ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spievajže, Otec, svojmu Synovi,
v okno temnice, hriechu väzňovi.
Ani tým oknom svetla nevidím,
skutkov sa svojich desím a stydím.
Dňom-nocou volám a vždy mi je noc,
nečujem tvojho hlasu, tvojho svetla moc.
Hriech môj a satan ma okovali,
v bezdnú tmy večnej ti ma schovali:
hviezd a čias nesmier teba mi diali.
Husté mi mreže okienko kryjú,
vlci, šakali smrť mi doň vyjú.
Všetky mi žily bolesťou treštia,
kamdiaľ krutejšie bôle mi veštia.
Na večnosť vekov v žalár nárekov,
som ti zajatý, navždy prekliaty.
Sťa morská búra všepekiel zúra,
vždy mi v srdci vrie, hrôzou v uši znie:
že viac nespomenie Boh žiale moje.
Ach! spomni precaj. Otec milosti,
ktorý zažívaš vo preblahosti
nesmiernu večnosť v každom dýchnutí,
bilión zdieš svetov šťastných v mihnutí
Nado slncami večne cárstvuješ,
vo neprístupnom svetle božstvuješ:
bilióny duchov vždy oblažuješ,
prekrásou tváre ich oslňuješ.
Spusť na chvílinku, by pavučinku
svetla nitôčku k môjmu oblôčku.
Temným okienkom vblesni slnienkom
do srdca môjho zo srdca tvojho.
Otec nezmenný vo pramilosti,
nezmeniteľný v srdca vernosti.
Hláskom mušočky prejdi cez mrežu,
teba strážnici, viem, nedostrežú.
Slávička večna, pošli mi sem hlas,
nech ti ma zvábi, Otče, už je čas.
Zmeň ma na svetlo, na hudby znenia,
vyveď ma mrežou z temna väzenia.
Jedným zaznením lásky slávením,
vznes ma z priepasti do božskej vlasti.
A pošli zase v milosti čase
s tvojimi duchami, svetla vojskami
biť lásky boje, niesť dušiam zhoje
z odvečnej vlasti, v bezdnu priepasti.
Kým si tu prepasť večnej temnosti
nezmeníš na vlasť božskej svetlosti
jedným zájasom lásky zátrasom
očiu otcovských.

Ach, darmo, Otec, na teba volám,
pred tebou žiadnej platnosti nemám.
Darmo na bôle pekla žalujem,
čoraz do ťažších vín upadujem.
Kam diaľs' mi tvrdší a vzdialenejší,
kam diaľ je satan na mňa krutejší.
Hriech, zákon smrti hrôzou mi znejú,
stony zloduchov vo mne besnejú.
Ach, veď ma, Otče, k Synu večnému,
v žalár satanov za mňa danému.
On vo väzení voľný by v nebe,
vo smrti živý vedie ma k tebe.
On visiac kryl sa dušou v noc večnú,
i v bezdnu pekiel tú bezkonečnú
a odtiaľ volal teba i seba,
žes' ho opustil, kričal do neba:
kričal Praduchom svojho žertvenia,
nesmiernym žiaľom všezatracenia.
Len v ňom si prijal všetky stvorenia.
V ňom si utvrdil verných ti duchov,
v ňom poprestvoruj všetkých zloruchov:
v ňom povykupuj ľudí i tvory,
s ním vozkreseným veď v neba zbory.
Kde si, Jezu môj, i mne si sa skryl,
v temnosti hriechov si ma opustil.
Kde si, Jezu môj, prečo neslyšíš,
prečo ma z väzby nevyslobodíš?
Prečo si rod môj za svoj nezvolil,
prečo si sa nám v Tatrách nezrodil?
Žertvy si krotkých predkov neprijal,
nám si za tisíc liet sa neozval:
rod mena svojho v porobu s' vydal.
V ľud tvrdej šije, ducha spurného,
nad všetky duchy v pýche krutšieho:
v ľud tebe tvojím vždy vražedlný,
vo lži hrdobnej nesmrtedlný.
Predposlals' dievku svojho vtelenia,
praponíženú mater verenia.
V Máriu a zmar smrti si sa skryl,
bys' pýchu rodov všetkých usmrtil.
Ach, usmrť, Pane, pýchu, smrť moju,
daj mne i rodu môjmu všezhoju.
Nedbám čo akých bôľov trápením,
len si nás učiň novým stvorením,
rozhreš a priviň ku svojmu srdcu
a zlož na srdce večnému Otcu.
Otec Hospodin, pre Hospodina
príjm ma za sluhu, sluhu za syna
a stvor si rod môj Duchom svätenia,
vo chrám vernosti a všeslavnenia.
Pomiluj, Otče, všetky stvorenia.

Ó, najsvätejší Duch Otca môjho,
Duch Syna jeho, Duch dychu svojho.
Zavzdychaj vo mne nad rodom mojím,
učiň si i mňa i rod môj svojím.
Zalkaj nad rodom tebou krsteným,
rodmi nevery vždy otročeným.
Až dokiaľ, Pane, nečesť poroby
mrzkej pred tebou niesť budú rody,
ktoré dňom-nocou k tebe volajú,
trisvätým menom ťa vzývajú.
Zaplač, Duch-Holub lásky, stenaním,
vyveď národy viery kajaním.
Bez vierokaju tvojho vzdychania
tmavé sú všetkých vied osviecania,
márne sú cnosti, vojsk bojuvania,
márne víťazstvá i mučeníctva,
slzy miliónov všetrpelníctva.
Ty jedným dychom božskej milosti
zvíťazoslav nás na vše večnosti.
Slobôd národy osvetou svojou,
víťaz nebeskou i zemskou zbrojou,
víťaz vojnami i vzdychaniami,
víťaz víťazmi i mučencami.
A tých, ktorí ti trápia národy,
trestom a kajom uveď do zhody,
vylieč pradychom svätej slobody.
Dospievaj Otcu pieseň kajania,
svätým zúfaním Christa zvolania.
V ňom poprestvoruj pekiel prepasti,
všetky stvorenia zveď do vševlasti.
On to, cár neba prenajvyššieho,
trpel na zemi za mňa hriešneho,
stúpil do pekla prenajhlbšieho.
V ňom pekla, zeme ni neba už niet –
zviazal to v sebe krížom v jeden svet
Trisvetom svieti Otcovi Syn-kvet.
Dajže, Duch viery, v duchov nesmierný,
vôňou Syn-kveta vše zlu smrteľnou,
vej ako vesťou všezbaviteľnou,
piej ako piesňou všeslaviteľnou:
sláva buď Bohu Otcu večnému,
sláva Synovi všezbavivšiemu,
sláva Duchovi svätosvätému,
božstvu vo Trojici prajedinému.