ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikde nie je život tak ťažký, ako na Kysuciach. Nikde nie sú noci tak krásne, ako na Kysuciach. A tieto dva kontrasty, od samého Pána Boha dané, to je rana a obväz, bolesť a liek. Keby na celom svete narástla úroda plodného Egypta, u nás si sadne s gazdom za stôl bieda. Keby na celom svete noc obrátila sa v nekonečné a nevyčerpateľné žriedlo jačiacich bolestí, naša noc bude tichá sťa ovca a teplejšia ako matkina dlaň. Naše hviezdy vždy majú zrenice jasnejšie ako svetlá na kolotoči, ktorý vozí radosť v kolese bez konca.

Tá bieda dala ľuďom príliš tvrdé dlane, než aby nemuseli mysleť na zajtrajší chlieb. Lebo keď povieš: „Kysuce“, ako keby si cítil tvrdosť kameňa, ktorý má síce mäkké zakončenie, ale jeho jadro raní, alebo aspoň nič nedáva. Malé bolo nešťastie r. 79 po Kristu, keď sa Vesuv rozsoptil a zalial horúcou lávou päť miest v svojom lone. Náhla bolesť, ktorá donáša smrť, ani zďaleka nie je tak hrozná ako tá, čo berie ti prst za prstom, aby stiskla celú ruku. A tu je láva biedy a tečie každou dolinkou, so všetkých vrchov fialovými prameňami pomaly sostupuje, oblokmi do izieb sa vlieva, aby raz každému gazdovi od úst sa odtrhlo ťažké slovo:

Niet čo jesť.

A toto slovo padá tu každým rokom v každej chalupe a darmo sa čupí kdesi do kúta studený žarnov, ktorému chce sa zrno mleť. Nemýľte sa, aj kameň má dušu, tá môže byť dobrá, alebo zlá, a tieto žarnovy v kútoch sedliackych izieb majú dušu dobrú, lebo hrubo rozomielajú zrno minulej žatvy z kameňa vykúzlenej, aby chalupa nezomrela hladom. Hlad — to je ten strach. Boha sa neboja. Boja sa hladu na Kysuciach, človek vždy akosi vyhľadáva niečo, čo by v ňom budilo bázeň a úctu. A keď čeľusti Kysúc spokojne prežúvajú, zmizne strach z hladu a treba hľadať nový strach, najde sa Boh trestajúci hriechy a nepravosti. Preto sú Kysuce také fialové, také tajomné, potrebujú sa cez deň triasť, kolená ohýbať a nariekať a lkať, lebo len vo dne cítia potrebu strachu a Boha. Noci sú toho druhého boha. —

Boh nocí. A hoci sú Kysuce malé, tieto dve slová kričia ich veľkosť. V kráse a biede. Každý skôr uverí, že krásou rastie človek, ako by uveril, že krásou rastie bieda. A preca je to pravdou na Kysuciach. Ó, aké nesmyseľné! Prečo len sú tie noci tak tmavé a krásne, keď v nich rastie strach z biedy v chalupe starých Horoňovcov?

„Syna sme si vychovali a kdesi sa nám tratí.“

Horoňkula len vzdychla na posteli, prevrátila kosti suchým zvukom a neodpovedala.

„Z vojny sa vrátil a zas už odišiel. Tak ani čo by nebol Maťo prišiel, ale ktosi cudzí. Čuješ?“ Starý Horoň hovoril zpod periny. Bolo mu čohosi ľúto. Ale ľudia nevedia hovoriť o tom, čo ich najviac bolí.

„Prišiel. Odišiel. Ani neviem ešte, ako vyzerá. Svetom sa nabehal, veľký kus sveta videl a mnoho ženských. Mohol dnes sedeť doma.“ Stará konečne uspokojila muža týmito slovami.

„Na zálety išiel. Rozumu ešte nenabral. A keby aspoň — no Boh vie, ku ktorej. Ani sa nespýtal a išiel. Mnoho sa zmenilo od tých čias, čo sa z domova do vojny pobral. Šťastie ešte, že Magda sa bude už vyhovárať. Chodí za ňou ktorýsi druhý — ale dobre tak. Peňazí nemá a ani kúštik súcej role.“

„Bože chráň,“ pokrižovala sa pod perinou Horoňkula. „Dosť je toho, že sa sami na roli horko-ťažko uživíme. Ešte jedny ústa do chalupy, to aby sme sa na seba iba dívali. Lásky by sme sa nenajedli. Ani by jej nebolo.“

„Veď tak. Sú ešte inakšie dievčatá. Roľu dostanú. Aj dve kravy aj peniaze venom. A Maťo je veru chlapec, stojí za to a nie jedna sa za ním pozre v nedeľu pri kostole!“

Slová padaly ako ťažko vybojované zjavenia lepších svetov, odrážaly sa od zeme a stúpaly k povale v jasných podobách. Lebo len noc je schopná vykúzliť teplé predstavy zohrievajúce a omladzujúce ťažkú krv, ktorá dohára. A v kúte tam, kde stál na lavici studený žarnov, svedomie celej chalupy, krčil sa a žlté zuby ceril strach, plávajúci ako prízrak celou krajinou a prestupujúci múrami chalúp, v ktorých dosiaľ nespali.

