ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tatry naše. Tatry, čože sa beliete,
či od večných žiaľov už sa šediviete?
„Veď sa my belieme, ale nestarneme,
veď my od tých žiaľov zase okrejeme.“
Prečo hlavy biele vám nezostarejú,
prečo drieky strmé nikdy neomdlejú?
„Preto my strmíme, nikdy nestarneme,
že tých našich vrahov sami nekľajeme.
Zakľaje ich Pán Boh z vysokého neba,
pobije ich strela, keď hej bude treba.
A jar naša príde, my zas omladneme,
tým jarabým kvetom všade zakvitneme.“
Či sa nestrašíte hromov, búrne letá?
„Známe my tých bratov od počiatku sveta“
Prečo prsia vaše hromy nerozbijú,
prečo v srdciach vašich pramene vôd žijú?
„Lebo rany bleskov rady prijímame,
a tým slzám božím srdcia otvárame.“
Ale vaše vody prívaly skormútia,
„to nad vinou detí duchy nám zasmútia“.
Aj tie vaše hlavy zas snehy ovejú
a tie snehy naše slnkom sa usmejú.
A to slnko svieti zo zimy do leta,
dajže. Bože, slnka, od sveta do sveta.