ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani senátorka Júlia Korčeková pochádzala z veľmi nábožnej rodiny a chodila i teraz pilne do kostola, na spoveď, hoci z vieronáuky veľmi málo vedela. Následkom takéhoto nastrojenia ducha si pomyslela, že by to bolo veľmi zle, keby jej drahé deti o všetkom vedeli, keď si vše spomenula na všetky spôsoby a druhy svojho ľúbostného nažívania so svojimi drahými Pipulíkmi, ako v chvíľach ľúbostného roztúženia menovala svojho muža Pištu a jeho asistenta v manželstve Ferka Felinského. Ohľadom milkovania jej iste ani Vandervelde, ani Magnus Hirschfeld nemohli mnoho nového rozprávať, a tak pokladala za veľmi rozumné, keď deti o takýchto veciach nevedeli nič. Myslela si, keď sa mnohým moderným matkám a otcom tak páči, nech si vyučujú svoje deti o všetkom hoc aj názorne, ona v tomto ohľade zostane pri starom zvyku a nepokladá za vhodné, slušné a mravné zhovárať sa s deťmi — a najmä už dorastenejšími — o pohlavných veciach.

Pani senátorka Korčeková bola však i dámou, ktorá jednako nemohla zaostať za módou, a tak, hoci zo začiatku s kyslou tvárou, musela trpieť, že jej milé dcérušky — šestnásťročná Gizka a osemnásťročná Mona — čítali Maupassantove a Zolove romány. Pravda, nie obsahu — kdeže by! — ale francúzštine kvôli hltala Giza Nanu a Mona Belamiho. Pani senátorka to nerozumela, keďže v časoch jej mladosti ešte jej rodičia, hoci boli i zámožní, nepokladali za neodkladnú požiadavku duševného vycibrenia dievčaťa, aby sa naučilo, čo i zle, ale po francúzsky. Vtedy stačilo vedieť po maďarsky a ako-tak po nemecky.

Pani senátorka bola a je i dnes mocná, tučná dáma. Však čože mala aj robiť v nedostatku každej inej duševnej i telesnej práce, ako tučnieť a chodiť po kúpeľoch.

Jej dávny domáci priateľ, bankový prokurista pán Ferko Felinský, ktorého kedysi veľmi živé a osožné priateľstvo sa od dvoch rokov, z kadejakých diskrétnych príčin, obrátilo na číry platonizmus, bol jej kadečo nahovoril. Medzi iným i to, že jej nos, ktorý sa stal posledné roky nápadne orličím, je vraj bourbonský, na čo bola veľmi hrdá. Nahovoril jej i to, aby prečítala v prekladoch aspoň zaujímavejšie čiastky z románov, ktoré čítali jej dcéry. Keďže sa pani senátorka nevedela k tomu odhodlať sama, čítali šteklivejšie miesta spolu, čo nemalo na výchovu dcér pani senátorky nijaký vplyv. Jediný výsledok ich námah bolo krátke oživenie ich dávnej lásky.

Rodina si po odpoludňajšom spánku oddychovala na záhradnej verande. Giza sedela v pohodlnom záhradnom foteli učupená i s foremnými nôžkami na sedisku, pričom ju naskrze neženírovalo, že jej krátka suknička, zhrnúc sa, prezradzovala široký pruh silných stehien; v jednej ruke držala knihu s ilustráciami pikantných výjavov, v druhej hodný kus chleba s maslom a medom. Mona sedela opretá lakťami o stôl oproti matke, ktorá robila kávu a zhovárala sa s ňou o naničhodnosti domácich pomocníc. Videla, ako sa od Betky ráno okolo pol piatej vykrádal mužský, pričom ho to nehanblivé dievčatisko vyprevádzalo v kratučkej košieľke.

Matka by bola rada zalomila rukami, ale keďže držala v jednej kanvicu a v druhej šálku, mohla na znak svojho rozhorčenia len oči obrátiť dohora a zvolať:

— Hanba, škandál, a to človek musí dnes trpieť pod svojou strechou!

Nápadne pekný, triadvadsaťročný syn Artur hľadel na mať a sestru a smial sa opovržlivo. Sotva by sa bol odvážil povedať, čo si o celom náreku myslel. Rozkolísal sa na hojdacej stolici, vytŕčajúc nohy k povale.

Giza hľadela do novozaloženej záhrady, ktorej pôda bola ešte hlinasto-žltkastá, brnejúca len miestami tenkými bylinami trávnika s riedko rozsadenými mladými stromkami, ktoré v dvoch pásoch pretínali kríčia viničiek a pôlok.

— Pozrite, najkrajšia jablonka je zlomená! — skríkla a cez oblok ukazovala na zlomený stromček.

Matka odložila šálku a vybehla s Gizou von.

Artur priskočil k Mone a chytiac ju za hlavu, bozkával ju na ústa. Mona mu hodila ramená okolo krku a tisla ho k sebe. Ich oblápanie sa prestalo, len keď pobadali, že matka s Gizou sa vracajú. Artur cítil, že je nápadne rozčúlený a ušiel. Mona si upravila účes a čítala s najchladnejšou tvárou ďalej, zapíjajúc si k tomu svoju kávu. Na nej by i veľmi ostré oko sotva bolo pobadalo nejaké rozrušenie, hoci erotické čítanie i bozkávanie silne rozbúrilo jej krv. Len vzdych potlačila a vystrela ramená a skľúčila ich na chvíľu na vábne pevných prsiach.

I počias milkovania počula jedným uchom, aký krik robila pani senátorka pre polámanie jabloní, a ani nie jednej, ale až troch.

Korčekovci sa následkom senátorskej hodnosti hlavy rodiny cítili privilegovanými občanmi republiky, ktorí si mohli oveľa viacej dovoliť ako priemerní mešťania, alebo aj páni, hoc aj bohatí alebo vysokopostavení. Čože, taký senátor je známy so všetkými ministrami, ktorí závisia od jeho dobrej vôle a nie on od nich. Poslanci a senátori rozkazujú v štáte a vláda robí len to, čo oni rozkážu.

Pani senátorku toto povedomie ovládalo vo veľkej miere, a preto v záhrade nadávala na naničhodnosť a zlobu susedov, ktorí iste zo zlomyseľnosti a závisti robili také škody.

Všetka jej, ináč afektovaná jemnosť sa stratila v reči dámy, ktorá popustila svoj, prirodzene nie veľmi jemný hlas a nadávala ako hocijaká prostá osoba z ľudu, s krikom, ktorý bolo počuť i do ďalších susedov.

Hoc sa pani senátorka i cítila, bola jednako veľmi nepríjemne prekvapená, keď sa zo susednej záhrady pán hlavný súdny radca Tomášek ozval veľmi zdvorilo.

— Ruky bozkávam, milostivá pani.

Stromky sme nepolámali my susedia, ale pán senátor, keď niesol cez záhradu rebrík, aby sa mohol bližšie zaujímať o naše broskyne. Ako ráčite vidieť, rebrík je ešte i teraz opretý na tom mieste o plot. Iste je pán senátor krátkozraký a chcel vidieť, čo je to za ovocie na tom strome, tak musel vziať rebrík.

Keby pani senátorka bola bývala ešte vždy len obchodníčkou, pre niekoľko odlomených konárikov nebola by vykrikovala na susedov. Keďže však bola manželkou senátora, mohla si to dovoliť, a chcela si dovoliť ešte i tú väčšiu hlúposť, že mienila nadať i hlavnému radcovi, lebo upodozrieval jej manžela z krádeže, keďže ona — správne — tušila, že pod tou krátkozrakosťou rozumel niečo také. Na jej šťastie bola pri nej jej podarená dcéra Gizka, ktorá následkom znamenitej, modernej výchovy vôbec nemala ten otrocký rešpekt pred matkou, aký bola mala táto pred svojou.

Gizka na blesku matkiných očí a hnevnom trhnutí jej úst videla, že chce susedovi rázne odpovedať, i zašepkala jej ostro:

— Čuš, netáraj hlúposti, navaríš si horšej kaše, ako si už dosiaľ urobila.

Pani senátorka sa chcela najprv na Gizu osopiť, čo keď táto pobadala, odsekla jej:

— Uvidíš, že budeš mať zasa s otcom vytriasačky, keď mu narobíš nepríjemnosti. Choď radšej dnu.

Ostatný dôvod sa zdal pani senátorke závažný, keďže jej napochytro prebehli dušou ešte nemilé rozpomienky, i odišla bez slova.

Gizka bola veľmi krásne dievča, nápadne jemných ťahov a elegantnej postavy. Ponášala sa veľmi na pána Felinského. Predbežne môžeme hovoriť o jej správaní s akýmsi, hoc i miešaným uznaním. Neskoršie, keď ju šestnásťročnú vidíme v noci vyskakovať oblokom, aby šla na schôdzku s milým, možno si tú vec trochu rozmyslíme. Možno i nie. Závisí to od toho, z akej doby čerpáme svoje mravné zásady. Hoc bola Gizka dosť rozumné dievča, jednako nemala ešte tú istotu vystúpenia, že by bola vedela doniesť nepríjemnú príhodu s pánom hlavným sudcom hladko do čista, a preto po odchode matky, postojac niekoľko sekúnd nerozhodne, odišla najprv pomaly a zatým behom.

Pán hlavný sudca si o celej udalosti myslel svoje a usmial sa. Tentoraz sa on mohol smiať. Iste sa mu pridalo, hoci bol múdrym človekom, že sa i na ňom smiali.

Giza vošla na verandu a chcela sa bláznivo smiať, keď zazrela matku sedieť za stolom s ovisnutým bourbonským nosom.

Ale hľadajúc súhlas Monin, hodila na ňu pohľad a prestala sa smiať; spýtala sa jej:

— A kde je Artur?

Mona jej chcela dokázať, že nemá o to nijaký záujem, i odvetila jej nápadne ledabolo:

— Myslím, že odišiel naraz s vami. Neviem iste.

Giza pozrela na Monu ostro a povedala len jedno slovo:

— Táák?

Mona zašepkala:

— Škorpión.

Čo by nikto nebol spozoroval na Mone, to videla Giza, že má horné viečka trochu začervenané. Pomyslela si: Zase sa bozkávali.

Ju to bolelo z dvoch príčin; akosi inštinktívne — nie mravne — ju hnietlo, že sa brat so sestrou majú radšej, ako by sa patrilo, a po druhé cítila vyslovenú žiarlivosť oproti sestre. Následkom takéhoto naladenia duše ukazovala proti Arturovi nevraživosť a hnevnú uštipačnosť, prečo sa jej on stránil. Ináče i ona, i Mona, i Artur hľadeli na milkovanie ako na ten najobyčajnejší matter of fact bez každého nápadnejšieho ostychu, nepripisujúc mu nijaké mystické tabu. Boli presvedčení, že sú to veci naskrze nezávadné, a že je pri nich potrebná len istá opatrnosť, lebo ostatní — najmä starší — ľudia sú ešte takí hlúpi.

Keď sa nám nechce do nejakej práce, nájdeme vždy hodne dôvodov na dokázanie jej zbytočnosti.

Alina sa usmievala, keď prezerala svoju, práčkou práve prinesenú bielizeň, chcejúc si ju pred uložením do skrine prípadne poopraviť, ak niekde treba. Pomyslela si, čo by povedala jej zlatá mamička, keby to neurobila; tá mamička, ktorá ju má tak veľmi-veľmi rada, hoci jej to nepreukazuje nijakým maznaním. Ešte čo, bude sa maznať s takým dievčatiskom! Ale ako ju dojímala mamičkina starostlivosť i o jej najmalichernejšie potreby a mimovoľne preukázanú utrápenosť nad jej smutnejšou alebo zakabonenejšou tvárou.

— Čože ti je zas, čože sa mračíš? — zvolá na ňu, keď sa pred ňou nešalie alebo nerobí aspoň veselú tvár.

Koľko ráz už chytila tú jej krásnu, drahú hlavu do svojich rúk a koľko ráz vybozkávala tie jej dobré oči, šepkajúc jej so zaťatými zubami:

— Ty hlúpa mamica, veď si ty najväčší tyran na svete, pre teba sa musím vždy pretvarovať a robiť blázna zo seba, lebo si hneď myslíš, že umriem, keď chcem byť trochu vážnejšia. Veď je to nie na vydržanie s tebou. Teraz napríklad by som tak rada čítala tento skvele napísaný juhoamerický cestopis, a pre teba musím prezerať tieto fádne košele a plachty, keďže si mi tak prísne do duše vštepila tvoj strašný poriadok. Keby som teraz čítala tú knihu, nemala by som z nej nijakú potechu, lebo by mi svedomie nedalo pokoja, že sa preto na mňa hneváš.

Alina, zamávajúc uterákom v rukách, hľadela túžobne na knihu.

Artur Korček — takto Alinin kolega, keďže i on, i ona sú práve akademickými občanmi v Bratislave — bol sa vkradol odchýlenými dverami do jej izby a pozoroval v zrkadle šatnice sa obraziacu tvár dievčaťa. Alina zdala sa mu taká milá, žiadúca, bola v ľahkých, letných hábkach taká mäkká, hladušká. Akou rozkošou by bolo privinúť ju k sebe a vybozkávať tie chutné, trochu posmešné ústa! Ale keď je taká chladná, odmietavá, namyslená, každý sa bojí priblížiť k nej.

Stála blízko obloka a z domu oproti bolo vidno na ňu. Bola k nemu obrátená chrbtom, zrakom hltal jej vykrojený, bledobelasými šatami obrúbený krk. Jej rovný chrbát a krásne boky ho upomínali na akt syrakúzskej Venuše, ktorej fotografiu bol videl vo výklade Ottovho kníhkupectva na obale lekárskeho almanachu.

Pokročil k nej o krok. Aby ju nepoplašil, zašepkal:

— Alina!

Dievča sa jednako strhlo a obzrelo, vytreštiac naň oči. Zazrela krásneho mládenca s čiernými drobnými fúzikmi, z ktorého sršala túžba za ňou.

Alina mala jedenadvadsať rokov a dosiaľ ju nebola nadišla žiadosť za objatím mužským. Od svojich kolegýň počula toľko rozprávať o pôžitkoch lásky, že tie rozhovory zotreli z nej mnoho zo strachu z domu prineseného, ako aj z odporu proti týmto zakázaným radostiam života. Keďže ju však dosiaľ nič nevábilo za láskou, hľadela na ňu celkom ľahostajne a nevenovala jej zvláštnejšej pozornosti. Často jej jeden—druhý kolega i nesmelo začal dvoriť, ale jej opovržlivý úsmev, jej odmietavé alebo posmešné poznámky zakaždým potlačili v ňom ďalšie pokusy o získanie jej príchylnosti.

Teraz možno prvý raz v živote prišla na ňu, pri pohľade na zdravého a krásneho chlapca, poháňaného neskrotnou žiadosťou za ňou, túžba hodiť sa mu do náručia. Bleslo jej hlavou, že všetko to urobili už možno všetky jej družky a len ona robí nemúdru výnimku.

— Alina, poďte ku mne od toho obloka! — šepkal náruživo Artur, vystierajúc za ňou ramená, pričom mu cez plecia prehodený zvrchník spadol na podlahu.

— Čo tu vlastne chcete a ako ste sa sem dostali? — spýtala sa ho, tisnúc si ruky na rozbúrené srdce.

— Videl som vás cez otvorené dvere. Taká ste skvostná, že som sa všuchol za vami ako kúsok železa za magnetom. Alina, preboha, poďte od toho obloka.

Dievča urobilo dva-tri kroky do izby. Mladý človek ju objal okolo hladkého drieku, privinul k sebe a bozkával po tvári, krku, pleciach, kde ju stihol. Alina, úplne pomätená, sprvu sa chabo bránila, nevediac ani, čo s ňou robí. Razom precitla a začala mu bozky náruživo opätovať. Artur sa zamotal nohami do svojho zvrchníka, zohol sa a dvíhajúc ho, pozrel na ňu. Zdalo sa mu, že robí hnevnú tvár, iste vyzerala veľmi rozčúlene, i zvolal:

— Nehnevajte sa na mňa, Alina, odpusťte mi, — a ako šialene bol k nej vošiel, tak aj ušiel, ani nezavrúc dvere za sebou.

Alina sa obzrela, trasúc sa na celom tele.

— Čože, ušiel? — Hodila ruky na tvár a ako keby hľadala nejaké stopy na nej, hladila si ju.

— Aké šťastie, že ušiel! Mohol robiť so mnou, čo chcel! Čo sa to len stalo so mnou, veď som bola ani hypnotizovaná. Bože môj, aké sme my ženy, ani nevieme, čo sa s nami deje, keď nás mužský oblapí.

Trochu neistým krokom zašla k stolku s bielizňou a keďže sa nohy triasli pod ňou, hodila sa na stolicu a oprela si hlavu o dlaň.

— Čo sa to len stalo so mnou! Čo ma hnalo tomu človekovi do náručia? Dva, či tri razy som sa s ním zhovárala a nič ma je po ňom. Mohol robiť so mnou, čo chcel! Prečo, preboha!

Celá nešťastná hľadela pred seba.

— Prečo? Lebo je pekný, s červenými perami a s čiernymi očami a lebo sa mnohé moje priateľky bozkávajú, milujú s mladými chlapmi, len ja nie. Veď sa hanbím pred svojimi priateľkami priznať, že som ešte nemala nijaký pomer a že ma ešte nikto nebozkal!

Pomyslela si na celú scénu a stenala:

— Áno, hanbím sa, hanbím sa, že som sa dala tomu človeku bozkať a oblápať. Keby som ho aspoň milovala, ale bez lásky, len z akejsi samopaše tak upadnúť! A aké šťastie, že sme stáli, že sa mu zaplietli nohy a že ušiel! Nech sedíme na pohovke… Vlasy by som si trhala! Mamča drahá, čo by si ty na mňa povedala! Ty dobrá, drahá, akú potechu by si mala zo svojej dcéry, na ktorú si taká hrdá!

Pomaly sa utišovala.

— No, však, chvalabohu, že som tak obišla. Viac ráz sa mi to nestane. Čože sa ja mám oddať celá, všetka človekovi, aby si robil zo mňa kratochvíľu na moju hanbu a večitú škodu preto, lebo stratím na chvíľu rozum!

Ešte jej prišla na um matka. Ako by ju taký poklesok dojal!

— Ty zlatá mamica, aký blázon je tvoja dcéra!

Pozrela sa náhodou do zrkadla, i usmiala sa sama sebe. Vystrela oproti svojmu obrazu pekné ramená.

— Škoda by vás bolo len na pošívanie bielizne. Však aj váš čas príde. Len počkajte.

Zvrtla sa a obzrela sa zo všetkých strán.

— Len počkajte! Ale musí prísť ten, ktorý vás je hoden. Taký pobehaj ma viac neprekvapí!

Artur utekal z domu, skáčuc po dvoch-troch schodoch nadol. Bol veľmi spokojný so sebou. Alina, svätá, prísna Alina sa mu hodila do náručia! Na jeho prsiach spočívala tá krásna dievka, ktorej sa ešte nikto nedotkol. Aká to bola rozkoš cítiť jej pružné prsia na svojich, aké hladké, sťa mramor je jej telo a aká blaženosť bola ľúbať jej mäkké jemné pery. Aký blázon bol, že tak ušiel! Však by mu nebola nič urobila. Že tak stratil hlavu! Najbližšie bude mať viacej rozumu! Ale na prvý raz bol toto veľký úspech…

Utekal do kaviarne Frisco, kde sedeli teraz už niektorí jeho priatelia pri dennom ich stole pod balkónom. Laco a Števo sa hádali ako vždy a Ferko s Málou hrali šachy.

Všetkým bola nápadná Arturova žiariaca, víťazoslávna tvár.

— Čože sa tomu človeku prihodilo? Možno mu jeho bledá Lujza sľúbila randevú, — pichol doň Števo, krútiac si roztrhanú cigaretu v ústach.

— Však on to vyfrfle, len sa ho nepýtaj, — mienil opovržlivo fúzatý Laco, opretý lakťami o stôl.

Ferko a Mála hodili naň pohľad. Mála pokrútila hlavou: — Šialenec, — i obrátila sa zas ku hre.

Artur si prisadol ešte so zvrchníkom na pleciach, pohodlne si vystrel nohy a oprel sa do rohu pohovky.

— Čo porábate? Otravujete sa Leninom? Ste vy len blázni, zabíjať čas takými vecami, keď jesto mnoho príjemnejšie hračky na svete. Však, Málika?

— Bledé a červené Lujzy a Elvíry, čo? — zaparoval doň Laco.

— Isteže. A krásne Aliny. Tie, pravda, nerástli pre takú branžu ako ste vy.

— Čo chceš s Alinou? — pýtal sa ho ostro Ferko. I Mála sa odtrhla od hry.

— Nič teraz. Som spokojný s tým, čo som dostal.

— Čo si dostal, povedz, lebo je to podlosť, čo táraš, — skočil doň Fero a zazeral naň hnevne. Dosiaľ boli slová urážlivé, ale spôsob reči bol žartovný. Všetci závideli Arturovi šťastie pri dievčatách. Bol to ľahtikár, tlčhuba a mal veľké šťastie i pri ženských, i pri skúškach. Máločo sa učil, šiel s úsmevom na skúšky a vždy sa nejako prešvindľoval. Bol nápadne pekný chlapec, strednej, štíhlej postavy, mal veľmi príjemný hlas a dostával od otca dvetisíc korún mesačne. K tomu mal takú šťastlivú povahu, že ho bolo ťažko dostať z rovnováhy.

Artur hodil zvrchník a rozkázal si plzenčiny a šunky. Zapálil si ticho cigaretu.

— Čo som dostal, chcete vedieť? Niekoľko veľmi chutných pyštekov.

Laco zvolal:

— Od Aliny! To rozprávaj Móricovi v slamenom klobúku.

— Nuž, priateľko, uznáš, že je to podlosť prezrádzať svoje šťastie pri ženách a tak ich stavať na pranier, — zahundral Fero.

Mála otvorila niekoľko ráz ústa, ako keby bola chcela niečo povedať.

— Ó, vy komunistickí komedianti! Vy roztriasate o vašich frajerkách, kedy a ako ste s nimi spali a mne vyčítate, keď poviem, že ma dievča bozkalo. Čože vám je i to najintímnejšie milkovanie, len najobyčajnejšou vecou, a vy kážete naraz gavalierstvo iným. Akí ste vy potmehúdi!

Laco skočil naň, trasúc ukazovákom.

— My sme komunisti, my si to môžeme dovoliť. Ale ty si hlúpy, splesnený buržuj, teba viažu staré predsudky. Uznáš, že si ty nie konzekventný.

— Podliak, — zasipel Fero.

Kelner doniesol šunku a pivo, z ktorého si Artur potiahol chutný glg; potom pokračoval s priateľským posmechom:

— Tak, brýzgate na mňa, kamaráti, brýzgate. Poviem vám prečo. Vôbec vám poviem priateľsky, čo si o vašej múdrosti myslím. Vy nadávate teraz na všetko, lebo z vašej viny máte všade zaštipnuté palúchy. Nadávate na rodinu, lebo vaše rodiny nie sú hodné ani za psom vyhodiť; rujete sa medzi sebou ani hyeny a najradšej by ste si oči povykáľali. Manželstvo vám je nič nie hodné, lebo ste všetci, rodičia i deti, samí frajerkári. Žiadate voľnú lásku, lebo si ani jeden z vás nevie nakloniť šumné dievča, potrebujete zákon, aby vám ho vohnal do náručia. Treštíte za rovnosťou, keď cítite, že každý z vás je len podpriemerný človek a nevyšvihol by sa zo svojej sily ani na bačovstvo. Potrebujete Gepu, aby chránila vaše manželstvo. Sami osebe nestojíte za nič, a preto vás musí ratovať kolektivizmus. Zhŕkate sa do čried a múdri býci robia s vami, čo chcú. Náhle jeden z vás príde k niečomu, zavesí na klin svätého Marxa Lenina. Nuž tak, kamaráti moji!

Zotmilo sa. Pod balkónom bolo skoro celkom tma. S elektrikou bola akási porucha a trvalo skoro štvrť hodiny, kým bolo možno rozsvietiť.

Všetci traja študenti i Mála sa vrhli na Artura, ktorý sa počas ich nadávania, kriku a divého gestikulovania s chuťou kŕmil. Laco mu vykladal krásne zásady rovnosti, istoty jestvovania, ľudomilnej spolupráce, Števo veľkolepé diela, hospodárske organizovanie Ruska, budúci blahobyt a krásny život, Fero kreslil hnus dnešného, do tried rozsekaného spoločenstva a hriechy kapitalizmu. Mála vše tomu a inému prisviedčala s veľkým škrekom.

Chyba bola, že všetci naraz vrieskali, a tak nebolo nič rozumieť zo všetkých rečí. Bol to iba chaos kriku a nervózneho posunkovania.

Razom sa rozsvietilo a všetci mimovoľne zatíchli alebo hovorili riadne, bez nervóznosti. Artur jedol flegmaticky, ako keby jeho do toho celého kriku nič nebolo. Keď bol so šunkou hotový, oprel sa lakťami o stôl a zaľúbene hľadel na Málu, proti nemu sediacu. Využil okamžite ticha a riekol:

— Ty, Mála, máš zriedkavo krásny krk. Sto hromov, ty musíš mať telo na zahryznutie. Kedy pôjdeš domov? Odprevadím ťa.

Mála — celkom pekné dievča — sa zapálila.

— Čo ťa do mňa? Nepotrebujem tvoje odprevádzanie.

Pri nej bola prázdna stolica a Artur si presadol k nej. Ostatní kamaráti sa teraz začali škriepiť medzi sebou. Prešli na podrobnosti svojich zásad a tu mal každý svoju mienku. Bojovali vymyslenými citátmi alebo nezaručenými zprávami, ako sa im hodilo.

Artur sa o ich reči vôbec nestaral. Mála nebolo dievča na zahodenie; vyvaľoval na ňu zamilovené oči, špúlil svoje červené pery a šepkal jej zamilované hlúposti. Pritom sa smial tak dlho na jej urážkach, kým sa i ona nezačala smiať. I nahovoril ju, aby išla s ním.

Artur zaplatil za ňu a za seba, pomohol jej do ľahkého zvrchníka a kráčal za ňou cez kaviareň s kabátom na pleciach, pasúc oči na jej v chôdzi sa kolísajúcich okrúhlych bokoch.

Pred kníhkupectvom v Michalskej ulici zastalo veľké luxusné auto. I zámožného závistlivo pichlo, keď videl z neho vychádzajúcich: dobre živeného vysokého pána s kozou briadkou a prešedivievajúcimi fúzmi a štíhlu mladú dámu. Obidvaja boli oblečení s kričiacou eleganciou a bohatstvom. Kto sa do toho rozumel, videl, že celé šatstvo na nich bolo anglické, a to prvotriedne. Zastali pred výkladom a hľadeli na vyložené krásne albá moderných stavieb. Cítili sa na sto krokov vzdialenými od obchádzajúceho obecenstva, a ono tiež hľadelo na nich i s nenávisťou, ale pritom jednako so závistlivým rešpektom.