Noc bola modrá z ťažkého brokátu, a zas ani tmavá záponka pečlivej gazdinej, to je nie náhoda, že je Veľký a Malý Voz, veď do jedného by sa nezmestila všetka láska takej noci. V horúcich minútach rodily sa nové tajomstvá a počínaly sa nové životy, aby zostarely, ale to všetko bolo tak obrovské a veľké, lebo z jednoduchého najjednoduchšie, všetky hmoty strácaly svoju podstatu a rozplývaly sa v kráse oslobodenia pod hviezdami. To už neboly teraz Kysuce so vzdávajúcimi sa prsami strapatých kopcov; to neboly pašienky so zhmotneným volaním železných zvoncov, ktoré zďaleka neznejú ako striebro básnických vidín, ale v chrapľavom kašli sa zalievajú krvou; to neboly chalúpky čisto vybielené v zahradách zelených, o ktorých sa píše v románoch, a neboly to chalupy rozvalené a hnijúce, aké tu skutočne sú:

bol to jediný modrý prúd noci; veci sa premenily na mlieko mesačného svetla, ktoré zalialo kraj.

S krásou sa rodí láska, hovorí sa, že láska je jedna čudesná pieseň s najkrajšími variáciami tónov. Čert vie, kto si tú hlúposť vymyslel. Nie je to ani výstižné ani básnické. Ale seď sme už pri tom, zastaňme, 99 tónov bolo sladších ako banán a ten posledný hlboký sťa priepasť, ktorá varuje. Spodný tón. Tá všetka krása, tá všetka láska na ňom stála ako balancujúca barevná tyč na nose clowna, a keby nie clowna, tyč spadne a zláme sa. Ten spodný tón varoval:

„Až ráno príde Maťo domov, poviem mu. Musí mať rozum, chlapčisko, a nechodiť ta, kde sa mu nepatrí. Zuzka Pajonkovie, to by už bolo dačo, hoci je staršia. Roba z nej bude šikovná a starý nebude ľutovať vena.“ Horoň svojím starým zrakom sledoval novú vidinu, ktorá stúpala od zeme biela k povale. A stará, z driemot vytrhnutá, dodáva:

„Tak. Povedz mu!“

„A ešte to mu poviem, že za Magdou druhý chodí, a aj keby nechodil, on za ňou chodiť nesmie, chleba niet a zemiakov málo a jedny nové hladné ústa by nás už zabily. A že keby aj u nás bolo dosť, ani vtedy nesmie, musí sa mať k takej, čo má toľko, koľko my, ináč nám nikdy nebude lepšie. A je tu ešte Janko, Ondrej, Verona, všetkým treba rozdeliť, čo by z nich bolo, po žobraní ich vari nepustí, keby nás už na cinter odviezli. Ehm — hm. A so starým Pajonkom ešte prehovorím. Ohľadom Zuzky — a Mateja.“

Horoňkula sa krčila pod perinou ako zlé svedomie. Dávno nepočula starého tak sa rozrečniť. Sám Horoň by sa bol čudoval, keby si nebol dačo pripomenul. Vyliezol tíško zpod periny, hoci stará do toho hundrala, a šramotil riadom v polici.

„Hu — zima. Prichodia mrazy.“

Horuňkula sa striasla odkrytá. Vyhŕkla z driemoty:

„Čo — tam hľadáš?“

„Ale nič. Zima je. A ten chlapec huncútsky…“

Všetko v izbe bolo tiché ani v augustové poľudnie. Noc ju prestúpila. Predmety stratily ostrosť a tvrdosť hrán. Od pece viala vôňa máčanej kúdele s vtierajúcim sa pachom spálenej masti. Mŕtvota. Nočný čas dávno prekročil svoj zenit. Hodiny sa zastavily a nikto toho nezbadal. Horoňka mala oči zavreté. Horoň len oči privieral, odmeriavajúc čierny čas tupými a hluchými zvukmi, dľa ktorých cítime prítomnosť pijúceho človeka.

