ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opilý spev a zachrípnutá harmonika sa kdesi v doline snúbily tak hlasno, že ten výskot stúpal hore brehom a ľudia ho v chalupách počúvali.

„Družbovia idú na svadbu pozývať,“ vravelo sa kde-tu.

A skutočne vystupovali z doliny družbovia, na klobúkoch im stužky vetrom povievaly a nohy ich pomaly niesly k chalupám v stráni, stúleným k sebe v nevedomej súdržnosti. Harmonika dýchala namáhave a vyrážala zo seba také nespokojné chrochtanie ako dráždené zviera. Spev chlapcov múkal divoko a poskakoval s kopca na kopec, živý a plný sily. Lebo sa chlapci napili a bolo tak dobre v čistom čerstvom vzduchu. Bol plný ostrých iskier a snehového prachu, ktorý sa v slnečnej žiare trblietal radostne a veselo. Tie pesničky šly po chodníčku obratne a ani sneh nedlávily, také boly ľahké a bujné. Od chalupy ku chalupe, všade prinášaly zvesť tanca a muziky. To je jediná radosť v tomto hniezde, ktoré sa vyškriabalo až kdesi pánubohu pred obloky.

Prichádzali ku chalupe Horoňovcov. Tu bolo treba sa zastaviť. Veď Maťo je doma a chýrny tanečník, aká by to bola muzika bez neho!

Maťo sedel na zemi uprostred izby a opravoval konský postroj. Ruka sa mu pomaly hojila a preca bolo treba zhltnúť nejako ten lenivý čas. Hodiny nesmú tak naprázdno odbíjať, keď už sa nenajde žiadna taká veľká udalosť, pred ktorou by stíchly a nechaly čas tiecť pomedzi mŕtve kolieska. Nebolo ich treba. To bol prepych v dome a preto snáď v každej kysuckej chalupe majú hodiny príliš svojvoľné, ktoré navždy zamĺkly alebo vždy klamú. Statok má svoj presne vymeraný čas a i na jar, na poli pred poludním poslednú brázdu ťahajú kravy nebezpečne rýchle, aby nestratily čas na žranie.

Horoň ležal na posteli opitý a stará chystala sa priasť, mlčky znášajúc svoj trpký život bez radostí. Tie boly vždy príliš bezmocné, než aby vedely oddialiť vedomie surovej, biednej skutočnosti.

Harmonika posledný raz zachrochtala predo dvermi. Rozletely sa pred dávno známymi a opakovanými slovami:

„Pochválen… Páni gazdovia, nemajte nám za zlé, že sme do vášho príbytku vstúpili. Prišli sme vás pozvať na náš sobáš. Poctivý mládenec Ján a poctivá dievka Zuza sa žení a vydáva. Vy pôjdete za starejšieho, sváko, a vy, Horoňkula, za širokú. Maťo bude spievať, jesť, piť a tancovať a Ondro malý môže naberať kašu šidlom.“

Všetci sa zasmiali, ako sa to z nich vyhrnulo. Horoň svesil svoje špinavé bosé nohy cez peľasť na zem a zakikiríkal:

Jeho spev ale smiesil sa so zápachom pálenky a družbovia sa rozrehotali: „Janko ,od Macka‘ sa žení, sváko, Zuzku Pajonkovie si berie. Zajtra je sobáš. Teda prídete?“

Ale nedočkali sa odpovedi. Starému sa čosi zvrtlo v hlave a stará tiež nemohla nabrať zrovna dychu. Len Maťo sa veselo vytiahol, pošúchal si ruky a vykríkol:

„Teda dobre, chlapci, ja prídem! Bude veselá svadba! Zas mám menej o jednu dievku z tých, ktoré mi chystali. Prídem!“

Odprevadil ich zo dverí až na dvor. A tam znova rozhlaholila sa zachrípnutá pieseň zmrzlým vzduchom, až sa líca naduly. Keď sa vrátil do izby, bolo tým viac ticho. I hodiny sa zastavily, ani čo by vytušily novú nezvyklú udalosť, ktorá sa nemala stať.

