ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zápach jodoformu, ktorý sa prevaľoval medzi stenami väzenskej nemocnice, ľahko uniesol Maťovo vyslablé telo. Steny strmé a biele, ukazovaly cestu do nebies. Ale tí ľudia, ktorí boli medzi nimi zavretí, odvracali oči od toho kolmého smeru. Blúdily im po poduškách ako spoľahliví pastieri, pasúci čriedy myšlienok. Nikomu nechcelo sa zomierať.

Maťo vzal život Magde, Maťo chcel vziať život sebe, lebo ho príliš miloval. Nemohol videť jeho pokrívenie. Zneužitie. Pád.

Bolo mu čudné, že žije. Chcel zomreť a teraz ho lekári liečia; iste preto, aby ho mohli odsúdiť na smrť povrazom… Zdalo sa mu to čudné už preto, že tých liekov ozaj netreba. Mohli ho spokojne nechať odísť zo života, aby bol koniec smutnej historii. Ale vedel: spravedlnosť musí dostať zadosťučinenie. Dobrovoľný odchod, samovražda nijako nemôže byť trestom. Niet pri nej strachu, tak nutne potrebného k tomu, aby človek poznal hrôzu svojho zločinu. Ó, spravedlnosť súdna vie dobre, čo je duša človeka. A čo je láska k životu.

Maťo ležal v spoločnosti človeka, ktorý po desaťmesačnom žalári ťažko ochorel. Na jeho tele otváralo sa mu množstvo živých rán. Lekári predpokladali syfilis — a preca skúška krvi nepotvrdila ich predpoklady. Tento vrah, ktorý zo žiarlivosti zabil svoju milenku a odrezal jej prsia, ľutoval svojho činu. Nie preto, že by ním pohlo svedomie. Bolo vidno, že príliš mnoho krvi a bolesti obetoval životu, kým sa dožil 38 rokov. Ale hovorieval:

„Tak sme si skazili život. Pre jednu ženskú. Je ich na svete ani maku v makovici a my sme poznali iba tú jednu. Pliaga. Hnusná bola a ja som si myslel, že sa pri nej konečne usadím. Že si dám pokoj so všetkým huncútstvom, ktoré som kedy povyvádzal. A tak sa mi povodilo. Videl som ju niekoľkokrát s takým mäsiarskym pomocníkom, bol vyžratý ani bubon a tu mi napadlo: aha, nemôžem… ako to hovoria… je ti málo. Som už prácou vycicaný. A hladom. A tak som zabil. Nie z lásky k nej. Z lásky k sebe azda. Chcel som zostať navrchu. Tak sa mi hlava zakrútila naraz. Pre pľundru. A teraz ležím tu a keby som ešte vyzdravel, hodia ma znovu do čiernej diery. Som veľmi ťažký prípad.

Za nami hučí ulica a po nej chodia pouličné dievky s nabarvenými hubami. A pri vrátach večer vzdychajú slúžky. My ležíme tu a nikto si ani nespomenie, že by sme len teraz vedeli poriadne milovať. Odstránili sme sa zo života. Nerozumeli sme mu, to je to celé. Svinstvo.“

Maťo načúval iba na pol ucha. Vedel, že ten človek má pravdu. Ale vedel, že je zbytočné o tom hovoriť tu, vo väzenskej nemocnici. Za ňou je síce svet, ale nie pre nich. Pre nich je vysoký múr, cez ktorý nemožno preskočiť. A potom väzenie s mrežovanými oknami a sivými uniformami. Na konci rozsudok ani veľká krvavá škvrna.

Všetko.

Darmo je dohovárať sa o tom, čo už bolo a čo by len teraz bolo. Preto je na svete spravedlnosť, aby ľudia neblúdili. Aby nevybočovali z cesty, na ktorej sú tabuľky:

Zakazuje sa…

Zakazuje sa…

Zakazuje sa…

Maťo by ostatne teraz tiež vedel, ako žiť. Porozumel by svetu. Všetko by ležalo ani na dlani. Vykašľal by sa na biedu. Vykašľal by sa na Kysuce. Šiel by kdesi, kde ho nik nepozná. Začal by nový život. Vysmial by sa otcom, čo nosia ešte dlhé vlasy. Ich rozumy by zašliapal ťažkými čižmami. Postavil by si nový svet v srdci. Pracoval by tak, že by mu s dlaní nerástla bieda, ale chlieb. Preňho. A dal by aj druhým. Bol by šťastný, keby mohol chleba a dobrotu svojho srdca rozdávať. Silou poslúžiť. Spravedlivým.

Vyničil by faloš a klam a krivé slová. Z nich sa rodí nešťastie. Nikdy by neplakal. Nemiloval by v žene seba. Bola by mu rodičkou nového života, ktorý prichádza. Svieti mu v duši a oči ním zmäkly. Príde. Ale bude patriť spravedlivým, ktorí rozumejú životu. On sa z neho vytvoril, lebo v skutočnosti miloval len seba.

