ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A ja ti zas hovorím, že je sloboda. Veď sme Slováci a nebojíme sa ani čerta-diabla. Ktože nám nechce naliať?“

Chlap rozhodil po krčme svoje lopaty tvrdých rúk a oči sa mu zakotúľaly kdesi po zemi až pod lavicu, červené. Vyzeral ani zjavenie čierneho kríža s rozpätými rukami, v hustej omáčke smradľavého dymu, sovretého neúprosne šiestimi plochami hostinskej miestnosti.

„Ale veď nehovorím, Bože chráň, nič nehovorím, že nenalejem. Len si myslím, že už by si mohol mať dosť. Máš ďaleko domov a cesta zlá, pamätaj, Ondriš!“

Židovi se brada triasla. Boly nepokojné časy a bezpečnosť prepadla sa do horúcich pekiel. Páni museli dať ľuďom slobodu, a ľudia sa bijú. Za slobodu —? nie. Akási bolesť a omámenie ich hryzie a oni sami nevedia. Storočia dávno v prach rozpadnuté, falošne v historii opísané, v nich volajú, všetky rany korbáčom a kyjom, dávno zahojené, znova ožívajú a bolia v spitom mozgu. Na zapáchajúcich bojištiach dosiaľ sa krvavie ukrižované svedomie národov a kanóny zavýjajú čiernymi gambami na mesiac, rozbité. Všetka krv, ktorá nevytiekla na smädných frontoch a nezošalela sa v jedinečnej symfonii ľudskej zloby a beštiality, prišla sa znovuzrodiť a kriesiť do zachovaných dedín a miest, prišla hľadať ozvuky pulzu, ktorý štyri roky na prázdno bil v prekliatych končinách Poľska, Ruska, Rumunska, Talianska a Francúzska. Musí sa zrýchlene žiť, pred vojnou pol, dnes celý liter vypijeme, lebo ešte dnes bolí hrozne tá rana v roztrhaných črevách a chvalabohu už nikdy neuvidíme hnusného divadla minulých rokov.

Krčma bola plná dymu, ťažko sa tam zmestilo tých dvanásť chlapov v bizarnom šate, hune s uniformou, kamašne, krpce.

Rum a pálenka prelievala sa zachrípnutými hrdlami, nastupujúc cestu najkrajšieho premeňovania. Anjelská atmosféra sa šírila celým priestorom a už nebolo rán a nebolo nariekania. Šťastie sa rozpačite smialo na rudých lícach gazdov spoločne so smrteľným svetlom petrolejovej lampy, čo sa usadila pohodlne v dusivom vankúši najhustejšieho dymu.

„A spievajte, chlapi, či ste už baby? Len nedávno skončila sa vojna, a už tu sedia ani sliepky v kuríne!“

Šedivý vzduch sa roztrhol suchým zvukom, sťaby ktosi trhal žlté kaliko, a tou dierou vyletel jačiaci opilý hlas:

Teraz celá krčma otvorila papuľu, z ktorej vyrážal štipľavý zápach rumu a kotúče dymu zavialy naraz ako svinuté zástavy, do ktorých skočil vietor:

Nebol to spev, nikto nevedel, čo je to. Všetci sa smiali a bezhlasne objímal druh druha po tej veľkej vojne. Lebo táto riava tak veľmi sa podobala útoku a ľuďom bez hlavy.

„Počúvajte, ale slovenské už neviete? Je sloboda a ešte sa maďarsky rozdrapujete! Začo ste na vojne bojovali? Že sa nehan —“

Ktosi mu zavrel hubu tvrdou rukou. Sťaby dlaň na dlaň padla. Nadšený a karhajúci rečník sa zakýval na jednej nohe a musel sa zachytiť stola, aby nespadol. Proti nemu stál Maťo Horoň. Nikto ani nevedel, že je tu, až teraz, keď s úľubou pozoroval svoje dielo.

Celá krčma stíchla. Očakávala pokračovanie tejto príhody, ktorá sa akosi vymykala programu večera, ale dávala záruku lepšej a pestrejšej zábavy.

