ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Maťo znova narodil pre Kysuce, bol práve taký ako dieťa. Čudoval sa kvetom, že voňajú, stromom, že šumia, práci, že unavuje. Lebo sa vrátil medzi veci, ktoré už preňho boly raz stratené. Mal teraz čisté srdce a to bolo bohatstvo, ktoré jediné mu zostalo z minulých dôb. A bolo zvučnejšie a krajšie.

Stalo sa mu raz, že išiel s pílou a sekerou zo svojej hôrky. Jeho postava vykreslila sa do podvečerného neba, keď vystúpil práve na vŕšok. Tvrdá ani slnečné poludnie. Tmavá ani večer. A proti nemu — na štyricať krokov — Magdalenina matka. Hnala sa ani víchrica oproti. Ruky hroziace nebu a Maťovi zdôrazňovaly slová, ktoré vystreľovala zo zlobných úst:

„Ty, ty — vrah! — Dcéru, vráť mi moju dcéru! Zabil si moju dcéru a ty sa prechádzaš. Žiješ. Diabol si, nie človek! Čuješ? Diabol! — Diabol! Vrah!“

Vzdialenosť medzi ňou a Maťom sa krátila, hoci tackavé a vysilené nohy Kotryzkule nijako jej nechcely slúžiť dľa jej vôle.

Maťovi sa teraz pred očami zjavila hrozná skutočnosť.

Táto žena, trpiaca svojou vinou, má ostatne aj pravdu. On vraždil. Nikto sa nedíva na to, že aj on sám chcel sa zabiť. On žije a Magda je mŕtva. Súdom ľudia neveria a mierny rozsudok nikdy nevie smyť krv s vražedných rúk. On si tu chodí voľne po chodníkoch a jeden z nich vedie priamo tam pod červené smreky, ktoré požehnávajú dreveným krížom. Pod jedným z nich hnije Magda. Dá život tráve a kedysi príde hrobár, aby ju skosil. Život pôjde ďalej, tak ako Maťo znova dýcha a pracuje.

Tie výkriky, ktoré mu teraz zbíjajú vycivenú tvár, usudzujú:

Život za život!

A hoci je to nepovedomá logika, preca ju všetci uznávajú. Na jedinca vplýva celok. Maťo chápe súd ľudu prvý raz, obracia sa, sekerou máchajúc do živého vzduchu, a uteká, uteká dolu do hory, aby unikol vlastnému trestu.

Na kopci vyrástla proti nebu teraz postava Kotryzkule, podobná svrčine s rozklesnutým pňom. Vlasy sa svíjaly šialenstvom a ruky zarástly skrívenými koreňami do hluchých nebies.

Maťo klesol v hore do vlhkého mochu. Nie, žiadna myšlienka ho nenavštívila. V hlave mu hučala hrozná prázdnota. A nad ním hučal vietor v minaretoch smrekov. Oh, tieto organy, v ktorých každý strom je zvučnou píšťalou! Ako znely kedysi dávno, vyznanie životu, voľnosti a práci. A dnes sú len mrmľajúcim starcom, ktorý vie karhať nadesených ľudí. Zmenil svoju tvár a díva sa prísne až kdesi do žalúdka. Je koniec. Už ani hora nevie človeka upokojiť. Svojou samotou vyhráža každému, kto sa previnil.

Maťo leží na mochu a sekera vedľa neho. Keby mal toľko sily a istoty v ruke, odťal by si hlavu. Ale takto bol by to znova strašný žart, lebo by ho vrátili nazpäť životu.

Keď došiel do svojho nového domova, bola už úplná tma. V izbe nebolo svetla. Iba pomarančové plamene sporáku rozliezaly sa po špinavých stenách. Matka sedela na lavičke a utopila sa vo vlastnej únave.

Nenašli dlho jediného slova, ktorým by sa pohostili.

„Máš tu voľajakú listinu. Na stole. Boženík ju doniesol.“

„Listinu? Od koho? A na čo?“

„Neviem. Nehovorila som s ním. Položil mi ju na stôl. Podpísala som ťa. Potom hneď odišiel.“

„Hm.“

Maťo nevedel inakšie odpovedať. Potlačil zvedavosť. Nechal listinu tak a začal sa sobliekať.

„Večeru nedočkáš? Čo ideš robiť?“

„Nič. Spať idem. Nadrhol som sa dnes viac ako bolo treba. Spať idem. Listinu pozrem až zajtra.“

Maťo sa iba vyhováral. Dnes by ho lampa hnevala. Tma kládla svoje dlane smierlive na čelo, a tak bolo dobre. Lampa by sa mu podívala smelo do očú, a on mal dnes veľmi neistý zrak, nebol by to vydržal. Ale ťažko oklamať matku. Matka je sväté slovo, lebo znamená deti. Matky poznajú svoje deti.

„Čo sa ti zas pritrafilo, Maťo? Povedz!“

„Ale nič, mamka, nič. Nespytujte sa!“

„Ale preca — povedz. Možno poradím…“

Maťo sa sucho usmial ako tichý plameň na stene.

„Stretol si sa zas s niekým?“

„Hej.“

„No!“

„Mamka moja, čo myslíte: môžem tu pokojne žiť? Tu zostať a žiť tak ako kedysi — viete, pred tým?“

„Všetko sa zabudne, chlapče, všetko.“

„Možno. Ľudia prestanú hovoriť. Ale Kotryzkula nezabudne. Ani vy. Ani ja. Vždy ma to bude prenasledovať. Zakiaľ budem žiť tu. Treba kdesi inde ísť. Ďaleko.“

„Ale čo ťa to napadá, chlapče. Kde by si išiel?“

„Bárskde. Aby ma Kotryzkula neprenasledovala. Nevyčitovala.“

„To ona dnes bola?“

„Ona.“

A s tým Maťo odišiel do komory, aby sa vhrúžil v spánok.