Keď sa otočil kľúčik v zámke skrinky, bol to práve tak prudký pohyb ako ten, ktorý zvrtol Horoňkulu na druhý bok. Noc, ktorá kráčala ako láskavý zlodej na západ, okrádať nové krajiny o kľud a nové srdcia o lásku, nemohla jej zabrániť, aby suchou nohou neudrela svojho muža pod perinou, kde se dalo a aby ho nepoctila mrmľaním:

„Sviňa! Už zas si slopal! Ani v noci nedá pokoja!“

Ale pálenka hreje tých, ktorí na lásku zabudli, a Horoň pije preto, lebo jeho roba je už dávno tak strašne studená…

*

Za Kolibačkami s poľskej strany sa brieždilo. Svetlo rástlo podobne ako rastie strom a kvet, ale nemalo hraníc na obzoroch. Svrčiny sa začervenaly zimou tejto hodiny a nad nimi vznášalo sa príliš hmotné a vyhrážujúce kvákanie vrán, než aby nebolelo. V chalupách pohlo sa ticho, skrvavené východom. Zdalo sa, ako by malo všetko staré drevo chalúp vzplanúť jediným slávnostným ohňom. Ale boly -4 °C a oheň nehrial, lebo bol október a krajina sa otriasala žobrácky holá.

Do Magdinej komôrky vodralo sa svetlo malomocným, poloslepým okienkom. Bolo to hrozne boľavé, lebo láska, ktorej sa poddaly všetky veci i bytosti v nej, bola kvetinka krehká, za dlhé roky bez slnka pestovaná, vojna jej korienky užierala a chlapci slnka v svalnatých rukách nedoniesli. Bol len Maťo a ten sa svetom naháňal, boh vie po ktorých krajinách a ktorým cudzím dievčatám rozsieval modrú lásku kysuckých nocí. Magda je človek z mäsa a krvi a toto bolo jediné, čo určovalo zákony jej života. Vernosť? Zabite mesiac, aby v noci nesvietil, odoberte všetkých chlapcov do tej strašnej vojny, aby po kopcoch chodiac nespievali, sneste všetky divoké muziky sveta tu na Kysuce a spusťte nádhernú hudbu ľudskej vášne a radosti, aby sa tu nerozlievalo ticho s nebies do dolín, to jemné a tajomné ticho, svierajúce mladé srdcia do bezcitného náručia túžby po živote. A keď sa toto všetko nestane, Ježiši Kriste, potom nežiadajte vernosti od dievčat z mäsa a krvi!

Maťo sa príjemne usmieval. Tak robievajú ľudia, ktorým je teplo v láskavej posteli. Hovoril:

„Keď sme chodili vojnou, spali sme tiež dakedy so ženskými. Ale to boly už opotrebované handry. Šalely sa spolu s granátmi, pálenkou a s nami. Vieš, človek tam stratil mnoho, o čom hovorili, že je ľudské. Ale to bolo len také pozlátené, ligotavé a vymýšľané, to, čo v školách učili. Zostalo len to čisté ľudské, zvieracie, keď už tak povieme. Zákon mäsa a krvi. To, čo nám nikto nevezme, z čoho sme vyšli. Každý bol taký. A najviac tie ženy, ktoré s nami spaly.“

„Maťko, veríš ty vo vernosť?“

„Eh, čo sa tak spytuješ? Tu verím. Tu je niečo iného. Tam bola vojna.“

Posteľ sa pohla, aby složila a postavila Maťa na zem. Ale práve to nebolo možné, lebo Magda ho sovrela do náručia. Jej hlava padla mu na prsia a ožila tichým plačom. Celým telom lomcovaly kŕčovité pohyby plaču. Ale azda to nebol ani plač. Ktosi mu mocnou rukou stisol hrdlo, aby ani zvuk nevyšiel z čierneho kotla živelnej bolesti. Jej srdce sa varilo v horúčke strachu a to vrenie vznášalo ho od hrudi k ústam a zpäť. Ale Maťo povedá:

„Pusť ma! Treba ísť. Už sa dávno rozbrieždilo.“

Magda ho pustila. Ľudia sa často púšťajú opory. A ona už opory nepotrebovala, stratila vieru a čosi ju bolí. Nie je to srdce, ani hlava, ani celé telo. Čosi vonkajšieho, čo s ňou stále chodilo, ako zem má svoj vzdušný obal. Taká dobrota, nádej, viera.

Keď Maťo vyšiel z komôrky, Magda ležala ako biely obláčik na modrom nebi perín. Stratila sa. Keď zhorí drevo, premení sa, rozlomí na prvky, z ktorých povstalo. Nestratí sa. Ale keď horí človek bolesťou, mení sa celý v novú bolesť a stratí sa tak, ako sa sama sebe stratila Magda v pásikoch chudobných perín.

Za dvermi ozval sa šuchot bosých nôh. Dvere sa otvorily večnou ranou a do nich vošiel hlas:

„No — ešte si sa nevygabala? Vstávaj hore!“

Ale tento hlas starej Kotryzkule nebol ani zďaleka v jadre taký tvrdý. Celý úbohý život na kameni Kysúc prežitý, musel si stvoriť novú nehu a mäkkosť, ktorá by nebola zjavná a na dlani.

„Koho si prenocovala? Gregora z chalupy?“

„Nie, mamička, nie!“ A Magda skryla hlavu do perín. Až vtedy vyslovila meno ,Maťa‘, aby tak príliš neudrelo mamku, keďže mu bolo prejsť cez dobrotivú podušku starého peria.

Stará Kotryzová mala sa zrútiť. Jej duté zvučné kosti v starej koži sviazané boly by padly na zem, ako mizerné vrece. Tak vyzerajú ľudia, ktorí počujú o prebudených nepriateľoch. Dolná čeľusť odpadla a zjavila sa hrozná rana nechápajúcich úst. Dva žlté zuby stály tam na stráži.

„Maťa!…“

Toto slovo znelo práve tak ako zrodenie veľkého tajomstva. Kotryzová bola príliš jednoduchá, než aby očakávala podobné prekvapenia. Ale keď to tajomstvo už tu bolo, príď zvedavosť všetkých žijúcich žien, aby bola odkrytá táto záhada!

„A on nie je mŕtvy! Veď sa také dačo povrávalo! Čert!“

Magda len plakala a Boh milý vie, že boly silné a cez mnohé slzy preplávať musely tie slová, ktoré odpovedala:

„Nebojte sa, mama, veď Maťo mi iste neodpustí, že som púšťala k sebe Gregora z chalupy. Bola som neverná a až sa dozvie…“

Vynaložila poslednú silu, a teraz už bola u konca. Padla do perín, ruky sa jej ako kvety zlomily, ruky ako kvety, ktoré sa modlia:

„Bože môj, Bože môj!“ — — —

„Čert!“

Nohy, mŕtve trávy starého herbára, šušťaly z komôrky do pitvora.

*

Nohy, kladivá bijúce do zvučnej kovadliny zmrzlej zeme, nad ktorou sa rozbrieždilo, zakončily posledným tušom vojenského pochodu. Horoňkula už bola hore. Maťovi zavoňal chliev, bola mu milá tá vôňa a vdychoval ju zhlboka. Rysuľa a Jahoda obrátily naň svoje tupé oči, plné odovzdania a rezignácie.

„Už si doma?“

Maťo sa musel rozhľadeť, aby v čiernom kúte chlieva pri rebrinách našiel mamku s otázkou, na ktorú treba odpovedať:

„Už!“

Obrátil sa na pätách a odišiel do izby. Starý ešte spal pod ochranou čiernych obrazov, na ktorých sa lepil zápach nevyvetranej izby. Maťo, zdá sa, pochopil, prečo sú takí bledí tí svätí.

Otvoril oblok a sadol si na lavičku. Hlavu si oprel o studený žarnov a zavrel oči. Do tých dvoch tmavých komôr z podvedomia vplávaly dva obrazy. Akýsi svetlý kotúč víril krútňavou a okolo zlatá žiara prachu. Druhý obraz bol kameň na vysokej hore, kde dosiaľ nikto nevystúpil. Bolo tam prázdno a hlucho a zima. A Maťovi sa zdalo, akoby sa mal rozhodovať pre jeden z týchto obrazov. Pretože bol však ustatý ešte po veľkej ceste zo svetovej vojny a láska mu roztancovala srdce, modrá noc nasiala náručie strieborných kvetín, ktoré v duši tancujú akýsi neznámy rytmický tanec, pretože všetko tancuje v novom šate na starých Kysuciach, ktoré sú len jediné na svete, treba mať aspoň jeden bod, ktorý je pevný a udrží človeka. Maťo sa rozhodol pre sivý kameň na vysokej hore, kde je mŕtvo, studeno, ticho…

Keď sa vrátila stará do izby, Maťo už spal.

„Chlapče, chlapče, kývala nad ním hlavou, cti otca svojho aj matku svoju a poslúchaj ich. Zuzka je dobrá dievka, ba veru dobrá, a Magda nemá nič. Večne by ste spolu mohli hlavu na žarnov klásť, ani raz do roka by sa vám nepohol, nezakrútil. Ja tak — chudáci sme, väčších z nás nerob.“

Táto reč trvala dosť dlho. Žarnov oddychoval kamennými pľúcami ako vášnivý spáč, neužitočný a mrzutý.

Maťo o ničom nevedel.