Len odpory priodetá
ide púšťou Damajanti.
Nohy, ňadrá v plnokvete
zoria v mladosti krásote.
Tvár jej luna plnoskvúca,
jej víčka studosklopené
a reči milozvonené.
I videl ju strelec divý
a v moc žiadosti upadnul.
Zihom túžby popálený,
začal rečmi líškavými
dávať jej slovo útechy.
Zrozumela Damajanti.
Zrozumevši hriešnu túžbu
hnevom hrúzy sa zatriasla,
splamenela blesku prúdom.
A tak stála v divnej kráse,
žasnúcemu neprístupná
ako vatra plápolajúca.
I zakliala nešťastníka
slovom pomsty strašnosvätej:
nepomyslím krem Nálusa,
tak nech padne ten bezbožník
bez oddychu v mihnutí.“
Dokončila. A poľovník
bezdušne sa k zemi skotil,
ako strom bleskom zoťatý.
O autorovi
Samo Bohdan Hroboň
básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu
