Nedatované básne

Rastie buk na grúni tvrdší od ocele,
tisíc liet sa v búrach hartuje veselé.
Čo raz sa ochladí, bleskom sa zažiari
a vietor ho pľušťou mrazivou zabarí.
Pieskom a kremeňom nakŕmi ho krutým
a koreň mu zmyje jarkom divozdutým.
Kôl neho jar, jeseň, leto, zima hrajú,
deň jasný, noc temná divne sa miešajú.
To v zime treskúcej slnce ho rozparí,
to vo spure letnej sneh a mráz zamarí.
Vlčica mu mater vije povíjania,
medveď nasrdený zaručí na spania.
Sova mu prihúka slotu na svitaní,
slnce do kvet-oka z mraku ostroslaní.

A zbojník v poludnia zatne mu do drieku,
ale mu valaška zastane v obleku.
Pod oblekom pancier tvrdší od ocele,
tam mu srdce rastie a duch-sila smele.
Rastie tisíc rokov, svojsrdom sa tvrdí
a prarevom tura božieho sa srdí.
Prijde čas, že búra od Boha poslatá,
dorastí prabuka vo víťaza svatá.
A keď zbojnič divá zatne mu do drieku,
odskočí jej oceľ už aj od obleku.
A z buka Valibuk svätohrozný vstane,
nie na pomstu divú, v službu tvoju. Pane.
Turorevom zručí na bukov, na bratov,
víchrobúrou s nimi v dol zletí na katov.
A katovia diví skrotnú pod oceľou,
na bratov sa zmenia vieroverou celou.
Nie zbojom Valibuk, ale svätou vojnou,
zvíťazí nad vrahy a čatou ich zbrojnou.
A sťa víťaz svätý trestať bude zradcov,
pravdy mečom jasným predolie zlovládcov.
A srdcom praducha predolie sám seba,
duchov, ľudí, tvory, povedie do neba.
Každý Slovák bude bukom i javorom
a všetcia vospolok božím svatoborom.
Buk javor sa v Tatrách široko roztele,
i vtač slávu božiu zavzneje vesele.
Pod šuchotom orlov v tôni čiernych mrakov,
pod slncom a dúhou vo kraji zázrakov
rásť si bude Slovák od zeme do neba,
sláva, česť buď Bohu, sláva a veleba.