Víťazný pád

Na veži bieleho kostola usadnú oči ani bludní vtáci…

A veža kostola — to je vojvodcovský buzogáň, ovládajúci celú dedinu.

Dedina je 312 hnijúcich chalúp.

Dedina je 1627 ľudí mužského i ženského pohlavia.

Dedina je 86 novorodzeniat, z ktorých 50 % zomiera do roka prirodzenou i neprirodzenou smrťou.

Starci a babky odchádzajú pod zem vďačne a bez protestu.

V dedinských kostoloch bývajú dojímavé, do dreva rezané výjavy krížovej cesty. Zmučený Kristus padá pod ťažkým krížom a podobá sa tak nápadne vlasatým kysuckým sedliakom. Ich život je ťažký ako smútok Kristovej tvári na XII. zastavení.

Organy dávno vydýchly svoju hlbokú dušu a onemely, kňaz požehnal. Ale mäkkým priestorom, zošľahaným farbistými pruhy svetla predierajúceho sa krikľavými oblokmi, ide znova Kristus modlitbou:

Trpel pod pontským Pilátom, umrel i…

Tak.

Dedina modlí sa sama k sebe.

Dedina trpí pod akýmkoľvek Pilátom a trpí vždy a každý.

A každý zomre, keď dlane starobou zmäknú.

Mäkké dlane veštia smrť, lebo život sa dobýva z kameňa a preto dlane musia byť tvrdšie ako kameň.

I tá radosť, ktorá sa túla po rozosmiatych kopcoch, musí byť tvrdá. Sedí v zatrpklom srdci a rozpráva rukami. Dievčatá, dievčatá, povedzte, sú dosť pevné tie ruky, aby vám podostlaly veselú pažiť?

Noci, umeleckí tkáči, načo ten nádherný pokrovec so zlatými hviezdami, keď príde slnko ako vrah a zabije ich ostrým lúčom? V jeho blysku zjaví sa zas žobrácka chalupa a kameň kopaníc, pluh škrípe svoju večnú pieseň piesní, pieseň hladu. Či všetko krem toho svetského utrpenia je iba zdanlivé a prchajúce, či len ten hlad a bieda je jedinou skutočnosťou dedinského života? V mestách sa ľudia smejú širokými úsmevami víťazov, ktorí sputnali silu prírody do železných kolies a transmisií. Tu sa usmieva príroda nevinným belasým okom, lebo je pánom, vyživuje a drtí. A človek sa hrabe a vŕta a stavia, mizerný mravec, ktorého umočí dážď, zahubí sucho, zabije blesk. Pohanskými bohoslužbami strachu napĺňa sa každý deň, lebo človek cíti tú bezmocnosť a závislosť, rád by kšeftovať s jediným bohom, ale ten je čistý.

Človek je sám, sám a slabý.

Silní sa spojujú so silnými. Nie je to len príroda, ktorá ovláda a gniavi. Falošníci, figliari, rečníci, zákoníci, paragrafy a rovnošaty. Obchodníci s ľudskou poctivosťou, ktorú rozkrádajú a zapredávajú a ktorou si mažú hlavy.

Na dedinách spievajú škovránci, pinky a škorci, ale ten základný tón je celkom iný. Hlboký bolestný ston strápenej Kristovej hlavy z XII. zastavenia, ktorý posledný raz padol pod krížom.

A preca ešte vstal…

Tak i Kysuce, večne bité, večne padajúce, vždy znovu vstanú, vždy znovu víťazia.

Pokolenie za pokolením prichádza, aby premenilo kameň kopaníc na chlieb. Tvrdí ľudia rastú na kameni — a sú to dve sily, medzi ktorými ide večná borba, a žiadna z tých síl sa nepoddá.

Kysuce…

Každým rokom padnú, aby mohly vstať a zvíťaziť — pre nový pád.

Kysucká jar je víťazstvo.

Kysucká jeseň — pád.

Rok…

Víťazný pád.

Časť I.