— Pozri, otec, tá vila naskrze nerobí dojem moderného, — povedala dáma príjemným altom, ukazujúc na obraz v roztvorenom zošite.

Pán sa priklonil k nej a kývol hlavou.

— No, pravda, ani Francúzi ani Angličania netreštia za našimi sklenenými a betónovými skriňami. Majú peniaze a stavajú si domy hygienické, ale i pekné… Á, dobrý deň, pán architekt, prichádzate nám práve ako na zavolanie.

Mladý, atletický mužský v trenčkote zdvihol jasnohnedý klobúk pred nimi.

— Ruky bozkávam, slečna Diana, služobník, pán direktor. Vidím, že obzeráte práve moje knihy. Práve som si prišiel po ne.

Pán Gustáv Gestatter bol pred dvadsiatimi rokmi korešpondentom v obchode s obilím Bartolomeja Vetrovského, dnes je generálnym direktorom poisťujúcej spoločnosti Rentable, a hoci do istej miery ženírovaný bývalým pomerom, hľadel sa správať jednako s neodtajiteľnou blahosklonnosťou oproti architektovi Milanovi Vetrovskému, synovi svojho niekdajšieho šéfa.

Gestatter sa bol prebil životom podobrotky a pozlotky, porobil podlosti, hodné opovrhnutia, ale i dobré a rozumné skutky. Tak sa predral dohora, hnaný len nepremožiteľnou túžbou za zbohatnutím a vyniknutím. Mal šťastie, podlosti sa mu prešmykli bez toho, aby boli spozorované, a dobré skutky vedel sám do patričného svetla postaviť a prenikol. Istá vec je, že mu takzvané ženírovanie sa bolo neznámym pochopom. „V obchode“, totižto keď mohol mať niekde z toho zisk, neznal priateľa ani rodinu. Teraz bol pánom nad osudom skoro tristo ľudí a disponoval niekoľkými desiatkami miliónov ako vlastným majetkom. Svoju osobnosť cenil nie podľa skutočnej zásluhy, ale podľa majetku a moci. Jeho svetový náhľad bol náhľadom najpospolitejšieho človeka, cenil ľudí jedine podľa úspechu. Tieto náhľady vštepil i svojej rodine, a tak sa jeho deti — žena len vo veľmi skromnej miere — pokladali za niečo v každom ohľade od ostatného ľudstva odlišné.

Pred povznesenejším sa klaňal, pod ním stojacemu podal len konce prstov a držal ho od seba na tri kroky. Z jeho správania bolo vidno, že nemá času sa ním zaoberať. Že by sa bol v najmenšom premáhal preukázať takému človeku, že ho vôbec berie nejako do úvahy, ani mu na um neprišlo.

Jeho dcéra Diana upotrebúvala u ženských taký zriedkavý a neobyčajný monokel, hoci jej zrak bol bezchybný, ale dodalo jej to taký neutajiteľne distingvovaný vzhľad, že by bola pokladala za babráctvo nepoužívať ho. Bola rozhodne pekná osoba jemných čŕt a štíhlej postavy, skazila však dojem, ktorý by bola ináč urobila, afektovanou blahosklonnosťou a nezmyselne prehnanou citlivosťou oproti každej vulgárnosti.

Sú to ľudia tuctoví v svojej triede, ktorých povaha je určená z najväčšej čiastky jedine pomerami, v ktorých žijú, padajú-stúpajú do výše s nimi. Ako ináč ohromná väčšina ľudí.

Architekt Vetrovský nerobil na nich dobrý dojem. Mladý človek naskrze nepreukazoval pred nimi ten rešpekt, na ktorý boli privyknutí zo strany svojich podriadených a komitentov svojej banky. Vetrovský hovoril s nimi ako so seberovnými. Pán direktor si myslel, že preto, lebo vedel o ňom, že bol kedysi úradníkom jeho otca. A mýlil sa on i jeho dcéra. Vetrovský zachádzal totižto s každým človekom úplne rovnako. Hovoril slušne s nosičom, pravda, s primeraným uctením jeho osoby, ako to urobil i s ministrom, alebo — čo bolo preň ešte vážnejšie — s objednávateľom plánu na novostavbu. Nevyvyšoval sa a neponižoval pred nikým. Že je niečo také možné, pán generálny direktor vôbec nechápal a pokladal za ohromný nedostatok rozumného úsudku. On, pravda, nevedel o Vetrovskom, že sa s každým stavia na rovnú nohu, on predpokladal, že to robí len proti nemu, a to ho hnevalo. Ale natoľko bol svetoobčanom, že mu nechcel ukázať svoju nevôľu, a to tým viac, keďže vedel, že jeho práce začínajú byť všeobecne spomínané.

Pozreli si s dcérou do očí a tak sa dorozumeli.

— Pán architekt by nás vyznačil, keby prišiel k nám v utorok na five o’clock tea, — riekol napochytro nedbale, oslabiac zdvorilosť slov nedbanlivým prednesom, pričom medzi rečou odchádzal do obchodu.

Prvý pocit Vetrovského bol, že pozvanie neprijme. A už i otváral ústa, že to urobí.

Diane sa mladý mužský videl, a ako šla za otcom, vyrazil z jej očú túžobný cit mladého dievčaťa oproti statnému mužskému a jej pekné čierne oči s milou láskavosťou pozreli naň. Podala mu ruku v jemnej švédskej rukavičke.

— Prídete?

Vetrovský sa uklonil.

— Zaiste, vďačne, vám kvôli, — povedal žartovne.

— Tak do videnia!

— Ruky bozkávam!

Prišiel bol vlastne do obchodu po svoje knihy. Ale nevošiel za nimi. Zdalo sa mu nevhodným zísť sa ešte s nimi, keďže sa bol od nich odobral a skončil svoju vec. Vošiel o dva domy nižšie do papiernického obchodu, v ktorom zostal, kým nevidel ich parádne auto prefrknúť dolu ulicou.

Keď vyšiel, zastal zasa pred výkladom svojho kníhkupca a hľadel na svoje albá. Zazrel v skle výkladu svoju výraznú, okrem širokej krátkej brady úplne vyholenú tvár s orličím nosom. Popravil si trochu povolenú kravatu a vošiel do obchodu.

Hala nového domu pána direktora Gestattera bola veľká a vysoká ako dvorana. Jednu jej celú stenu zaberal veľký oblok, založený jednofarebnými fialovými kvetmi. Na príhodných miestach boli palmy a krásne listnaté kvety v skvostných kvetináčoch na prepychových stojanoch. Asi tretinu miestnosti zaujímalo moderné náradie na posiedku a kadejaké stolíky. Pohovky, kreslá mali byť ohromne pohodlné, čoho následok bol, že nikto nemohol v nich sedieť ozaj pohodlne, s akýmsi dekórom. Na krátkych stenách tešili oči veľmi milé, trochu gýčovité krajinárske obrazy impresionistické. Druhá dlhá stena bola pretínaná širokými, pomerne nízkymi otvormi, zastretými tmavooranžovými záclonami z ťažkého hodvábu, ktoré viedli do rozličných spoločenských miestností.

V hale je hodne miesta na tanec i pre dosť veľkú spoločnosť, preto je v nej i parádne rádio a skvostný gramofón na elektrický pohon.

Farbitosť miestnosti, ktorú zostavil rutinovaný dekoratér, robí prekvapujúco veselý a útulný dojem, nedráždiac krikľavosťou.

Keď Vetrovský vošiel okolo pol šiestej do haly, zabávalo sa tam už niekoľko veľmi pohodlne porozsadaných samých mladých dievčat a pánov. Staršia dáma, pani Gestatterová, sedela na veľkej pohovke sama, priveľmi zarytá do obrovských hodvábnych vankúšov. Privítal ho štebot a smiech čakajúcich, ktorí boli všetci veľmi vkusne vyobliekaní a z ktorých slečny boli bez výnimky všetky neobyčajne šumné.

Jednako ho z nich zainteresovala mladá deva krásne vyvinutej postavy, s milým, trochu akoby ironizujúcim a sebavedomým výrazom tvári. Sedela trochu von z kruhu ostatných, ale nie natoľko, aby sa zdalo, že v tú chvíľu nezúčastňuje sa rozhovoru.

Keď Vetrovský urobil niekoľko krokov smerom k spoločnosti, vyskočil zo stolca pán Ján Gestatter, syn Gustáva Gestattera, mladý, mocný, dobre živený pán, a išiel mu oproti. Usmial sa.

— Neskoro, neskoro, pán architekt, už ste zmeškali skvelý čálstn.

Anglické slová vyslovoval prepiato po anglicky, aby každý videl, že pozná tú reč dokonale.

— Ľutujem. Som svojou škodou veľmi citeľne potrestaný, — odvetil mu s úsmevom Vetrovský. — Bohužiaľ neznám okrem domácich dám nikoho z tejto krásnej spoločnosti, preto vás prosím predstaviť ma.

Kráčali spolu k pani Gestatterovej, staršej dáme, robiacej veľmi vľúdnu tvár, ale na ktorej bolo vidieť, že by bola omnoho radšej v svojej izbe a zaoberala sa svojimi domácimi prácami. Bola to milá a rozumná osoba, ktorá nie veľmi patrila do pomerov, do ktorých ju zavialo neočakávané bohatstvo mužovo. Vetrovského prijala veľmi vľúdne, ponúkla ho miestom vedľa seba na pohovke. Prišlo jej na um, že ho poznala ako malého chlapca v časoch, keď jej muž bol zamestnaný u jeho otca.

Vetrovskému bola sympatická, a hoci sa trochu vzpierala, bozkal jej ruku.

— Milostivá pani, vďačne vyhoviem vášmu lichotivému vyzvaniu, len sa predstavím ostatnej váženej spoločnosti.

Po predstavení si sadol k pani Gestatterovej. Dozvedel sa, že prítomné mladé dámy navštevujú univerzitu, tak ako i traja mladí páni, z ktorých si všimol so sebou krikľavo spokojného Artura Korčeka s neobyčajne lesklým bielym golierom, s prekrásnou pestrou kravatou, s neslýchane elegantnými lakovkami a s okúzľujúce peknými červenými perami. Z dám sa mu pozdala hneď pri vchode do haly slečna Orságová. Zo všetkých si jedine jej meno zachoval a jedine dotyk jej mäkkej, hladkej ruky si uvedomil. Pozreli si do očú a obidvaja zvážneli, cítiac pritom akúsi strnulosť v tvári.

Ostatným mladým dámam sa usmial a mladých pánov pozdravil, ako keby boli dávni známi, hoci ani jedného z nich nepoznal. Zdali sa mu všetci jednakí, podobní tým mnohým študentom, ktorých už poznal. Telesné znaky ich rozdeľovali, duševné vtisli do jedného koša.

Slečna Diana ho privítala s neočakávanou chladnou obradnosťou. Keď bol vošiel do siene, nespustila očú z neho a jej pohľad milo žiaril. Ale Vetrovský si to nevšimol, jeho zrak bol pripätý na slečnu Orságovú, takže ani nepobadal strojenú chladnosť slečny Diany.

Pani Gestatterová bola z domu a dlhoročným skromným životom pri boku svojho muža privyknutá na veľmi vypočítané hmotné pomery, povedomie ktorých sa jej tak vrylo do duše, že terajšie, už viac rokov trvajúce veľké bohatstvo nemohlo v nej potlačiť pocit neistoty, že — ako sa ona obávala — daromné rozhadzovanie sa pomstí a oni vyjdú navnivoč. Ona i teraz, keď mali mesačne státisícový dôchodok, chcela viesť takú domácnosť, ako keď musela hrať dámu s troma tisíckami korún. Pokladala za hriešne vyhadzovanie peňazí, keď bielizeň pre najmenšiu chybu odstránili a trochu obnosenú obuv rozdarúvali. Mala ten nemilý pocit, že je to márnotratnosť a pokúšanie Pána Boha. Preto na jej i teraz ešte peknej tvári — mala neobyčajne veľké dobré oči — stále sedela utrápená črta. Bola veľmi rozumná osoba a robila mnoho dobrého, o čom jej rodina nič nevedela, chcejúc si takto nakloniť vyššie mocnosti. Do myšlienkového sveta nových čias sa nevedela vžiť a odsudzovala ich, preto nie s veľkým potešením zúčastňovala sa na rozličných spoločenských pobaveniach. Urobila to mužovi a deťom kvôli bez reptania, ale často jej bolo bolestné hľadieť na neobmedzenú slobodu mladých dievčat. Myslela, aká je nebezpečná vec vyhľadávať pokušenie, keď i v našej najhlavnejšej modlitbe prosíme Boha, aby nás chránil od neho.

Vetrovského sa so živou účasťou vypytovala na jeho rodinu, pričom sa naskrze neokúňala hovoriť o tých časoch, keď ich bývalý šéf bol v pomere k nim veľkým pánom. Vďačne spomínala láskavé a ľudské správanie jeho rodičov oproti nim. Architekt sprvu odpovedal trochu krátko na jej, ako sa mu zdalo, trochu dotieravé otázky, keď sa však presvedčil, že pohnútka jej reči je nie len daromné hovorenie, aby sa hovorilo, ale živý záujem a vďačnosť, rozohrial sa a porozprával jej úprimne o vážnejších udalostiach, ktoré sa pridali v ich rodine. Razom sa stali jeden druhému veľmi sympatickými a vzbudili sa v nich pocity, aké mávajú členovia dobrej rodiny, ktorí sa dávno nevideli.

Zhovárali sa ticho, nevšímajúc si ostatnej spoločnosti, ktorá ich tiež nevyrušovala, baviac sa svojím spôsobom.

Mladý Gestatter nemal ani tridsať rokov a bol direktorom jedného z oddelení v otcovom ústave s veľmi vysokým platom. Vedel niekoľko rečí a precestoval hlavné a bohaté čiastky zemegule. Bol veľmi namyslený na svoje vedomosti a o všetkom, čo on vedel, si namýšľal, že to nikto tak nevie s takou istotou ako on, a preto všetko, čo urobil, urobil s najväčšou rozhodnosťou, i najväčšiu nerozmyslenosť. Nemali ho radi ani doma a vysmieval ho každý. Podriadení, porúhajúc sa mu, napodobňovali jeho nafúkané, afektované spôsoby. Keďže ani vo veselej spoločnosti nikto nepočúval jeho namyslené reči a Diana ho stále ironizovala, vstal, prešiel ku gramofónu a položiac naň platňu s jazz-bandom, spustil ho. Sieň sa naplnila jasnými veselými zvukmi a celá spoločnosť jednomyseľne vstala do tanca.

Tučný Igor Bodora si zaujal Idu Skalickú, ktorá ako máloktorá ženská mala vábne prsia a boky s neobyčajne štíhlym a ohybným driekom, jej veľké okále a pikantný krátky noštek kričali za objatím. Trochu bolo na nej cítiť vôňu potu. Artur prikročil nie so svojou obvyklou istotou k slečne Orságovej, ktorá jediná nebola vstala zo svojej pohovky, a poklonil sa pred ňou.

Alina pokrútila skoro nebadateľne hlavou a ukázala ňou na Dianu, nemajúcu tanečníka.

— Netancujem s vami, milý pane. Pojmite si Dianu.

Artur sa zapálil, zahryzol si do spodnej pery a požiadal do tanca Dianu, hľadiacu s nedorozumením na nich. Išla s ním, trochu sa vzpierajúc.

Vetrovskému, ktorý pri svojom rozhovore veľmi často pásol oči na krásach slečny Orságovej, neušlo, že nechcela tancovať s Arturom, ako mu neušlo ani to, že sa zapálila; keď zachytila práve v tú chvíľu jeho pohľad. O tom, pravda, nemal ani tušenia, že vlastne on bol príčinou tej scény, lebo len pre neho sa mimovoľne vyvinul v nej odpor takého stupňa proti Arturovi, že ju pohol odoprieť mu tanec.

Slečna Orságová ostala jediná bez tanečníka, cítila sa nevoľne a vstala, že prejde do otvoreného salóna, aby svojou opustenosťou nenútila Vetrovského zaoberať sa ňou. Pani Gestatterová a jej spoločník boli vymenili s úsmevom pohľad a Vetrovský už stál za slečnou Orságovou, keď ešte sotva bola urobila krok. Dotkol sa ľahúčko jej ruky.

— Milostivá, musí vás vábiť ten krásny tanec, veď sa tak celým vaším zjavom hodíte preň. Nerozkážete? — i uklonil sa pred ňou.

Chcela ho v prvej chvíli odmietnuť vzdorovite, lebo hneď neprišiel a keďže odmietla Artura. Mihlo jej hlavou, že Artur sa citeľne urazí, keď bude hneď za jeho odmietnutím tancovať s iným. Ale pohľad a posunok Vetrovského bol taký istý prajného výsledku, nečakal vôbec ani na jej privolenie, že nemala, ako sa jej želalo, možnosti neurobiť mu po vôli.

I Vetrovského, i slečnu Orságovú prenikol blažený pocit, keď sa objali v tanci. Mimovoľne si pozreli do očú, ale ich chytro odvrátili. Po tom pohľade cítili, že ich čosi spolu zviazalo, čo ich možno nikdy neopustí. Vetrovský ju jemne privinul k sebe a ona sa jeho tlaku poddala. Robili tancom predpísané pohyby, ale myšlienky obidvoch boli ďaleko od ich zábavy. Keď jazz-band po niekoľkých taktoch zamĺkol, Gestatter preložil na všeobecnú žiadosť inú platňu. Všetci pokračovali v tanci, len slečna Orságová poďakovala sa svojmu spoločníkovi a keďže bola blízko východu do salóna, odtiahla záclonu a zmizla v ňom. Vetrovský sa obzrel, či ich pozorujú. Zdalo sa mu, že bude najmenej neobyčajné, keď sa i on vzdiali druhým otvorom do herne. Videli ich, pravda, všetci a mysleli, že tak urobili podľa dohovoru pri tanci.

Vetrovský videl z herne, že slečna Orságová obzerá pekný rokokový salón a že zastala pred dosť veľkým obrazom na stene. Držiac obe ruky na operadle fotela, nespustila očú z polovice osvetlenej tvári Gainsboroughovho Blue boya (Belasého chlapca]. Bola to kópia, vyhotovená dobrým umelcom.

Vetrovský po hrubých kobercoch nečujne prešiel k slečne, zastal jej za chrbtom a hľadel tiež na obraz.

— Vidí sa vám ten chlapec? — pýtal sa tichučko.

Alina sa obrátila k nemu.

— Keď vám poviem, čo si myslím a čo cítim teraz, tak si možno pomyslíte, že sa pretváram, chcejúc urobiť na vás nejaký dojem neviem akej povýšenej osoby.

Usmiala sa.

— Nuž, nie. Myslite si, čo chcete, jednako tvrdím, že hľadiac na tohto skvostného chlapca, cítim nevýslovné potešenie a uspokojenie, ktoré musela mať jeho matka, hľadiac naň, a preto si myslím, že najhlavnejším cieľom a pravou radosťou každej ženy, ktorá je zároveň i najväčším blahom života, nemôže byť nič inšie ako vrelý materinský cit. Tomu sa nevyrovná nijaký iný ani svojou trvácnosťou, ani svojou šľachetnosťou. Myslím, že hocijaký iný cit skorej sklame a skorej zapríčiní chvíle hanby a oželenia ako tento. Zaiste vysoko prečnieva i najúprimnejšiu lásku muža a ženy.

Vetrovský chvíľočku hľadel bez slova na rozjarené dievča.

— Viem, že hovoríte úprimne, čo cítite v túto chvíľu. Úprimnosť žiari z vašich oduševnených očú. Gainsborough by bol s vami iste spokojný. Ale nehovorte tak ľahko o láske muža a ženy. Podkladáte takejto láske možno priveľa egoizmu, ktorý veru môže byť i zdrojom nemilých rozpomienok. Ale možno milovať ženu omnoho väčšmi nie pre jej telesnú, ale pre jej duševnú krásu, ktorá môže byť práve svojou ženskou povahou prameňom najvznešenejších pôžitkov.

— Veríte to?…

Alina sa pobrala do susednej izby. Vetrovský pozeral na nohy, ľahúčko rozvlňujúce jej dlhé sukne a pomyslel si, aký šťastný môže byť mužský, ktorý z lásky bude držať tie nôžky v svojej ruke. Vzdychol.

— No, je to možné, a myslím, že sa to už stalo, a to i častejšie, ako si to myslím. Na to je potrebný v prvom rade čistý život, bez poškvrny.

Alina sa zapálila a sklonila hlavu.

— Čo pokladáte za poškvrnenie ženy? — zašepkala. — Oddanie sa mužskému hoci z lásky, ale bez toho cieľa, ktorý príroda určila za cieľ lásky?

Boli prišli do knižnice s pohodlnými pohovkami a kreslami. Sadli si do fotelov, obrátených oproti oblokom, z ktorých videli kvetné sady a trávniky záhrady.

Alina sa nahla a zastrela si trochu na členky sa vyšinuvšou sukňou nohu. Urobila to preto, aby sa vyhla pohľadu Vetrovského, ktorý bol vrytý do jej tvári.

— Priznám sa vám, že mi je táto téma veľmi nezvyčajná a neznáma, ale nakoľko ju poznám, myslím, že váš náhľad je možno oprávnený, ale krajne asketický. Takých ľudí bude veľmi málo na svete, ktorí by boli náchylní pre teóriu zriecť sa pôžitkov lásky.

Alina mu razom otvorene pozrela do očú.

Vetrovský sa trochu posmešne usmial.

— Čo, vy, také mocné zdravé dievča, neznáte vôbec pôžitky lásky?

— Predvčerom ma prvý raz bozkal mladý človek, nepoviem, či proti mojej vôli, ale iste nie s mojím privolením. Najväčší dôkaz mojej neskúsenosti je, že som vôbec nemala predstavy, čo so mnou chce. Viac sa mi to celkom iste neprihodí.

Na tvári jej bolo vidieť isté rozhorčenie.

Vetrovský pritiahol svoje kreslo a nahol sa k nej.

— Slečna Alina, vedel som o vás, hoci som vás osobne neznal. Ale veď vás v každej našej lepšej spoločnosti poznajú a spomínajú často. Všetka naša mládež rojčí za vami. Znám všetky vaše pomery. Možno i vy ma znáte, aspoň podľa mena. Hovoria o mne, že som prepiaty. Priznám sa vám, že som. Nevyhľadávam známosti medzi ženskými. Všetky svoje ideály opatrujem pre jednu, všetky svoje túžby za ženou, celú svoju lásku chcem sústrediť pre tú jedinú pravú, ktorú mi azda osud do cesty postaví, a s ktorou chcem žiť život taký, aby som bol účastníkom takých slastí, ktoré okúsia len tí, čo milujú v žene nielen jej telesnú krásu a pohlavie, ale jej dušu. Chcem sa zachovať bez poškvrny pre tú, ktorá bude tiež bez poškvrny. Všetky moje túžby a tušenia mi našepkávajú, že som našiel, čo od rokov hľadám, vo vás. Alina, nedali by ste mi príležitosť, aby sme sa zoznámili a bližšie sa poznali, a možno nám kynie blažený život ľudí, ktorí si ho vedia usporiadať podľa svojich plánov, bez ohľadu na časové zmeny a pudy veľkých más. Alina, mohli by ste ma milovať?

Pozrela na neho zapálená hanblivosťou a sklonila hlavu.

— Možno, — zašepkala a vstala z fotela.

Vetrovský ju objal okolo drieku a chcel ju bozkať na ústa. Ale ona si predložila dlaň a vložila mu ju na pery.

— Nie, milý priateľu. Bozkám vás, keď budem môcť byť celkom vašou každým dychom, každým tlkotom svojho srdca, a keď v tom nájdem svoju najvyššiu blaženosť, že budem môcť byť vašou.

Prebehlo jej umom, čo znamená oddať sa mužovi celá, bez výhrady na jeho vôľu a lásku. Aký to musí byť človek, aby si ten dar vedel vážiť a aká musí byť ona, aby ten dar bol cenný.

I pokračovala:

— Teraz sme ešte nie tam, teraz ešte len hľadíme na krásnu krajinu pred nami, ale sme nie v nej. Jedno vás uisťujem, že som dosiaľ vašej dôvery hodná. Môj jediný poklesok je bozk, o ktorom som vám hovorila.

Vetrovský hľadel na ňu a jeho tvár sa slečne Orságovej zdala prísna.

— Máte pravdu. Prečo by ste mali mňa bozkávať na prvé slovo? Pre blúznivé reči? Možno iný ešte oveľa vzletnejšie hovoril a sľuboval vám ešte krajší raj. Pôjdete zasa za ním? Raj si musíme zaslúžiť. A verte mi, slečna Alina, niekedy sa hodno zriekať.

Schádzali sa dva mesiace skoro denne. Chodili spolu na prechádzky, hrali tenis, stretali sa v kaviarni a večerali niekoľko ráz po divadle v reštaurácii. Alina raz bola v kancelárii Vetrovského, kde pracovali i jeho dvaja inžinieri a dvaja pomocníci, a raz bol on u nej, kde boli sami. Vtedy sa mali už tak radi, tak túžili jeden za druhým, ich duše boli už tak zrastené, že bolo potrebné napätie celej ich energie, aby sa neoddali jeden druhému. Trasúc sa na celom tele, odišli po krátkom pokušení bez slova, s vyprahnutými ústami, neopovážiac sa pozrieť si do očú a dotknúť sa, lebo cítili, že by boli upadli do víru ľutovania a do večitej hanby.

Schádzavali sa vtedy vždy len v pozdné odpoludnia po práci. Často sa prechádzali v Petržalke. Chodiac, vše si sadli a rozprávali sa. Veď mali si toľko čo povedať, keď netajili pred sebou nič a chceli poznať svoje duše do každého záhybu. Ich zblíženie sa prezradzovalo jedine tým, že si tykali.

Išli bočnou cestou medzi kríkmi z nohy na nohu. Vetrovský vše odtrhol lístok a trhajúc ho na kúsky, počúval reči Aliny, ktorá sa dnes tak rozhovorila ako zriedkakedy.

— Vieš, Milan, hlúpa logika davu nás poháňa bez nášho rozmýšľania. Keď ma ten mladý pán bozkal, duševne som bola pripravená k hocijakému poklesku. Nikdy som nerozmýšľala o mravných základoch lásky, pokladala som milkovanie podľa počínania a hovorenia niektorých kolegýň a kolegov za takú prirodzenú vec, ako zjesť rožtek, keď som hladná.

— Koľko ich tak upadne a zničí si život pri najmenšom pokušení, nachádzajúc sa v úplne bezbrannom duševnom stave.

— Nehovoria nám: mužský a ženská majú rovnaké právo na pôžitky lásky? Však i jablko zjeme jeho chutnému mäsu kvôli a neupotrebíme ho len k rozmnoženiu jeho druhu, k čomu má vlastne slúžiť. Je to prirodzené. V kvetoch sa tešíme ich krásnym kalichom a ich vôni. Trháme ich pred časom, nenecháme sa im vyvinúť na semä. Užime teda i kvetu lásky, nehľadiac pritom, že plodu sa vyhýbame.

