ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedina sa rozkývala k odvážnemu pochodu. Vietor sa nadúval ani práporný trubač, všetky okenice sa rozletia do sladkého vzduchu, keď on zatrúbi schádzajúc so zelených vrchov do doliny. Ide s teplým úsmevom, so širokými dlaňami, s ktorých sype škovránčie pesničky. Zvonia, keď dopadajú na zem, ako biele peniaze. Ľudia ich sbierajú, hlavou krútia a rozprávajú si také čudné reči, v ktorých vlaje večne zelená nádej života. Zem sa rozložila na svojom loži lásky, nikdy nevyčerpanej, a čakala, kedy príde slávny oráč, ktorý by vložil do jej lona radostné semeno, aby rástlo. Pod kroviskami, s jednej strany sneh, vypučaly prvé kvety. Bola v tom odvaha, zaručujúca víťazstvo. Snáď príde ešte sneh, mráz a fujavica, kvety zomrú v svojej úsmevnej viere, ale neskoršie znovu vyrazia, dokazujúc iba dočasnú porážku. Lebo tá viera tu je a je príliš silná, nemôže byť len bláhovou túžbou a ružovou nádejou.

Maťo chodil po svojich roliach ako ten včasný kvet. Veľmi silný bol ten mráz, ktorý ho zmrazil. Pálil ani oheň, až v duši. Ale ak je pravdou, že oheň očisťuje, iste pomohol Maťovi, že sa díval na všetko s otvorenými očami.

Prijdúc domov, našiel Maťo na mieste izby hŕby čierneho popoľa a zbytky ohorelých driev, chliev — hromadu rozpukaných kameňov. Prázdno a surovo, život ušiel s tohoto miesta a nasťahoval sa tam, kde nádej nedá sa večne naťahovať. Ale tu sotva začnú voľakedy spomínať, že to bolo raz miesto pre človeka. Tá čierna hŕba príliš odstrašovala, ochromujúc ruky hotové robiť. V nej zomrelo všetko, čo dávalo záruku hoci mizerného života. A teraz už je isté, život je ťažký a nemožno sa s ním hrať, ten sa musí lapiť pekne pod hrdlom, stisnúť až oči vyvalí a vášnive zakričať: dáš mi to, alebo nedáš?

K tomu treba silných rúk a tie mal jediný Maťo. Deti sú len deti a matka sa ešte nevie rozhodnúť, či je lepšie ostať na žive alebo zutekať z tejto borby, v ktorej vždy len úžasne krvácala. Keď človek vidí, že všetka práca a námaha, z ktorej vyrástly boľavé mozole, za dvacať minút žeravie v dymiacom popole, stratí odvahu k životu. Bol to strašný oheň. Ešte len teraz dozvedel sa Maťo podrobnosti tej hrôzy. Tej noci mrzlo a v studniach sa blyšťala voda iba na dne. Na vysokom kopci, kde je iba niekoľko ďaleko od seba roztratených studní, nemožno odvrátiť oheň vodou. Tých mizerných pár putní, ktoré ľudia naliali ohňu do pažeráka, boly len vlahou, ktorou sa posiloval k živelnej žranici. Asi za dvacať minút ležala celá chalupa v čiernych troskách. Dve kravy bučaly v cudzom chlieve a kôň sa plašil v krvavej žiare. To bolo jediné, čo sa dalo z celého majetku zachrániť. Preto teraz mama leží u susedov v cudzích perinách a ťažko jej je priznať sa k životu, ktorý jej všetko vzal. Preto musel malý deväťročný Ondro vstúpiť do služby, aby mal strechu nad hlavou a trocha teplej žbrndy do úbohého žalúdka. Školu mu z hlavy vyhnali, lebo každý musí pracovať nakoľko mu sily stačia a je to kradnutie času, keď dieťa musí sedeť v škole a počúvať bájky. Tak Ondro zakúsil hneď od malička, čo je to tvrdá práca v krajine, ktorá nevie vyživiť ľudí.

