ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň bola nedeľa. Siedmy deň je dňom odpočinku. Celé Kysuce boly v bielych nohaviciach. Ľudia akosi tichšie kráčali krútiacimi sa chodníčkami a strácali na nich naivné modlitby sťa peniažky starej skrachovanej valuty. Chlapcom pohasly divé ohne v očiach, lebo mali predstúpiť pred čisté zraky Matky Božej, a dievčatá aspoň raz do týždňa ľutovaly nocí, v ktorých sa odovzdávaly. Nedeľa bola dňom pokory a očistenia od všetkých neprávostí, idúcich ruka v ruke s ťažkým robotným dňom.

Gazdovia tisli zababrané groše v mozoľnatých dlaniach, počítajúc poháriky, ktoré vypijú, a gazdinky vopred prehrabávaly sa v rodostrome mŕtvych, s ktorými sa Pán Boh bude zaoberať dnes odpoludnia, až doznejú všetky obetované „Zdrávasy“.

Len kopce stály nemé a tiché a nijako sa nepohly. Neučesané hlavy dosiaľ v hmlách, ani čo by ťažký sen okolo nich plával, a to len jednotlivé smreky poškrabaly sa pod pazuchou, keď ich ktorási opozdená veverička dráždila. Chodníčky vinuly sa striebornými pokrivenými stuhami, videlo sa, že to akýsi prameň putuje nečujne s vrchu do doliny. A dolu čakala riečka, vody v nej ani po kolená nebolo, taký žobrák nemohúci, o brehy sa opierala a krívala, od vŕby k jelši a zpäť. Čierne, ešte žobráckejšie chalupy načúvaly jej vzdychom a rady by azda i pomohly, ale čo keď je tu tá bieda a hnijú životy a hnijú chalupy, neslobodno sa rušať, brvná by sa rozpadly a nových zdravých nieto, hory sú riedke a pán Loewi hovorí, aby sa všetky súce stromy chystaly na veľký marš, na Dolniaky, do ďalekých krajov.

Dolu pri rieke sedel kostol. Bol ani baba v bielej fertuche, čo sedí nad vodou perúc šaty. Nebolo v ňom nádhery a nebolo tej svätožiare, ktorá omamuje unavené hlavy a ubité nervy, nevedel hovoriť tajomné slová, filtrované s nebies cez maľované obloky. Jeho reč bola prostá a jednoduchá, každému zakýval: vitajte, preca ste prišli? A zdraví ste, zdraví, nuž sa pochváľte, akože sa máte? — Tak, ako ľudia hovorili, vravel aj on. Preto im bol blízky, preto v ňom veriaci hovorili s Pánom Bohom; dóm sv. Petra v Ríme alebo katedrála v Remeši by im dala iba svoju krásu a ohromnosť. Boha nie. —

*

Aj Maťo si obliekol čisté nohavice, klobúk pošinul na bok, dal zaň kytku z voskovaného papiera a tá bola tak nádejne zelená a tak usmievavo ružová, že znova sa mu snívalo o tých mladých časoch, kedy ešte nevedel, čo je svet a nezakúsil vojny.

Práve keď sa chystal z chalupy vykročiť, vtiahol sa do izby malý Ondro. Bol týždeň za vrchami pri strýkovi, s kúdeľou tetke pomáhal a deti opatroval, ničoho nevedel o Maťovi.

Čosi ho vo dverách primrazilo. Kysučania pomaly zvykajú cudzím ľuďom, a deti sa ich boja. Zostal stáť s otvorenými ústami a všetko ticho, koľko ho v chalupe bolo, sa mu do nich nasťahovalo.

„Čo tak na mňa pozeráš a jazyk vyplazuješ?“

Nič. Len zrenice sa rozšírily a strach dal očiam prázdnotu mastného papiera, po ktorom sa prechádza slepá lampa.

„Nože povedz! Či si ty Ondro?“

„Hej!“ Ale to krátučké slovo preca len bolo dosť veľké, aby sa zachytilo a uviazlo v slučke krku a tam sa uškrtilo.

