ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krútia sa sokoli, krútia sa po vôli,
harcujú Slováci po slovenskom poli.
Leteli sokolí do sveta šíreho,
zanechali brata na poli zbitého.
Oj, nezbil ho Maďar, ale božia strela,
z čistá jasná neba v srdce mu udrela.
Len sa poľom vlečie, hlávku ovesuje,
a tie svoje žiale Tatre horekuje.
Kde sa bratia moji, povedz, Tatra-mati,
išli krv slovenskú za svet boží liati.
Oj, za ten svet čistý ako tá zornička,
zaplače nejedna slovenská matička.
Pusťže ma za bratmi, pusťže, mati moja,
nech mi duša jará nezhynie bez boja.
Nepustím ťa, synak, nepustí ťa mati,
bude tebe, synak, dlho umierati.
Čo sú to za hlasy, mati, od Oravy?
Nad Oravou vejú slavianske zástavy.
Idú Rusi bratia vrahov premáhati,
idú rod slaviansky krvou odklínati.
Keby bolo, mati, umrieť za tých bratov,
za každý ich život dať tisíc životov.
Nie tak tebe umrieť, syn zakliatej matky,
bude tebe za mňa zhynúť bez pamiatky!