Dobre ešte, že Maťo ničoho nevedel o týchto hrôzach. Veci, ktoré poznáme iba z predstavy, nijako nám nevedia podlomiť sily. Keby bol prežíval oných dvacať minút, boly by mu spálily vôlu. Keby našiel sám v troskách dve zapáchajúce škvarky, príliš pripomínajúce spálené telá jeho otca a strýka, poznal by malichernosť ľudského pľahočenia a vzdal by sa na veky nesmyselného zápasu na tomto kameni. Keby bol malým Ondrom, sklonil by hlavu a nikdy by v ňom neskrsla myšlienka a túžba. Tiahol by smolu života ani nohy z hnusného blata. A keby bol mamkou, boriacou sa z cudzích ťažkých perín k zradnému životu, vedel by sa iba modliť modlitbami, ktoré patria komusi neznámemu a žiadajú čosi nepovedomého a nejasného, čomu nikto nerozumie.

Keby bol býval Maťo doma, zažil by druhý pád, ktorý by ho dokonale dokrvavil a srazil.

Ale Maťo v tom čase, keď chalupa otcovská horela, sám ležal na rozhraní dvoch svetov. Jeho túžba po smrti bojovala s túžbou po živote, lebo telo samo tomu chcelo. A práve vtedy pochopil, že život je viac ako dýchanie jednoho človeka, pochopil, že nad jeho smrťou sa nikto nepozastaví a život pobeží ďalej, radujúc sa zo straty slabého bojovníka. K tomuto boju treba len silných rúk a tvrdých hláv, chamraď nech sa zatopí vlastnou krvou na ceste k víťazstvu. A pochopil, že netreba žiadať od života nejaké dary. Žiadne šťastie! Ale v každej minúte urvať niečo, čo sa dá dýchať, videť, počuť, hmatať, jesť! Zápasiť o každý deň prácou, ktorá nielen živí, ale aj tvorí. Nemať len isté oko, ale aj istý cieľ.

Maťo bol tvrdý, lebo vyrástol na Kysuciach.

A mal svoj cieľ.

Nebolo možné, aby teraz na jar, v najsúrnejšej robote, dal sa do stavby. Vôbec sa mu asi odnechce ruvať sa tu o kus chleba, keď tento kus ďaleko nevie nahradzovať silu spotrebovanú pri práci. Sú ešte inakšie zeme, ružové zore bozkajú ich panenskú tvár a vykúzlia chlieb na tej šírošírej dlani. Maťo bol v Uhorsku a v Rusku, bol videl, čo je to zem, kde má miesto roľník. Ale bola sirá a opustená, čakala ani v mŕtvotu zakliata princezna na toho, kto ju šľahne zlatým prútikom a vyryje prvú brázdu. Na Kysuciach ju zošľahal vietor, sneh a mráz a slniečko jej vysušilo krv, jej úroda je chudokrvná.

Ale teraz treba akosi žiť, navrátiť mamku životu a dať útulok aspoň tým kravám-živiteľkám, keďže už koňa bude treba po práci predať. Záhony zorie, zavláči zrno, navozí dreva z hory na novú chalupu a potom choď, bol si nám veľmi potrebný a dobrý, poslúž zas novému pánovi.

To bol teda Maťov plán. Jednoduchý a prostý ako nôž v čiernom chlebe, ako známy vták v povetrí. Ale nikto nepochopí, čo hrdinstva v ňom bolo a koľko horkých nocí si vyžiada, ako zderie Maťovo telo, silné a odvážne a preca zas chabé, aby podstúpilo taký nerovný boj.

Najsamprv musel Maťo odpredať dva záhonky poľa, aby mal možnosť prenajať chalupu Dejčíkovu. Dejčík bol drotárom a už dlhé roky chodieval po Morave v okolí Znojma. Naučil sa nemecky a stal sa súčasťou tamojšieho života. Ľudia naň zvykli čas od času ho videť a počuť, keď kriklúnsky ponúkal svoje služby, ako zvykli na obed jesť alebo pracovať cez deň.

Dejčík bol usilovný chlap, zriedka kedy sa do nemoty opíjal a tak sa stalo, že si usporil groša, aby sa tam mohol v malom domčeku zakúpiť, povesiť drotársku kabelu na klinec a začať gazdovať na niekoľkých záhonkoch prajného poľa. Chalupu dali Maťovi do nájmu a celá rodina odsťahovala sa za otcom, kde bol ľahší život.

Lebo láska k vlasti najkratšou cestou vedie k žalúdku a ten potom rozhodne, či sa z Dejčíkových detí nestanú pozdejšie v druhom či treťom pokolení poriadni nemeckí občania, ktorí vedia, kde položiť pracovité dlane, aby na tom mieste rástol chlieb pre všetkých. A Kysuce, hoci sú slovenské, na veky zostanú skúpe, chudobné.

Maťo sa usadil s matkou v chalupe Dejčíkovej. Zdala sa im nezvyklá a matka mala chorobou príliš ochromené sily, než aby vedela zaviesť bývalý poriadok. Ostatne nebolo vôbec času zaoberať sa osobným pohodlím.

Zem pukala vlahou a slnkom, aby vydala znova svoju nahromadenú, márnu silu. Ale toto utrpenie zeme nebolo dobrovoľné. Oráč ju musel zráňať pluhom a bránami, rozsievač šľahať tvrdým zrnom, aby podľahla tomuto násiliu a stala sa poslušnou roditeľkou. A oráči trpeli s ňou a na rozrytých záhonoch bolo sklonených žien ako na lúke skromných stokrások. Motyky sa mihaly v radostnom slnku a do očú vlievala sa tmavá krv, lebo táto práca skláňa celé telo nad čierne stvrdnuté brázdy, ktoré treba rozbiť a pripraviť lože pre jediného boha — zemiak.

Horoňkula, ktorá dosiaľ mala odvrátenú smrť v očiach, kopala s druhými ženami a prechádzajúc so záhona na záhon, pripravovala dni, v ktorých je najcennejšia jedna skutočnosť: plná misa.

A práve tak, ako jar, našli sa aj oráči v hbitom kroku. Lebo zem musí sa zvládnuť, zakiaľ je v láske roztúžená a zakiaľ jediná jej slabosť je vo vášnivých vzdychoch, s ktorými sa vzdáva slnku.

Výkriky zaznievaly so všetkých strán, radostné a plné sily, a zvierata účelne pohadzovaly múdrymi hlavami, aby tiahly svoj osud. Najkrajším človekom je oráč, lebo jeho pluh vyvoláva život práve tam, kde on vo svojej všemohúcnosti rozhodne.

Bola to jediná pieseň, ktorá sa chvela sladkým vzduchom, vedela omámiť hlavu a do očú nasypať kvetov. Všetky zázraky konečné vyjdú z pamäti, zostane jediný, ktorého chceme byť všetci priamymi svedkami: jar.

Maťova jar.

Nielen v znamení práce.

Vyznanie životu to bolo, životu, ktorý preca len stojí za to, aby ho človek až k smrti vyžil.

Tu?

Kdekoľvek! Svet je široký! Svet je krásny! Svet je náš!

Slnko žiarilo i na Kysuciach a rozkošnícky vyvalilo sa na zelenú pažiť, ako tulák, ktorý putuje s miesta na miesto, aby všade rozsieval svoj biely úsmev. A zem sa odovzdávala, ranená pluhom do plodného lona, chystajúc sa k svätému tehotenstvu. Záhony ozelenely jarinou a do nich padali zmámení škovránci, ranení slnečným lúčom. Horám sa z toho strapaté hlavy rozbolely, každým večerom išly spať s čelom oviazaným bielymi hmlami. A chalupy vykrikovaly do diaľav svoju zvučnú prázdnotu, lebo ľudia neznesú dlho ťarchu povaly, ktorá na nich cez zimu spočívala.

A všetky dni, ktoré si vzájomne ustupovaly, zdaly sa teraz krásnymi a plnými, lebo sa rodily aj mrely v znamení božstva. Donášaly každým okamihom svoje dary, aby sa zjasnily ľuďom oči a znavené ruky aby sa napily novej sily a vôle. A keď celú dennú prácu prikryl tmavý zvon večerného neba, trblietal sa hviezdami, to aby medzi nimi mohli hľadať svoju hviezdičku šťastia, ktoré sa im dávalo poznať.

Znovu zaznievaly v týchto nociach tiahle piesne chlapcov, ktorí majú prebytky života, a znovu sa otváraly tmavé komôrky, plné láskou.

Slávnymi ľuďmi sú oráči polí, slávnymi ľuďmi sú oráči lásky. Lebo oni nedovolia, aby nastala mŕtvota tvorstva a vecí. Z ich práce, na ktorú sa sosypaly hviezdy celej oblohy, vykvitne nový kvet, aby dozrieval v najzázračnejší plod života, blahoslaveného na veky vekov…