— Je to zvodné, čo hovoríš, milá Alina. Lenže prírodu nemožno brať za vodcu našej filozofie. Priemerného človeka bez ducha ženie príroda svojou cestou. Elitný človek — a to je pravý nadčlovek — opanuje svoje pudy a on premáha prírodu, a nie ona jeho. Premysli to, Alina, dobre a nahliadneš, že je to neodvratná pravda. Keby sme zariadili svoje žitie vo všetkom podľa príkazu rozvahy, mali by sme raj na svete. Mali by sme omnoho viac pôžitkov zo života a zbavili by sme sa všetkých výčitiek svedomia a chvíľ hanby nad mnohými našimi skutkami.

Alina zahĺbená do myšlienok kráčala popri ňom bez slova.

Vetrovský pozrel na ňu a videl na jej vážnej tvári, že um pracuje v nej so značnou napnutosťou. Mlčal i on, nechcejúc ju vyrušovať.

— Zdá sa mi, že máš pravdu. Veď každým odbočením z rovnej cesty si chystáme len mnoho-mnoho starostí, nekonečných strastí, pre tak málo ustrašeného pôžitku, ktorý vždy zaplatíme my a nám milí mnohým žiaľom. Je to veru vyberanie biednej šípkovej ružičky z hŕby bodľavých prútov. Pozri, čo som dostala za list.

Vetrovský s úsmevom prevzal od nej kartičku v obálke.

— Prečítaj to.

„Kúpil som novú pohodlnú pragu. Chcem urobiť ňou vychádzku do Rakúska, odtiaľ do Talianska alebo Švajčiarska, podľa chuti. Hľadám milú spoločnicu. Nevábi Vás vidieť tie kraje v spoločnosti najposlušnejšieho sluhu a Vášho najúprimnejšieho ctiteľa Jána Gestattera?“

Vetrovský zbledol od hnevu. Ovládal ho pocit, že na jeho najmilší majetok najpodlejším spôsobom siaha nečistá ruka. Prešiel ho strach i hnev.

Alina sa zľakla jeho premeny a mimovoľne mu vytrhla kartičku z ruky, ako keby tým odstránila jed z rany.

— Preboha, čo je s tebou?

Ukrutne zamračene zasipel:

— Čo si mu odpovedala?

Alinu Gestatterov návrh pobúril. Ale čo mohla za seba? Bolo v jej cite i mnohé, čo jej lichotilo a miernilo jej pobúrenie. Ktovie, čo by bola urobila, keby sa nebola zišla s Vetrovským? Veď je dnes taká obyčajná vec, že sa dievčatá samé potĺkajú svetom. Keď sa v svete, veru bez vedomia a privolenia rodičov, zídu s príjemným človekom, majú mu hneď oči vyškrabať? A potom, dievčatá tak rady sprobúvajú účinok svojich vnád a svojej slobodnosti na mladých — a hoc i na starších — pánoch. Podarí sa niektorým i tak získať dobrých mužov. (Mnohým sa nepodarí, ale to nemožno vždy vedieť vopred.) Nečakala, že tento návrh Vetrovského tak veľmi rozruší. Zložila ruky:

— Preboha, upokoj sa! Nič sa nestalo! Najprv som mu vôbec nechcela odpovedať, napokon som si všetko lepšie rozmyslela. Diana mi je dobrou priateľkou, môžem ti povedať, že berúc do ohľadu jej povznesenosť ohromným bohatstvom, až veľmi dobrou. Jej kvôli som potlačila svoje pobúrenie a odpísala som mu, že mu odporúčam na miesto seba, svoju sedemdesiatročnú starú matku, ktorá veľmi rada cestuje. Každé leto strávi v Nórsku alebo Švédsku a každú zimu v Taliansku alebo v južnom Francúzsku. Bude mať z nej mnoho potešenia, lebo je veľmi inteligentná a duchaplná. Na jej vek je veľmi rezká, zdvorilí páni ju nikdy neodhadujú na viac ako na päťdesiat rokov.

Alina sa smiala a úsmev sa chytil i Vetrovského. Ale chytro zmizol z jeho tvári.

— V každom prípade poviem Gestatterovi, že si mojou snúbenicou, aby podľa toho zachádzal s tebou.

Alina mu s nežnou dobrotou hľadela do očú.

— Nedbám, urob, ako chceš. Ale by som bola radšej, keby si sa do toho nemiešal. Rozčúliš sa a ver mi, ja si s tým pánom dám aj sama rady. Bude to taká malá próba pre mňa, ako by som si pomohla v podobnom prípade. Sľubujem ti, že ťa o každom jeho prípadnom kroku upovedomím.

Vetrovský rozmýšľal trochu; skloniac hlavu, pozrel na Alinu a zasa rozmýšľal.

— Nedbám, verím ti. Alina, sama sa ešte neznáš, nemala by si sa vystavovať pokušeniu. Gestatter je šumný, elegantný, svetaskúsený, boháč, vie dobre chytať ženské, je smelý a nijaká zásada ho nezdržiava od lotrovských výčinov proti nim.

Alina uprela na Vetrovského oči, plné túžby a lásky.

— Mám ťa rada a nikoho iného. Duša mi je plná myšlienok na naše spolužitie. Ver mi, Milan, nesklameš sa vo mne.

Podala mu ruku. Chytil ju a držal pevne vo svojej.

— Verím ti…

Pozreli si do očú a vyčítali z nich všetku istotu a bezpečnosť.

Diana chodila i nechodila na filozofickú fakultu, na ktorú bola zapísaná. Jej nezáležalo na tom, aby dosiahla doktorát alebo diplom profesorský, ale aby bola študentkou so všetkými voľnosťami, ktoré poskytuje i dievčaťu tento stav. Mala sto možností príjemne tráviť život a k tomu si pribrala i onú, poskytovanú študentským životom.

Obyčajne veľmi málo chodievala na prednášky. S Alinou sa spriatelila, lebo ju medzi ostatnými kolegyňami upútala postavou, výzorom a elegantným, hoc i nie nápadným šatstvom. Alina pobadala, že asi od dvoch týždňov častejšie chodí na univerzitu ako obyčajne. Všimla si i to, že chodí na prednášky, o ktoré ináč neprejavovala nijaký záujem. Nebolo treba mnoho ostrovtipu, aby uhádla, že jej pilnejšie dochádzanie je nie zapríčinené vedychtivosťou, ale niečím celkom odlišným, čo nemohlo byť u dvadsaťročného dievčaťa iné ako láska.

Ktoré dievča by nebolo zvedavé presvedčiť sa o správnosti svojho predpokladu? Alina nie práve špehovala, ale jednako raz, dva razy šla niekoľko krokov za Dianou a zakaždým videla, že sa zišla s Arturom Korčekom. Šli spolu k najbližšej stanici, vsadli do zavretého voza a šli smerom k Dunaju.

Alina by pred svojimi rozhovormi s Vetrovským nebola brala priateľstvo Diany s Arturom tragicky. Bola by sa tomu zasmiala, možno by ho bola i trochu závidela. Dnes sa zhrozila. Keby to bol býval hocikto iný, len Artur nie. Ten mal pochopenie len pre tú najzmyselnejšiu lásku, bez stopy každého duševného spolužitia.

Diane bolo všetko dovolené. Matka bola primäkká a nemala vôbec čistej predstavy o výchove moderného dievčaťa, s ktorou, nakoľko jej bola známa, naskrze nesúhlasila. Upomínala vše dcéru aj syna — pravda, hodne nesmelo — ale ani tak nezískala iné od nich ako posmech. S mužom tiež neobišla lepšie; ten ju pokladal za hodne zbytočnú v domácnosti. Zvláštne reprezentovať nevedela a ich trochu lásky už vypršalo pre ženinu chladnosť. Pán generálny direktor Gestatter chcel deťom nanútiť istú — ako si on namýšľal — kresťanskú mravnosť, síce nie príkladným životom a vážnymi rozhovormi, ale jednoducho hrozbou, že ich poškodí hmotne, ak nebudú poslúchať. Opieral sa o kresťanské zásady mravnosti, lebo o filozofických mal práve len akési slabé zdanie, ktoré z rozhovorov povychytával. Okrem toho jeho detičky vedeli dopodrobna, aký voľný život vedie ich prísny a mravný otec. Mal milenku v Prahe a vo Viedni a chodieval často na poľovačky a rybačky do rozličných krajov Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bolo im známe, že neopovrhoval ani láskou chyžných v malomestských hoteloch.

Diana sa veľa pohybovala v duševne vytríbených spoločnostiach a čítala mnoho moderných vecí: bola ostrovtipná a vedela vtipnými slovami vykauklovať hocijaký paradox, pričom, pravda, nepocítila jeho nepravdivosť, a tak jej naskrze nebolo ťažko presvedčiť sa o absolútnej oprávnenosti užiť všetku slasť pozemského života.

Bola peknej, elegantnej postavy, intelegentnej, jemnej tvári, nie bez ženskej nežnosti. Držanie mala isté, ale nie privoľné. Robila dojem skutočnej dámy.

S Korčekom sa zoznámila prostredníctvom otca, ktorý sa bol zišiel so senátorom Korčekom a s jeho podareným synom na rybačke v Podkarpatskej Rusi.

Nerozvážne povolal syna, aby ho navštívil, keď bude v Bratislave. Artur dlho nešiel, starý Gestatter ho nudil, až raz zazrel Dianu, idúcu s matkou cez ulicu. Hneď druhý deň urobil návštevu a od tých čias bol u nich dosť častým hosťom.

Po prvom-druhom styku a rozhovore s Dianou boli obidvaja so sebou na čistom. Nie azda na základe dorozumenia sa slovami, ale inštinktívne vycítili podľa držania, pohybov, smiechu a najmä zmyselných pohľadov, čo sú za jedni.

Jedného dňa sa stretli na ulici a Artur odprevadil dievča domov. Hovorili o naskrze ich nezaujímajúcich študentských veciach. Predo dvermi vily zastali, že sa rozídu. A — nerozišli sa. Artur bez slova vošiel na schodište a obzrel sa, nebolo tam nikoho ani čuť, ani vidieť. Schytil Dianinu hlavu do oboch rúk a bozkal ju. Diana ho v prvom prekvapení odsotila, ale ani neutiekla, ani neriekla hlasného slova, len hľadela naňho zdesene, vystierajúc pritom oproti nemu ramená. Či na obranu, či na objatie?

Artur to posledné pokladal za pravdepodobné a zašepkajúc: — Zlatá, drahá duša! — schytil ju do náručia. Dievča mu objalo hlavu a bozkávalo ho s horúcou vášnivosťou. Utekali hore schodmi do Dianiných izieb, odlúčených na chodbe od ostatného bývania rodičov, vošli dnu a zamkli za sebou dvere na kľúč.

Schádzali sa kde a ako mohli, často v aute. Neviazalo ich nič iné ako vášnivé milkovanie.

Obyčajne sa ani nezhovárali o inom, len o veciach dráždiacich zmysly a o svojich schôdzkach. Artur robil vše narážky, že by si ju vzal za ženu. Pokladal Dianu z hmotného ohľadu, i ako ženu vzdelanú, peknú, za prvotriednu partiu. Diana vedela, že Artur je jej rodičom nielen nie žadúci ako zať, ale vôbec nemožný. Gestatter počítal so zaťom, s vysloveným boháčom, hrajúcim značnejší zástoj vo finančnom svete. Ale ani sama Diana si ho nežiadala za muža. Znala ho a predpokladala, že by mala s ním veľmi nespokojný manželský život. Ani necítila k nemu lásku, on jej bol len dobrý ako prvotriedny druh spoločných pôžitkov. A tak jeho narážky odbavovala len viac menej žartovnými poznámkami.

Keď Diana pomyslela na to, že sa raz vydá, zakaždým sa jej pred dušou zjavila postava Vetrovského ako manžela. Myslela si, že by ním získala všetko, čo môže žena žiadať od muža, že by ho vedela ľúbiť úprimne a verne. Pravda, túto lásku si odkladala na neskoršie časy, keď sa vybúri.

Lenže Vetrovský bol zaujatý Alinou. Ale Diana ich pomer neposudzovala správne. Z akejsi ostýchavosti ho nikdy nespomínala Aline a táto vôbec nehovorila ani s jednou zo svojich priateliek o ňom, lebo ani o jednej nemohla predpokladať, že by jej city porozumela. Obávala sa úštipkov a upodozrievania z pretvárky, a preto radšej mlčala.

Keď dostala spomínaný list od Jana Gestattera, myslela si, že povie Diane, aby ho vyzvala, aby jej dal pokoj a aby ho poučila o tom, ako Alina zmýšľa o láske medzi slobodnými ľuďmi.

Ale teraz, keď videla výčiny Diany, bola presvedčená, že by táto bola prvá, ktorá by si žiadala, aby aj ona vošla do toho bahna, v ktorom sa trepe sama a že by skorej napomáhala bratovým nástrahám, než by ho odsúdila.

Nezostalo jej teda nič iného, ako zbaviť sa Jana Gestattera sama. Obávala sa, že by Vetrovský Gestattera tak urážlivo napadol, že by musela preto povstať roztržka i medzi ňou a pani Gestatterovou, ktorá jej bola taká milá, že by bola veľmi nerada prišla pri nej do nejakého falošného svetla. Bola presvedčená, že sám jej po lístku, ktorý mu bola odpísala, dá pokoj.

Minulú sobotu prišla domov z prednášky okolo siedmej. Už bola tma v izbe a pocítila v nej veľmi príjemnú, nezvyklú vôňu. Keď rozsvietila, zazrela na stole krásny košík skvostných kvetov. Myslela si, že jej ich Vetrovský poslal, lebo bol v ten deň odcestoval na dva týždne do Čiech a na Moravu, kde mal na starosti nemocničné stavby v jednom väčšom okresnom meste a kde mal dostať poverenie na nové stavby. Pribehla natešená k stolíku a obzerala kvety. Hľadala nejakú kartičku a našla ju. Nielen kartičku, ale i šperkové puzdro. V predpoklade, že je to celkom iste dar od Vetrovského, otvorila ho a našla v ňom velmi slušné butóny, ktoré boli hodné, podľa jej cenenia, veľkú sumu. Ona ju v neznalosti takých predmetov silno zväčšovala, keďže jej najdrahší šperk dosiaľ nestál viac ako dvetisíc-tritisíc korún. Zaradovala sa tomuto daru veľmi. Prijala ho vďačne a s radosťou, však medzi nimi už bolo všetko čisté a jasné, hoc o tom ani neboli mnoho hovorili. Zoberú sa, akonáhle zloží Alina doktorát, lebo nechcela zanechať svoje štúdiá kusé, keď jej už tak málo chybelo k dokonalému zakončeniu. Prekvapilo ju len to, že Milan má toľko peňazí na také drahé veci. Jednako je ešte len mladý človek, takmer začiatočník! Ako ju musí milovať, keď jej donesie takú obeť! — Ó, ty drahá, skvostná duša!

Otvorila kartičku a zazrela meno: Ján Gestatter. Pripísané bolo: „Odpusťte mi, milá Alina, môj prestrelok. Prijmite priloženú maličkosť ako merné.“

Zachvátili ju tie najrozličnejšie pocity a myšlienky. Ruky jej spadli a nadišlá slabosť ju zložila na kreslo. Ľútosť, sklamanie, že taký skvelý dar nemôže slúžiť za prameň radosti, ale naopak, len nesčíselných mrzutostí, naplnila ju žiaľom a hnevom. Ani chvíľku nemyslela na to, že by skvosty prijala. Však aj samy kvety jej boli od Gestattera vyslovene nepríjemné. Vetrovský by iste hľadel na ne s nevôľou, ak nie s hnevom a zatajiť mu ich nechcela. K tomu ho ani nebolo doma a ona ani nevedela, kde je, keďže mal počas svojej cesty navštíviť viac miest. Kvety by však, ako „merné“, bola mohla prijať, to by ešte neznamenalo viac ako to, že nedorozumenie medzi nimi bolo odstránené. Ale prijať od cudzieho človeka drahocenný šperk! To znamená silný záväzok na odslúženie sa. A aké mohlo byť jej odslúženie? Ako sa mohla ona zavďačiť mladému človeku, ktorý už bol prezradil svoju túžbu za ňou.

Vedela s istotou, že šperk mu zajtrajším dňom vráti. Bolo by najmúdrejšie poslať mu naspäť i kvety. Ale keď dlhšie rozmýšľala, zišlo jej i to na um, že on to možno s tým darom ani tak zle nemyslel, ako si to ona predstavovala. Ona posudzuje jeho dar zo svojho stanoviska pomerne keď i nie chudobného, ale jednako nie bohatého dievčaťa. Však, keď si taký milionár trochu gavalierskeho cítenia dobre rozmyslí, ako mohol uraziť slušné, inteligentné dievča takým návrhom, ako bol jeho, nemusí pokladať za premrštený dar, ktorý má cenu nejakých dvadsať-tridsaťtisíc korún. (Sprvu bola myslela, že tie butóny sú ešte raz toľko hodné). Možno je ten šperk len znakom uznania jeho chyby a ľútosti nad ňou a že nič zaň od nej nežiada ako ďalšie nezištné priateľstvo. Bol by to dar premrštene skvelý, ale však také veci vždy závisia od ponímania.

Šperk mu už aj z ohľadu na Vetrovského v každom prípade vráti, ale kvety si môže podržať, lebo veď ho ona nemusí urážať, keď dokazuje takýmto obetavým spôsobom svoju ľútosť. Prijatie šperku by sa bála priznať svojmu snúbencovi; o kvetoch mu môže povedať, že ich prijala len ako znak jeho oľutovania. Napokon i Vetrovskému musí záležať byť s Gestatterovcami na dobrej nohe i z obchodného ohľadu, keďže je to rodina, hrajúca spoločensky i obchodne veľký zástoj.

Hoc sa takto hľadela uspokojiť, nemala skoro celú noc ani hodinu dobrého spánku. Bála sa aj, aby jej ten šperk nejakým nepochopiteľným spôsobom nezmizol. Však keby ho nemohla Gestatterovi vrátiť, nikdy by jej neuveril, že jej ho niekto odcudzil.

Držala ho celú noc v rukách ako malé dieťa milú hračku. Rozmýšľala, ako mu ho vráti. Najjednoduchšie by bolo, poslať mu ho poštou. Ale tu ju nadchádzali všelijaké pochybnosti. Môže sa i na pošte stratiť; musí na sprievodný list napísať svoje meno, no a, pravda, i meno príjemcovo. I z bratislavskej pošty môžu povstať klebety, sám Pán Boh vie ako. Cudzí človek môže zazrieť adresu a tárať kadečo. Napokon sa jej zdalo najistejšie, keď mu šperk sama oddá do jeho vlastných rúk. Pri tej príležitosti mu povie vážne a rozhodne, aby jej dal v budúcnosti pokoj. Zdalo sa jej to celé veľmi ťažkou úlohou, ale odhodlala sa na ňu, hoc i s ťažkým srdcom — a zaspala.

Ešte sa v svojom živote nezobudila taká utrápená a ustaraná ako v to ráno. Bolela ju hlava, cítila sa celkom chorá. Ale užila pyramidon a zozbierala sa. Bolo jej ukrutne dlho čakať, kým myslela, že môže ísť vyhľadať ho v jeho kancelárii v banke. Napokon prešla desiata hodina a ona sa zobrala a šla. V banke obzerali úradníci a sluhovia nápadne peknú dámu s upodozrievajúcimi pohľadmi. Keď sa vypytovala, kde je kancelária pána direktora Gestattera, skoro každý sa obzrel za ňou a krútil hlavou. Najhoršie však bolo, že pána direktora nebolo v kancelárii. Ešte nebol prišiel. Povedali jej, že možno príde len odpoludnia. Pravdepodobne je ešte doma. Alina sa vzchopila a rozhodla, že tú vec skoncuje a vyhľadala ho na jeho byte v dome rodičovskom, kde mal na mezaníne niekoľko izieb.

Ani tam ho nenašla. Stála chvíľočku v širokom koridore, kde bol výklenok s fotelmi a stolíkom a uvažovala, čo urobiť. Najmúdrejšie urobí, keď pôjde k pani Gestatterovej a oddá tento šperk s prosbou, aby ona odovzdala tú zabalenú a zapečatenú schránku synovi.

Pani Gestatterová ju milo prijala, hoc trochu prekvapená jej príchodom v nezvyčajný čas. Hľadela na ňu trochu ustrašene, bojac sa, že ide o nejakú nepríjemnosť.

— Tetuška drahá, bozkávam ti ruky. Prišla som s prosbou. Keby si bola taká dobrotivá a oddala tento balíček pánu synovi. Len to mu ráč povedať, že som to ja doniesla preň, on už bude vedieť, o čo ide.

— Dobre, milá Alina, vďačne ti urobím túto veľkú službu. Sadni si trochu, čo máš nového?

Alina chvíľku posedela, porozprávala a potom šla. V dverách izby sa stretla s Dianou. Obidve skríkli, ako keby sa neboli rok videli, ale po krátkom rozhovore sa rozišli.

Alina utekala dolu schodmi s ľahkým srdcom, ani študent po zložení obávanej skúšky.

Asi o týždeň prišiel Vetrovský, veselý a dobrej vôle. Celý čas, čo bol v Čechách, mu tkvel obraz Aliny v duši. Teraz bola jeho prvá chôdza k nej. Tak túžil za ňou, že ju hľadal na jej bývaní.

Jej domáca, pani, vdova po obvodnom lekárovi, namýšľajúc si, že je osobou veľmi múdrou a sveta skúsenou, prijala ho vľúdne a zaviedla do jej izby. Nebolo jej doma. Udreli mu do očú v chutnej chyži dve krásne kytice. Jedna z nich bola uvädnutá, druhá ešte celkom čerstvá.

— Čo sú to za kytice, milostivá? — pýtal sa.

Trochu moletná, krátka dáma, s okuliarmi na nose, behala po izbe, ukladajúc vecičky do poriadku len preto, aby sa stal ten poriadok ešte nápadnejším; zastala pri ňom a hľadela trochu zadivene naň.

— Neviem, čo vám mám povedať; — hovorila, rýchlo vydychujúc, — ale pravda nikdy nezaškodí. Vy ste, tuším, rodina slečny Aliny. Aspoň sa tak správate, ako keby ste boli jej rodinou. Iste nie zamilovaný, hoc je to veru dievča na zamilovanie. Stretla som vás už viac ráz na prechádzke s ňou. Milenci by svoju lásku neroznášali po uliciach a parkoch, ale hľadeli by sa s ňou ukryť. Obidve kytice jej poslal mladý pán Gestatter. Tú v tom košíku ešte asi pred desiatimi dňami a túto dnes, o tej slečna Orságová ešte ani nevie.

Ostatné vety hovorila šeptom, ako keby veľkú tajnosť prezrádzala.

— Želala by som jej veru, aby z toho niečo bolo. Bola by skvele zaopatrená, keby si ju taký boháč vzal.

Vetrovský sa tak zamračil, že by to bolo zarazilo i horšiu pozorovateľku, ako bola pani Zaunerová.

— Ale, ale, ale, — zalomila rukami, — to som ja pekne vytárala, čo som nemala, — i pľasla sa malou, tučnou ťapkou po ústach.

— To neráčite byť rodinou slečny Orságovej?

— Nie som jej rodinou. A kedy asi príde „tá“ slečna? — riekol, ako sa pani Zaunerovej zdalo, s hrozným prízvukom.

Chuderka dýchala chytro a stupkala z nohy na nohu, nevediac, čo povedať.

— Nuž príde, príde, okolo, okolo, — i pozrela na hodiny na stene, — keď nechodí vždy jednako. Možno o štvrtej, alebo o piatej.

Vetrovský sa zvrtol na mieste a riekol krátko:

— Ruky bozkávam, — a vyšiel.

Idúc bránou, pritisol schránku s prsteňom vo vačku kabáta tak, že ju skoro podrúzgal a myslel, že celá Alina bude asi ľahké futro. Všetky tie dievčiská sú dnes rovnaké: jedna za groš, druhá za dva grajciare. Nehodno to vážne brať. Dobre, že bol vyšiel hore. Keby nebol videl tie kytice a sa zhováral s tou rapotačkou, bol by jej ten prsteň dal. Takto sa aspoň neprenáhli.

Ako sa bol dobre cítil, s dušou plnou potešenia, a teraz sa mu zdalo, akoby ho nadchádzala nejaká choroba. Striasol plecami: brr!

Na Suchom mýte zazrel pred Braunovými výkladmi nápadne peknú, nadprostredne vysokú ženskú postavu v jasnosivom zvrchníku, ktorá sa mu zdala na prvý pohľad povedomá.

— Je to ona! — trhlo ho i milo, i trpko. Prešiel k nej. Bola to Alina. Aká bola milá, ako sa mu tá sladká tvár vyjasnila, ako sa zaradovala! Zdala sa mu až neznáme peknou s akýmsi celkom novým výrazom v tvári. A to by mohlo byť jeho dievča, keby ho neklamalo!

Stisli si ruky, Alina vrele, láskajúc ho ani bozkom, Vetrovský zdržanlivo. Vŕtalo v ňom: klame ma. Veď je lásku alebo príchylnosť tak ľahko napodobňovať.

Šli spolu bez rozváženia, kde idú, na Námestie Republiky.

— Ako sa ti vodilo? — pýtala sa trochu zarazene, lebo už vycítila v jeho držaní zle naladenú strunu.

— No, tak-tak. Mohlo to byť i horšie. Doniesol som si niekoľko nových objednávok. A ty ako, Alina? Dobre, čo? Myslím, že sa páni starali o teba, aby si sa nenudila. Máš plnú izbu kytíc. Hľadal som ťa a videl tú parádu.

— Plnú izbu? Jednu jedinú, ktorú mi poslal mladý Gestatter ako „merné“. Nemyslela som, že by som sa prehrešila, keď ju prijmem, — odvetila trochu pikírovane, cítiac sa nevinná.

— Ja som videl dve. I dnes ti jednu poslal.

Vetrovský sa vpil očami do jej tvári. Videl, že je úprimne zarazená a veľmi nemilo prekvapená.

— Ale to je predsa nemožné! Čože ten človek ešte chce? To je skutočne dotieravosť. Uisťujem ťa, že som počas tvojej neprítomnosti nemala s ním nijakého styku. Iba ak, — zarazila sa. Udrelo jej do hlavy, že jej poslal šperk. Má to povedať Vetrovskému? Teraz, keď je taký rozladený? Zdá sa náchylný na žiarlivosť. Možno o chvíľu, keď sa trochu upokojí.

— Iba ak Diana narobila nejakých komplikácií.

Razom jej blyslo hlavou, že k matke idúca dcéra zazrela u nej balík, otvorila ho a vidiac šperk, zadržala si ho, a tak si jej brat myslí, že si ho ona — Alina — zadržala. Ale pani Gestatterová mu to mala v každom prípade povedať, i vtedy, keď Diana zadržala šperk.

