ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(a preca ešte vždy len začína).

Slnko niekoľkých dní dokonale vysušilo tú vodu, ktorá zatopila Kysuce bezcitnými slzami biedy.

Chalupy znova ožily a plnily sa nádejou až ku povale, tam, kde náročné modlitby držaly sa obrazov svätých ani dieťa maminej sukne.

Čas išiel, nikto ho nevedel ani zadržať, ani zrýchliť.

Po cestách, ktorými valilo sa nedávno nešťastie, dnes znova išli ľudia s novou nádejou do práce.

Na konároch stromov, ktoré azda včera rozčesly sa pod drtivým náporom víchrice a blesku, dnes radostne hvízdal čierny drozd.

Obloha, rozrýpnutá zlatou brázdou slnca — včera ľadovcom a dažďom vbila klasy v zem a dnes živí a dáva žiť.

A ľudia žili.

Čas, rozťatý hodinami, dňom a nocou, mal vymeranú svoju cestu. A vtedy, keď ľudia zo zeme vybrali zablatené klasy a rozkopali zem, kde sa skrýval zemiak zaplavený hlinou, vtedy, keď pašienky ožily ohníčkami pastierov a zvoncami kráv, vtedy i tie klamné záhonky znova sa dočkaly pluhu a brán. Oráči stokrát oklamaní vždy ešte brázdami odrezávali zem, aby jej sverili budúci chlieb.

*

I Maťo tak. Keď jarabiny pri cestách skrvavely v zahnedlých vrcholcoch, ranené po celom tele práve tak ako on, i vtedy zoral, zabránil, zasial.

A potom — potom už len čakal, so dňa na deň, že kedy zem splní svoje sľuby, skrotená, zranená pluhom…

Na Čadci plnily sa skladištia dreva novými trámami. Znova škrípaly píly a biele pilinky sypaly sa od nich dolu ani spenené vodopády…

Maťovi bolo pridlho čakať, až čas a zem vydajú svoj plod.

Bola jeseň a s holí a poľan dul chladný vietor. Chalupy žmurkaly do hlbiny chladných a mračných nocí, a dňom dymily slabo a zle, tak ako keď starcom dohára v bezzubých ústach smradľavá fajka. Lebo chalupy boly prázdne a bez chleba…

Maťo sa odobral do roboty na pílu.

Chlapi čistili kláty, parná píla revala ani besná, keď sa do nich zahryzávala riedkymi zubami. Všetko voňalo horou a bielym drevom, chlapské ruky živicou.

„Dnes posledný deň,“ hovorí Mackovčiak, ten, ktorého odvaha tak veľmi udivovala gazdovské srdcia, „dnes posledný deň zarábam u žida groš. O týždeň sa pohneme… v inú stranu.“

„Aby si len neobanoval,“ pokyvuje hlavou kučeravý drevorubač, „svet je všade zlý a ruvať sa s ním musíš…“

„Veď viem, viem,“ priznáva Mackovčiak, „aj sa chcem ruvať. Aj sa budem. Ale pre seba.“

Maťo sa s ním často rozprával pri robote. Mackovčiak — to bol človek. Chudobný, zeme nemal. Len chalupu, ošarpanú, a tá ho vyháňala do sveta za zárobkom. Otvorila mu svet a srdce, oči. A ten tedy o týždeň pôjde, vydá sa na cestu a bude si dobývať svet spolu s ostatnými. Cez staré zákopy Haliče, Ukrajina piesní a čierna Rus, Volga a stepi Orenburgu, sbohom, Europa, lebo my cez Hladovú púšť až hen do Karakirgízie.

A často bolo Maťovi ľúto, prečože i on… veď aj on má hybké ruky a svaly mu voňajú živicou hôr, veď by aj on do sveta mohol, sveta sa nebál…

Ale potom zas akosi… parom ho vie, srdce zabolelo, u srdca, pichlo, myslí si:

Ači nadarmo sme jalovce kolčovali, kamene vykopávali, kamene vyorávali, ruky do krvi zodierali, ači nadarmo z poľany záhonky ako… ako soplíky, úzučké…

Veď tých rúk škoda by bolo, tých, čo sa zodraly na kameni Kysúc, aby… druhý sial…

„Choď si Mackovčiak, s bohom! Všetko dobré ti tam prajem!“

A bolo mu, ani čoby sa mu sedliacka duša vykúpala v slzách, vo vlastnej krvi.

*

A minulo asi štrnásť dní, sobota kráčala ufúľaná z práce a Maťo tiež. Sekerou v ruke po ceste roztínal jesenný vzduch, krvavý západ ani mäsiar po kúštičkoch… a pri ceste nariekaly dokrvavené vrcholce driečnych jarabín.

Ku čiernej hore vesloval kŕdeľ vrán, a za tú hôrku došiel Maťo. Tam, pri hôrke, jeho jeden záhon, raž je na ňom zasiata, a on čaká na chlieb budúceho roku.

Dnes… spomína Maťo… Mackovčiak už je v druhom svete…

Spomína Maťo a stojí nad svojím záhonom.

Vetrík povieva a raž — ani slávičia pieseň — len sa tak vlní.

U nohy Maťovej hrudka zavalila slabú odnož. A hoci slabú, no na budúci rok čakáme klas!

Shýňa sa Maťo, drobí hrudku, mazná sa so zemou, a prsty tak… nevdojak… hladkajú, parom ho vie… Hovoriť by chcel, akýsi stesk vyplakať za všetko, čo bolo, umodlikať to, čo ešte len bude, on, bičovaný, bitý, padajúci, znova vstávajúci, s doráňaným srdcom a preca vítaziaci, zakričať by chcel do celého sveta čosi… sám nevie čo: nad záhonom sa shýňa, hrudky drobí, hladká a mazná sa s nimi, a potom už dosť, nad záhon sa vztýči, krvavý západ o veľa prevýši a nad tichou zemou zatína päsť:

„Ty… roď!“