„Vidíš, ako ti šťastie zpod ruky vykĺzlo!“

„Zas vy, mamka? Ani vám to nedalo pokoja? Nech si ju má, Jano, veď on zakrátko obanuje svoj mladý vek! Peniaze mu nepomôžu, keď bude mať takú strigu v dome. A starý Pajonk s ním poriadne zakrúti hneď po sobáši. Hľa — už som veselší!“

A Maťo si znovu sadol na zem ku robote a začal si hvízdať pesničku. Ale Horoň nijako nevedel pochopiť jeho dobrú vôľu.

„Veď dočkaj, nie je len Zuzka Pajonkovie. Sú ešte dolu v dedine dievky, aj z tých by za teba bársktorá rada išla. Obzreme sa, obzreme!“

„Len sa vy, otecko, neobzerajte nič. Dosť na tom, že som sa už ja sám obzrel a našiel dievku pre seba. Darmo by ste si oči kazili! To vám už nič nepomôže. Myslím, mal ste ma pred týždnom šikovnejšie zarezať, aby som vám nerobil ťažkú hlavu. Po vôli vám nezrobím. Vy nebudete s mojou ženou žiť, ale ja do smrti. Preto si vyberiem takú, ktorá sa mne páči.“

„Len aby…“ Čosi v ňom preskočilo. Napil sa časne z rána. „Len aby bola bohatá, to ti posledný raz pripomínam.“

„No pravda, keď ste spoločníkom píly, na ktorej sa asi nikdy rezať nebude… Hanbu vám nesmiem zrobiť, však?! Nie, otecko, na tej ceste sa už nikdy nestretneme. Ťaháme čihy aj hot.“

Horoňkula len oči zbožne obracala na Maťa, aby nepokračoval v tej večne jednakej a žalostnej reči, z ktorej sa rodil iba hnev a nešťastie pod strechou. A Maťo znova sa dal do roboty, lebo starého zmôhol spánok. Jeho omámená hlava už nijako nemohla pravidelne zachytiť javy života, ktorý teraz sa valil prudkejšie ako inokedy.

Oh, nebyť tých dní, v ktorých na Kysuciach láska nutne zomiera! Láska chce širokú cestu a noc bez rozmerov, ale tento deň stáva sa príliš úzkym a malicherné hladové starosti stiahnu mu slučku okolo hrdla, z ktorého mal vyraziť vzdych večne nekľudný a vždy žiadajúci. V ňom niet kamenistých kopaníc a niet tam škrípajúceho pluhu, ktorý sa na smrť namáha vytiahnuť do vrchu plytkú a neplodnú brázdu. Niet v ňom letného sparna, keď sa robota topí v slanom pote a niet v ňom zimy, ktorá rozožiera červené ruky, keď sa kladú na bezcitné drevo v mlčiacej hore.

V ňom je život, teplý a volajúci, s bláznivou hlavou a rýchlymi nohami. Je v ňom láska, ktorej ubúda nenávratne ako mesiaca v druhej najsmutnejšej polovici. Vzdych tichý ani boh.

Čierni cigáni stáli na vŕšku. Vzdychaly tam husle, cymbal sa rozdrobil na omrvinky bolesti a basa utešovala stareckým hlasom, ktorý má mnoho skúseností. A s vŕšku dolu sostupovali. Oni. Janko „od Macka“ a Zuza Pajonkovie, družbovia a družičky, barvy sa snúbily so zimomravým slnkom a hoci bola obloha radostná, nádejne modrá a veselá, sedel poniektorým dievčaťom plač v hrdle ani nevolaný škriatok, ktorý sa nedá zahnať.

Druhá dedina má biely kostol, v ňom spája pán kaplan tvrdé ruky k ešte tvrdšiemu životu. Nech je tu kňazom iba ten, kto nemá dostatočný pocit zodpovednosti. Lebo poznajúc nasledujúce dni musel by sa v prsia biť a prosiť všetkých ľudí, aby mu prepáčili tento strašný omyl. Tu nebolo nikdy v živote šťastie, v mene ktorého viaže štóla ruky ku spoločnej a nerozlučnej ceste…

Kňazi, otvorte oči a čiňte pokánie.

*

A keď sa zjavili zas ako novovyrastlé stromy na modrej oblohe, cigáni spustili šialený tuš. Vítali nových ľudí, ktorým už nikdy nebudú kvitnúť belasé noci bielymi hviezdami.

Ľudia povybehali z domov, aby videli toto smutné divadlo. Kroky boly hojdavé a cymbalistu ťahal jeho nástroj príliš k zemi, než aby mohol riadne zadržať takt. Ale tu niet presnosti ani v čase a muzika je všetko, čo vydá akýsi zvuk.

„Ejchuchuúú!—ú—ú!“

Tie vrchy! Rozumely tomuto dňu a stály smutne ani pri pohrebe. Zachytily každý veselší výkrik, aby sa ďalej do sveta nedostal, lebo tu ozaj nebolo čo dobrého do diaľky vytrubovať. Družbovia sa dolu napili a im ďalej sloboda kvitne, dobre je ujúkať proti horám svoju mladistvú veselosť. Len muzika tu bola, ktorá vedela utešiť a nekreslila nikdy čierneho čerta na stenu. Veď príde deň, keď sa tancuje, dnes v noci zas takto sa stane:

A teraz už len smiech a veselú tvár, lebo sme medzi chalupami, chalupy majú zvedavé oči a bude sa dlho vyprávať o tomto dni. Nech každý vidí, že ľudia majú chuť k životu a že vždy treba obetovať kus šťastia, aby sa vykúpil velikou prácou zarputilý zemiak z neprajného kameňa. Znovu a znovu padajúc sklamaní, vždy vstaneme pre slávu a vyznanie tohoto života, ktorý sa musí žiť. Nepoznaní bojovníci a najudatnejší, smelí, dajte pozor, našla sa nová veľmoc, proti ktorej vedieme vojnu: hlad.

Živote, ako sa ťa držia tieto vášnivé ruky!

Nikdy nevidela chalupa starého Pajonka toľko ľudí ako dnes. Vydával prvú dcéru a tá už mala svoje roky, bolo treba vždy šetriť, aby bolo tým viac peňazí do vena, čím staršia bola dcéra. Len dnes bol deň v znamení víťazstva a oslavy tohoto rozumného gazdovania a prorockej vypočítavosti, zabili teľa a navarili kaše. Muzika stojí v kúte chalupy a hrá, zatiaľ čo hostia sadajú za stoly a čakajú, kedy už vlastne príde to pravé veselie: pálenka a jedlo. Lebo v týchto jednoduchých a preca tak ťažko prístupných veciach je sviatočnosť a sláva dňa.

Misy sa striedajú jedna za druhou a niekoľko párov rúk usiluje sa čím rýchlejšie a viac lyžicou urvať svoj diel. Len prestávky medzi jednotlivými jedlami vyplňujú posmešné spevy, ktoré okamžite zamĺknu, kedykoľvek je hojný stôl.

„Ale strýko, veď nehaňte, kým ste sa nenajedli,“ bránia sa kuchárky, „ešte nikdy u nás takých rezancov nebolo. Ej, vy ste ale figliar, do zlosti nás chcete priviesť!“

Smiech, ten šťastný a úprimný, keď je každý presvedčený, že je dobrá a prajná chvíľa. A tá tu bola, lebo jedlu nebolo konca kraja. Tretia kaša nastupuje trest obetovania sa, ale akosi ťažko ide dolu hrdlom, v izbe je plno smradu z jedál a ľudských tiel. Nalejte do pohárov, aby sa svlažily zapchané hrdlá!

Už to zas išlo. Nikde nevidíte väčšieho hladu ako tu. Tváre sa nadúvajú a bruchá plnia a preca ešte vždy je dosť chuti prijímať nové jedlá, ktoré by do pamäti zapísaly bezpečne toto veselenie. Lebo tu treba pamäť podporovať podobnými spôsobami, na ktoré spomínať znamená vybavovat ľubé pocity tela. A konečne už preto treba ďalej jesť, lebo kuchárky majú svoj fígeľ a to najlepšie číslo programu nechávajú až na ostatok: mäso.

„Malé teliatko sme zabili, malé, musíte sa s kúštičkom uspokojiť. Keď budete ešte hladní, kaše je dosť, o dosť!“

To boly známe veci. Nebolo nikdy na kysuckej svadbe mäsa nadostač. Je to prepych zvykať ľudí na mäsité jedlá v krajine, kde rastú iba zemiaky. Preto tie kosti a kúsky mäsa príliš malé, než aby v širokých rukách sa pre radosť udržaly.

„Len dopaľujte, dopaľujte! Hlavná vec, keď ste sa najedli. Či ešte chcete? Donesieme!“

„Oh, Pánbožko zaplať, dosť máme, dosť.“

A hostia poodišli od stolov, aby spravili miesto novým hladošom.

Na humne zatiaľ tančili mladí ľudia. Mráz? Neplatí pre nich, lebo tanec je radostný pohyb a má ešte tú výhodu, že dvaja ľudia zamieňajú si teplotu svojich tiel v príjemnom objatí. Muzikanti sa snažili, aby ich pohybu dali určitý ráz. To nestačilo, že tóny husieľ sa svíjaly kdesi až pod šindľovou strechou stodoly, to nestačilo, že basa zdôrazňovala túto bolestivú melódiu a nalievala tajomnej vášne, ktorá sa plazí pri zemi. Cymbal sa šalel v záplave výkrikov, ktoré sa nahromadily ani hora, do ktorej zavlaje nadutá suknica dievčaťa a zrúti ju do priepasti. Čosi pálilo v krvi, túžby a život, stelesnený v krátkych okamihoch v tôni mŕtvej záhrady a objatí žiadostivých chapcov.

Maťo sa zastavil. Držiac okolo pásu dievča, vytiahol nasilu osmahlé hrdlo a zanôtil:

Muzikanti vpadli do tejto presmutnej melódie. Všetky páry sa zastavily. Chlapci sa oblapili a teraz už len vrchy podávaly túto baladu o láske a jej bolesti s náležitým prednesom. Čo v nej bolo citu, bože, čo v nej bolo presvedčivosti! A hoci už chlapci dávno všetci napili sa natoľko, že silnejšie cítili rozkoš a pach divého tanca, hoci už hlava každého z nich bola naplnená veľkým dobrodejným zabudnutím zlého každodenného života, hoci sa cítia byť pánmi celého sveta, silákmi najsilnejšími, preca ešte má tu miesta táto trúchlivá pieseň. Pri nej každý pozná, že práve preto sú tie vrchy tu tak soskupené, aby trojnásobnou ozvenou zväčšovaly bolesť ľudských sŕdc, ktoré tu smädia už od vekov a nemajú krem biedy iba tieto piesne. Hlboké, ľudské, krásne…

Zakončili divým čardášom. Celý svet sa roztrepal pod tými zjašenými nohami. Len oni zostali, muzikanti a čardáš. A v kúte učupený starší, ktorý so svojimi fľašami výdatne prispieval k veselosti. Tískali sa pred ním, mladí, starí, dievčatá olizovaly sladké pálenky, aby boly povoľnejšie a nemusely si robiť žiadne výčitky v svojom hladovom svedomí. Zakolembalo sa humno pod vratkými nohami, výkriky prepichovaly oblohu ani krvavé hviezdy. A teraz teda prichádzal okamih, keď sa mladucha vyberá z domova a keď prvý raz začína chápať tento strašný omyl.

Kôň pred domom zacengal zvoncom, truhla s výbavou ťažko dopadla na vŕzgajúce sane. Všetka mládež soskupila sa v izbe, v ktorej družičky udaly cigánom tón:

Požehnanie. Rodičovské požehnanie darmo sa skladá na hlavu vydatej dcéry. Všetci dobre vedia, že život má presne stanovený rozpočet pre chudobných ľudí. A prejdú fašiangy a stopí sa sneh, nastane tvrdá robota v tvrdom kameni kopaníc. Kde budú noci, v ktorých spievali chlapci, kde budú noci, v ktorých spievaly hviezdy? Do okien zazre mizerná bieda a strach z hladu, bude treba vynakladať všetky sily, aby bol zachovaný pravidelný beh smutného, skúpeho života.

Nariekanie a plač nepomôžu, hudba hrá a družičky spievajú pieseň temer pohrebnú. A len teraz pochopí Zuza, čo znamenala chalupa otcovská a aká to bola práca, prekopať tri razy chudobné záhony do roka, z ktorých vytŕčal zemiak svoje bláhové zvestovanie.

Sprievod sa pohol zo dvora cez kopec chodníčkom, ktorý mal zamierené do „Macka“. Nová chalupa tam čaká svoju gazdinku a Jano sa teší. Je to zvrat v živote a zmena, ktorá sa len raz prihodí. Ináč býva všetko bez zmeny.

