Sokole, biely vták, vysoko ty lietaš,
milý mocný Bože, čože ty znamenáš?
Z vysoka ja hrada, od zlata prestola,
znamenám slobodu božieho národa.
Letím čiernou nocou, svety zakliatymi,
tratiac pierka zlaté krielmi trepúcimi.
Kde to pierce padne, zem sa zatrasoce,
krížom-krážom nocou zora sa zligoce.
Kto to pierce zdvihne, bude mi brat rodný,
bude on jediný v kliatbe syn slobodný.
Budú teba, sokol, krkavce naháňať,
budú tvoje zory mrákavy zacláňať.
Mám ja pozor bystrý na krkavcov katov,
mám ja na mrákavy tisíc vetrov bratov.
nenájdeš, sokole, rodného si brata.
Bude pierca moje zakliata zem skrývať,
bude oheň živý zem krutú rozrývať.
Zablysne sa strela od prestola zlata,
zjasá sa svet slávou rodného mi brata.
Leťže, sokol, nocou svety zakliatymi,
tratiac pierka zlaté krielmi trepúcimi.
O autorovi
Samo Bohdan Hroboň
básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu
