ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Surovčík, Surovčík, kde sú tie smrčiny,
ktorés' preskakoval na svete jediný?
Surovčík, Surovčík, nad jedľu s' vyskočil,
nakríž nohy v letku k nebu sa zvysočil.
Pravicou do neba z pištole strieľajúc,
v ľavej medzi prsty valaškou ihrajúc.
Divnou samopašou pod nebom si smelil,
žeby si Praboha ešte podveselil.
Že mu i na Tatrách chlapci dorastajú,
čo do neba zbojom vtrhnúť sa chystajú.
Surovčík, Surovčík, Ľubtov ťa mal syna,
všetka ťa spomína slovenská rodina.
Keď si ty vojtuval miesto Jánošíka,
nebolo na zemi takého zbojníka.
Vlámal si sa s čatou v noci do svätyne,
vzal si telo božie z oltárovej skrine.
Na Tatru s' ho pribil, na jelu zelenú,
strieľals' doň so zbojci, či dá krv červenú
A keď ako zorou sa rozčervenalo,
i tri razy blyslo a grúne striasalo.
Kľakli ste pred Bohom pod jelu na bralo,
kájnym plačom vaším nebo sa ozvalo.
Krvavé vám slzy do očú vstúpili
a božej sa krvi srdcia vám napili.
S úctou ste a bázňou niesli do svätyne,
skryli najsvätejšie do oltárnej skrine.
Vďačne ste vydali telá na kolesá,
žeby duše vaše prenikli nebesá.