Chodníčky, chodníčky, nevolajte nazad! Cymbal cestou zapichuje svoje tóny ani žŕdky hustého plota, ktorým sa rozdeľuje život. Je koniec a došli sme do nového kráľovstva, ktoré je neveselé.

Znova sa šalie mladosť v krátkom dni, ktorý sa míňa. Tanec už podvedomý, akási nutnosť, ktorou sa musí končiť žalostný svadobný dej. Hodiny kráčajú ani bezradní pastieri, lebo ich črieda je nespútaná a bez rozumu. Zajtrajší deň zavalí ťažkým kameňom ľudské vedomie, z ktorého sa bude prehrabúvať ťarcha mizerných povinností.

Baby a dievčence spravily biely kŕdeľ. Čas pokročil a treba preťať pupečnú šnúru, ktorá viaže Zuzu k slobode.

„Musíme mladuchu začepiť, už je blízko k polnoci!“

„Treba, treba, tak sa prv dostaneme k ,bielemu tancu‘!“

A v komore, ktorá sa uzavrela zrakom svadobných hostí, sedela Zuza na putienke a družičky s vážnosťou okamihu strhly jej s hlavy veniec, aby jej vrkoče zaviazaly do bieleho čepca. To bol už neodvratný koniec mladosti a nastávaly všetky hnusnosti, ktoré s tým čepcom súvisely. A oči bez lásky, deti nevolané, robota počiatok múdrosti. Ale bože môj, buď milostivý Zuze a sprav to tak, aby ta múdrosť vošla jej do života bez veľkých strát viery a nádeje. Učiň, aby dni, kráčajúce jej životem, boly dosiaľ zapýrené tým omamným vedomím, že všetko, čo ju v nich navštevuje, sú jediné možnosti, ktoré môže si pre seba urvať v tom nepomernom boji…

Baby vyviedly Zuzu z komory.

„Jaj, ako jej to pristane, to je baba!“ išiel zástupom údiv.

Ale nebolo dobre postávať, muzikanti chytili svoje nástroje k tancu. Nemýľte sa však, toto bol tanec tisíc ráz sklamaných žien, ktoré už prehltly svoju horkú pilulku a teraz sa radujú, že pribudla nová nešťastná obeť, ktorá sa dala na tú tŕnistú cestu. A nielen ony, všetko, čo bolo okolo ľudí, veci zdanlive mŕtve, sa radovaly, že pribudol nový člen toho veľkého utrpenia, ktoré je prisúdené kysuckej krajine. Biele šatky a rukávce mihaly sa v divom tanci, cigáni teraz len videli, koľko sily, vášne, zakríknutého života driemalo v tých ženách, ktoré odumieraly so dňa na deň v neprajnej zemi a drsných dňoch.

Nová pomoc v premáhaní biedy, rozdelila sa, aby tá ťarcha neležala na jedných bedrách.

Dlho ešte znela muzika. Mesiac civel na zem ako zvedavec a ďaleko za zemou vo vesmíre putovalo slnko, aby prevzalo jeho zástoj. Bolo treba vytrezveť a nadýchať sa iskriaceho vzduchu, bolo treba zajtrajšku pozreť do očú s najväčším odhodlaním.

Nástroje doznely a cigáni svesili opilé hlavy ani južní vtáci v úpale slnka.

Mládež sa rozchádzala, dievky v objatiach chlapcov spely k sladkým komôrkam. Pre nich ešte hej, život je voľný a dobrý a vždy má nejaký sladký cukrík vo vačku svojho starého ošúchaného kabáta. Budú znova vyrážať hviezdnaté púčky v osleplých okienkach a znova budú chodiť láskou tehotné noci lačnými srdcami.

Len dvaja ľudia sa stratili a nikdy viac podobných nocí nenajdú. Dali sa zlákať belasými svetieľkami nočníc, ktoré ich zaviedly. Až vtedy, keď zapadnú po pás do močiara klamu a poznajú svoj strašný omyl, zaposlúchajú sa do večerných hodín a v duchu zanôtia pesničky, ktoré im dávno z hrdla čosi neúprosne vyrvalo a nahradilo slovami práce a starosti.

A vtedy zomrú pre celý ostatný svet…