ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vonku voňaly rozpuklé stromy. Celý vzduch bol nabitý vlahou vôňou jari, ktorá sa so zeleným strapatým účesom preháňala mestom. Dievčatká v krátkych sukienkach ukazovaly mu žiadostivé nôžky a chlapčiská sa pigali pri plytkých jamkách. Okná domoradov otvorily sa ani náručia mileniek, hltajúc jar sťa lásku plavého mládenca. Všetky dámy a všetci páni vysiakali si zvučne nosy, aby boli aj s tejto strany kráse prístupní.

Zelený účes jari sa strapatil tým viac, čím vyššie vystupovalo vášnivé slniečko k nadhlavníku.

Len k jednej budove nebolo prístupu pre toto rozkošné zelené radovanie.

Okná súdnej budovy boly zavreté celý deň. Sivá nálada a sivé mozgy sudcov nezniesly voňavého dráždidla, ktoré trhá myšlienky práve tak ľahko ako smutné zdrapy snehu v kútoch záhrad a v zmoloch polí.

Bolo už dlho po poludní. Maťo stál v sále, vybielený stratou krvi a dlhým ležaním v mŕtvej nemocnici. Stále sa mu mihaly oči a pery ševelily: Tak už konečne bude koniec. Už bude koniec. Teraz sa na veky rozlúčim so životom. Len aby to nenaťahovali na také dlhé lakte.

Bože, to bola doba, kým prečítali obžalovací spis. Maťo z neho ničomu neporozumel. Vedel, že sa tam zdôrazňuje vražda a on je označený ako vrah. Čo mu bolo do sveta? Ľahostajné…

Po reči obhájcu, ktorá vyvolala pohnutie medzi návštevníkmi tohoto prelíčenia (Maťo ju nepočúval), zdvihli sa členovia poroty, aby konečne rozhodli o osude Maťovom. A Maťo bol k smrti unavený, bolo lepšie, keby mu teraz hneď boli vykríkli priamo do ucha:

„Na smrť, slučku na krk, zlosynu. Daj život, keď si ho vedel vziať!“

Z očú sa mu dívala ľahostajnosť, hoci bol terčom všetkých pohľadov, ktoré sa ho dotýkaly ani ruky zvedavcov. Dámy sa s úľubou dívaly na pekného chlapca a nevedely nijako pochopiť, ako môže mať také zabijácke srdce. Mužovia však, ktorí sú zvyklí brať všetko obchodne a číselne, nijako nešli na ruku obvinenému. Lebo je prirodzené, že pre zachovanie poriadku treba odsúdiť prísne každý priestupok proti mravnosti a ľudskosti, o ktorú im práve tak veľmi ide. V ich očiach neodvratne visel už Maťo na povraze alebo sedel v doživotnom väzení. Najmiernejší trest.

Vo vedľajšej miestnosti, kde chystala sa porota hlasovať, bolo sparno ani vo vyhni. Zlatý prach tančil vzduchom. Jeden z členov poroty s mliečnou hlavou pristúpil k oknu. Slniečko aj cez sklo zašteklilo ho v nose, až hlasite zatrúbil. Zlaté slniečko, to dnes páli! Otvoril okno a teraz sa stalo, že vôňa strapatého zeleného účesu vskočila dnu, sukne sa jej naduly až popod nosy celej poroty, celkom inakšia nálada zavládla medzi stenami. Myšlienky, stŕpnuté hrôzou z tých mŕtvych papierov, sa pretrhly. Všetci členovia poroty smiešali dojem jarného dňa s obedom, ktorý ich čaká. A potom tá jar, čo sem vbehla, to bolo niečo celkom podobného Maťovi, vysokému chlapcovi s modrými očami, a mal pravdu pán obhájca, keď hovoril, že ako jaro robí všelijaké prevraty a kvasí, aj mladosť sa musí vykvasiť a na vlastných chybách sa učiť. Snáď ten chlapec vedel, čo je láska v jari, vedel, čo je to milovať. Milovať tak, že možno z lásky zabiť. A potom ten nátlak z domu, oklamanie a všetko dohromady, vyšmykol sa celý život z rúk a teda čo viac čakať, prečo sa trápiť? Veď nevraždil zo samopaše, sám chcel zomreť, asi že si ináč život predstavoval, než ako sa dá žiť. Teraz už by iste vedel, za ktorý koniec ho chytiť. Naučil sa. Napraví sa.