Vetrovský chytil Alinu za rameno a odbočil s ňou do tichej uličky a šepkal jej náruživo:

— Alina, ty predo mnou čosi skrývaš. Alebo mi nalej čistej vody, alebo ma pošli naraz preč. Lebo ja ani so zblom nedôvery nemôžem s tebou žiť. To si uváž!

Alina si zahryzla do pery a o chvílu riekla:

— Keby si nebol taký rozčúlený, neváhala by som ti všetko vyjaviť; takto sa bojím, že urobíš nejakú nerozvážnosť. Však ich dnes ľudia toľko robia. A ty si taký náruživý!

— Len keď ide o teba, duša moja, ver mi!

— Tak teda počúvaj. Gestatter mi poslal ako merné nielen kyticu, ale i drahý šperk. A ako som sa mu a kytici zaradovala. A aké trpké bolo to sklamanie, keď som na vizitke zazrela jeho protivné meno. Celú noc som nespala. Ráno som utekala k pani Gestatterovej a oddala jej tie butóny, aby ich vrátila svojmu synovi. Lenže Diana iste dostala balík do rúk, otvorila ho a iste neoddala šperk bratovi, takže si on myslí, že som ho zadržala ja pre seba. Tak si dovolil potom poslať mi i tú druhú kyticu. Neobzrel si ju, je pri nej nejaká karta, alebo možno zasa niečo sprosté?

Hovorila to s takým malomocným, naozaj ženským hnevom, že to Vetrovského dojalo.

— To je naničhodný človek. Musím urobiť s ním poriadok, — zamrmlal si Vetrovský, mimovoľne napnúc svaly ramien.

— Povedala si mi všetko?

Trochu rozmýšľala.

— Skutočne neviem, že by som ti bola niečo zatajila. Ale aj tak som ti chcela o tom šperku povedať, len som mienila počkať, kým sa trochu upokojíš.

— A je ti ľúto za tým šperkom? — pýtal sa teraz už trochu žartovne.

— Ani trochu. Naopak, dala by som mnoho za to, keby mi ho nebol poslal. Tešil ma, kým som si myslela, že je od teba. Ty dobrý, drahý! — I pozrela mu tak zvodne, s toľkou láskou do očú, že mu srdce celkom zaujala.

— Poď, odprevadím ťa domov, prezrieme tú kyticu.

Pozrela naň, zastanúc:

— Dobre, ale, — i pokývala naň hrozebne prstíkom.

V kytici bola v obálke karta:

„Nemohli by ste zajtra o piatej prísť na tenis? Mám pre vás milé prekvapenie. Rukybozky Váš J. G.“

— Je to hanebný chlap, čo si ten myslí o mne! — zvolala Alina celkom zblednutá od hnevného rozčúlenia.

Vetrovský hľadel na ňu, ako sa jej zdalo, s neuveriteľnou chladnosťou. Ale bolo to celkom prirodzené. Jeho rozčuľovala predstava, že ho Alina možno klame. Keď bol s ňou na čistom, Gestatter mu nerobil ťažké srdce. I vyňal svoje puzdro z vrecka a otvoril ho. Bol v ňom krásny, drahocenný prsteň s podlhovastou platničkou, v ktorej bol safír obložený vencom briliantov veľkosti šošovíc.

— Tešila si sa na šperk odo mňa, tak tu ho máš. Prijmeš ho?

Alina mu ho vychytila z ruky a dala si ho na prst.

— Či ho prijmem! Bože môj, aká som šťastná! Pozrela naňho a hodila sa mu na prsia.

Trvalo chvíľku, kým sa spamätali.

— Si mojou? A teraz dovolíš, aby som sa ja zhováral s pánom Gestatterom?

Alina blažene krútila hlavou a hodila mu ramená znova okolo krku.

— Rob, čo chceš, nemám inej vôle ako tvojej.

Hoci túžili za sebou, v nasledovné týždne omnoho menej sa schádzali ako dosiaľ. Alina sa pripravovala na skúšku a Vetrovskému zaberalo množstvo práce i čiastku noci. A jednako sa pridalo, že keď vedel jeden o druhom, že je niekde von v meste, hodinu i viac čakali na seba a často bez výsledku. Ale v podstate pokladajúc svoj pomer už za úplne zabezpečený, čakali s trpezlivosťou na svoje konečné zlúčenie.

Vetrovský vyhľadal Jána Gestattera nasledujúceho dňa v jeho pisárni v banke.

Pán direktor mal práve veľmi mnoho práce a nechal pána architekta čakať v predizbe skoro hodinu, hoci vedel iste, že je tam, lebo vyjdúc raz, zbežne sa s ním zvítal zdanlivo priateľským krikom, v ktorom však bolo omnoho viac kriku ako priateľstva. Jednako najprv odbavoval svojich referentov.

Napokon vošiel Vetrovský, usmieval sa, ale nie priateľsky.

— Vzali ste mi hodinu drahocenného času pre veci, ktoré vám neutečú, keď sme to mohli skončiť za dve minúty. Ale vy, bankári, znáte len svoj prospech.

Gestatter sa vypäl a natiahol obrvy dohora. Bolo vidno, že si sadá na vysokého koňa.

— Milý pán architekt, odpusťte, ale v obchode je prvá vec presnosť. Keď neodbavím svojich referentov načas, zameškáme poštu.

— Možno, — hodil Vetrovský rukou, — ale to sú veci, ktoré sú teraz celkom vedľajšie. Presvedčil som sa, že sa veľmi vrele — podľa môjho zdania privrele zaujímate o slečnu Alinu Orságovú. Pokladám teda za svoju povinnosť vás upovedomiť, že som sa s ňou zasnúbil a že sa zakrátko zosobášime.

Na okrúhlu, vyholenú tvár pána direktora sadla podivná grimasa. Bol to hnev i posmech, opovrženie a hlavne prekvapenie.

— Škoda, že sa tak náhlite. Myslel som si, že sa i mne z toho krásneho stromu dostane ovocia, — urobil tvár ani satyr so širokým, bujným úsmevom.

Vetrovský pristúpil celkom k písaciemu stolu, za ktorým stál Gestatter a nahol sa k nemu. Hľadeli si zúrivo do očí.

— Ako to mám rozumieť?

— No tak. Podľa nemeckého porekadla posudzujeme ľudí podľa ich spoločnosti, nie? A náhodou sú priateľky slečny Aliny nie sväté Agnešky. A slečna, ktorá tak hladko prijíma cenné dary, ako to robí slečna Alina, privedie nepredpojatého človeka na podivné myšlienky. Uznáte to? Myslím, že mám právo kadečo predpodkladať?

— Medzi priateľky slečny Orságovej patrí i vaša sestra, slečna Diana, a váš šperk vám slečna Orságová zaniesla druhý deň a oddala ho vašej pani matke.

Gestatter sa zasmial.

— No, áno, moja drahá sestra Diana. To je dievča v každom ohľade moderné. Na tú by som sa v takomto prípade nerád odvolával. Vaše tvrdenie, že slečna Orságová vrátila šperk mojej matke, ma veľmi prekvapuje, lebo mi ho ona ani nedala, ani mi nič o ňom nepovedala.

— To je možné, lebo ho iste zadržala práve do izby vošlá slečna Diana, ktorej moderné chápanie vecí sa zdanlivo vzťahuje nielen na lásku, ale i iné vlastnosti. Ale to sú všetko vedľajšie veci, do ktorých ma nič. Ja žiadam od vás, aby ste sa voči slečne Aline Orságovej správali, ako sa gentleman správa voči snúbenici gentlemana.

— Ale dobre, pán inžinier, dobre. Beriem to na vedomie a blahoželám vám, keď chcete. A či si skutočne vezmete tú — dámu?

V spôsobe reči, v spustlom úsmeve vyrážalo toľko opovržlivého výsmechu, že sa Vetrovský ťažko opanoval, aby ho neudrel po tvári.

— Pán direktor, vy sa správate oproti vám vcelku neznámej, vami celkom bezzákladne upodozrievanej dáme hanebne. Napokon myslite si o nej, čo chcete. Na jedno vás však upozorňujem: ak sa jej opovážite hocijakým spôsobom ubližovať, alebo ju obťažovať — tak urobím s vami poriadok.

Ján Gestatter sám seba pokladal za smelého chlapíka; bol aj dobrý športovec a šermiar. Telesne bol skoro taký zdatný ako Vetrovský, i nechcel pred ním ľahko uhnúť. Ukrutne ho mrzelo, že by ho taký, v porovnaní s ním, niktoš, odohnal od krásnej koristi a pritisol k stene. Alina sa mu veľmi videla, túžil za ňou nielen zmyselne, ale bolo v tom i čosi podobného láske.

Zamračil sa.

— Ako to myslíte, že urobíte so mnou poriadok? Myslíte, že som chlapec a že sa zľaknem vašich hlúpych hrozieb?

Keď Vetrovský videl zúrivosť svojho odporcu, preniklo ho povedomie, že všetko, i svoj život postaví na obranu svojej lásky. To sa mu v tú chvíľu zdalo takým prirodzeným, jeho odhodlanie ho tak preniklo, že odpovedal Gestatterovi s tou najväčšou, chladnou určitosťou, takže Gestattera zmena v jeho držaní omráčila.

— Ja som so slečnou Alinou Orságovou zviazal svoj život naveky. Ak mi ju urobíte nešťastnou alebo budete ju hocijako znepokojovať, tak vás zastrelím. Vidíte, hovorím vám to celkom chladne, nie v hneve, ani rozčúlení. Ale je to môj pevný úmysel a vykonám ho, lebo bez nej mi môj život nestojí za žitie!

Gestatter cítil, že zbledol, zamrazilo ho do špiku presvedčenie, že Vetrovský by iste urobil, čím sa vyhrážal. Našiel jediný možný spôsob ústupu a použil ho.

— Tak vy to skutočne tak vážne myslíte. Vám nejde o milenku, ale o ženu! Odpusťte mi, ale zdalo sa mi to veľmi nepravdepodobným. Dnešné dievčatá — študentky! — pán architekt, hoc sú vám i sestry, vedú taký nesmierne voľný život, majú toľko možností ukojenia svojich nízkych pudov, ktoré podľa učenia moderných sexuológov každého človeka, či je to žena alebo chlap, pokúšajú, za ktorú voľnosť ženské tak zúrivo bojujú, že musíme považovať za biele vrany medzi nimi tie, ktoré zachovali svoju neporušenosť. Vy, — pokračoval, — zaiste znáte omnoho lepšie slečnu Alinu ako ja. Viem, že ste človek veľmi seriózny a najmä v otázke čistoty styku medzi mužskými a ženskými až premrštený. Som istý, že keď si slečnu Alinu beriete za ženu, robíte to na základe toho najpevnejšieho presvedčenia, že sa v nej nesklamete. Beriem všetky svoje narážky, ako úplne bezzákladné, späť a blahoželám vám čo najúprimnejšie.

I podával mu ruku s parádnym švihom. Vetrovský hľadel naň upodozrievavo. Povedal celú tirádu s takou ohromnou výrečnosťou, s takým komediantským prízvukovaním, že bol presvedčený, že si robí z neho posmech.

Napokon mykol plecom a podal mu konce prstov.

— Myslite si, čo chcete, pán direktor. Čo som vám povedal, toho sa pridŕžam.

Keď vyšiel z izby, pozrel Gestatter do obloka a hľadel na ľudí na ulici sa chumeliacich. Premýšľal: Sakramentský chlap, myslí to vážne. A čo by sa mu stalo, keby ma odstrelil? Dostal by najviac ak pol roka a možno i to podmienečne. A akú reklamu by si urobil! Hm. Škoda tej ženskej. Je to zriedkavý kus. Dal by som za ňu milión!

Gestatter bol istý, že jeho šperk zadržala Diana. Musela matku nejako nahovoriť, aby to pred ním nezradila. Bolo to ľahko urobiť, však Diana bola taký čert, že všetko vykonala, čo chcela. Iste vylúdi od neho tie náušnice. Nech, ale musí to stáť za to.

Vetrovský odišiel s ťažkým srdcom. O tom bol istý, že sa Gestatter Aline viac nebude natískať. Ale čo pohovoril o nej a akým hlasom to povedal, to vrazilo do jeho duše bolestný osteň.

Alina mala vše hodinu-dve voľného času. Ten bola trávila poväčšine prechádzkami s Vetrovským. Teraz sa ak raz, dva razy týždenne prechádzali. Samej chodiť po uliciach a parkoch bolo otupno, a tak navštevovala svoje priateľky.

Najradšej mala v tie časy Idu Skalnickú. Bolo to živé dievča, hovoriace mnoho, lebo u nej bolo čo na srdci, to na jazyku. Ida chcela, aby ju každý mal rád, lebo ona mala pocit, že jej je každý milý. Bola ku každému lichotivo láskavá. Pochádzala z vyššej úradníckej, zámožnej rodiny, žila pohodlne a šatila sa elegantne. Študovala práva a viedla pritom veľmi voľný život.

Aline bola sympatická, lebo jej pochlebovala a dôrazne obdivovala jej vážnosť, usilovnosť a panenskú zdržanlivosť. Uznávala svoju ľahkomyselnosť, robí všetko, k čomu ju vôľa ťahá, mala milencov a nezariekala sa ani pre budúcnosť, naproti tomu Alina žije ako svätá Génovéva. Alina vďačne vypočúvala jej často veľmi prostoreké rozprávky, hlavne preto, lebo ju príjemne dráždili, hoc hrala zástoj úplne chladnej osoby. Rozprávala jej o svojej a Vetrovského zdržanlivosti, ledva si podajú ruky a bozkať sa bozkali len raz, keď sa zasnúbili. Ida jej na to kývala hlavou, veľmi sa divila nad nimi a pokladala ich v sebe za prepiatych bláznov, pričom sa správala k Aline s nápadnou úctivosťou. Následok toho bol, že sa Alina pokladala za niečo omnoho cennejšie ako ostatné dievčatá, a že bolo na nej i vidno istú namyslenosť. Ako sa dozvedeli jej priateľky o výzve Gestattera, aby šla s ním na autovú túru, bolo jej záhadou do tých čias, kým nezazrela butóny v ušiach Diany.

Keď videla všelijako zastretú závisť svojich družiek, jej sebavedomie sa ešte zdvihlo a stalo sa až trochu nepríjemne badateľným. Jej priateľky, počnúc od Idy, ju medzi sebou a i pred ňou odsudzovali; každá si myslela, že keby mala príležitosť milovať Gestattera, vedela by si ho tak získať, že by si ju vzal za ženu. A keby aj nie za ženu, tak by sa jej to muselo i inak vyplatiť.

Alina sa s nimi dosť naškriepila, najmä s Idou sa často hádala, lebo táto, uznajúc síce i Alinino stanovisko, držala i svoje za oprávnené a ľudské. Však im to nahovárali toľké knihy a predstavovali ako pravú slobodu žien! Prečo by si nevybrala zo života, čo jej podáva, keď tým nikomu neškodí, ba naopak spestrí a obohatí život i druhým!

Idu zdanlivo sama príroda určila za milenku. Bola v drieku štíhla, ale mala nápadne vyvinuté prsia a boky; stehná mala silné a ruky a nohy také drobné, že sa zdali skoro zakrpatenými, a mäkké, ani keby nebolo v nich kostí. Jej okrúhlu tvár obrubovali jasne pobelavé našušorené vlasy; krátky noštek podnikavo sedel nad nápadne červenými pohyblivými perami; veľké sivé oči alebo vábne, alebo nepokojne fľochali na všetky strany. Koľko ráz prišla Alina k Ide, vždy našla u nej jej údajného bratanca Igora Trnku, asi dvadsaťročného juristu. Bol to chlapec zamĺkly. Alina skoro ani slova neprehovorila s ním. Bolo by to bývalo i ťažko, keďže jej skoro ani do očú nepozrel a keď prišla, vykradol sa vždy do prázdnej z dvoch Idiných izieb.

— Počuješ, to je čudný svätý, ten tvoj bratanec. Divím sa, že si ho už nevypratala, musí byť veľmi fádny.

— Ohohó, — smiala sa Ida, — to je nezaplatiteľný človek. To je hotový automat. Sedí, hovorí, mlčí, ako mu rozkážeš. Keď ho odošlem, ide; čo mu naložím, urobí. Jeho jediná chyba je, že nespustí oka zo mňa. A vieš, aké je to nepríjemné, keď cítime, že nás niekto stále pozoruje. Sme pod akýmsi tlakom, nútiacim nás správať sa neprirodzene.

Ida si zastala pred zrkadlo a začesávala si vlasy, robiac pritom kadejaké grimasy, najmä ústami. Alina sa jej posmešne a zhora opýtala:

— No, a ty sa mu za to, pravda, odslúžiš a si iste vďačná pani.

Ida sa zasmiala a kývla milo hlavou.

— No, pravdaže som. Ten chlapec je prvotriedny milenec.

Alina hľadela na ňu vyčítavo bez slova. Ida trhla trochu trucovite plecami a hlavou.

Všetci ľudia vedia, že cesta hriechu je milá a vábna, ale i to, že je zasiata pascami a priepadliskami. Každý hlupáčik si myslí, že s patričnou pozornosťou sa práve on vyhne tým nástrahám. Nuž, všetkým sa nevyhne ani jeden.

Náhodou si to Alina zapamätala, že to bolo v jednu stredu — po prednáške docenta Vančuru, ktorý len v stredu prednášal — keď, príduc odpoludnia na chvíľku k Ide, počula v izbe gramofón, čo ju prekvapilo, lebo ho dosiaľ nebola mala.

Vošla, ako zvykla, ticho bez klopania a zastala za dverami, počúvajúc. V susednej izbe zazrela tancovať pri hudbe jazz-bandu Idu s cudzím, nie celkom mladým pánom. Krútili sa podľa taktu a hľadeli si do očú, oblápajúc sa užšie, než to vyžadoval tanec.

Alina vošla k nim. Ida jej predstavila pána odborového radcu Odolena Radomského, veľmi elegantného pána so zlatým cvikrom a priistého vystúpenia, ktorý privítal slečnu Orságovú ako dávnu známu, čím sa tá však nedala chytiť, zachovajúc až nápadne chladné a odmietavé držanie.

Ponúkol sa jej do tanca. Alina ho nakrátko odbavila, že ju hlava bolí a že je nie náchylná hocikedy tancovať. Opýtala sa so schválnou netaktnosťou, či Ida nejde na prechádzku.

Pán radca pocítil nevôľu slečny Orságovej a obrátil sa k obloku s rukami vo vreckách nohavíc.

— Tak, zbohom, milá Ida, vidím, že nemôžeš ísť. Pôjdem sama.

Alina vedela o Radomskom, že je ženatý, otec dvoch dorastajúcich dievčat, viveur, zadĺžený, veľmi voľný manželský život vedúci pán.

Bola počula, že sa Ida zavše s ním schádza, nepokladala však za vhodné jej ho spomenúť. Teraz ho videla prvý raz. Urobil na ňu veľmi nepriaznivý dojem. Mal načervenalý nos a na čele, na hranici prešedievajúcich vlasov, červenú vyrážku. Oči mu od sluch vrúbili drobné, ale nápadné vrásky. Mal dobre šité šaty, ale už väčšmi ošumelé, ako by taký pán mal nosiť. Mykal, kolísal hlavou ako človek, ktorý sa cíti veľmi povýšený nad tým, s kým sa zhovára, hoc aj s istou opovržlivou blahosklonnosťou.

Alina si umienila, že viac Idu nebude navštevovať. Jej spoločnosť priveľmi zarážala spustlým pôžitkárstvom. Zišlo jej na um, ako ostatný raz našla veľmi nedbalo oblečenú Idu ležať na pohovke, pričom jej jedna noha povyše pol stehna bola obnažená. Keď ležala, rozlialo sa jej mäkké telo doširoka, a hoc mala ešte len málo vyše dvadsať rokov, visela jej okrúhla tvár na strane, na ktorej ležala, pričom sa i jej ústa nevábne spotvorili.

Igor sedel pri stole s natiahnutým krkom, nahnutý smerom k nej; nozdry mal rozšírené, ústa pootvorené a oči vyvalené.

Keď Alina išla od Idy dolu schodmi na ulicu, tak sa cítila, ako keby bola vyšla zo schôdze jej odpornej politickej strany, na ktorú sa omylom dostala a kde hľadeli na ňu ako na vyzvedača.

S Vetrovským chodievala podvečer na prechádzku von z mesta na čistý vzduch. Teraz chodievala i k svojim priateľkám častejšie a hoc sa netisla do ich tajností, jednako videla a pozorovala mnohé, čo ju odpudzovalo od nich. Myslela si často: Veď keby som sa nebola zišla s Vetrovským, nemohla by som im nič vyčítať, nebola by som bývala lepšia od nich. Mnohé dnes žijú celkom tak ako mladí ľudia. A kedy tí považovali i tie najspustlejšie orgie za hriech? Však im to tak nabili do hlavy. A teraz majú ísť i dievčatá tou istou cestou? Kde sa to ženú, úbohé, nešťastné!

Alina si myslela, že sa jej a Vetrovského duša prenikli skrz-naskrz. Bola mladá, neskúsená a dala sa tak ľahko zviesť zdanlivo celkom jasnými pomermi. Vetrovský bol starší, znal život omnoho lepšie a mal veľmi vyvinutú náchylnosť skúmať všetko a k tomu značnú porciu skepsy, najmä oproti nápadne výhodným položkám. Presvedčil sa, že keď našiel v živote niekde nejakú zdanlivo nepatrnú škvrnu, tá pri dôkladnejšom vyšetrení ukázala sa byť často hlbokým kazom. Neveril vôbec v nápadne dobrých, ideálnych ľudí. Človek je nie umiesený zo šľachetnosti, ani z dobroty, ani z nízkosti, každý je konglomerát. Každý posudzuje svet zo svojho stanoviska nedokonalej jeho znalosti, teda nedokonale. Mal Alinu náruživo rád a jeho láska ho zvádzala, aby tie škvrnky, ktoré nachádzal na nej, podľa možnosti potlačil alebo aspoň zmalicherňoval. Ale jednako mal chvíle, v ktorých ho opanovalo melancholické tušenie, nanucujúce mu okamžité presvedčenie, že sa časom v nej celkom iste bolestne sklame.

Keď sa spolu prechádzali, mudrovali obyčajne o rozličných ťažkostiach života a boli presvedčení, že človečenstvo si je svojím, všetkým zákonom rozumu odporujúcim spôsobom života zaiste samo vinou všetkých ťažkostí a nešťastí, ktoré ho prenasledujú.

Zavše hľadeli na okolo nich sa melúcich ludí na ulici ako na mravne nemocných, a vtedy mysleli, že keby boli i ich duševné nedostatky viditeľné v podobe nejakej kožnej choroby, celý svet by sa zdal byť ohromným špitálom. Zavše však, keď vzali za podklad svojho skúmania samých seba alebo im dobre známych a milých priateľov, prišli k presvedčeniu, že je im podobných ľudí omnoho viac, ako by predpokladali, a keď títo i trpia nedostatkami, ktorých dedičom je človek, zjavujú sa ony viac len ako slabosti a nie ako také náruživosti, ktoré by ich zvádzali na tragické scestia. Keď sa posledný večer rozišli, boli ich duše naplnené pevným vedomím, že je ich láska a dôvera v ňu neochvejná, že sa ich náhľady nikdy nezmenia a ani zmeniť nemôžu a že ich najhorúcejšia túžba je urobiť sa navzájom šťastnými, hoc aj tými najťažšími obeťami. Vetrovský odprevadil Alinu pred samy dvere jej bývania, schytil ju na svoje prsia a privinul ju k sebe. Šepkal jej do ucha:

— Ty, vedz, že si ty celý môj život, že na mňa sa môžeš pevne spoliehať a že ťa nikdy neopustím. Ani vtedy nie, keby som sa v tebe sklamal.

Dievča sa láskou a oddanosťou triaslo na jeho prsiach a držalo ho ostrými prstami, vrývajúcimi sa mu až bolestne do tela, a šepkalo:

— Som len tvoja. Keby si ma opustil, hneď by som umrela.

Vetrovský odbehol ako šialený.

Keď sa Alina ráno obliekala, doniesla jej pani doktorová kartičku. Mala práve rozčesané vlasy a nechcela pretrhnúť prácu s nimi, bola však veľmi zvedavá, kto jej píše.

— Prosím vás, pani doktorová, pozrite, od koho je tá karta.

Pani Zaunerová stisla pery a odrapila nechtami kraj obálky. Popravila si okuliare a krútila kartu v rukách.

— Slečna Ida Skalnická.

— A čo chce, pozriteže.

— Milá Alina, ležím v Bernsteinovom sanatóriu, som chorá, prosím ťa, navštív ma čím skorej. Potrebujem ťa nevyhnutne!!!

Aline a doktorke sa tvár natiahla. Hľadeli jedna na druhú s veľmi nepríjemným porozumením.

— Nešťastná! U Bernsteina! To je veru včas. Veď má sotva dvadsať rokov! — zvolala pani Zaunerová.

Aline žiadosť Idina nevysloviteľne ťažko padla. Veľmi nemilo ju prekvapilo, že je v sanatóriu a ešte horšie, že ona má ta ísť. Bernsteinovo sanatórium bolo možno jej najnepríjemnejšou predstavou na svete. Keď si pomyslela, že by sa nejako mohla ta dostať, striaslo ju a prešla jej i najlepšia vôľa. Všetky jej nepríjemné predstavy, plač, zúfanie, preklínanie priateliek, boli skoro vždy spojené s Bernsteinovým sanatóriom. A teraz je aj Ida tam a ona má ju navštíviť. Iste musí byť s ňou zle, keď ju tak súrne volá.

Vzdychla si:

— Bože môj, musím ísť, nemôžem ju opustiť. Je mi to hnusné, nikdy som v takom inštitúte nebola.

Ruky sa jej rozčúlením triasli.

— Nešťastná Ida!

Pani Zaunerová hľadela na ňu zvedavo. Vedela, ako jej je ťažko ísť do toho očistca, i uľútostila sa nad ňou.

— Ak chcete, pôjdem s vami. Je to dosť ďaleko, prší, vezmeme si auto.

Alina vyzrela na ulicu, poprchávalo. Ponuka doktorovej jej zobrala polovicu ťarchy zo srdca. Prikročila k nej, oblapila ju okolo krku a bozkala ju na okrúhle ružové líce.

— Dovolíte, pani doktorová, aby som vás volala tetuškou? Veď ste vy taká dobrá ku mne.

Pani Zaunerová ju bozkala na ústa.

— Ale pravdaže, milá Alinka, vďačne, už som ti to chcela dávno povedať. Však ťa mám tak rada ako svoje dieťa.

Vieme, že v podobných prípadoch toto káže odpovedať ceremoniál dobrej výchovy, ktorá je práve taká skostnatená ako hocijaké cirkevné výkony.

Obliekli sa a šli.

Bernsteinovo sanatórium sa nachádzalo v novom dome v ulici len z malej čiastky vystavenej. Jeho oblokmi sa vyzeralo ešte na oráčiny a lúky. Bolo dosť ďaleko od bytu pani Zaunerovej, ale na aute cesta trvala veľmi krátko a Alina by si bola tak želala, aby trvala čím najdlhšie. Vyšli hore schodmi z umelého granitu na prvé poschodie, kde sa im ohlasovala liečebňa zápachom medicín a chorôb.

Sanatórium dr. Bernsteina bolo vlastne len jeho súkromný byt, kde dve malé izbičky zariadili pre prípadné pacientky, ktoré mohli v prípade potreby po „zákroku“ zostať uňho deň-dva. Každý v meste, aj na jeho širokom okolí vedel, čo je Bernsteinovo sanatórium, veď veta, že nejaká ženská šla k nemu na liečenie, znamenala toľko, že sa musela zbaviť nepríjemných následkov dnes už síce dovolených pobavení.

Aj smeliacej sa pani Zaunerovej trochu stislo srdce, keď zazvonila na dverách s porcelánovou tabuľkou: dr. Arnold Bernstein, emerit. asistent gynek. kliniky.

Otvoril im sám pán doktor v bielom plátenom plášti. Bolo mu na tvári vidno, že je ustaraný. Však on najlepšie vedel, aký následok by malo preň, keby v jeho „ústave“ niektorá pacientka umrela následkom jeho nedovoleného zákroku.

— Vy ste pán doktor Bernstein?

Lekár kývol hlavou. Triasli sa mu pery a prsty. Bolo na ňom vidno, že zneužíva všelijaké narkotiká. Aký to mal život v stálej borbe o luxusné bytie svojej ženy, ktorá svojou úplnou duševnou prázdnotou nestála za nič a jedine ako predmet perverzného milovania ho vrhla do nocí, v ktorých trochu sna len veľkými dávkami uspávajúcich jedov vedel vynútiť a tak otráviť v sebe stále žravé starosti, zapríčinené zločinným lekárskym účinkovaním.

Na otázku Aliny, čo je so slečnou Skalnickou, zvraštil tvár.

— Je to nepríjemné s ňou. Má horúčku a mimo toho je i nakazená.

Vošli do izbičky, kde ležala na bielej železnej posteli Ida. Bolo na nej vidno nemoc, líca jej horeli a veľké oči sa zimnične leskli. V izbe bolo silne cítiť pach liekov, ale aj hnijúcej krvi.

Keď zazrela Alinu, skríkla:

— Alina, drahá, prišla si! Ako dobre voniaš zdravým povetrím. Ako ti je dobre, keď si zdravá. Ja možno umriem! — i začala žalostne nariekať.

— Taká mladá, nič som zo sveta neužila! Ten zbojník, ten naničhodník ma otrávil, nakazil. Ó, akí sú tí chlapi biedni, mizerní!

Rozplakala sa a nadávala na radcu a Trnku, že sa nevedela dlho utíšiť. Vinila tých dvoch ľudí, že ju zničili nemilosrdne a hrozne. Oni ju zviedli a skazili.

Pani Zaunerová a Alina ju tíšili, ubezpečujúc ju, že sa iste vylieči o niekoľko dní. Pýtali sa jej, čo si od nich žiada, čo by jej mohli urobiť po vôli.

— Píšte mojej matke, aby prišla. Nech vidí, ako trpí jej dcéra, ktorá šla tou cestou, ktorú jej ukázala aj ona.

I začala znovu horko nariekať, obžalúvajúc teraz matku ako údajnú príčinu jej strateného života. Pani Zaunerová a Alina s ľútostivým porozumením hľadeli na seba.

Alina začala cítiť, že sa jej hlava točí a že ju v sluchách tlačí silný, ostrý bôľ. Zdalo sa jej, že zamdlie. Dojatosť a zlý vzduch premohli jej ináč nie slabé nervy.

— Odpusť, drahá Iduška, ale mi je zle, musím ísť na vzduch, — i zohla sa a bozkala ju na čelo.

— Želám ti, aby si sa čo najskôr vyliečila.

Keď šli chodbou von, zazrela Alina otvorenými dvermi, ktorými prechádzala ošetrovateľka, na operačnom stole ležiacu ženskú, ktorej najintímnejšie čiastky boli veľmi postriekané krvou.

Dostala závrat a bola by spadla, keby ju pani Zaunerová nebola chytila okolo pása a chytro zaviedla na ulicu. Bledú ako vápno ju uložila chytro do auta.

Alina nezbadala, že prešiel popri nich Vetrovský s mapou pod pazuchou a že ostro pozrel na ňu. Pravdaže ani to nepobadala, keďže vôbec nie veľmi vedela o sebe, že sa jeho tvár hrozne zmenila a že sa strhol a zatým šiel ďalej krok-dva a hľadel zasa na ňu, kým nevošla po biede do auta. Potom si obzrel dom, z ktorého vyšli, prečítal nápis na tabuľke pri dverách a šiel, trochu sa tackajúc, ďalej.

Pani Zaunerová, zaujatá Alinou, tiež ho nezbadala, len keď už odchádzal. Zavolala naň, on sa obzrel, ale hodil len rukou a šiel ďalej svojou cestou.

V dome, v ktorom bývala slečna Orságová na prvom poschodí, bývali na druhom v dvoch, do dvoch bývaní patriacich izbách slečna Tereza Marťaková, oficiantka, a pán Artur Korček. Ich obidve izby susedili, boli oddelené len tenkou stenou a ústili na schodište.

Tereza mala nejakých dvadsaťosem-tridsať rokov, bola vysoká, kostnatá, nepekná osoba. Ruky-nohy sa zdali byť samou kosťou, bokov-pŕs nemala. Kolená ani hrče na hrubej line. Artur Korček sa niekoľko ráz zišiel s ňou, ale ju nikdy ani nepozdravil, ani neobzrel. Pridalo sa, že spolu šli domov a naraz otvárali dvere na izbách. Artur, ako bol jeho zvyk, so zvrchníkom na pleci zaveseným, ako pribehol z blízkej kaviarne, ticho si pohvizdoval, pravda, bez slova k susedke. Tereza mu milo zaželala „dobrý večer“, na čo zahundral čosi a vrazil chytro do svojej skrýše.

Tereza sa usmiala. Bola to neobyčajná osoba. Bola špatná, vedela to a tak sa správala voči každému, že nikomu ani na um neprišlo hľadať v nej ženskú. Vidíme často veľmi špatné, ba zmrzačené ženy, ktoré koketujú a chytia na svoju udicu neuveriteľným spôsobom dosť obstojných chlapov. Tereza robila dojem, že sa vôbec necíti ženskou, ale ešte nápadnejšie bolo pri nej, že zdanlivo nemala pocitu cudzoty oproti nikomu. Pochádzala z chudobnej, maloúradníckej rodiny, už ako štvorročné dieťa musela behať nakupovať po obchodoch a tak si privykla na styk s cudzími ľuďmi. Ona oslovila i toho najabsolútnejšieho cudzinca s takým citom a spôsobom, ako keby bývala s ním v jednom dvore od desiatich rokov. Pravda, neurobila to bez príčiny, ale keď mala k tomu hocijakú, i keď nepatrnú pohnútku. Pridalo sa jej, že ju nafúkaní nevzdelanci opovržlivo ignorovali, alebo pyšné dámy ofúkli a s vyvýšenými hlavami obišli. Usmiala sa a nerobila si z toho nič. Pomyslela si:

— Však i takí ľudia musia byť na svete.

Mala pridlhú tvár, tenké ústa, priveľký nos v chudej tvári a veľmi milé, veľké, tmavohnedé oči. Keď sa usmiala, dostala jej tvár nápadne veselý výraz, takže sa každý musel s ňou smiať.

Slečnu Terezu bola už tu i tu pokúšala túžba za láskou a za jedným-druhým mužským, ale nie v takej miere, že by jej bolo stálo za to urobiť na jeho získanie nejaké kroky.

Tentoraz s Arturom to bolo trochu inakšie ako s inými chlapmi. Artur sa síce tiež o ňu neobzrel. Ale mala ho stále pred očami, bývala v jeho bezprostrednom susedstve, vedela o ňom všetko, čo robí, aký je a páčil sa jej omnoho lepšie ako hociktorý iný mužský dosiaľ. Mimovoľne, takmer proti jej vôli, čosi ju hnalo, aby sa s ním hľadela zoznámiť. Veď ona nič nechcela, len sa aspoň zhovárať tu i tu.

A tak sa stalo, že keď išla raz domov a videla ho tiež vchádzať do ulice smerom k bytu, vybehla cvalom hore schodmi na druhé poschodie a zhodila pred svojimi dvermi vreckovku. Mala vždy veľmi jemné a diskrétne voňajúce vreckovky s krásne vyšitým monogramom. Myslela si: Jednako som zvedavá, či pán Artur ráči zdvihnúť moju vreckovku, alebo či je taký dokonalý sedliak a nepreukáže mi ani takú malú službičku preto, lebo som nie nápadnou krásavicou. Už by ju len mal zdvihnúť a vhodiť do mojej izby, aj keby ani slova neriekol.

Striehla pri zavretých dverách, čakajúc na zvuk krokov hore schodmi. Nečakala dlho, keď sa ozvali rýchle kroky. Počula otváranie kľúčom susedných dverí. Myslela, už nepríde, keď — len čo stačila odskočiť od samých dverí — ozvalo sa ostré zaklopanie a hneď aj vošiel dnu pán Artur Korček s vreckovkou v ruke. Keby nebola bývala vkusná a voňavá, bol by ju hodil možno na zem a možno i prišliapol. Ale voňala veľmi príjemne a bola nápadne jemná a vkusná.

Artur vošiel, nečakajúc na dovolenie Terezy, s úmyslom, že jej oddá šatôčku a odíde okamžite, bez slova.

Vošiel a zastanúc, hľadel zadivene okolo seba.

— Čože, slečna Tereza, toto je vaše bývanie! Však je tu ani v raji. Čože ste vy za čarodejnica, ako ste to narafičili, že je tu tak milo, krásne, príjemne, jasno, veselo, útulne!

— Zdá sa vám tu? Sadnite si u mňa a vypite šálku čaju, ak sa vám páči. Doniesli ste mi vreckovku? Tak predsa sa mi podaril môj fígeľ dostať vás sem. Hahaha!

Tereza sa smiala a ukázala na stolík pri obloku, kde stál v milom kútiku pred malou, ale veľmi pohodlnou pohovkou pri stene. Ideálny kútik na šuškanie pre dvoch zamilovaných. Na stolíku sa blýskal malý ruský samovar na čaj a veľmi chutne vyzerajúce pečivo.

Artur tiež ukázal svoje biele zuby v rámci červených perí a usmial sa.

— Vy ste podarená persóna! Tak sa priznávate, že ste ma sem chceli dostať tou vreckovkou. To je prvotriedne!

Tereza kývla hlavou.

— Ale, pravdaže, sa priznám. Moja krása vás nevedela podmaniť, tak som pomyslela na šatôčku, čo je predsa taký starodávny, mnohonásobne vyskúšaný fígeľ.

Artur si pohodlne prisadol k stolíku s čajom.

— Však, čo ako, nálezné som si zaslúžil.

— Vidíte, pán Korček, nie som taká hus, že by som čakala na vaše predstavenie, ako by sa vlastne patrilo; lebo, však, keď bývame mesiace vedľa seba, je vylúčené, žeby sme predstierali, že sa nepoznáme. Ja som veru často počula, že nejakú tú hodinu i doma trávite, čo sa i mne pridalo. Vedeli sme o sebe, že sme doma, lebo však nás tu tenká medzistena nerozlúčila natoľko, že by sme podľa šuchu-buchu neboli hádali, čo robí sused vo svojej izbe. Neboli sme si už dávno cudzí. Ja sa vám priznám, že pre mňa to bol nemilý pocit, pretvárať sa pred známym človekom, že je mu cudzím. Zahryznite si, kým navarím čaju.

Posunula mu tanierik a pečivo na peknej porcelánovej miske. Vôbec všetko, čo mala, bolo vkusné a cenné.

Artur, usmievajúc sa, nespustil očú z nej. Vzal si kúsok pečiva a zahryzol doň s chuťou.

— Máte veru pravdu. I mne sa často tak pozdávalo, že sme nie cudzí, hoc sme sa i nezhovárali. To je istá vec. Keby sme sa náhodou zišli niekde v cudzom svete, cítili by sme sa, ako keby sme boli ani neviem akí starí kamaráti.

Tereza doniesla ešte druhú šálku a zapálila samovar.

— Mne, vidíte, je ľahko dať sa do známosti s hocijakým mužským, lebo som taká škrata, že si nemôžem namýšľať ani pri najlepšej dobrej vôli, že by sa niekto mohol do mňa zamilovať. Však?

Tereza to hovorila tak naskrze prirodzene, že sa Artur dal jej prednesom oklamať a prisvedčil jej, čo len kývnutím hlavy, na čo sa Terezka, chúďa, zapálila ako fakľa. Cítila to a bola by sa vďačne vyzauškovala za to. Ale čo mohla urobiť? Trhla nervózne a hnevne plecom.

— Vidíte, aké sme my ženy hlúpe. Viem, že som špata a jednako, keď mi to prisvedčíte, zapálim sa ako nejaké šialené dievčatisko. A veru, nie som šialená, uverte mi!

Artur jej odvetil láskavým, ani otcovským hlasom:

— Terezka, vy by ste boli celkom fajn, len o niekoľko kostičiek by ste mali pribrať. Lepšie sa pofutrujte.

Keďže mu bola na dosah, chytil jej skúmavo rameno.

— Ako hovorím: štyri-päť kilkov pribrať, boli by ste príma! — i mľaskol k tomu labužnícky jazykom.

Tereza sa ťapla po bokoch obidvoma rukami a riekla, zasmejúc sa:

— Myslím, bolo by tu toho mäsa i viac treba, nuž skúsim to.

I smiali sa obidvaja. Zatým sa zhovárali o kadečom, čo im na um zišlo, o všetkom tak priateľsky otvorene s toľkými vtipnými nápadmi, že sa hneď na prvý raz spriatelili. Hľadali sa potom každý deň, čo len na výmenu niekoľkých krátkych poznámok. Tereza vošla celkom neženírovane k Arturovi a priniesla mu izbu do celkom iného poriadku, takže sa omnoho lepšie v nej cítil. Držala mu v poriadku i šatstvo a bielizeň a vyhrešila ho, keď častejšie lumpoval. Robila to spôsobom takým, že mu to dobre padlo, lebo mu vždy vyčítala len to, čo si on sám myslel. Okrem toho bolo z jej reči i to vycítiť, že jej vlastne imponuje svojím fešáckym spôsobom života a svojím frajerkárstvom, keďže niet napochytre ženskej, ktorá by mu vedela odoprieť svoju lásku, keď len vystrie ruku za ňou.

A hoc Artur mal dosť svojho rozumu, jej sadol na lep na takéto reči a rozprával jej histórie, ako zviedol ktorú ženskú, vlastne ako jeho ktorá zviedla.

Keď mala nejaké dobré pečivo alebo lepšie cigarety, vždy ho potraktovala, čo on milerád prijal, lebo bol trochu skupáň a veľký jedák.

Hlavná vec bola, že Tereza vedela krásne vyšívať a najmä v maľbe ihlou bola ozajstným majstrom. Preto sa pridalo, že prišli zavše k nej elegantné dámy obzerať jej práce a kupovať alebo objednávať z nich. Pod zámienkou, že kupujú výšivky, začali k nej chodiť i dámy, hľadajúce s Arturom schôdzky. Medzi nimi bola i slečna Diana, ktorá niekoľko ráz vyhľadala Terezu a kupujúc od nej výšivky, všuchla sa k Arturovi. Keď Tereza pobadala, ako manévruje, viac ju nevyprevádzala na schodište, čo zachovala i s jednou mladou paňou staršieho univerzitného profesora, ktorá tiež zavše prichádzala k Arturovi. Tieto dámy chytro zbadali jej taktnosť a zverili sa jej s dodávaním lístkov a odkazov jej priateľovi.

S Arturom sa tak spriatelila, že zavše bola i v jeho izbe, keď sa obliekal, alebo on u nej, keď robila toaletu. Pridalo sa, že sa štípali, šteklili alebo žartovne bili, pričom Arturovi napadlo, že badateľne stučnela a že je vždy náramne čisto oblečená a že upotrebúva veľmi diskrétne jemné voňavky. Často ju pritiahol k sebe a vnoril tvár do jej vlasov alebo na prsia a voňal vábnu vôňu, vychádzajúcu z jej šatstva alebo z vlasov.

V ten deň, keď Alina bola navštívila Idu Skalnickú, ležal Artur podvečer celkom po domácky na pohodlnom chaiselongue v Terezinej izbe, nechajúc sa ňou obsluhovať čajom, pečivom, ovocím a jemnými cigaretami ako nejaký turecký paša odaliskou. Tereza nebola práve zvláštnej vôle. Jej bolo priateľstvo Arturovo veľmi milé a donášala mu vďačne obete. Ale čo od nej žiadal ohľadom sprostredkovania svojich schôdzok s Dianou a pani Otíliou Krásovou, to jej bolo predsa primnoho. Napokon bola aj ona ženou a takou úplne bezpohlavnou ženou nebola, ako to pre svoju pohodlnosť predpokladali o nej tie dámy. Tereza bola rozumná a počítavá osoba. Diana i pani Krásová jej museli za služby ňou preukázané veľmi dobre zaplatiť pri kúpe rozličných výšiviek a hoc i krásnych gobelínčekov. Ale veľmi často by ich bola, napriek veľkému zisku, najradšej vyhodila von, najmä keď ju pokladali za úplne bezcitnú a hovorili o svojich pôžitkoch lásky Arturovej pred ňou. Zdali sa jej protivnými, ba až hnusnými ženské, honosiace sa svojimi hriechmi. Cítila sa nad nimi povýšená, nepomysliac si, že by bola práve taká ako ony, keby mala k tomu spôsob.

— Vy mužskí ste veľmi skazení. Uisťujem vás, že ženská nemôže byť taká požívačná a falošná, ako je taký mužský, — naskočila na Artura, lúpajúceho si jablko, pričom špúlil labužnícky ústa.

— No, pravda, ženská drží ženské za lepšie. Viete čo, Tereza, pamätajte si, že vždy Eva núka jablko Adamovi, nikdy nie Adam Eve. Ja som ani jednu ženskú nezviedol. Každá zviedla mňa. Však ja tie ženské len zo zdvorilosti milujem, nechcejúc ich odmietnutím uraziť. Tereza sa úprimne zasmiala.

— Čo vy nenatárate! Keby som chcela, aby ste mňa milovali, tiež by ste to urobili zo samej zdvorilosti?

Artur, prežierajúc štvrtku jablka, poznamenal pridusene:

— Ale, to sa rozumie samo sebou. Však ste sa vy nikdy o to ani nepokúsili. A najmä teraz, keď ste prinajmenej sedem-osem kilov pribrali.

Tereza počula šuchot predo dvermi, i otvorila ich. Pred nimi stála pani Zaunerová.

— Á, pekne vítam, ruky bozkávam. Ráčte ďalej.

Pani Zaunerová by bola bývala veľmi prekvapená, keby sa v tú chvíľu tam našla, kde si to Tereza žiadala.

Keďže sa to nestalo, vošla do izby. Bolo na nej vidno, že má veľmi vážnu vec na duši.

— Môžem vojsť, nevyrušujem? — pýtala sa hlasom, ktorý prezradzoval, že je to otázka celkom bezpodstatná.

— Nás! — zvolal Artur, vyskočiac na obe nohy.

— Však my dvaja sme spolu práve stelesnená cnosť.

— Sadnite si, milostivá. Rozkážete šálku čaju? — núkala ju Tereza.

Pani Zaunerová si sadla na kraj pohovky. Odkašlala si trochu. Bolo na nej vidno, že je ženírovaná. Obzerala sa a hladila si kolená netrpezlivo.

— Od koho beriete čaj? Je nápadne dobrý.

— Slečna Terezka má vôbec jemný pyštek. Len tie najlepšie veci kupuje, — chválil ju Artur.

— Pravdu má. Kto raz navykol na skutočne dobré, tomu je každé horšie celkom zlé. Tak je to vo všetkom. Dnes som to tiež pobadala.

Odkašlala trochu. Nastala pomlčka. Nikto nevedel, čo povedať.

— Chuderka Alina! — vzdychla Zaunerová, rozstrapkávajúc kystku na vyšívanej prikrývke stola.

Tereza zvedavo naskočila:

— A čože sa jej stalo, preboha, keď tak lamentujete nad ňou?

Artur bez slova obrátil hlavu smerom k pani doktorovej na znak napnutej pozornosti.

— Pred obedom som bola s ňou navštíviť Idu Skalnickú v Bernsteinovom sanatóriu. Prišlo jej, chuderke, tam zle, skoro zamdlela, a keď som ju celkom bezvládnu a oblednutú viedla do auta, prešiel tadiaľ Vetrovský. Zazrel ju takú polomŕtvu a odišiel popri nás bez slova, len sa obzrel a hodil rukou. Ona bola taká pomätená, že ho ani nepobadala, a tak ani nevie, že ju videl. Ja som jej to posiaľ nepovedala, nedržím to za potrebné. Iste by si robila pre to myšlienky. Artur sa zasmial nie bez opovrženia.

— Panny bez hany! No, ja, Gestatterova práca!

Tereza nahnevaná naskočila na Artura:

— To je podlosť, že o tej osobe predpokladáte niečo mrzké!

Pani Zaunerová pokrútila hlavou:

— No, viete, pán Korček, rytierske je to nie, čo hovoríte. Však to ani nemyslíte naozaj.

— Vy sa do toho nerozumiete. Mám so ženskými toľkú skúsenosť, že v prípade viacerých možností je skoro vždy najhoršia pravda.

— Počkajte, keď budeme sami, vyškriabem vám oči, — zvolala Tereza a hrozila mu päsťou.

Pani Zaunerová krútila rázne hlavou.

— Nuž tentoraz nemáte pravdu. Ja som bola s ňou za celý čas a viem, čo sa stalo. Ida ju volala, a preto šla do Bernsteina, a s akým ťažkým srdcom. Už pri nej jej zle prišlo, bol tam pach a zle vyzerala. Úbožiatko, pre druhého nevinne musí trpieť. Musela chytro utekať von. Cestou zazrela otvorenými dverami na operačnom stole zakrvavenú dámu a to jej dodalo. Po biede som ju uviedla do auta, kde zamdlela úplne. Celou cestou som ju kriesila. Len doma sa po dosť dlhej chvíli cele prebrala. Mala som jej vtedy povedať, že ju videl Vetrovský? Bohvie, čo by si bola myslela. Vidíte, vy ste jej cudzí a tak mrzko zmýšľate o nej, môžete si predstaviť, čo predpokladá o nej Vetrovský. Odpoludnia sa šla prejsť v nádeji, že sa s ním zíde. Iste sa nezišla, lebo prišla dosť zronená naspäť. Vidíte, aký ste vy zlý, zlý, zlý! — zvolala s úprimným rozhorčením, pichajúc prstom smerom k Arturovi, chladnokrvne fajčiacemu cigaretu.

— Vrana vrane oko nevykole, — bránil sa Artur, ktorý celú udalosť nebral naskrze tragicky.

— Nebuďte taký mrzký. Však vám to ani nesvedčí, takému mladému človekovi a gavalierovi! — naskočila naň Tereza.

— Ale však to len hovorí, aby nás hneval, — odbavila ho pani Zaunerová ledabolo. — To by som chcela vedieť, čo myslíte, povedať Aline, že ju Vetrovský videl takú polomŕtvu, či nie?

Tereza naskočila na ňu:

— Nie, nie, nie, nesmiete jej to povedať, za nijakú cenu.

Artur sa zasmial:

— Musíte jej to povedať, lebo však jej to ani nemôžete zatajiť a ani nemáte prečo, keď je — ako tvrdíte — celkom nevinná.

Tereza zas jemu skočila do reči:

— Ba, áno, musíte jej to povedať, aby sa mohla brániť proti podozreniu, ktorým ju Vetrovský iste bude prenasledovať.

— Tak idem a poviem jej to. Uvidíme, čo sa dá a má urobiť. Do videnia.

Artur ju vyprevadil k dverám a zhasil elektriku. V izbe zostalo pološero, miernené len svetlom lámp zvonku. Sadol si k Tereze na pohovku.

— Čo ste zhasili to svetlo? — pýtala sa Tereza namrzená, — zapáľte ho.

— Ani za svet. Tak je tu útulne ani v raji. Hneváte sa na mňa?

Arturovi z čistej samopaše zachcelo sa pokurizovať trochu Tereze. Myslel si, že ju tým len rozhnevá, keď už bola i tak rozmrzená naň. Predpokladal, že bude jeho lichotivé slová a hladkanie len za posmech považovať a že ho jednoducho vyhodí von.

Prisadol si tesne k nej, stehná sa im dotýkali a oblapil ju okolo drieku. Zdalo sa mu, že je celkom príjemného, hladkého tela — ako hociktorá druhá — a voňať, voňala skutočne veľmi vábne.

— Terezka, hneváte sa na mňa? Myslíte, že som človekom bez srdca. A vidíte, ja uznám, že máte zlaté srdce, a preto vás mám rád.

Chytil jej ruku a bozkal ju. Očakával, že sa mu dievča bude vzpierať a sprvu bol veľmi nemilo prekvapený, keď ho Tereza oblapila a začala horúco bozkávať.

— Ty nevieš, ako ťa nevýslovne milujem, že vďačne i život dám za teba, že ma svojimi láskami k druhým ženám nevýslovne mučíš, že je mojím každodenným chlebom len žiaľ a bolesť. Artur, len trochu buď dobrý ku mne a budem najšťastnejšou ženou.

Bola taká mäkká, hladká, jej bozky boli také vášnivé, že ju privinul k sebe a opätoval jej láskanie, keďže ho jej oblápanie tiež rozvášnilo.

Šepkali si a milovali sa.

Keď za krátku polhodinu odišiel, cítil sa tak podivne, taký strach mu zaľahol na dušu, ako dosiaľ nikdy po nijakom ľúbostnom spolubytí. Cítil, že sa dopustil teraz takého skutku, ktorý bude mať pre jeho život veľmi vážne následky. Dosiaľ ho nijaké oddanie sa ženskej nedojalo tak ako Terezino. Tá osoba ho tak oddane, tak vášnivo milovala, že mal dojem, že by za svoju lásku obetovala i život.

Keď prišiel silne rozčúlený do svojej izby, chodil postávajúc hore-dolu, chcejúc sa upokojiť. Ale stále mu vŕtalo v hlave, že teraz urobil najväčšiu nerozvážnosť svojho života. Len aký to bude mať koniec!

Tereza zostala sedieť na pohovke a so zloženými rukami na kolenách rozmýšľala. Cítila sa celkom iná ako pred polhodinou, celý jej život sa razom premenil. Zdalo sa jej, ako keby bola vyšla z tmavej pivnice do slnečnej, krásnej záhrady, ktorá však bola posiata všelijakými prepadliskami.

Aký je dobrý, milý. Či ju len bude milovať, alebo ju opustí? Zdalo sa jej, že by musela zahynúť, keby ju zanechal. Dych jej zastal a srdce bolestne stiahlo. Nesmie ju opustiť! Musí ju mať rád! Ona sa mu obetuje, ale musí byť jej. Ak nie — tak umrie. Ale aj on umrie, nesmie milovať iné! Sama predstava, že by ju klamal, vrhala ju do šialenstva. Vstala, zatínala päste, stenala, chrčala ani choré zviera. Trhala si vlasy. — Nesmie, nesmie!

Ako lomcujú city človekom. A či za to môže, keď sú také silné, že ho prevládzu proti každému odporu? A kde je to napísané, že človek musí mať takú mravnú silu, ktorá prevládze každý hriech?

Primitívni ľudia privlastňujú vášne a náruživosti nepriateľskému tlaku démonov, lebo cítia, že ich opanúva sila, premáhajúca ich vôľu. Démon ich ženie často do nešťastia a smrti, ktorú vidia pred sebou — a nevedia jej vyhnúť.

Alina bola vyšla okolo piatej na dennú prechádzku, na ktorej sa obyčajne zišla s Vetrovským. Ale nezišla sa s ním. Mala zlý deň. Návšteva v sanatóriu ju rozrušila, ľutovala úbohú Idu, ale bola jej aj akási ohudlivá. Myslela si, sama si je vinou svojho nešťastia a aké je to jednako odpudzujúce, keď niekto bez nútiacich príčin, len zo samovoľnosti vstupuje do takého nečistého bahna.

Hnevala sa sama na seba, že zamdlela pri pohľade na trochu krvi. Ale čo mohla za to? Však silní chlapi často zamdlú, keď zazrú prúdiť krv z rany. Myslela, že má silnejšie nervy. Ako sa človek len samého seba nezná. Nemá ani pochopu, čo by urobil v istých pomeroch, v akých ešte nikdy nebol, kým to neskúsi.

Tešila sa na Vetrovského. To bola jej nádej, jej kotva myslenia a dychtenia, že sa s ním zíde, že sa uvidia, podajú si ruky a súc spolu, pocítia, že sú svoji a že sa tešia, že si vymenili svoje myšlienky, pričom im je hlavnou vecou, že sa počujú a vedia, že sa milujú. Však už dotyk rúk sa im zdal takým milým ako bozk. Vždy si trochu pohladili, stisli ruky, púšťajúc ich pomaly. Cítili, že si sprítomnili, aká je tá ruka drahá, milá. Keď sa zavše nezišli, odchádzal ten z nich, ktorý darmo prišiel, sklamaný, zronený, prenasledovaný clivým pocitom, či sa milému nepridala nejaká nemilá príhoda. Obyčajne tá sklamaná bola Alina, lebo ona, ak len bolo možné, prišla na schôdzku. Vetrovského vše zadržala neodkladná práca alebo vážna návšteva, čo mu vždy veľmi ťažko padlo. Pani Zaunerová si tentoraz namýšľala, že je Alina zronenejšia ako iný raz najskôr preto, lebo sa nezišla s Vetrovským, pričom len ona vedela o tom, že ju videl zamdletú a obišiel.

Keď prišla z prednášky domov, chodila ešte chvíľu rozmýšľajúc po izbe, čo zvykla tak robiť, že si ruky skrížila na chrbte. Po chvíli si sadla k písaciemu stolu a študovala na skúšku.

Pani Zaunerová otvorila dvere a strčiac hlavu do izby, opýtala sa:

— Smiem vojsť na chvíľočku?

— Nech sa páči, mne je všetko jedno, či o týždeň prv, alebo neskoršie prepadnem. Lebo že prepadnem, je isté, — riekla jej s trochu núteným úsmevom.

Pani Zaunerová všuchla sa do izby.

— Ako sa cítiš po raňajšom dobrodružstve?

— Ale dobre, celkom nič mi nechybí. Sadkaj si trochu.

— Keď dovolíš. Jedno som ti zabudla povedať. Ten pán Vetrovský musí byť trochu divný človek.

— Prečo? — pýtala sa Alina s úsmevom, očakávajúc nejaký nevinný žart.

— Ráno, keď sme šli z toho sanatória a tebe prišlo tak zle, že si ani nevedela, čo sa s tebou robí, prešiel popri nás, skoro sa do mňa sotil, videl nás, podíval sa na teba ostro, pozrel, čo je to za dom, odkiaľ vychádzame a odišiel, hodiac rukou na moje oslovenie, bez slova.

Aline sprvu bola udrela krv do tvári, ku koncu reči pani Zaunerovej zbledla a zatočila sa jej hlava.

Pani Zaunerová vyskočila a podišla k nej.

— Čože, je ti zle? — pýtala sa zostrašene.

Alina si šuchla rukou po čele a zozbierala sa.

— Ale nič, nič mi je. Ten nešťastník si bohviečo myslel! — i pokrútila hlavou s výrazom trpkosti. — Mal by mi viac dôverovať.

— Tak vidíš, hneď som si myslela, že sa niečo také muselo stať. Pán Vetrovský si myslel, že si sa možno ty dala operovať u Bernsteina, keď ťa videl takú upadnutú.

— Ale iste. Pokladal to za celkom isté. Nuž, však sa to zdalo veľmi pravdepodobným. Čo a prečo sa so mnou stalo, nemohlo mu veru zísť na um. Ale jednako by nemal byť taký prchký. Keby sa nás bol opýtal, čo sa stalo, čo je so mnou, mohol si zgazdovať starosť a mne také nemilé vysvetľovanie a čakanie v trápnom nepokoji. Preto neprišiel ani na prechádzku.

Keď si Alina predstavila, akú bude mať utrápenú noc — vedela, že ani ona, ani on oka nezažmúri — odhodlala sa, že ešte teraz večer prebehne k nemu, aby mu všetko vysvetlila. Hľadela žiadúco na pani Zaunerovú, aby šla s ňou, lebo by sa zišla ako svedok jej údajov.

— Tetuška, nešla by si so mnou na Vetrovského byt? Bola by som ti veru veľmi povďačná.

— Hneď by sme šli?

— No, pravda, čím skorej. Viem, — pozrela na náramkové hodinky, — že je teraz ešte v kancelárii. Býva tam do ôsmej, aj deviatej a teraz je ešte len pol ôsmej.

Obliekli sa šikovne i utekali na byt Vetrovského. Zvonku videli zlý znak, obloky kancelárie boli čierne. Sluha im povedal, že pán architekt odcestoval na niekoľko dní. Pán inžinier Kožienka vie kde. Ten príde až ráno.

Pani Zaunerová nechápala, prečo bola Alina tou zvesťou taká zronená. Však čo je na tom? Alina je predsa nevinná, a či sa o tom dozvie Vetrovský len o niekoľko dní alebo hneď, na tom toľko nezáleží.

Alinino srdce však ujedal had nedôvery a nepokoja. Ona znala už povahu Vetrovského a obávala sa niečoho nepredvídaného a nevypočítateľného.

V noci jednako ako-tak spala, lebo jej večer pani Zaunerová a Tereza, ktorá tiež zbehla k nej, vyhovorili zbytočné obavy.

Tereza bola predbežne šťastná a bola by chcela vidieť každého šťastným. Bola až šialená a rozveselila Alinu svojimi poznámkami a prekárkami.

Ráno, len čo bola príhodná hodina, utekala Alina do kancelárie opýtať sa Kožienku, kde je Vetrovský.

Inž. Kožienka bol chlap v istom veku, s veľmi tvrdým výrazom, ktorý naskrze neponúkal nikoho k daromným rečiam alebo nejakým dôvernostiam. Pozeral na Alinu tak, že by mu bola vďačne nadala, keď jej hodil, ako psovi kosť, adresu na stôl.

— Tu to máte. Neviem, či budete mať z toho mnoho radosti. Porúčam sa. — Zavrel dvere za ňou tak chytro, že jej skoro opätky priťal.

Alina by sa bola najradšej rozplakala. Veď ako ten človek smie s ňou tak zachádzať. Je to surovec. Razom jej strelil ľak celým telom: možno Vetrovský pred ním o nej hovoril, že sa cíti oprávnený tak pokračovať oproti nej, ako to urobil.

Musí to tak byť. A ak to Vetrovský urobil, tak je ani on nie cenným človekom. Však len pred troma dňami jej sľuboval oddanosť a vernosť a aký bol dojatý. Výraz jeho očú nemohla zabudnúť. A teraz!

Pravdaže, celá udalosť s tým sanatóriom vyzerala pre ňu veľmi podozrivo. Kto by mohol myslieť, že zamdlela z takej príčiny, ako sa skutočne stalo, keď slabosť následkom operácie bola o deväťdesiatdeväť percent pravdepodobnejšia. Je to prípad, v ktorom by nesmel človek svojim očiam veriť, keby chcel predpokladať, že je nevinná. O svedkoch, nie absolútne istých, musel by predpokladať, že falošne svedčia v tom prípade, keby len ako-tak boli spriatelení s Alinou, keby i potvrdzovali jej udania.

Ako v takom súžení býva, menili sa v nej tie najprotirečiacejšie si myšlienky. Raz sa vzbúrila jej hrdosť a chcela mu bez slova vrátiť prsteň, naraz ju zas tak premohla túžba za ním, že sa jej zdalo, že by vďačne šla bosá v kajúcom rúchu k nemu, aby jej odpustil. Ale čože jej mal odpustiť, však sa vôbec v ničom neprevinila. On si myslí, že sa previnila proti nemu, považuje za isté, že ho klamala vtedy, keď predstierala k nemu tú najvrelejšiu lásku. Myslí si, že z jeho strany je iste to pokračovanie najveľkodušnejšie, keď ju bez slova výčitky opustí. Ona vie, že sa mýli a v povedomí svojej čistoty a nevinnosti mu môže a musí odpísať, ako veci stoja, v záujme šťastia ich života. Lebo, keby sa takto rozišli pre zle pochopenú hrdosť, mali by čo ľutovať, kým budú žiť.

Rozhodla sa, že mu odpíše, hneď ako príde domov.

Ale neodpísala mu. Zhovárala sa s pani Zaunerovou a Terezou a hoc jej obidve čo najvrelejšie odporúčali, aby mu písala, jednako pospomínali také veci, ktoré jej sebavedomie veľmi podráždili.

— Veď, keď tí mužskí nás nikdy tak nemilujú, ako my ich! — vrieskala s veľkým rozmachom vlastne za seba Tereza. — My by sme hneď boli na kolenách pred nimi a ono nie, — dupla nohou, — taký lagan, to sa ti postaví na zadné nohy, a čo sto ráz nebude mať pravdu. Ty musíš popustiť. A keď raz popustíš, už je amen, už ťa má navždy okolo malého prsta. Nedbám, odpíšte mu, ale počkajte dva-tri dni, nech si potrpí, keď je taký prchký, nech potrpí! — i búchala si päsťou do dlane.

Pani Zaunerová prisviedčala na reči Terezine, ktorá bola namrzená, lebo sa o ňu Artur od oného večera ani neobzrel. Vôbec stratil sa z bytu a nevedela ani, kde sa podel.

Alina sa nevedela rozhodnúť a tak sa minuli dva-tri dni bez toho, že by bola napísala. Počas tých dvoch dní Vetrovský odcestoval zo Zvolena, kde sa bol podľa Kožienkovho udania zdržiaval. Keď jej list ta prišiel, poslali ho za ním do Bratislavy, kde ho dostal len o týždeň neskoršie, lebo len vtedy sa vrátil.

Počas svojho cestovania sa stretol s jedným-druhým známym a medzi inými v Bohumíne i s Janom Gestatterom, kde čakali na vlak vyše pol druhej hodiny.

Mali príčinu sa hnevať jeden na druhého, ale nuda dlhého čakania na fádnej stanici je podivne pôsobiaci liek na nie práve nezahojiteľné rany. Vetrovský si myslel, že teraz nemá príčiny hnevať sa na Gestattera pre tú persónu, lebo jeho vôbec neupodozrieval, že by on bol príčinou potreby operácie, ktorá na Aline musela byť vykonaná. Utkvelo v ňom presvedčenie, že podľahla v chvíľke rozdráždenia nejakému študentovi druhu Artura Korčeka, ako sa mu už dala oblápať-bozkávať. Pomer s Gestatterom by bol omnoho komplikovanejší a schôdzky s ním nápadnejšie. Okrem toho nemal príčiny predpokladať, že by medzi nimi mohol byť nejaký bližší pomer, keďže mu vrátila jeho dar.

Reštaurácia bola naplnená cestujúcimi, takže keď Vetrovský zazrel pri jednom stole Gestattera, prešiel k nemu, hoc nie vďačne, a žiadal o miesto, čo ten kývnutím hlavou povolil. Sedeli niekoľko minút ticho. Obidvom zišlo na um, že bude múdrejšie zhovárať sa o všedných veciach, ako bez slova hľadieť jeden na druhého, čo pokladali obidvaja za najnevhodnejší spôsob spolubytia dvoch gentlemanov. Razom sa oslovili s tou istou otázkou, kde ktorý cestuje.

Odpovedali si a Gestatter hneď podotkol, že chcú v tom meste postaviť väčšiu budovu pre svoju filiálku. Mohol by zadať plán aj Vetrovský.

— Myslím, že by sa vám to vyplatilo a my by sme vás podporovali, — riekol s neodtajiteľnou blahosklonnosťou. Bol už po večeri a pil buteľkové víno; držiac pohár pri ústach, hľadel na architekta, akú šťastlivú tvár urobí k jeho návrhu.

Vetrovský vyzeral vôbec biedne. Bol schudol a dolu lícami sa mu ťahali hlboké vrásky.

— Ďakujem vám, pán direktor. Budem sa zaujímať o to, hoci máme toľko práce, že ju sotva vládzeme zmôcť. Ale vám kvôli sa pousilujeme. Ináč čo nového?

Vetrovský hovoril tak ledabolo, tak zunovane, ako keby mu čokoľvek na svete bolo všetko jedno. Kázal si na večeru akúsi roštenku a pustil sa do nej. Gestatter bol už po večeri a zapálil si cigaru.

— Nič nového neviem. Hja, kedy sa ženíte? Alebo ste už ženatý?

Vetrovský s hlavou sklonenou nad tanierom, odvrkol temne:

— Nežením sa už vôbec. Ak chcete, môžete si tú doňu vziať, stojí k voľnému použitiu.

Gestatter bol nielen prekvapený, ale dojatý slovami architekta.

— Čože sa stalo so slečnou Orságovou?

— Nič zvláštneho pri dnešných dievčatách. Len som ju dochytil, keď odchádzala polomŕtva, zrejme po operačnom zákroku, zo sanatória dr. Bernsteina. Čo je to za ústav, to možno viete?

— Viem.

— Tak teda. Mne to stačí.

— Vás to, pravda, prekvapilo, čo? — pýtal sa Gestatter po krátkom premýšľaní. Myslel si, že jemu bude Alina i taká dobrá.

— Prekvapilo.

— Mňa to neprekvapuje. Dáma, ktorá vyhľadáva pánov v kanceláriách a na ich mládeneckých bytoch, vôbec nemôže viac prekvapiť v istom ohľade.

Vetrovský hľadel zamračene pred seba.

— Vôbec ma viac nezaujíma. Skončil som s ňou navždy. Vôbec dnešné dievčatá! — I hodil opovržlivo rukou.

— No, áno, tak je to. Vybojovali si voľnosť, akú má mužský a hneď ju použili k tomu, aby zavesili svoju cnosť a zdržanlivosť na klinec. Sú omnoho horšie ako my chlapi, najmä keď si pomyslíme, čo riskuje chlap a čo žena celou tou sakramentskou láskou.

Gestatter sedel s hlavou stiahnutou medzi plecami, zhrbene, s rukami vo vreckách nohavíc; Vetrovský hľadel naň so zaťatými zubami a kŕčovite stískal a vystieral prsty.

— Ja som tú dámu už dávnejšie poznal. Darmo je, zlá spoločnosť skazí dobré mravy. Je to smutné.

Vetrovský drgol plecami a hodil rukou.

Keď bol doma, prečítal Alinin oneskorený list a hodil ho opovržlivo na stôl.

Čože sa tá stratená osoba natíska práve jemu, keď pozná jeho zásady. Však jest dnes dosť mravných trhanov, ktorým na ženskej cnosti nezáleží, nech si vyberie z nich niektorého pána, hoc aj Jana Gestattera. Zhodnú sa. Ale jednako mu bolestne tlačilo srdce a kútiky úst mu potrhávalo. Nevedel vyhostiť z mysli niektoré scény, keď si otvorili jeden druhému úprimne duše, keď cítili s nevyslovným pôžitkom, že si pravdivo odkryli najhlbšie základy svojho bytia. Ich srdcia bili úprimne jedným citom. Sú to okamihy, v ktorých sa neklameme a ktoré nemožno zabudnúť.

Keby len ten nešťastný Gestatter nebol nakvapkal ešte toľko toho hnusného jedu do jeho rany, bol by možno uveril, čo mu píše. Však, hľa, i lístok Idy Skalnickej priložila. A s akým hrdým povedomím svojej neviny mu píše!

„Netajím, že ma Tvoja strata prebolestne raní, ale omnoho viac ma páli povedomie, že mnou opovrhuješ a to bez podkladu. Stratím Ťa, ale chcem, aby si za mnou želel, ako aj ja budem želieť za Tebou. Zbohom.“

— Ale potulovala sa po kanceláriách a mládeneckých bytoch. Bože môj! Ako sa vedia tie ženské pretvárať, aké neuveriteľné komediantky sú všetky. Vedia sa vcítiť do každého zástoja a zahrajú ho zázračne!

— Čo urobím? Však som strávil s ňou nezabudnuteľné chvíle. Neurazím ju. Vrátim jej bez slova jej darčeky, ktorými mi takú radosť spôsobila, ktoré som za také poklady považoval. Bože, láska, čo si za čarodejník! Bude ju to bolieť, bude sa hnevať. Či ozaj bude želieť za mnou? Možno i to chvíľami. Však je ona nie obyčajná žena, je v nej duše dosť, čo môže za to, že ju to skvelé telo premôže?

Keď Alina dostala balík od Vetrovského, vedela, čo je v ňom prv, ako by ho bola otvorila. Ruky sa jej zatriasli a bolo jej na spadnutie. To bol koniec toho krásneho pomeru! To bolo také zlé, také strašné, že na niečo také nebola ani myslela. Však to nebolo možné, aby ju takto celkom nevinne, bez vypočutia odhodil! Dobre, nech ju opustí, ale bez príčiny nech nehádže na ňu špinu! To nestrpí!

Nepokojne sa zmietala medzi rozličnými citmi, sťa zviera na reťazi. Láska, žiaľ, hrdosť sa menili v nej podľa rozličných nápadov a predstáv. Vedela, že Vetrovský musí tiež trpieť a chvíľami ho ľutovala, chvíľami sa tešila tomu. Nič sa jej nezdalo takým potrebným, ako presvedčiť ho o svojej nevine a potom, keď bude vedieť, ako ju nezaslúžene urazil a bude ju prosiť o odpustenie, opustiť ho. Tak si to namýšľala, hoc cítila, že keby ju veľmi prosil, nebola by možno neuprositeľná až do konca.

Keď jej terajšie priateľky, pani Zaunerová a Tereza, vedeli o všetkom, čo sa s ňou stalo, nemala príčiny im teraz zatajiť ďalší vývin. Naopak, ony preukazovali o ňu taký živý záujem, že jej to veľmi dobre padlo, keď mohla s nimi všetko pretriasť. Tereza i niekoľko ráz denne pozrela, čo robí. Koľko ráz šla okolo bytu pani Zaunerovej, nazrela čo len na niekoľko minút. Potrebovala i ona spoločnosť, samota ju ujedala, lebo sa Artur od oného večera neobzrel o ňu. Predtým bol každý deň u nej a teraz sa jej stránil, očividne sa jej bál. O tom, čo sa jej s Arturom pridalo, ani neškrkla pred nikým, vôbec ho nespomínala.

Ale jej utrpenie a rozhorčenie bolo na rečiach a na jej poznámkach a radách proti Vetrovskému badateľné.

— Chlapi sú naničhodná háveď, to sú nie ľudia, — vrieskala rozčúlene, posunkujúc náruživo dlhými ramenami.

— Dokážte mu, aký je on neverný, nerozvážny a bezcenný a potom, keď sa bude pred vami plaziť po zemi, odkopnite ho, — i švirgla nohou tak náramne, že by bola padla, keby sa nebola zachytila stolice.

Pani Zaunerová bola tej mienky, že takej osoby, ako je Alina, je vôbec nie hoden nijaký chlap. Len by mala na seba viac držať, a preto radila, aby mu poslala jeho prsteň bez slova naspäť a neobzerala sa oň viac. Však keby chcela, mala by vohľačov, hajajáj, koľko by sa jej páčilo.

Jej bolo ľahko hovoriť, keď nebola do Vetrovského zamilovaná. Tereza lepšie chápala stav Aliny, kedže bola v podobnej situácii. Slečna Orságová vypočula, čo jej priateľky hovorili, takmer bez poznámky. Sedela s lakťom opretým o koleno, bradu uloženú v dlani a dívala sa vše dlhé, dlhé chvíle nepohnute na jeden bod. Nebola sama so sebou na čistom. Veď sa jej toľko všelijakých myšlienok plietlo hlavou. Ako fixná predstava ju prenasledovala myšlienka, že musí Vetrovského v každom prípade presvedčiť o svojej nevine. Ale ako, keď zrejme neverí nijakým svedectvám predpokladajúc, že jej priateľky svedčia za ňu, hoc i falošne. Zdalo sa jej, že by sa vysvedčením profesora mohla vykázať, že je netknutá osoba. Ale keď si predstavila prehliadku, a čo viac, že by také vysvedčenie predložila Vetrovskému, hanba ju zmrazila až do kostí. To nevedela urobiť, radšej všetko stratiť. Však sa možno predsa vyskytne nejaká možnosť, ktorá jej ukáže východ z nešťastnej situácie. Predbežne mu vráti jeho dary a prsteň.

Keby sa mohla s ním zísť, musela by ho presvedčiť, ako ju bezzákladne upodozrieva. Keby šla k nemu a zaniesla mu jeho prsteň? Však keď mohla ísť ku Gestatterovi, prečo by nešla k nemu? Vyhľadá ho v kancelárii podvečer. Veď čo je na tom? Či je zachránenie jeho a jej pokoja nie hodné hoc aj trochu smelého kroku? A vlastne, čože riskuje? V najhoršom prípade, že nezíska nič.

Celý deň pretriasala v sebe túto myšlienku, kým sa odhodlala, že pôjde k nemu. Divila sa, ako ľahko šla ku Gestatterovi a ako ťažko sa poberá k človekovi, ktorý jej je nadovšetko milý a za ktorého by doniesla každú obeť. Pravda, zaňho, ale nie v svoj prospech. Lenže, však je jej prospech i jeho.

Večer zbalila jeho dary a prsteň a šla. Hoc už odhodlaná, stála ešte predo dvermi, držiac kľučku v ruke, a váhala. Napokon sa schytila a utekala ulicami, ako keby ju naháňali. Cítila, že ak zastane, že sa najskorej vráti. Prišla pred jeho bývanie, v oblokoch sa svietilo, teda bude azda doma. Vybehla hore schodmi, v predizbe čistil sluha šaty. Bol prekvapený, keď vošla elegantná dáma.

— A, ja, už viem, už ste tu boli. Hľadáte pána staviteľa.

Kývla hlavou.

— Ráčte počkať, pôjdem mu povedať, že ho hľadáte. A koho mám oznámiť?

— Slečna Orságová.

Sluha vošiel a dosť dlho nevychádzal naspäť. Alina stála za ten čas na jednom mieste a hľadela na jeden bod na podlahe. Stála na už trochu obdratom koberci a oči jej utkveli na žltom malom trojhrane, v prostriedku ktorého bola hviezda. Sluha sa vrátil. Bolo na ňom vidno, že je trochu v rozpakoch. Zajakal sa trochu.

— Pán architekt je veľmi zaujatý. Keby ste ráčili iný raz prísť, alebo keby ste počkali aspoň hodinu.

Alina sa zamračila. Tento raz zvíťazili nad všetkými ostatnými pocitmi hrdosť a hnev.

— No, to neurobím, lebo ani ja nemám času. Oddajte pánu Vetrovskému tento balík do jeho rúk. Zbohom!

Vyšla na schodište. A tu keď bola sama, ľútosť nad nehodným a nezaslúženým zachádzaním zdvihla jej prsia, stiahlo jej hrdlo a zavzlykala.

— Však je to nečlovek! Šťastie, že som ho poznala, kým nebolo neskoro!

A to je potecha najobyčajnejšia, ktorou sa ľudia klamú, keď sa im niečo nepodarí, že by im to bolo slúžilo v prípade zdaru na nešťastie.

Pritom si namýšľame, že nikto tak a to necíti, čo my, a pritom chodíme všetci tými najvydratejšími chodníkmi.

Tereza bola zo dňa na deň nervóznejšia pre správanie Artura, vlastne, ako ho teraz volala, Turčeka. Že by vôbec nechodil domov, to bolo vylúčené, vedela to s určitosťou aj od chyžnej, ktorú dopodrobna vyspovedala. Iste chodil domov, keď ona bola vzdialená, alebo prišiel tak tichučko, ukradomky, že ho nepočula.

Bola taká nepokojná, tak sa jej žiadalo zísť sa s ním, že si umienila, že ak bude treba, zostane i deň-dva doma pod zámienkou nejakej choroby a bude naň číhať. Hrozný prírodný pud samíc ju opanoval a premohol v nej všetky ostatné, výchovou získané predstavy o slušnosti.

Niekoľko ráz zaklopala i na jeho dvere a volala naň premeneným hlasom. Ale ani raz sa jej neprezradil ani tým najmenším šuchnutím.

Umienila si, že keď sa s ním zíde, bude sa tak správať, ako keby sa nebolo medzi nimi nič zvláštneho pridalo. Možno tak potlačí jeho strach pred ňou a získa si jeho dôveru.

Keď sa ráno zobudila, urobila si plán, ako sprobuje ho dochytiť, ak je doma.

O ôsmej sa oblečie na vychádzku, ako každý deň a odíde protivnou stranou ich uličky, aby videl, že odišla. Za najkratšiu chvíľu sa vráti a popod múr ich bývania sa vkradne do domu naspäť. Pri odchode bude štrkať kľúčom v zátvore, ale nezamkne, aby sa mohla bez hluku dostať do svojej izby, kde počká, kým počuje, že odchádza.

Artur bol doma a vošiel jej do pasce. Keď videl, že odišla, začal si hvízdať a obliekal sa veselo a s väčším buchotom, ako bolo potrebné. Keď ako vždy so zvrchníkom na plece zahodeným vyšiel a zatváral svoju izbu, stála zrazu pred ním ako nejaká zázračná víla v rozprávke. Zľakol sa jej, keď ju tak neočakávane zazrel. Mala napolo oblečený župan, zrejme ho schytila na seba, keď sa preobliekala; pančuchu mala len na jednej nohe, druhú mala bosú. Artur jedným pohľadom ustálil, že je tá bosá noha biela a nie neforemná.

— A tak, ty si to, Terezka! — predstieral potešenie, ktoré naskrze necítil. Myslel si: Tá ma teraz dostala, z toho bude oštara.

— A kde si ty, človeče, keď ťa nevidno. Veď ani keby si sa bol prepadol, — hlasným šepotom sa oddala doň Tereza, aby ju susedia nečuli. Teatrálne vystierala k nemu dlhé ramená:

— Poď na minútku ku mne, ešte ma môže niekto takú neuriadenú tu chytiť.

Artur — čo mal robiť — vošiel; však nerobila naskrze dojem nejakej rozčúlenosti.

— Dovolíš, aby som sa doobliekala? Sadni si na chvíľočku a zapáľ si, — predložila mu niekoľko stambuliek a giubečiek v peknej cigaretovej skrinke.

— Rozprávaj, čo si robil toľké časy, čo si sa neukázal?

Artur zhodil zvrchník na stolicu a sadol si pohodlne na zvyčajné miesto.

— No, čo som robil? Bol tu môj otec niekoľko dní, s tým som chodil.

— Kde ste boli všade?

Artur nebol vrecom udretý a rozprával jej obšírne, po akých fádnych miestach, kadejakých úradoch a zhromaždeniach sa potĺkal s otcom. Otec pred ním robí špormajstra, a preto chodili len do kadejakých lacných pajzlíkov.

— Len ostatné dva dni som ho trochu rozobral a šli sme v noci i do barov. Páčilo sa to starému, hehehe. Však oni to v Prahe lepšie navštevujú ako ich snem, starí lumpi.

Tereza mu podhadzovala otázky a chválila ho, že sa tak solídne držali. Len tie bary jej dali piadlo na zuby. Obliekala sa pred ním so schválnou nehanblivosťou, pričom Artur nespustil z nej očú. Myslel si, stučnela tá potvora a kožu má hladkú, bielu.

Tereza hrala s Arturom ten istý zástoj, čo hrá pavúk s muchou, ktorá sa dostala do jeho siete. Ona precítila, nie znala, jeho povahu, lebo však o nejakom logickom kombinovaní nebolo u nej reči. Ona vedela, že je to nie sprostý chlapec, ale veľmi požívačný a nerozvážny, ktorému sa dosiaľ so ženami všetko dobre vydarilo, lebo robil s nimi, čo chcel, keď boli tak doň pobláznené. Teraz prišiel na jednu, ktorou nie on bude točiť. Vedela, že následkom svojej požívačnosti je veľmi nesmelý, vystríhajúci sa na sto krokov každej nepríjemnosti, hoc je to spojené i s trochou podlosti. Bál sa o svoje pohodlie ani frajerka o svoju kožtičku.

Pri rozchode sa nevdojak pobozkali. Dva, tri razy hľadeli na seba, či sa majú bozkať, či nie. Tereza by ho bola vďačne bozkávala. Artur tiež nebol od toho, len sa bál, aby to nemalo nejakých ďalších následkov.

— Večer prídeš domov? — pýtala sa Tereza naoko ledabolo, hoc jej srdce trepalo od rozčúlenia, či príde, že ho až v ušiach počula.

— Možno prídem. Uvidím. Máme schôdzku v spolku juristov.

— Čo ťa tam po takých daromných schôdzach. Však všetky tie spolkové táraniny nestoja za reč. Príď, dostala som kadečo z domu. Urobila by som parádnu večeru.

Artur poznal už tak trochu kuchynské umenie Terezino, stálo za to. A tak prišiel, hoc i trochu neskoro, takže Tereza ho už prestala čakať a bola celá zúfala, že ohrdol jej znamenité veci a že darmo vyhodila hodne peňazí za nápoje a fajčivo. Vykliala ho v svojom rozčúlení, takže jej skoro ušiel. Videl však tie bohaté prípravy a zostal nielen na večeru, ale až do rána.

Prešli potom dva týždne, čo sa denne schádzali i viac ráz. Žili spolu ani manželia a Tereza pomaly zariadila celú domácnosť, za ktorú ona znášala všetky trovy. Artur sa dal od nej kŕmiť a maznať.

Jedného dňa podvečer ju našiel plačúcu. Prišiel s veselou novinou o pani profesorke Krásovej, že dostala dvojčatá. Mal na túto udalosť celý rad vtipných poznámok. A to všetko malo vyjsť nazmar. Tereza plakala.

Ktože ho tam vie, či plakala naozaj, ale zdala sa veľmi uplakaná, oči mala červené, nos tiež a opuchnutý a tak vzlykala, že ju len tak podhadzovalo na foteli.

— Čože sa stalo s tebou, Terezka drahá, — skríkol Artur zľaknuto, keď ju zazrel. Tušil nejakú nepríjemnosť i pre seba, a tak vyzeral jeho zľaknutý hlas velmi prirodzene.

— Čo je so mnou, čo je so mnou! Keď som ja taká sprostá, že ti všetko kvôli urobím. Teraz sa môžem ísť hodiť do Dunaja! — skríkla tak zúfalo, že Arturovi prebehol mráz po chrbte.

— Tak čo sa stalo, veď už povedz!

V rukách žmýkala zdanlivo uslzenú vreckovku a hovorila fufňavo: — Stalo sa, čo sa muselo stať. Prišla som o svoju ženskú česť a budem mať dieťa od teba.

Teraz držala za výhodnejšie hovoriť to s tichou zúfalosťou, oddane do svojho osudu.

Pod Arturom sa nohy zatriasli.

— Aké sú to ohromné nepríjemnosti. Ale ako je to vôbec možné! — krútil hlavou. Chlapom sa totižto vždy zdá vec v takýchto prípadoch podozrivou, ba nemožnou. Veď — tak a tak. Možno iný — a podobné vytáčky.

— No, počuješ, ako je to možné! — skríkla Tereza zúrivo, — myslím, že ty musíš najlepšie vedieť, čo sa stalo. Ale mne sa nevykrútiš, nemysli si. Taká hlúpa som nie, že by som platila sama za spoločný účet. Ohoho, to už nie! — i skočila na nohy a krútila mu pred očami rozkváčenými prstami.

— Ale, Terezka, Terula zlatá, nerozčuľuj sa. Však je tomu ľahká pomoc. Ajajáj, a aká ľahká! Lekári od toho pomôžu a ako vďačne. Stojí to len niekoľko sto korún, ktoré i ja čiastočne…

Tereza chodila pred ním dlhými krokmi po izbe. Razom zastala pred ním a skočila mu do reči.

— Áno, aby som pochodila ako Ida a povaľovala sa týždne alebo mesiace po špitáloch a vyšla ako žobrák. To nech sa ti nesníva. Keď som taká, nuž som taká, — i dupla nohou. — Nech mám to dieťa!

Arturovi bolo na zamdletie. Takáto ohromná nepríjemnosť! Kto to kedy slýchal. A taká exaltovaná, nemožná osoba. Však je to hotový blázon. Bože môj, čo povedia na to rodičia a aký bude posmech sestár, vytriasačky druhých jeho mileniek a rehot kamarátov, že sa mu to prihodilo práve s Terezou, o ktorej tajil zúrivo, že by mal s ňou nejaký styk! Bolo to na zúfanie!

Dve-tri hodiny sa bránil proti Tereze tvrdošijne, prosil, plakal, hrozil, nadával. Všetko to nepomáhalo. Napokon jej rozhorčene vrhol do tvári, že je ako tá kobylka, ponášajúca sa na suchú ratolesť, ktorej samica je omnoho silnejšia a väčšia ako samec a ktorá prinúti samčeka, aby ju oplodnil a zatým ho zožerie za živa.

— Hovor, čo chceš, to je všetko nič nie hodné, tým neodčiníš, čo si spravil, — odbila ho opovržlivo.

Napokon spustila zasa zúfalý nárek:

— Ja tu hanbu neprežijem, ja sa zmárnim!

Artur by bol býval s týmto rozlúštením vcelku spokojný a jej ho ani veľmi nevyhováral.

— Čože, mnohé ženské volia toto rozlúštenie, ktoré má ešte značné výhody, — myslel si. Lenže Tereza chytro prekukla jeho úmysel a skazila mu vôľu tým, že priložila:

— Keď zastrelím seba — tak zastrelím najprv teba, — k čomu urobila taký hrozný posunok a vytreštila naň také clivé oči, že mu hlas zamrel v hrdle.

Odišiel celý zlomený, hoc mu Tereza napokon maľovala celú ich budúcnosť v tom najkrajšom svetle. Bol by ju vďačne zaškrtil, zdala sa mu, práve taká vyplakaná, až hnusnou. Trhal si vlasy, že sa dal tak sprosto zviesť takému netvoru, keď mal na výber toľké krásne aj bohaté dievčatá. Teraz videl čisto všetky jej úskoky, ako ho vtiahla do svojho saku.

Vošiel do svojej izby a dumal o svojej biede skoro celú noc. Vinil každého, celý svet, sestry, priateľov, rodičov, Terezu, Alinu, len seba nie. Sám sebe bol poriadným, statočným mládencom, ktorému sa nástrahami zlých ľudí stala taká veľká krivda.

Keď Tereza zostala sama, smiala sa v tichosti a šúchala si ruky od radosti. Ako sa to všetko podarilo. Bože môj, aký je to chumaj! Všetko jej uveril. Nechybelo jej vôbec nič! O tom, že by sa mala stať matkou, nebolo ani reči. Ona vedela veľmi dobre, že je to u nej bez primeranej operácie vôbec vylúčené. Teraz jej šlo o to, aby sa zosobášili, kým by sa stalo zrejmým, že ho klamala.

Otec Aliny je advokátom v menšom okresnom sídelnom mestečku. Má dobrú kanceláriu, pracuje s dvoma slečnami a patrí, pravda, medzi najpoprednejších „pánov“ v obci. Ani nie tak v takých pánoch, ako skorej v ich paniach a dcérach sa obyčajne vyvinie isté aristokratické cítenie, ktoré sa v cudzom svete prezradzuje a pôsobí už i svojou naivnosťou často komicky. Aj v Aline bolo hodne toho kocúrkovského, keď prišla do Bratislavy, lebo keď skončila i gymnázium vo svojom rodnom meste, mala hodne príležitosti okúsiť kadejaké nezaslúžené vyznačenia a uznania, ktoré jej poplietli hlavu. Alina bola však veľmi rozumné dievča, hľadiace otvorenými očami na svet a striasla chytro značnú čiastku svojej namyslenosti zo seba, aspoň čo sa týka obcovania s ľuďmi. V duši jej zostalo mnoho povznesenosti, chrániacej ju od nepekných skutkov, ktoré pri zrelšom uvažovaní a šľachetnejšom, časom sa vyvinutom náhľade životnom tak strpčujú život nemilými rozpomienkami.

Alinina matka tri-štyri razy za rok prišla na dva-tri dni do Bratislavy pozrieť, čo robí jej drahá dcéra, a nakúpiť jedno-druhé, najmä šatstvo. Bola to vtedy niečo vyše štyridsaťročná, ešte veľmi pekná, statná pani, na ktorú sa Alina tak ponášala, že keď šli spolu, zdali sa byť skorej sestrami ako matkou a dcérou. Matka bola trochu vyššia a silnejšia, ale tvári boli jednej, viac okrúhlej ako oválnej, veľmi krásnej, čistej pleti, chutných úst a veľkých, tmavohnedých očú. Mamička sa napriek dcériným prekáraniam nevedela striasť trochu prinádherného šatstva a zbytočných šperkov.

— Ale načo sú mi, keď ich mám, už ich len musím ponosiť mužovi kvôli, — bránila sa dcére.

Tentoraz prišla, lebo cítila, že s dcérou je nie všetko v poriadku. Jej listy boli akési, nie ako by mali byť.

— Čo je s tým dievčaťom, — hovorievala mužovi, ktorý sa na jej starostiach len smial, — zabehnem k nej, uvidím, čo sa tam robí.

Pani Orságová bola veľmi milého, až lichotivého správania oproti každému, takže by si neskúsený bol predstavoval, že sa s ňou dá robiť, čo sa mu páči. A bol by sa veľmi mýlil, lebo tá dáma má i pri tých hladkých spôsoboch svoju, možno až pritvrdú hlavu.

Alina bola o Vetrovskom máločo písala domov. Akási hanblivosť a zvláštne tušenie ju zdržiavalo od toho. Hanbila sa pred matkou, že má rada mužského, a ona že si bude myslieť, že sa s ním bozkáva a oblápa, a tak jej ani nepísala, že sa s ním rozišla. Načo? Veď viac pomerov sa rozpadáva, ako slúži za základ spojenia na celý život. Že to človeka trochu mrzí? Nuž mrzí, najmä prvý raz. Neskoršie, keď sa do toho trochu vžijeme, neberieme to tak tragicky.

Tak si myslela zavše Alina a stisla zúbky — ale utrela si prstíkom malú slzičku, tisnúcu sa do oka.

Skúsená pani Orságová na prvý pohľad videla, že s jej dcérou je čosi nie v poriadku. Aké však ostré oči má tá láska. Keď ju Alina voviedla do svojej izby — bývala vždy u nej — pozreli jedna na druhú. Mamička videla, že dievča zbiednelo, pobledlo a že mu pri pohľade na ňu trhá kútikmi úst. Ako dobre to vedela, že preto jej pomáha tak pomaly zobliekať plášť, lebo sa jej tak schová aspoň na chvíľku, za ktorú sa zozbiera. Alina sa i opanovala a usmievala priradostne a štebotala nápadne veselo. Totižto chcela štebotať mamuci, ako zvykla inokedy, o domácich maličkostiach, drobných novinkách, ktoré sú také nekonečne dôležité a milé, keďže sú znakmi tej najúprimnejšej prítulnosti. Čo robí apuš, čo robí kanárik? Ešte sa nezunoval apušovi? Smie ho už aj iný kŕmiť? A čo vyčíňa Tomo a Galo? Už jej dosť dávno nepísali, tí darebáci.

Mamička ju počúvala a vše pokrútila hlavou.

— To dievča je nie v poriadku. Tej čosi srdce tlačí. Však ona s tým vyrukuje. A ak nie, však ja to z nej vypoďkám.

Nemusela dlho špekulovať ako. Alina vzala jej cestovný kufrík a šla s ním do hosťovskej izby, ktorú jej pani Zaunerová vždy tým vďačnejšie prepustila, lebo nikdy neprišla s prázdnou rukou k nej. I teraz chytro pribehla a privítala ju čo najsrdečnejšie. Pani Orságová sa hneď po privítaní opýtala šeptom, čo je s Alinou? To dievča je nie svoje.

Pani Zaunerová sa obzrela a zaviedla pani Orságovú do svojej izby, už cestou otvárajúc ústa, aby čím najsúrnejšie porozprávala, čo sa stalo s Alinou.

Nebola ešte celkom hotová, keď Alina vošla k nim, kričiac:

— Mama, mama, mamica, kde ste?

Pozrela na matku a hriešnu tvár pani Zaunerovej a bola si na čistom, že všetko vyrozprávala matke o jej príhode s Vetrovským. Pani Zaunerová sa nevedela natoľko pretvárať, aby nebolo na nej vidno, že sa cíti hriešnou. Ale pani Orságová s celkom jasnou tvárou hľadela na dcéru. Možno jej i malý úsmev hral okolo úst, ani keby si bola myslela:

— Tak, to je všetko? Nič horšieho sa nestalo! Zaplať Pán Boh!

— Tak, mamica, to ti už všetko vyrozprávala tá nepriateľka? Vidíš, tetuška, aká si ty egoistka, že si mi predchytila pôžitok môcť mamičke celú tú tragédiu vyrozprávať sama.

— No, neboj sa, Alinka, ja som mamičke len nadpisy kapitol povedala. Máš toho čo rozprávať, hoc i do rána, — riekla pani Zaunerová, klaňajúc sa a píliac rukami.

— Nuž, tak je to s tebou, tak! Ty si jednako nie úprimné dievča. To by som od teba nebola očakávala.

— Ale, mamička, čo ti mám všetky také lapálie vešať na noštek. Nestojí to za to. Po troške flirtovania sme sa jednoducho rozišli pobadajúc, že sa nehodíme k sebe.

Pani Zaunerová pokrútila hlavou.

— No, bolo to viac ako flirtovanie. Také prstene, ako ti dal Vetrovský, z flirtu sa nerozdávajú.

Po večeri sedeli krátko spolu, lebo matke a dcére sa žiadalo byť osamote, a preto dostala pani Orságová razom nápadne prudké bolenie hlavy a šla si ľahnúť. Alina ju odprevadila do jej izby, z ktorej vyšla len po polnoci. Vyspovedala sa pred matkou zo všetkého, nezatajila jej ani jedného záhybu svojej duše. Keď jej niečo i ťažšie padlo rozpovedať, trochu sa premohla a šlo to. Však mamička preukazovala také porozumenie pre jej boľačky a jej hriešky boli také detinské, že matka s dojatím hľadela na nedotknuteľnosť duše svojej dcéry. Veď to bolo skutočné dieťa a rástlo to v takej voľnej spoločnosti a tak málo pôsobilo to ovzdušie na ňu!

Aline sa zdalo, že jej mamička má pre lásku málo porozumenia. Romantičnosti iste nebolo v nej mnoho. Vyložila dcére svoju teóriu lásky, ktorou ju nie veľmi presvedčila.

— Láska nie je nič iné ako časové pomätenie rozumu a citu, ktoré príde na človeka sťa influenza, nevedno prečo a ako. Vidíme jedného človeka aj denne, nič nám je po ňom. Príležitostný nepatrný styk s ním môže nemoc vyvolať. Obyčajne sa ľudia nakazia navzájom: začnú fľochať na seba, oči prekrúcať, pochlebovať si, vyhľadávať jeden druhého, a už sú nakazení. Najlepší liek proti tomu je rozísť sa. Keď sa za čas nevidia, tak ich to popustí. Veď je pravda, že jesto i ťažšie prípady. Čítame vše v novinách, že sa preto ľudia i strieľajú a trávia. Ale to sú slabí pochábli, ktorých niet čo ľutovať.

Alina sedela pri matkinej posteli, ktorá už pre oklamanie pani Zaunerovej si musela ľahnúť.

Zhasili svetlo, nepomysliac si, aký zvodič k úprimnosti je šepkanie potme pre ľudí, ktorí sa majú radi. Potme nás neprezrádza posunkovanie tvári; črpkáme len zo svojho vnútra, nemýlení citmi poslucháča.

Tak sa stalo, že matka odkryla dosiaľ nikdy neodchýlený závoj svojich lások pred svojou dcérou. Zhovárali sa ako dve úprimné priateľky, zabudnúc celkom na svoj rodinný pomer. Pani Orságová sa priznala, že vôbec nikdy nezažila nejakej vášnivejšej lásky, ktorá by ju bola mohla strhnúť k nerozvážnym skutkom.

— Tvojho otca som mala a mám rada, ako dobré manželky milujú svojich mužov. Nemám príčiny ho nemať rada. Je síce hurtoň, ľahko vzbĺkne a potára zavše hlúposti. Ale chytro obanuje, ak prestrelí a hľadí skazené napraviť a to, ako vieš, dôkladne. Stará sa o nás, je dosť pozorný a neklame ma prinápadne a pričasto. Za tri-štyri roky ho chytí nejaký prechodný raptuš, ale ja, keď sa o ňom dozviem, robím sa, že ho nevidím, a tak ho to popustí. Keď je po ňom, poviem mu, že bol blázon a on to uzná sľubujúc, že už bude dobrý.

— Ale, mamička, otecko by ťa klamal? — zadivila sa Alina.

— Pridá sa. Keďže nerobím s ním preto nijaké scény a kriky, nuž to nezbadáte.

— A ty si nebola nikdy väčšmi zamilovaná, tak, aby si bola snívala deň a noc len o svojom milom?

— Ale bola, ako pätnásť-šestnásťročné dievčatisko a raz ako už vydatá žena. Mala som asi dvadsaťsedem rokov — vy ste už všetci traja boli na svete, ty si už chodila do normálky — keď bol u otca koncipientom Dr. Miloš Kohút. Do toho som sa zaľúbila, hahaha, — smiala sa tichým, chutným smiechom.

— Čo sa smeješ, mamica drahá! — i hodila sa na ňu a bozkávala jej ruky a tvár, v bolestnom napätí, čo sa dozvie od nej.

— Chvalabohu, že sa môžem smiať. To bola moja najvážnejšia skúsenosť v tej láske. Najprv sme len kukali ukradomky jedno na druhé, o dva-tri dni neskoršie sme sa vždy „náhodou“ zišli či v kancelárii, keď tam nebolo nikoho, či v záhrade. Pravda, nedovolili sme si nič neprístojné! Ale dobre nám padlo hľadieť zaľúbene na seba a tárať hlúposti. Bolo treba dávať veľký pozor, aby nás otec nedolapil, lebo ten mal na také veci veľmi bystré oči. To sme vedeli, že s ním nemožno žartovať. A vlastne, keď si všetko dobre rozmyslím, tak sa mi zdá, že to bolo to, čo nás najväčšmi dráždilo. Pravdu rečeno, ja som nikdy ani nepomyslela na nejaké lámanie manželských pút. Chcela som skúsiť trochu tej lásky, o ktorej básnici toľko vypisujú a ktorú tak do neba vychvaľujú.

Alina si vydýchla zhlboka. Bolo by ju veľmi bolelo, keby jej matka, ktorá stála pred ňou taká čistá, taká v každom ohľade vzorná, bola v jej úcte upadla. Bol by sa jej skazil jedinečne krásny obraz, ktorý vždy radosťou rozohrieval jej srdce. Chvalabohu, sú také ženy nie zriedkavosťou medzi nami!

Rozprávala ďalej.

— Raz sa mi pridalo, že som v besiedke na pohovke odpoludnia s knihou v ruke zadriemala. Cítila som, že ma niekto tichúčko bozkal na ústa a — zmizol. Pomaly som otvorila oči, bola som ukrutne rozčúlená a dojatá. Na lone mi ležala krásna ruža. Bola som istá, že to bol „on“. Aká som bola v takých veciach neskúsená, myslela som, že som teraz už v osídlach skazonosnej vášne. Pôjdeme z kroka na krok a koniec bude — musí byť? — tá najstrašnejšia tragédia. Moje drahé, milé detváky, čo bude s vami. Pomyslela som i na vášho otca. Bože môj, však má svoje chyby, ale je jednako znamenitý muž a dobrý, obetavý otec. A to mám urobiť — prečo? Aby ma iný muž, možno omnoho horší, ako je môj terajší, mohol milovať, aby ma namiesto Joža oblápal a bozkával Miloš? Len preto! Stojí to za to? Neopovážila som sa Milošovi do očú pozrieť a pred otcom som ich tiež klopila. V každom prípade som chcela ten nemožný pomer prerušiť a tu mi zišlo na um, keď otcovi napadlo moje držanie a pýtal sa ma, či mi niečo nechybí, že by bolo najlepšie, keby som šla do Sliača, lebo sa cítim akási unavená, nesvoja. Otec zavolal lekára a ten, pravdaže, potvrdil moju diagnózu a odporúčal kúpeľ čím najvrelšie.

Šla som do kúpeľov na mesiac. Po dvoch týždňoch ma otec navštívil a doniesol kyticu ruží Márie Henriette, tých istých, z akých som bola našla jednu na lone po tom bozku.

— Rád máš tieto ruže? — pýtala som sa ho.

— Veľmi. Však aj asi pred dvoma týždňami som ti bol hodil jednu do lona, keď si driemala v besiedke. I bozkal som ťa. A ty nevieš o tom.

Cítila som, že som bledla a zas hneď červenala. Bože môj, ako som sa ľahko mohla prezradiť. Viem, že som trasúcimi sa ústami šepkala, že neviem o ničom. Bozk som necítila a ruža mi musela nepozorovane spadnúť, keď som z pohovky skočila. Hodila som sa mu na krk, lebo tak podivne hľadel na mňa. Vyoblápala a vybozkávala som ho, to je vždy pre chlapov ten najlepší spôsob, ktorým všetkom vysvetlíš. Ty dobrý, drahý muž moj! I upokojil sa. Tak vidíš, milá Aluška, to bola moja celá láska.

— Ty, mamička, to bolo skutočne dosť nemilé s tým bozkom a s tou ružou. Oteckovi muselo byť divné, že si to vôbec nespomenula. Iste čakal nejaké uznanie svojej nežnosti. Čo si len mohol myslieť? Veľmi ľahko mu mohlo zísť na um, že odmenu za ružu dostal omylom iný.

— Zaiste to bolo veľmi nemilé. Nuž, lenže mne ani na um nezišlo, že by to bol mohol byť otec. Také ľúbostné spôsoby on nikdy nemal, aj keď bol bláznivo zamilovaný. A bol. Nuž, na šťastie sa nič nestalo. Ale sa mohlo. A prečo? Skutočne celkom pre nič. A uvidíš, ako sa toto vykľulo, tak sa i tvoja nevina vykľuje a ten natrhnutý Vetrovský musí prísť k rozumu.

Alina sa hodila matke na prsia.

— Mamička zlatá, nehreš mi ho. Keď aj chybil, chybil z povznesenosti ducha. Ver mi. Ja viem, že sa trápi, že ma miluje a že len jeho hrozná nedôvera ho zdržiava od toho, aby sa vrátil ku mne. Mamička drahá, nediv sa, že neverí ani mne. Však keby si vedela, ako zmýšľajú a pokračujú všetky moje priateľky, ktoré sú koľko-toľko na božský obraz stvorené. Skoro všetky berú lásku len čisto z požívačného stanoviska. Niet v nich ani zbla nejakého zriekania a povznesenosti ducha. Koľko ráz sme sa zhovárali o tom s Vetrovským. Ako horlil za všetky nové, ešte neuskutočniteľné altruistické smery, ktorým ľudská príroda vzdoruje, a pozri, čo z nich nasleduje naša mládež? Voľnú lásku a nenávisť. Najmä nad tým žasnem, ako naše terajšie ženy, ktoré boli ešte nedávno hrdé na svoju zdržanlivosť a čistotu, teraz, keď majú k tomu možnosť voľnosťou pohybovania sa, odhodili všetku hanbu a bijú sa verejne nie za voľnosť lásky, ale za voľnosť zmyselnosti. Lebo však láska nevraždí svoje deti a terajšie ženy sa bijú za voľnosť vraždy nenarodených detí. Keby si tu zostala niekoľko dní, ukázala by som ti na príkladoch, ako naša mládež žije a ako sa chystá na životné zriekanie a prácu obetavú v záujme celku.

— Alina, nerozčuľuj sa, dieťa moje. Nech si každý robí, ako sa mu páči. Ver mi, podľa toho sa mu vodí! Ty sa drž svojho presvedčenia. Ty ideš správnou cestou a nakoniec sa ti to vyplatí. Takzvaní vzdelanci v každom čase majú iné životné náhľady, ale ohromná masa ľudí ide od tisíc rokov a na celom svete svojím, prírodou nadiktovaným smerom. A na toho Vetrovského sa neviaž, musí to byť zaťatý človek a nadmieru upodozrievavý. Takí chlapi nebývajú dobrými mužmi. Je s nimi stála bieda. Nájdeš aj onakvejších mužov, ako je Vetrovský. Len keď je človek zamilovaný, namýšľa si, že niet nad milého. To človeku časom vyjde z hlavy ani hmla z poľa.