„Kamarát, žiarlivosť je strašná vec,“ hovorí Maťo. „Ale ty si zabíjal preto, aby si lepšie žil. Nechcel si, aby ti čosi brnkalo po nose. Preto si mal akýsi cieľ. Ja som zabil svoju milú, a keď som si to uvedomil, nevedel som naraz, prečo by som mal žiť ja. Spravil som to mizerne. Poškrabal som sa nad srdcom nožom a nemal som viac sily. Keby som bol mestský panáčik, bol by som dnes už šnupal hlinu a bolo by dobre. Ale že som z Kysúc, vylízal som sa z toho. Hrom aby do toho udrel! Mohol som byť len nešťastným človekom. Takto som celým vrahom. Dostanem slučku na krk alebo dvacať rokov. A neviem prečo. Nemôžem sa ničím ospravedlniť. Iba tým, že som chcel byť na svete troška šťastný. A že som nevedel, za ktorý koniec to šťastie lapiť. No — už je darmo!“

„Totiž, šťastie, šťastie! Neprestajne tu bľakotáme: šťastie, šťastie, a ani nevieme, ako vyzerá. Ani nevieme, čo sme chceli. Možno len to, že keď sme sa večer nažrali, dobre by bolo svoju ženu tvrdou rukou potľapkať po zadku, až by vykríkla. Možno, že je šťastie to, keď ti uprostred izby stojí pevne stôl na štyroch nohách, na ktorom smrdí lampa. Čert ho vie. Vôbec nevieme, čo sme stratili.“

„Ono je to vlastne dobre, že o tom šťastí nič nevieme. Možno, že by sme sa tu ináč rozbľačali.“

Maťo dokončil tento rozhovor. Otupel, lebo si bol vedomý svojho konca. Rana na prsiach sa mu rýchle hojila. Nôž, ktorý prenikol pľúcami, obišiel srdce. Niekedy ho trápila táto nešikovná rana. Ale dnes už bol odhodlaný na všetko. Nezmení ničoho ľútosťou a hútaním práve tak, ako by ničoho nezmenil svojou smrťou.

Lebo život je viac ako dýchanie jedného človeka.

*

Bol taký lenivý, chladný deň. Február zahalil sa do zdrapov svojho sivého plášťa; slniečko sa doň zadrapovalo čas od času ani besný pes; lebo prichádzal marec.

A jedného takého dňa, keď driemota padala na oči celou ťarchou, zjavil sa na stolíku pri Maťovej posteli špinavý list.

Pochválen buď Ježiš Kristus!

List písaní na deň 24. febru. na vedomošči dávame, že nám chalupa zgorela a otec je nebohý a stryko Michal teš, šecko zgorelo. ty peňaze co tatko nebohý dali na tu pilu tak ten chlap s nimi zutekal, Ščúr z dediny še obesil a nebohý tatko chalupu zapálili keč prišli opity a šli spač na seno hore ku strykovi. Sme žebraci a ty ako sa maš, pánboch na nas len samé neščaste posiela mamka še chceli za tebom podivač ale teras nemame peňazy a mamka leža chorí u súsedov piš nam a panboch ta opatruj. Zbogem.

Maťa tento list ovalil po hlave. Prečo sa len zobúdzal, prečo sa len zobúdzal, keď ho tu čakal taký nešťastný list! Celá hrozná skutočnost predstavila sa mu pred očami. Zaťal zuby až zaškrípaly. A padol zťažka do perín.

Jeho spoločník sa zaškľabil a dodal:

„Svedomie ti rozoberajú, čo? Ó, to teraz veľmi dobre vie každý, kto je tam za múrom! Celé evanjelium by ti vyčítali. Farizeji…“

A pretože Maťo nebol schopný odpovedať, pokračoval:

„Nič si z toho nerob, kamarát. S tými už sme dohovorili. Do tých nám nič. To je iný svet. My tiež. A bude aj tak koniec.“

„Chalupa nám zhorela. Otec a strýko s ňou. Mamka mi leží chorá. Všetko zhorelo. Sakramentské peniaze!“

Teraz kamarát Maťovi nevedel odpovedať.

„Otec zdedil po bratovi z Ameriky peniaze. Požičal ich nejakému podliakovi a ten s nimi zutekal. Pre tie peniaze mi bránili, aby som si vzal za ženu svoju milú. Pre tie peniaze som zabíjal. A tie peniaze zabily otca aj strýka a spálily chalupu…“

Vzduch v izbe stal sa ťažkým. Nenašlo sa v ňom útechy pre Maťa. Lebo on vedel jedinú skutočnost: nemôže pomôcť, ani čo by sa všetci dusili v poslednej minúte života.

Jemu je súdené len prežívať v svojej prázdnote všetko to nešťastie, ktoré sa dialo tam doma. Mohol si iba predstavovať mamku, ako sa zmieta v horúčke, zúfa nad životom, pri ktorom ju drží len kŕdeľ detí a medzi nimi aj on, vrah. Matku, ktorá vedela odpúšťať, ospravedlňovať. Matku, ktorá by rada sama zomrela, keby toho bolo treba, aby jej deti boly zachránené a šťastné.

Len keby sa aspoň istotne vedelo, čo je to šťastie!