Hor sa, Slovák, na hôrhoru
šírych nebies do priestoru,
hviezdlastnú spevozboru
všetky nebu svorne zvučia,
moria i tie pekla hučia,
že tu vládne všemohúci,
Otec, Syn, Duch láskovrúci,
hore srdcia, národ mrúci.
Hor sa k Pánu vzkriešenému,
na horách sa zjavivšiemu,
horách rodných bratom rodným,
vierovrúcim ľúbazhodným,
i ty s' vierou jeho rodom,
buď i lásky uzlozhodom.
Keď biele hôr kozory
kriesokrásou sa maľujú,
východ slnka ti zvestujú.
Nado slncia jasnejšieho,
nado krásu krásnejšieho,
nado svätosť svätejšieho,
smrťou, peklom vládnúceho.
Sťa duch-obor beloskvúci,
hromohudbu hlásajúci,
vstaň. Pán slávy – a zmŕtvejú vrazí, čo teba mŕtvili,
nach mŕtvejú, kamenejú, ako oni kamenili.
O autorovi
Samo Bohdan Hroboň
básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu
reklama
