Nesmier nesmierov božeství, Prabože,
ty otče, slove, duše! – Sasvarože!
Ty trojosobný, Prabytný, Všeslože!
Tu, kde ma hora zdvihla nado seba,
na zrunty vekov kľakám si pred teba.
Tu v prapokore syna čelom padám,
azda ťa umom očujem, srdcom zbadám.
Hraj sám nado mnou pieseň všemilosti,
hraj súzoniju všedokonalosti,
hraj búrohramu prabožských verností,
hraj zúrodrámu prabožských silností,
hraj prenesmierom krásopreblahostí,
hraj prabožeskej vševlády súsladu,
hraj všetrojvečnú Sabožstva omladu
a všetrojsmrtná míra soskresiadu.
a všetkých bohobožství súslavniju.
Tak jedným hudbovíchrom pravšeneba
žeby mi dobre bolo, schváť ma v seba!
O autorovi
Samo Bohdan Hroboň
básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu
