Surovčík, Surovčík, kde sú tie smrčiny,
ktorés' preskakoval na svete jediný?
Surovčík, Surovčík, nad jedľu s' vyskočil,
nakríž nohy v letku k nebu sa zvysočil.
Pravicou do neba z pištole strieľajúc,
v ľavej medzi prsty valaškou ihrajúc.
Divnou samopašou pod nebom si smelil,
žeby si Praboha ešte podveselil.
Že mu i na Tatrách chlapci dorastajú,
čo do neba zbojom vtrhnúť sa chystajú.
Surovčík, Surovčík, Ľubtov ťa mal syna,
všetka ťa spomína slovenská rodina.
Keď si ty vojtuval miesto Jánošíka,
Vlámal si sa s čatou v noci do svätyne,
vzal si telo božie z oltárovej skrine.
Na Tatru s' ho pribil, na jelu zelenú,
strieľals' doň so zbojci, či dá krv červenú
A keď ako zorou sa rozčervenalo,
i tri razy blyslo a grúne striasalo.
Kľakli ste pred Bohom pod jelu na bralo,
kájnym plačom vaším nebo sa ozvalo.
Krvavé vám slzy do očú vstúpili
a božej sa krvi srdcia vám napili.
S úctou ste a bázňou niesli do svätyne,
skryli najsvätejšie do oltárnej skrine.
Vďačne ste vydali telá na kolesá,
žeby duše vaše prenikli nebesá.
O autorovi
Samo Bohdan Hroboň
básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu
reklama
