žiadne šťastlivé cifry nedonesú ani ambo, ani terno. Tie kysucké kopanice sú už odsúdené k tomu, aby sa na nich rodilo každoročné sklamanie. Hojná úroda sklamania. A prežúvajú ho všetky rodiny rok po rok znova a znova, vždycky je tu akási viera v lepšiu budúcnosť. Pluhy sa každým jarom obetujú tejto neplodnej práci, blyštiac sa ako slzy potláčanej beznádeje.

Četníci vyplazili sa z hory práve v okamžení, keď Maťo odhadzoval lopatou hlboký sneh, aby do toho hrobu uložil výživu zeme. A boli zaliatí studeným slnkom, bajonety na puškách sa zablyšťaly. Svätý mier na tej poľane, a oni si neuvedomili, že sem akosi nepatria, že je to čosi cudzorodého, tie remene, oceľ a rovnošata.

Lyže ich zaniesly až k Maťovi. Sivák pŕskal ani špatný trubač pred útokom. Len Maťo bol celkom spokojný s týmto prekrásnym dňom. A keď zbadal četníkov, obrátil sa chrbtom a tým väčšmi sa zabral do práce. Dokončil studený hrob a vyklopil doň so saní kopu mrvy. Potom zas kládol na túto čiernu hromadu hranaté kusy snehu, akoby tehlami nebožtíka v krypte zamurovával.

„Pánboh pomáhaj!“

„Pánboh daj! Dobré ráno!“ A Maťo sa ľahúčko dotkol čiapky, ako to robieval pri vojsku. A potom sa zas sklonil k svojej robote.

„Prišiel sem pred nedávnom akýsi — svetom sa dlho túlal, vraj starého Horoňa syn. Nepoznáte ho?“

„Ja som to. Matej Horoň.“

A Maťov široký úsmev vylial sa s vrchu do doliny ani mädová rieka.

Četníci neprejavili zrejme svoje prekvapenie. Ale im bolo dosť príjemné, že netreba pliesť sa po vŕškoch a po potokoch, a že sa hneď na prvý raz stretli s tým, koho hľadali.

„Ja som to,“ opakuje znovu Maťo.

„Vy ste! Dobre tak, netreba nám ďalej chodiť… No akože, ako? Rád ste sa domov… tak… vrátili, však hej!“

A druhý:

„Už dávno ste doma?“

„Nie veľmi,“ odpovedá lenive Maťo. „Ani sa už veru dobre nepamätám, kedy som prišiel.“

Četníci krútia hlavami. Čudné.

„Akosi koncom jesene som sa vrátil. V prvých veľkých zámrzoch.“

„A prečo ste sa, človeče, u nás neprihlásili? A u notára? Čože bol z vás za vojak, keď sa ani zahlásiť neviete?“ čuduje sa jeden z četníkov.

A druhý:

„Veď je to trestné!“

Teraz zas Maťovi bolo veľmi čudné všetko to, čo rozprávali o hlásení, o treste. Toľké roky sa svetom a po vojnách potĺkal, vojenský mundúr na ňom už ani starý moch prirástol, všetka bieda, strádania, bolesti a nebezpečenstvá — ej veru, gágorom von lezie.

„Veru tak… zabudol som,“ odpovedá ani v snách Maťo. „Tak so mňa všetka tá vojna spadla, keď som vkročil doma do chalupy.“

„No dobre, dobre. To rád uverím,“ pokračuje četník, zapichávajúc palicu v tvrdý srieň. „Ale ste mladý, zostávate naďalej vojakom. Hlásiť sa musíte, to je preca jasné.“

Maťo sa pozeral dole do doliny. Potom preniesol svoj pohľad na západ, tam, kde cez Girovú putoval biely obláčik, biele pláne sa trblietaly ani svadobné rúcha pohádkových kráľovní.

„Tak sa musím hlásiť?“ prehovoril ani zo sna. Bolo mu tak nepríjemné hovoriť o týchto veciach dnes, keď bol skvelý vzduch a zuniaci mráz a keď sa srdcom rozlievala radosť… zo všetkého.

„Musíte. Časy sú nepokojné. Každý vojak musí byť zapísaný.“

„Z Ruska ste dávno preč?“ spýta sa tak, ani čoby bez záujmu, druhý z četníkov.

„Dávno.“

„No akože tam — páčilo se vám?“

„Páčilo i nepáčilo. Hladu veľa — zo začiatku. A nahý som bol… v zime.“

„Prečo ste nešli do legií? Hladu nebolo ani zimy nebolo. Videli ste mundúr, však… aký dali.“

„Na dedine som bol —… Na takej hluchej dedine, pánu bohu za chrbtom na sto honov. Čo som ja vedel o legiách!… A potom — hovorím vám — vojny som mal až po uši. Či sa to človeku oddá, večne sa biť? Keby aspoň vedel…“

„Z tej dediny ako ste sa potom dostali?“

Četníci tak po priateľsky: otázky kladú, sami čosi povedia, a za tým za všetkým — slimačie rožky. Videli ste slimákov, ako sa zmocňujú bieleho hríba? A potom sú tu služebné knižky, v jednej je napísaný taký a taký rozkaz, služba na dnešný deň. A Maťa zastihli tak pekne, sám im prišiel na mušku.

„Z dediny ako som sa dostal?“ opakuje Maťo otázku. Ako! — A išlo mu do smiechu. „Dosť veselé to bolo. U statkára som slúžil. A keď prišla revolúcia, sedliaci statkára zabili. Veľkostatok zabrali. Nemal som komu slúžiť.“

Maťovi bolo tak dobre spomínať…

„Vybral som sa z dediny… oči ma viedly. Ale boly už mrazy prekliate. Hlad. Všade vzbury. Všade rabovačky. A v dedinách dvorce horely… V jednom mestečku — už sa nepamätám, kde to bolo — verbovali robotníkov k vojsku. Dal som sa zverbovať, veď — myslím si — aspoň najesť sa dajú. A zdochnúť hladom môžeš práve tak ako v boji, myslím si, keď si sa už do tej galiby dostal.“

Pred očami plávala mu minulosť, bola mäkká ani vata, lebo už nebola skutočnosťou a nebolela. Ožívalo to všetko v ňom, taký divý vír, kútňava, práve taká, v akej sa Maťo pred rokami chytal kadejakej záchrany…

„S bolševikmi ste išli,“ skúmavo, ale pološeptom vraví četník.

„Išiel — neišiel,“ rozhadzuje Maťo rukami, zakiaľ Sivák pŕska červenými nozdrami. „Hovorím vám, žrať sa zachcelo. A preca bol niekedy aj hlad. Aj zima. Pravda — boli takí, čo hovorili: hoci aj hladní a zmrzlí, pánov treba biť, zakiaľ je čas. Čo sme mali robiť? Vojna bola, a tak sme sa museli odbíjať. Veď aj veselé to niekedy bolo. Utekali… bieli… ani zajace. Dohnať sme ich nemohli…“

Nebol to páľčivý mráz, čo vzblčal v Maťovom líci. To bolo niečo celkom, celkom iného.

Slimačie rožky vždy viac:

„A potom… ako z Ruska? Vás bolo by možné do rána počúvať… Zaujímavé, ozaj!…“

Četníci sa usmievajú. Veru, dobrý deň.

I Maťo sa usmieva. Hľa — nezostal trčať na kysuckom zemiaku: svet videl, pochváliť sa môže.

„Nebol som sám v garde v Rusku. Maďarov mnoho i Slovákov. A vtedy sa zas v Maďarsku pohli. Zas verbovali. A ja som si tak myslel: pôjdem, domov sa dostanem, dosť už bolo pekla. Aj som išiel. Ale ma to oklamalo. V Maďarsku — nie, to už nebolo Rusko. A domov sa strašne zachcelo. Ranený som bol, týfus ači choleru dáku som dostal. Bol som veľmi nezdravý a myslel som, že sa už z toho nedostanem. Aj mi tak hovorili.“

„A ďalej… ako to bolo?“

„Tak to tam zakončili. Páni sa vrátili a bolo to ešte horšie. Mstiť sa začali, pľuhy. Ale ja som ešte vždy ležal v špitáli — a tak sa mi to všetko minulo, až som sa napokon preca dovliekol domov.“

A po chvíli, ani čoby si na niečo spomenul:

„A tu zas drhni ako predtým…“

„Veru tak aj treba, treba tak,“ hovorí druhý četník. „Sme chudobní, dlžoby máme a republiku mladú. Len prácou sa postavíme na nohy.“

„Keby aspoň —…“ vyhŕklo z Maťa a potom sa odmlčal. Akosi mu myšlienka vykĺzla a stratila sa.

„Čo — keby…“ napomáha četník.

„Tak som si spomenul,“ hovorí Maťo, „koľko zeme prekrásnej je na Dolniakoch, a všetko páni držia. Chudobný im drhne na poli a sám nemá zeme, iba to, čo mu pri robote za nechtami ostane. A my tu, na Horniakoch — a či je to zem? Veď by človek až zaplakal!…“

A Maťo máchne nad záhonami svojou ťažkou rukou.

„Veď hovorievam tak niekedy našim chlapom, aké sú v svete zeme. A v Rusku aké sú — Kriste Pane! A kto na nich gazduje!“

„Len nám tu ľudí nebúrte!“ vravia četníci. „U nás nemožno robiť také experimenty.“

„Parom ho vie…“ končí Maťo. „No ale ja už musím ísť. Majte sa dobre, páni! Mám dnes ešte veľa roboty.“

Maťo zaplieskal korbáčom, ale nebolo toho treba. Sivák sa sám pohol s miesta a zamieril k domovu. Maťo sa postavil zo široka na sánky, stiahol pevne opraty a kôň s vysoko vztýčenou hlavou uháňal po blýskavom snehu. Četníci sviezli sa popri hore takým krúživým letom, ako keď jastrab odnáša tučnú korisť pre svoj hladový stôl.

Na četníckej stanici večer zrodily sa dve veci:

1. Oznámenie Mateja Horoňa okresnému úradu za nedodržanie povinnosti vojenského hlásenia.

2. Vedomie, že treba venovať zvýšenú pozornosť človekovi, který je síce nepovedomý, neorganizovaný, ale nasiaknutý boľševíckou morálkou, ktorá by mohla poškodiť dobrú povesť obyvateľov, uznávajúcich dosiaľ rozdiel: pán — sedliak.

Tak si získal Maťo pozornosť úradov a nevedel ani, ako sa za ním vytŕčajú zďaleka tykadlá, oblečené v rovnošate.