Ten skvelý deň dosiaľ sa preháňal s voňavou kytičkou na kabáte po izbe. A našeptával porotcom: Zachránia ho a vrátia mu vieru v život, znova vezme chlapec pluh a zaseje zrno, ktoré bude bez kúkolu rásť k úsmevnému nebu. Vystavia si znova chalupu (lebo už aj o tom nešťastí vedia) a do nej privedie ženu, ktorá by mu bola verná a dala život deťom. A to ho vylieči.

Pri hlasovaní sa ukázalo, že ozaj ten radostný deň mal dobrý vplyv na srdcia porotcov.

Na prvú otázku odpovedali záporne.

Maťo bol väčšinou hlasov odsúdený na dva mesiace väzenia. Ale pri tom doba, strávená vo väzenskej nemocnici, započítala sa do trestu.

A Maťo ležal práve dva a pol mesiaca.

*

Stál ešte taký biely a ľahostajný, keď sa porota vracala do súdobnej miestnosti.

Prítomných zmocnilo sa veľké vzrušenie. Nie dlho trvalo celé jednanie, a preca všetci, ktorí sa prišli popásť na tomto neobyčajnom prípade, odmeriavali minúty čakania ani ranený, ktorému neskoro prichádza lekárska pomoc.

Všetci vstali. Len Maťo bol by sa najradšej posadil. V očiach krútňava ľudí, tône a svetla, ľahostajnosti a strachu. Kruhy čierne a hybké — a nohy sa podlamovaly. Ježiši Kriste, len skoro, skoro, lebo padne…

A zas to dlhé predčítanie, zas paragrafy, čísla, sväzky zákonov a nariadení — prečo ich znovu preplietajú, keď slučka na hrdlo je dávno upletená? — myslí si Maťo.

Konečne:

„… odsuzuje sa…“

„… započítava sa do trestu…“

Studená sprcha zaliala všetkých, ktorí chceli počuť rozsudok smrti, ktorí chceli nad zúfalosťou odsúdeného vyriecť:

„Zaslúžená odplata!“

„Kdeže by sme prišli, keby sme netrestali vrahov!?“ a podobné morálne pravdy. Ale Maťo nedoprial im ani príležitosti, aby sa pozreli do jeho tváre. Lebo on v okamihu, keď vypočul neuveriteľný rozsudok, zrútil sa s hlinenými nohami na zem. Biely ani prestieradlo. A v hlave hučí — tak nad Kýčerou vietor s poľskej duje… Kto ho to sotil? Oči… tie strašlivé oči mravnej čriedy, tupé oči podliate cudzou krvou? A či…

A potom — najviac bolí tá budúcnosť!

V očiach bolí i to slnko, čo žeravie na vzdutom zvone nebies ani bozk na prsiach milenkiných.

*

Vlak hučal nočnou krajinou. Strieborná stuha Váhu chytala úsmevy zeleného mesiaca. Z blízkych chalúp dorážalo do vozňa zúrivé štekanie psov. A potom to bolo ešte niekoľko ľudí.

Žilina zablyšťala očami ani predajná dievka. Bolo treba vystúpiť do chladného vzduchu. Zatarasiť sa batožinou, ktorá sa hojdala na chrbtoch jačiacich báb. Kedy tedy zvonček sa naplašil nad dverami dopravného úradu, volajúc úradníka v karmínovej čapici. Na veži rodily sa štvrťhodiny bez bolesti a celkom pravidelne. Za zmeravelého rána, ktoré sa umylo v hustých hmlách Váhu, prihnal sa nazlostený vlak. Kým došiel do Čadce, Maťo už celkom sa usmieril so stavom vecí. Pod oči sadly mu čierne kruhy. Ale v nich usmial sa ružový východ.