ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Luna sa mi na obrázok
v biely oblak vovesila –
a i dúhou sa barvistou
do kolieska ohradila.
Z prosriedku by oko svieti,
sama dúhu svoju nieti
a dúhou sa obočuje,
men-menisto ozoruje.
Tak obočia omaľúva,
hviezdy i mňa očarúva.
Čaruj, maruj dúha božia,
bájosvetlom srdce moje;
prečaruj ma, tvorca luny,
zo zlosyna v dieťa svoje.
Čaruj, varuj Pramaruša,
ducha môjho varovkyňa,
čary spievaj, moja duša,
srdca môjho prabohyňa.
Čary tvoje mi zosožia,
spevy tvoje ma uložia
na srdce Boha.
Spievajže mi, Maruš moja,
pieseň lásky a pokoja,
hoja, hoja, hoja, hoja.

Zaspievajže, Bože, pieseň mi novú,
nech sa grúne moje tvojspevom ozvú.
Hor sa, grúne moje, nocou v deň večný,
vo zbor svietosvetov, zbor bezkonečný.
Pusťte, grúne moje, svetlo zo seba,
vzneste mysli svoje hore do neba.
I hor nad nebesá,
nad všetky svetlesá,
v prasvetlo Boha.
Tam, kde Boh sám v sebe
vo pravelebe
sám seba nieti,
sám sebou svieti
nesmieru duchov.
Len tam sa uzriete,
by v zrkalnom sviete,
vo tvári Boha.
Len tam spočiniete,
preslasťou zasnete
na srdci jeho.
Otca večného
v mír vekov.

Zaspievajže, Bože, pieseň mi novú,
nach ťa grúne moje Prabohom zovú.
Hor sa, grúne moje, hor sa do hory,
z tajny srdiec svojich vypusťte zory.
V tajne srdiec vašich Praboh cárstvuje,
tam preblaho vekov svetôm hotuje.
Cárstvujže, Prabože, svetov Svarože,
v dobrých vozhoruj,
zlých poprestvoruj,
pre blaho vekov
všetkým podaruj.
Nach v srdci Praboha, vekov Svaroha,
súd zatratenia
priam sa premenia,
v moc prestvorenia,
blahodarenia,
pre vesmír,
hor sa, grúne moje, hlavy do hory,
z tajny srdiec svojich púšťajme zory.
Novnovoslnciami, Ducha kveteniami,
skrásme sa sami,
bo Praboh s nami.
Vo slávu Praboha, duchov Svaroha,
pieseň pranovú,
vznejme svetovú,
nach Ho svety zvú
Prabohom svojím.
I bohov vodcovia a vekov bohovia
nach mu božstvá, veky,
nach mu vekosvety
steľú ako kvety
na naše hory,
v tôň našej zory,
v tôň slniec našich.
V tôni nôh Praboha, bohov Svaroha
nach sa skláňajú,
s nami slaviajú
nov-vek prabožský.