„No tak teda vítaj, vidíš, ja som Maťo, tvoj brat a z vojny som sa vrátil. Už sa vari nepamätáš na svojho brata?“

Stará sa vrátila od susedov. Líca sa jej začervenaly iba raz do týždňa. Bolo to vždy v nedeľu. Celý týždeň znamenal pre ňu tvrdú robotu. Bolo dobre zadržať si Božie prikázania. Keby siedmy deň neodpočívala, dávno by bola akiste pod zemou. Lebo tu práca na vidomoči užiera človeka, a z tých starých už sú len také plevy ľahučké, vietor si nimi hrá.

„Ideš, Maťo? Myslím, že už bude čas. Ešte pátričky…“

„Pôjdem sám, mamka, sám pôjdem bučinkami. S bohom si choďte!“

Horoňkula sa vytratila z chalupy, poznamenajúc sa veľkým dojímavým krížom.

Druhou stranou sa vybral Maťo — a preca mali s matkou spoločný cieľ.

*

Na všetky rany, ktorými pracovný týždeň zráňa chudobných ľudí, kladie sa omša sťa mäkká dlaň. Triezve steny udržia všetky vzdychy, ktoré vyplávajú z úst ani sivé chmáry bolestí, a pán kaplán má akúsi čudnú moc, jeho reč je srozumiteľná. Ľudia ohmatávajú pánaboha ťažkými rukami a vstupujú s ním do úzkého priateľstva, lebo majú veľkú potrebu takéhoto priaznivého priateľstva, ktoré vie zaistiť šťastie a spokojnosť aspoň v jednom dni z celého týždňa. Nedeľa je veľkým požehnaním pre Kysuce. A ony to vedia a preto sa každú nedeľu obliekajú do bielych giat.

*

Odpoludnia plávajú ešte hlavou rôzne reči. V krčme sa nachytajú, žltým kepienkom únavy a omámenia sa prikryjú, aby neušly a aby čím dlhšie hrialy v mozgu, ktorý je ináč studený a nehybný. A preto je v chalupe ticho, obed už dávno prechádza v krv a hodiny jednotvárnym zvukom naťahujú čas na dlhé lakte, aby pripamätaly každému jeho bezmocné jestvovanie.

Chalupa spí pod ochranou svätých. A celý život spí, lebo je november a vonku zmrzla zem, aby sa ľudia držali doma. U Horoňov bolo ticho. Starý sedel za stolom a bubnoval tvrdými prstami po stole, nenachádzajúc vhodnejšieho zamestnania v tomto lenivom dni. Stará vždy vrtká však chodila z izby do chlieva, z chlieva do pitvora a hneď zas na dvor, lebo poriadok ležal na jej bedrách a ona bola príliš starostlivá, než aby sa starala o akési klebety a výčitky.

Maťa dosiaľ doma nebolo. Z kostola sa nevrátil a nikto nevedel, kedy príjde. Hoci starý nevedel ospravedlniť v svojej duši túto ľahkomyseľnosť a potajomky zúfal nad samopašným svojím synom, preca len dnes bol spokojný a pohodlný a nijako nezavádzal reči na túto vec. Len Horoňkula sama v sebe hľadala spojitosť medzi Maťom z roku 1914 a Maťom z roku 1919, hoci to boly jej vnútorné city a myšlienky, o ktorých s nikým nehovorila.

Vzduch v izbe bol ťažký a nijako neprispieval k veselšej zábave a nálade. Všetko stŕplo v akomsi očakávaní, a preca tu bolo všetko jasné a vopred vypočítané, Kysuce dávno odvykly prekvapeniam. Okrem toho sa starému čosi do duše zavesilo, taký netopier čierny a hnusný, ťažko ho z hlavy vyhnať, keď sa tam ostrými pazúrami zadrapil a popustiť nechce. Akési vyplašené dni teraz chodia chalupou, nieto pokoja a vždy ráno aby sa človek na najhoršie pripravil. Čertovo chlapčisko — staré účty potrhalo a rozpočty uznávať nechce. A každý deň novým hladom do chalupy sa díva, už nie je možné pred všetkými nariekať a o pomoc prosiť. Každý povie: sedliak si, staraj sa ako vieš, každý tak robí!

V pitvore živý zvuk. Bolo to nezvyklé v nedeľnom odpoludní, okrem známych pohybov starej Horoňkule. A naraz sa do hlavy vrazilo čosi, taká prázdnota, spravila miesto pre okamih, ktorý donášal obsah a dej.