„Bol si ty aspoň na vojne?“ pýta sa Maťo a druhí prizvukujú:

„Áno, áno, bol si na bojišti?“

Žiadna odpoveď. Gregor, ktorému Maťova ruka zavrela ústa, nevedel najsť ani jedného vhodného slova na túto otázku.

V krčme kývala sa vášeň sťa ťažké kyvadlo a odpočitovala čas, vymeraný presne tomuto ultimátu.

„Nebol, na vojne on nebol, s dievkami po nociach sa váľal, zakiaľ ste vy v ohni sa bili. Nie, na vojne on nebol,“ ozval sa z kúta starý gazda, ktorý bol svedomím dediny.

„Tak čuš, lebo to zle odnesieš. Ľa-ľa, pán! Za pecou doma sa váľal a kde-čo predával, a nám tu — z frontu! No povedzteže, kamaráti!

„Tak,“ prikyvujú Maťovi.

„A či sme my nespievali na fronte slovenské, a Nemci, Maďari, Rumuni s nami?“ hovorí druhý. „A nik sme sa druhého nespýtali, kde ho mama porodila, či v Žiline a či v Debrecíne.“

„A čo mu vy budete rozprávať, bumbajovi sprostému. Na fronte sme si všetci jednako remeň uťahovali. Jednako do všetkých guľky strieľaly, nech už mal črevo nemecké alebo slovenské. Tak je?“ — A Maťo sa obzerá po svojich.

„Tak,“ potvrdzujú prítomní.

A Maťo s opovržením končí:

„Starý si dosť capek, ale na vojne si nebol, zelený si. A prac sa ztadiaľto, dokiaľ si celý!“

„No veď dočkaj, ešte sa dakde stretneme!“

Ale táto hrozba málo účinkovala. Maťov nervový systém, povrazište javiska, vedel včas otvoriť i skončiť scénu, zakiaľ pôsobí. Táto príhoda trvala už príliš dlho, a preto otvorenými dverami krčmy vyletel Gregor ako smutný, zhaslý meteor, ako pleva, ktorá nič kladného nemôže znamenať v zrnitom živote tejto rušnej miestnosti.

„Úbohý zázrak!“

Tým posledný raz rozosmial Maťo uspokojenú spoločnosť.

Krčma už bola nabitá dymom, ktorý sa ľahostajne povaľoval omedzeným priestorom. Žltá lampa zobrazila sa v kaluži, kaluž bola na stole a pýšila sa týmto žltým priateľstvom. Vzduch bol presýtený zápachom liehu a obličaje prepadúvaly sa do beznádejnosti. Vlna, ktorá dávala rozkyv celému konaniu, opadla za skaliská tupých mozgov. Všetko tu stŕplo, hlivelo nečinnosťou, ktorá nastúpila miesto vydráždenia.

„Treba sa brať domov. Ideme spať. Záverečná hodina.“

Žid bol ešte vždy nesmelý, hoci mŕtvota, ktorá zaliala celú spoločnosť, pridala hlasu sily a rozhodnosti.

„Somár. Ale si mu dal!“ a voľakto potľapkal Maťovi po pleciach. Maťo len hodil rukou a neodpovedal. Nič sa nestalo, celkom nič, boly väčšie veci, ktoré človek musel zmôcť a prehltnúť.

„Aspoň ti viac na oči nepríde a až pôjde ku Magde na zálety, tak sa učupí pod perinu, ani psík.“

Teraz Maťove oči hľadaly toho, kto hovoril. Päste sa sovrely a trhala nimi akási sila, ktorá by chcela von. Každá ruka jeho bola košatý strom, zlý a nazlostený vietor vpadol im do korún a hučal. Ale vietor zavanie a uletí preč, hoci bol zlý, netrvá večne.

„Sakra, — — — a to som mu dal len jednu!“

Kopec sa v tej noci akosi shrbil, aby tým ľahšie vyniesol Maťo svoje srdce do domova.