„Pochválen…“

„Na veky! Vitajte! A čo nám to nesiete? Veru, my nie sme zvyklí na vaše návštevy, milá poštárka! A zlá je cesta, zlá?“

Poštárka zadupkala nohami o hluchú hlinenú dlážku, tak ako bola zvyklá v zime sneh s krpcov striasať, utrela si nos rukávom červenej kabanice, a pritiahnuc čierny vlniak cez plecia, počala rozväzovať šatku s poštou. Bože môj! Koľko žiaľu sa už nanosila v tej šatke! Tu sa nenosí radosť po kopcoch. Všetko, čo zapácha úradom, je veľmi bolestné a ľudia sa chvejú posvätnou úctou pred každým zdrapom papiera, na ktorom sa zachytila okrúhla pečiatka.

„Ale, neviem ani, dačo z Hameriky vám nesiem,“ hovorí poštárka a vyberá konečne biele písmo, plné poezie, hoci pre starého Horoňa nijakej ceny nemala tá záplava pečatí a milo hovoriace barvy cudzozemských známok.

Trúc ruky jednu o druhú, snažila sa priviesť do nich teplej krvi. Ale pri tom preca mala ešte toľko času a zručnosti, aby podala starému Horoňovi doručenku k podpisu a prijala ju nazad s mizernou korunou, ktorá bola honorárom za cestu do vrchu a zpäť do dediny ku rieke.

Zriedkavo stávajú sa udalosti na kopaniciach. Ľudia sú zvyklí žiť bez vytrženia a podvoľovať sa ustáleným zvyklostiam.

Zástava U. S. of America prikryla Horoňovu chalupu ani hlboké hviezdnaté nebo. Jedna hviezda (tá najväčšia) padla Horoňovi priamo do lačného srdca, lebo čs. konzulát v Chicagu oznamoval starému Horoňovi smrť jeho brata a jeho vyznačil za jediného právoplatného dediča 200 dolárov, ktoré v pozostalosti mrtvého Jána Horoňa boly v posteli najdené.

Tá hviezda, čo padla do Horoňovho srdca, bola šťastlivá hviezda štátu Illinois, to musí byť hrozne dobrá zem a starý Matej Horoň do smrti chce na ňu spomínať. Od prekvapenia sa zabudol pokrižovať a zbožne pomodliť za brata Jána, ktorý sa odhodlal v ďalekej cudzine zomreť, aby na veky zaistil blahobyt jednej chalupy na chudobných Kysuciach, kde rastú iba zemiaky s ovsom.

Radosť Horoňova vôbec sa nevyrovnala sume, ktorá v skutočnosti predstavovala neočakávané dedictvo. Horoň nikdy v živote dolára nevidel a čerta sa staral o to, že dolár mal cenu 93 Kč. To vedeli iba židia na Čadci a starý Horoň vedel, že nemôže voliť cesty inej ako tej, ktorá k nim vedie.

Židia zas vedeli, že chudobný kopaničiar nikdy ani slovíčka nepočul o burzových obchodoch a o cudzích valutách.

„Kde je Ondriš?“ vyhŕkol starý, keď sa Horoňkula vtiahla tíško do chalupy.

„A čože mu chceš? Vonku sa s deťmi hrá.“

„Do dediny zaskočí — piť budeme dnes, starká!“

Ona vyvalila oči, nechápajúc. Groša nebolo v chalupe a krčmár už na knižku nedal.

„A veď, ako? Peňazí niet!“

„Ale budú, peniaze budú! Ľa-ľa — toto písmo! Nikdy sa nám o toľkých peniazoch ani nesnívalo.“

„Eh, čo ma do písma, i tak neviem čítať. A čože je to za písmo?“

„Nuž, vieš, no veď poznáš, Jano, brat môj, zomrel. V Hamerike. A peniaze po ňom zostaly. Americké peniaze.“

„A ty si už taký hriešnik, brat mu zomre a on nekľakne, aby sa za jeho dušu pomodlil. Do dediny na pálenku posiela — to je jeho prvá myšlienka! Pánboh buď,“ hovorí Horoňkula cez prsia sa križujúc, „Pánboh buď tvojmu bratovi Jánovi milostivý!“

A takým spôsobom sa stalo, že doláre, ktoré akosi zďaleka už nazeraly do čiernej kopanickej chalupy, zanevrely na Horoňovcov a umienily si, že nikdy nebudú k dobrému slúžit ľuďom, prejavujúcim tak málo nadšenia a úcty pred najväčšou mocnosťou tohoto sveta — peňažnou Amerikou.

*

Noc veľmi tmavá, hoci svietilo plno maličkých hviezd, zakončievala nedeľu. Nezdalo sa, že by niektorá z hviezd podobala sa tej šťastnej hviezde štátu Illinois, ktorá doniesla toľko bohatstva pod Horoňovu strechu. Skôr každý z chodcov, ktorí merali cestu pod čiernym nebom, dostával nápady astrologické, chcejúc vyčítať v tej kvetnatej lúke osudy, ktorých mu život neobjasnil.

Až čudne prišlo človeku, že hory sa nebály. Na holých úbočiach smutno, všetko až v nahotu obnažené. Rôzne hlasy tiahly krajom a nepatrily nikomu, nič sa nehýbalo krem jednotlivých konárov, na ktorých sa obesil zúfalý vietor. Celý kraj tupo hľadel k oblohe, bolestne vypuklej nad márnosťou úbohého sveta, sťaby tam hľadal ospravedlnenie tejto najsmutnejšej noci bez života.

„Hm… Tak… Ožobráčili…“

A čierna hora načúva. Načúva ani čo by rozumela, ani čo by to jej patrilo. Lebo to posledné slovo sa veľmi dobre hodilo na ňu. Stojí tu sama, trasúca sa, naťahuje žiadajúce ruky. Ale niet na svete srdca a do vztiahnutých zelených dlaní len studený sneh sa jej onedlho nasype. Žobrácka almužna nie je inakším darom.

„Ožobráčili a vyhnali… Hm… A detiská budú trpeť… Hviezdy sa dívajú… hehe! He… Na žobráka…“

Zdalo sa, ani čo by ten hlas odkiaľsi shora sa sosýpal. Kde-tu suché raždie sa vydesilo a naľakalo. Bolo to veľmi strašidelné v tej tme, uzavretej spletitými korunami stromov.

Naraz sa ozval na dvacať krokov hvizd. A hluchý zvuk, ako keď človek zakopne ťažkou nohou o strom. A teraz už sa ticho kdesi odsťahovalo, ozvaly sa nepravidelné, tackavé a neisté kroky a pohvizdovanie.

Žobrácky hlas vpredu sa uškrtil.

„Čerti… Mátohy akési… No — veď ja… hehe…“

Tackavé kroky sa blížily. Dosiaľ boly nevedomé práve tak ako hlas, ktorý meditoval. Jediná nepochybná istota bola: čierna, trpezlivá hora, zuniaca zem, bezhlavé vysoké nebo.

„Čerti… Na koho sa to ženiete…“

„Héj — kto tam? Ozvi sa, keď si dobrý!“ A kroky sa zastavily.

Ticho.

„No? Kto je predo mnou?“

„Čerti… Omámiť by človeka chceli… Ešte viac ožobráčiť…“

„Kto to hundre? Stoj a nehýbaj sa!“

A opitý hlas zamieril tam, kde cítil druhého človeka. Ale hora bola čierna a ťažko bolo chodiť chodníkom, dláždeným hrbolatými koreňami starých stromov.

„Nepribližuj sa ku mne!… Čert… Dušu ti nedám a viac nemám!“

Výkrik, nabitý strachom ani strelná zbraň, rozbehol sa horou. Bolo to príšerné, ako si ho stromy podávaly.

„Veď nerev! Blázon. Človek sa u žida v krčme zdrží a už z neho čerta narobia. Kresťanskú dušu mám tak ako ty. Kto si?“

Dve postavy stály proti sebe, čierne ako okolité stromy. Ale bázeň už opadla, len slová nemohly sa predrať cez hrdlo. Išli chodníčkom, dvaja neznámi, ruky si nepodali a tiel svojich neznali. A bolo treba sa ohmatať, bolo treba sa prežehnať, aby človek nepadol do zlých rúk a nedal sa zaviesť mátohami.

„Nech ťa parom vezme. Človeka tak naľaká. Dosť čierna je hora, neveselá, ešte také kriky do nej zanášať. To aby už človek od súmraku doma sedel.“

A druhá postava hovorí:

„Sedel. Doma sedel. A žrať — kto ti dá? Človek príde zo sveta domov — a brat sa ti v chalupe rozťahuje, ani zemiaka nedá. A teraz choď, robotu si hľadaj, drevo v meste rúbaj za hrniec žbrny a kus starého chleba. Keď sa človek na zlej hviezde zrodí…“

Keď sa mu táto hviezda na jazyku narodila, práve vyšli z hory na poľanu. Nebo im nasýpalo na hlavy troška svetla, ale hviezdy boly dobre prišité na tmavom závoji nebies, žiadne im do dlaní napadať nechcely. Preto ich reč zostala naďalej jednoduchá a zvedavosť nevystúpila zo svojich brehov. Stačilo vedomie dobroty a bezpečnosti, aby spoločne merali cestu k chalupám.

„Nepoznáš ma, chlapče, akiste ma nepoznáš. Dlhé roky som sa svetom túlal, a keď som pred tromi rokmi domov prišiel, nemal som kde spať. Chalupu, čo mi po otcovi zostala, nevlastný brat zobral a polia obrábal. Niekedy mi hlavou chodia také čudné myšlienky. Povrávajú, že som blázon. He-he! Blázon. Já zas myslím, že mám rozumu viac ako všetci tu tí dovedna. Ale ja už ľudí nemám rád. Čerti sú to. Čerti. Len hviezdy — tie človeku ublížiť nemôžu.“

Maťo Horoň tackal sa za ním a prikyvoval mu. Mal lenivý mozog, lebo dnes zapíjal nedeľu a zapíjal všetko, čo nechal v ďalekej zemi, z ktorej sa vrátil. A jeho srdce bolo sladké ani hrkútanie holuba, celý svet sa mu doň priateľsky nasťahoval. Objal svojho spoločníka a navalil sa naň celým bezvládnym telom.

„Vidíš — čerta si vo mne, strýko, videl, a ja som dobrý človek!“

„Dobrý — dobrý. Niet dobrých ľudí. Len hviezdy človeku neublížia. Môj brat bol tiež kedysi dobrý. Ale vieš — hlad, hlad. Čím viac zeme. A keby už dávno hladu nebolo a žrádlo krkom von liezlo, ten strach tu zostane. U nás ľudia aj vlastných rodičov ocigánia. Roľu im vezmú. Čo sa dá robiť! To je hotové nešťastie. S každým nespravedlivým záhonom nový kus nešťastia. Ó — môj brat bude nešťastný. A keď už nie on — však je starý — ale má deti, deti má. Ja rozumiem hviezdam. Šlabikár nepoznám. Ale do hviezd sa rozumiem. Jeho deti budú nešťastné… Z nich som to vyčítal. Vidíš?“

Maťov rukáv sa zastavil a s ním aj on. Zodvihol hlavu za čiernym tieňom vztiahnutej ruky. Na ukazovák nalepilo sa niekoľko magnetických hviezd ako strieborný prach.

„Vidíš? Tam tá hviezda je to! Tá znamená to nešťastie, ktoré navštívi deti môjho brata. He-he!“

Maťovi bolo úzko v spoločnosti blázna. Konečne zabrechal pes, oznamujúc svoje strážne heslo. A všetci psi sa rozhlaholili svojou najašenou hudbou. Jeden z nich smutne zavýjal. Chalupy sa zjavily ako beztvárne tmavé hmoty v zajatí vychudlých stromov.

„A ktorou stranou idete vy, strýko?“

„No len poď, so mnou poď, odprevaď ma! Hoci ti neverím.“

A šli ďalej. Čím černejšia bola noc, tým jasnejšie sa jagaly hviezdy. Zem hovorila pod nohami v dvojštvrťovom takte.

Konečne tu bola Horoňova chalupa. Maťovi naraz zachcelo sa spánku. Rád by sa odlúčil od bláznivého astrológa.

„No, strýko, ja už s vami ďalej nepôjdem. Chce sa mi spať.“

„Veď ani netreba. Ja som už doma. Tu mi je Horoň, nevlastný brat. Daj ti Pán Boh dobrú noc, chlapče!“

Ten nemohúci blázon nevedel ani, že jeho slová zasiahly Maťovo srdce priam uprostred ani žeravý, páľčivý blesk. Dvere sa za ním zavrely a oddelily tak od seba týchto tajomných pútnikov.