Teraz začala Alina cítiť rozdiel medzi svojím a matkiným chápaním života. Však jej mamici záleží len na jej vlastnom pohodlí a na pohodlí jej rodiny. Je to taký okatý, meštiacky náhľad, s akým súvisí naša dnešná výchova. Avšak je nevyhnutne potrebné, aby sa tieto mizerné záujmové obruče alebo úplne zničili, alebo aspoň tak rozšírili, aby sme ich necítili, ak chceme mať pokojný život na svete, nebúrený stále ľútosťou a nenávisťou. Toto mamica naskrze nerozumie a nevie, čo je to láska. Ona nevinnú hračičku, ktorou prešla, považuje za lásku. Tak ľahko sa skutočná láska premôcť nedá, ako si to ona namýšľa.

I zdalo sa jej, že už pridlho sedela pri matke, začala cítiť ustatosť a zunovanosť. Vedela, že keby sa vyhovárala na matkinu ustatosť, nepustila by ju ešte, a preto jej udala podľa pravdy, že je trochu ustatá a ospanlivá. Objali sa a odišla jednako so srdcom plným lásky k dobrej materi.

Nasledovný deň predpoludním chodila pani Orságová s dcérou po sklepoch nakupovať. Aline napadlo, aké neobyčajne lacné a skromné šaty vyberá jej mamička pre seba, keďže jej iný raz nebolo nič dosť dobré. Pre dcéru ani teraz neskúpila, takže sa tá tej jej dobrote musela vzoprieť.

— Vidíš, Aluša, divím sa ti, že to nenahliadaš. Komu sa chce dnes kupovať drahé veci, keď vidí okolo seba tú biedu? Keď hľadia na teba tie hladné oči z tých schúlených postáv? Radšej dám tie peniaze, čo zgazdujem na sebe, na podporu chudobe, a tak vďačne ponosím tie skromné hábky. Dnes robiť luxus sa mi zdá neľudským hriechom. Však nám všetkým ťažko leží na duši ten všeobecný nedostatok a clivé povedomie neistej budúcnosti.

Alina hľadela prekvapene na svoju matku. Ako spolu kráčali, stisla jej rameno, pritlačila ho k hrudi a zašepkala jej:

— Mamička drahá, nie je ťa tak ľahko prekuknúť. Ale tak sa zdá, že sama doba vychováva svoje deti. Lenže, ako Vetrovský hovorí, my by sme sami mali riadiť beh života a nie sa dať ním unášať.

Kráčali Dlhou ulicou, keď si toto hovorili. A práve, keď spomenula Alina Vetrovského, zazrela ho idúceho im oproti so svojím inžinierom Kožienkom. Oči sa im stretli. Vetrovský svoje sklonil k zemi, Alina nespustila pohľad z oboch pánov, pričom mimovoľne stisla a potrhla rameno matkino, z ktorého nebola zložila ruky. Kožienka, prechádzajúc popri nich, pozrel na Alinu a spamätajúc sa, strhol klobúk pred ňou a matkou. Vetrovský si ich zdanlivo nevšimol.

Alina potlačila vzdych.

— Mamica, ten vyšší pán bol Vetrovský.

Pani Orságová sa obrátila a bola nemilo prekvapená, keď zazrela, že sa i Vetrovský obzerá za nimi. Neboli ešte ani desať krokov od seba.

Alina, ktorá aspoň jeden kradmý pohľad hodila za seba, pobadala s uspokojením, že sa Vetrovský tiež obrátil.

— Hodný chlap je to. Ani sa nezdá takým divochom. Divní sú tí ľudia dnes. Tak sa zaťať bez príčiny! Čudák!

Urobili niekoľko krokov bez slova.

— Škoda ho, — riekla napokon pani Orságová, — mala by sa mu predsa tá hlava otvoriť.

— To je tvrdý človek, tak ľahko sa nepoddá, — vdychla si Alina. — Ponížil ma tak, že si nič tak nežiadam, ako dokázať mu svoju nevinu a nechať ho potom tak. — I trhla sebou nervózne.

Zatým šli ešte do rozličných obchodov, kúpili jedno-druhé ale Vetrovského nespomenuli, hoci máločo hovorili, i to len o nákupoch. Obidve vedeli o sebe, že rozmýšľajú len o ňom.

Keď vchádzali do bytu, pani Orságová sa neočakávane opýtala Aliny skoro šeptom:

— Máš ho rada?

Alina vzdychla.

— Vždy myslím naň, tak mi leží na duši. Neviem, čo by som dala za to, keby mi veril, že som ho hodná. Je to láska? Neviem.

— Vari to bude láska, — pokývala matka hlavou.

Alina sa pred matkou pretvárala. Cítila, že jej jedinou túžbou je oddať sa Vetrovskému každou žilkou svojho tela, každou túžbou a myšlienkou svojej duše.

Odpoludnia šli s pani Zaunerovou na olovrant do Petržalky. Pani Zaunerová vzala so sebou svoj parádny kus, zlatý lorňon, ktorý jej nebohý manžel, obvodný lekár, bol doniesol domov od jednej práve umrevšej bohatej pacientky. Hovoril, že mu ho ona ešte dávno pred smrťou darovala pre jeho ženu s tou poznámkou, že si ho po jej smrti môže vziať. Lenže na to svedka nebolo, a tak ho lekár v trme-vrme úmrtnej hodiny medzi skoro cudzími ľuďmi, ktorí tvorili ďalekú dediacu rodinu nebohej, akosi nevdojak strčil do vrecka, mysliac, že rukoväť je len pozlátená meď. Chcel ním urobiť svojej ženičke neočakávaný dar. Keď ho doma lepšie obzreli, videli, že lorňon s dlhou, drahokamami vykladanou rúčkou bol zo zlata a tak hodne drahý. Boli obidvaja zarazení, vec ich veľmi mrzela a dlho rozmýšľali, čo majú urobiť. Rozhodli sa, že druhý deň lekár ešte navštívi rodinu nebohej a odloží tam niekde nepozorovane lorňon. I šiel, ale či bol taký rozrušený, či mu stále niekto stál v ceste, neodvážil sa okuliare nikam podstrčiť. Spomínať ich nespomínal nikto. Tí takrečeno cudzí ľudia ani veľmi nevedeli, že ich tetka vôbec upotrebúvala taký predmet. Prišiel s ním domov namrzený. Obom ležali tie hlúpe okuliare na duši, ani keby boli banku vyrabovali. Lekár vôbec nerozumel, ako mohol on, celý život poriadny, statočný človek, taký kúsok urobiť, keďže to podarovanie bez svedka nebral vážne. Ale jednako muselo naň vplývať, a nevypočitateľné pudy strhnú vše človeka na nemožnú cestu. Rozhodli sa, že okuliare skryjú na najtajnejšie miesto tak, aby ich ani polícia nemohla nájsť, keby ich predsa nejako hľadala. Vo svojom strachu sa i toho báli. Upotrebiť ich vôbec neupotrebili a pochváliť sa nimi tiež pred nikým nechválili. Ešte čo! Ani za celý svet nie.

Pani Zaunerová ešte niekoľko rokov žila pokojne so svojím mužom a po jeho smrti sa presťahovala do Bratislavy, kde jej okuliare raz pri upratovaní padli do rúk. Pozrela cez ne a zbadala s príjemným prekvapením, že sklá sú jej veľmi vhodné i umienila si, že ich príležitostne upotrebí; však od toľkých rokov a medzi cudzími ľuďmi ich nikto nepozná. Tak ich od tých čias vždy brala so sebou, keď šla do spoločnosti, ktorej chcela slúžiť na česť.

Podivným spôsobom, tá ináč rozumná osoba celkom zmenila svoje správanie, keď hľadela cez ten nešťastný inštrument. Stala sa namyslenou, afektujúcou; vždy chce mať ona pravdu a predstavovať veľkú dámu. Alina s matkou vše si pozreli do očú s porozumením a usmiali sa. Cítili sa veľmi príjemne vo voľnej prírode a s výhľadom na Dunaj a mesto, pričom mohli pozorovať ako na javišti okolo nich sa zabávajúcu a tancujúcu mládež. Boli sa tak usadili, že mohli pohodlne obzerať, čo sa im páčilo. Trochu šikmo, neďaleko od nich sedela pri jednom stole Mona Korčeková s mladým mužským. Alina sa znala s ňou a upozornila na ňu a jej spoločníka i matku a pani Zaunerovú.

Mali na nich čo pozorovať.

Mona bola žiadúce, trochu moletné dievča, s veľmi pekne vyondulovanými tmavogaštanovými vlasmi, s nahnedastou pleťou brunetiek. Mala buclaté, mäkké rúčky, ktoré budia dojem príjemného dotyku a hladenia. Skláňala často hlavu k tvári svojho druha Michala Konečného, mladého poštového úradníka, možno s nejakými osemsto-deväťsto korunami mesačného platu, a zdanlivo s istou rozčúlenosťou mu čosi hovorila, na čo bledý, chudý mladý človek pomaly s maznavou tvárou robil flegmaticky námietky. Vše sa mračil, vše robil tvár namrzenú, ako človek, ktorému núkajú nechutné jedlo.

Pani Zaunerová pomer Mony s poštovým úradníkom znala práve tak dobre ako Alina, preto táto len matke šepkala, že Mona je dcérou bohatého senátora, chodí teraz prvý rok na právnickú fakultu a zviedla sa s tým prázdnym, bohvie na čo namysleným hlupákom, ktorý jej, ako si ona namýšľa, veľkopanskými spôsobmi ukrutne imponuje, hoc pochádza len z celkom nepatrného remeselníckeho pôvodu. Jeho otec je malomestský krajčírik, z domu je iste nie privyknutý na nijaký blahobyt, často odbavil večeru i stuchnutou švábkou a teraz to streštené dievča sekíruje do krvi. Nijaké jedlo mu je nie dosť dobré, nijaké šaty nie sú mu dosť dobre ušité a nijaké držanie mu je nie dosť panské.

Korček sa tou najbezohľadnejšou požívačnosťou a neodbytnosťou bol stal z obyčajného malomestského obchodníka bohatým statkárom, majiteľom viac domov a veľkokapitalistom, čert vie ako — Boh iste nie. I on, i jeho rodina teraz za ničím tak netúžili, ako za veľkopanským bydlom. Študovali veľkopanské spôsoby v reštaurantoch a v divadlách, pokladajúc každého obchodného cestujúceho, večerajúceho v Carltone, za vzor dobre vychovaného pána. Mona sa do toho hochštaplera zamilovala pre jeho, ako si ona nahovárala, veľkopanské držanie, hoci sa jej Artur, ktorý jediný z rodiny má, okrem Gizy, trochu rozumu, dosť naprekára a navysmieva. Mona je, ako celá rodina, skúpa, ťažko sa rozíde s grošom a jednako na svojho Mišíčka neľutuje nič. Žije s ním ako žena s mužom, hoci majú dva byty, ale obyčajne v jednom alebo v druhom spolu nocúvajú. Hovoria, že bola cez tých niekoľko mesiacov, čo je v Bratislave, už dva razy v Bernsteinovom sanatóriu. Raz bola iste. Podivným spôsobom rodičia Moniny nevedia, alebo nechcú vedieť, ako žije ich dcéra. Možno si namýšľajú, že to vyžaduje terajší panský život.

Všetky tri dámy hľadeli na párik. Mona vliekla za ruku svojho gavaliera, ktorý s kyslou tvárou kráčal za ňou do kruhu tancujúcich. Tancoval utrápene, ťahajúc sa sťa smola, čo Mona považovala za vrcholný spôsob high lifu.

Všetky tri dámy pozorovali tancujúcich a nevšimli si, že nad nimi stál chvíľočku dobre živený, červenolíci vysoký pán, ktorý ich napokon pozdravil: — Ruky bozkávam.

Pani Zaunerová s lorňonom na očiach kývla mu blahosklonne hlavou, Aline bolo vidno na tvári nemilé prekvapenie a rozpaky, pani Orságová hľadela naňho s ľahostajnou zvedavosťou.

— Som Ján Gestatter, — predstavil sa pani Orságovej.

— Ráčite dovoliť, aby som si na chvíľku prisadol. Však takej krásnej spoločnosti tu viac niet, — klaňal sa láskavo, pričom bolo na ňom vidieť, že celú spoločnosť neberie celkom vážne. Cítil sa asi tak, akoby sa cítil bohatý advokát v spoločnosti rodiny jeho domáceho obuvníka v cudzom meste.

Pani Orságová z jeho úsmevu, z blahosklonných pohybov a z prílišnej istoty držania okamžite vedela, ako keby jej to bol dal niekto na písme, čo si pán Gestatter myslí o nich a o sebe.

Pani Orságová sa držala ako skutočná dáma napriek tomu, že bola pribohato oblečená v hodvábe so šperkami, podľa čoho Gestatter odhadol aj celú jej osobnosť. Od Aliny vedela, ako sa bol oproti nej zachoval, a následkom toho prechovávala oproti nemu miešané pocity. Vzala do ohľadu dnešné náhľady o styku ženských s mužskými a cenný šperk, ktorý dal Aline. To miernilo jej roztrpčenosť proti nemu. Ale za veľmi zlé mu mala, že ju nepokladal za seberovnú a hoci túžil za ňou, bol by ju chcel len za milenku.

Svoje city neprezradila. S vrodenou milou láskavosťou kývla hlavou na jeho predstavenie.

— Teší ma, že mám príležitosť vás poznať. Však je vždy dobre mať také význačné známosti, ako ste vy, pán direktor, — pokračovala s neodtajiteľným ironickým ostrím. — Povedzte, prosím, vašej pani matke, že jej krásne poďakúvam za láskavosť, ktorú preukázala mojej Aline. Ak budem mať času, navštívim ju, aby som to mohla osobne urobiť, čo by mi bolo tým milšie, lebo by som mala príležitosť ju poznať.

Gestattera trochu mrzelo, že táto pani tak sebavedome s ním hovorí. Zdalo sa mu, že si robí žarty z neho. Preto myslel, že ju musí trochu zavrátiť, hoc je aj Alinina matka.

— Bohužiaľ, necíti sa dobre a vôbec neprijíma teraz návštevy. A tak by ste sa darmo ustávali.

— Tak je chorá. Ako ju ľutujem, — odvetila pani Orságová spôsobom, z ktorého bolo vidno, že jej vlastne tiež nič nezáleží na nej.

Pani Zaunerovú mrzelo, že sa napriek lorňonu pán Gestatter s ňou naskrze nezaoberal, preto poznamenala, aby sa uplatnila:

— Áno, počula som, že trpí na žlčové kamienky. Je to ťažký neduh. Ja viem o ňom jedno-druhé i od svojho muža, ktorý bol lekárom.

Gestatter jej prikývol hlavou, ale neodpovedal ani slova, hoci sa mu lorňon i veľmi náročne blýskal v očiach. Obrátil sa k pani Orságovej.

— Milostivá pani prišla navštíviť svoju krásnu dcéru, ktorá celému mestu pomiatla hlavu.

Hľadel zamilovane na Alinu, ktorá pozerala naň vážne a sklopila bez slova oči.

— No, rada mám svoju Alinu, mám z nej potešenia.

— Slečna Alina je iste vzor v každom ohľade, — odvetil Gestatter s vážnou úprimnosťou. — To bude šťastlivý človek, ktorého ona oblaží.

Obďaleč prešiel nejaký pán, ktorý sa spoločnosti pozdravil, načo mu Gestatter kývol hlavou a vstal. Poklonil sa veľmi úctivo pani Orságovej a Aline, pani Zaunerovej so žartovnou vážnosťou pokýval rukou so slovami: Služobník.

Pani Zaunerová si podivným spôsobom namýšľala, že ju tým vyznačil, a preto mu tiež pokývala rukou a riekla:

— Zbohom, pán direktor. Veľmi ma tešilo, že som mala to potešenie.

Pani Orságová a Alina sa tichučko usmiali.

Chvíľku mlčali, ako to robieva spoločnosť, ktorá chce hovoriť o práve odišlom členovi.

Pani Zaunerová urobila veľmi vážnu tvár a odložila svoj lorňon s posunkom, že sa chystá do vážnej rozprávky.

— Ja myslím, že by Alina múdro urobila, keby preukazovala väčší záujem o pána Gestattera. Je to milionár, prvotriedna partia a bol by šťastný, keby ho Alinka chcela.

Alina sa usmiala.

— Neviem, odkiaľ máš svoje informácie, milá tetuška. Nebolo by ťažko pánu direktorovi prejaviť svoj vyznačujúci záujem o mňa, no on to dosiaľ neurobil, — hovorila Alina s ironickou vážnosťou.

— Nespustil očú z teba a len sa mu tak svietili, ani kocúrovi v tme, — podotkla s úsmevom pani Orságová.

Nasledujúci deň dopoludnia musela ísť Alina na hodinu-dve na univerzitu.

Keď jej matka zostala sama, prišla jej nútiaca myšlienka, že musí ísť rovno k Vetrovskému a doniesť s ním vec Aliny do čista. S celou rozhodnosťou jej zaťažilo dušu, že je to jej rodičovská povinnosť. Išla.

Sluha ju zaviedol do salónu a zabehol pre Vetrovského do kancelárie.

Cestou bola pani Orságová premohla svoje rozčúlenie, ktoré ju však v salóne zasa prepadlo. Ale o tri-štyri minúty, čo musela čakať, obzrela si peknú izbu s moderným zariadením a utíšila sa znova. S jednou myšlienkou bola si na čistom: uistí Vetrovského, že Alina nechce byť jeho ženou, ale ona, matka, chce vedieť, prečo ju opustil. Čo je jej previnenie?

Vetrovský vošiel a poznal pani Orságovú okamžite podľa veľkej podobnosti s dcérou.

— Ruky bozkávam, milostivá pani. Som Vetrovský, architekt. Čomu môžem ďakovať, že ste ma vyznačili svojou návštevou? — riekol s akousi zdržanlivou úctivosťou, z ktorej bolo cítiť istý nepokoj.

Pani Orságovej sa zmocnil pocit, že ona je v práve a že ten pán stojí pred ňou s povedomím hriešnika. Prešla ju všetka napätosť, a preto mohla hovoriť so svojou vrodenou lichotivou láskavosťou, ktorá len ku koncu rozhovoru dostala, následkom predstavenia určite nevinného utrpenia Aliny, ostrejší prízvuk.

— Som Orságová, matka Aliny, s ktorou ste sa zasnúbili a zasa rozišli, ako sme my, totižto moja dcéra a ja presvedčené, úplne bez jej viny. Hneď teraz vás uisťujem, že som neprišla žiadať, aby ste zasnúbenie obnovili. To nielen nežiadame, ale vylučujeme. Ale ráčte uznať, že je mojou rodičovskou povinnosťou dozvedieť sa, čo takého urobila moja dcéra, čo vás, ako som informovaná, človeka gentlemana, pohlo k tomu, aby ste ju tak bez každého vypočutia odvrhli, ako ste to skutočne urobili.

Vetrovský, ktorý dosiaľ stál nad paňou sediacou v kresle, pomaly sa, akoby rozmýšľajúc, usadil a chystajúc sa k reči, trochu si odkašlal.

— Môžete mi uveriť, milostivá pani, že mi je nič nie nemilšie ako obžalúvať dievča, ktoré som zo srdca miloval — ktoré, netajím, je mi i dnes nad všetky milšie.

Pani Orságová mu skočila do reči.

— Uznám vám to a mne by bolo tiež bolestné počúvať jej obžalobu. Myslím však, že je to ani nie potrebné, lebo však jej hlavné previnenie je asi to, že vyšla skoro zamdlievajúc zo sanatória dr. Bernsteina? Či je iné?

Vetrovský kývol hlavou.

— Áno, to je to. A smutné pritom je, že je neodtajiteľné, však som ju videl na svoje vlastné oči.

Pani Orságová sa víťazne usmiala.

— Tak, chvalabohu, že to je to najhoršie. Moja dcéra vám odpísala, prečo skoro zamdlela, nebudem to opakovať. Vy to však neveríte. Ale, pán architekt, či si viete predstaviť, že by dievča v deň jednako len operácie, spojenej s otrasom nervov a so značnou stratou krvi, išlo ešte krvácajúc na niekoľko kilometrovú prechádzku? Okrem toho celé svoje tvrdenie o tom, čo robila u Bernsteina, vie dokázať celým radom celkom cudzích svedkov, ktorí nemajú nijakej príčiny v jej záujme luhať.

Vetrovský zložil spolu koncami rozkriačené prsty a hľadel zadumane pred seba.

— No, je to možné, že máte pravdu. Ale dopustila sa aj iných pokleskov. Ja myslím, že stačí, keď vieme dokázať, že sa slečna tak správala, že ten takzvaný zákrok bol potrebný.

Pani Orságová s nevoľnou tvárou kývla hlavou.

— A čo by to boli za poklesky?

— Navštevovala pánov v kanceláriách a v súkromných bytoch. Na to jest úplne spoľahlivých svedkov niekoľko. Uznáte, milostivá pani, že je to veľmi vážne obvinenie.

— Ani to netajíme. Alina vyhľadala raz pána Gestattera v jeho kancelárii v banke a raz v ten istý deň a pre tú istú príčinu v jeho súkromnom byte v dome jeho rodičov. Nenašla ho ani v kancelárii, ani v jeho byte, kde je s celou rodinou známa. Preto vyhľadala potom aj jeho matku, ktorej oddala šperk, o ktorom viete. Ja myslím, že počas úradných hodín je kancelária v banke nie práve veľmi primerané miesto na ľúbostnú schôdzku — ako ani byt v rodičovskom dome. Ale, čo ako by bolo, však nenašla toho pána ani tam, ani tam, a tak sa nemohla prehrešiť. Alebo máte ešte aj iné hriechy? — spýtala sa teraz už trocha ostrejším hlasom.

Vetrovský vyskočil zo stolca, ani keby ho struna bola vyhodila.

— Mňa podlo zaviedli! — zvolal. — Milostivá pani, nechcem sa zasa prenáhliť, a preto sa najprv presvedčím o pravde vašich údajov. Nádejam sa, že máte pravdu. Keď to nad každú pochybnosť zistím, dám vám každé zadosťučinenie, aké budete môcť odo mňa žiadať a možno budem zasa tým spokojným a šťastlivým človekom, ktorým som bol.

Pani Orságová vstala a teraz pozdvihla hlavu, ako to vie urobiť v podobnom prípade každá žena.

— Mne stačí, že uznáte, že je moje dieťa čisté, nepoškvrnené. Zadosťučinenie, na ktoré možno vy myslíte, nielen si nežiadame, ale vyprosujeme. Správali ste sa k tomu dievčaťu ukrutne. To vám nemôžeme zabudnúť ani ja, ani ona. Nežiadame si viac nijaké styky s vami. Porúčam sa vám.

Kývla hlavou a chytro odišla.

Vetrovský zostal stáť chvíľu pred zavretými dverami, hľadiac do seba.

V prvom okamihu po odchode pani Orságovej bol uradostený, že Alina je bez poškvrny. Ale hneď mu zišlo na um, ako ju veľmi urazil. Ak je v nej ešte trochu lásky k nemu, možno mu odpustí, ale tá krásna a rezolútna pani, jej matka, tá mu to nedaruje. A tak svojou prenáhlenosťou, svojou bezzákladnou žiarlivosťou prišiel najskorej o to krásne, jediné a čisté dievča.

Pani Orságovej spadla skala zo srdca a k tomu bola so sebou vo zvrchovanej miere spokojná, že sa odhodlala k tomu nemilému kroku. Cestou domov rozmýšľala, či má povedať dcére, kde bola, alebo nie. Po istom rozvážení sa rozhodla, že jej nepovie nič, lebo by mohla v nej vzbudiť nádeje, ktoré sa nevyplnia.

Teraz ju mrzelo, že celkom zbytočne s priveľkou rozhodnosťou zaťala Vetrovskému cestu k prípadnému návratu. A ak Alina toho človeka vážne miluje a ale by sa chcel k ne] vrátiť? Podľa jeho zariadenia a ako počula o ňom, je to nie partia na zahodenie. Všetci mu veštia veľkú budúcnosť a spomínajú ho ako človeka čestného a veľmi vážneho.

Človek je vlastne nikdy nie so sebou spokojný bez červa pochybnosti. Keď bola blízko bytu pani Zaunerovej, veľmi sa jej pozdávalo, že by bola múdrejšie urobila, keby sa do celej veci nebola miešala; možno len pokazila, čo by sa bolo nejako samo urovnalo svojím časom.

Keď prišla domov, našla už tam Alinu ustaranú, kde sa jej mamička podela v tom veľkom meste. Čo si všetko nenamýšľala! Možno ju nejaký lotor zviedol do nejakej pasce. Veď je taká pekná a elegantná a pritom vo svojom počínaní taká malomestsky dôverčivá a neskúsená.

Keď vošla do izby, hodila sa jej na prsia, ani keby bola z Ameriky prišla.

— Mamička drahá, kde si sa podela! Už som chcela ísť na políciu.

Pani Orságová sa usmiala.

— Ale nešaľže sa mi, ty šaľo! Idem sa na hodinku prejsť a už sa bojíš, že sa v tomto Kocúrkove stratím. Však som ja blúdila sama i po Prahe, po Viedni, i po talianskych mestách, neznajúc ani reči a nestratila som sa.

— To je pravda, ale to bolo už tak dávno! Vtedy som bola len takáto malinká, — i ukazovala ukazovákom piaďovú dĺžku.

Pani Zaunerová počula hlasy i vošla do izby. Chystala obed, vďaka pani Orságovej prínosu mimoriadne rozmanitý, ale čo mala koľko roboty, musela vojsť, lebo jej veľmi vážna novina ležala na duši.

Vojdúc, hojdala ramenami nad hlavou a opakovala zo tri razy:

— Keby ste vedeli, keby ste vedeli, čo sa stalo, čo sa stalo! Keby som sto rokov žila, neverila by som, že sa niečo také môže stať. Pomyslite si: slečna Tereza sa vydáva za Artura Korčeka!

Alina pozrela na pani Zaunerovú, ako na osobu, o ktorej hovoria, že jej zastal rozum. Bolo na nej vidno, že drží za nemožnosť, čo povedala tetuška.

— Čo hovoríš, za koho sa vydáva Tereza? Za Artura? Artura Korčeka? Brata Mony?

— Áno, za toho, za Artura! Čo sa už z mesiac spolu ráčia, no. Tereza, čo sem chodieva.

— No, to je naozaj zázrak na neuverenie! Ten fešák, ten milenec takých krásnych a elegantných dám a — Tereza!

— Ktože je to tá Tereza a ten mladý pán Artur Korček?

— Ale ten vetroplach, čo ma tiež raz bozkal, — riekla Alina opovržlivo matke.

Pani Zaunerová vyrozprávala pani Orságovej, kto je Tereza a kto je Artur Korček.

— A kto ti to povedal? — pýtala sa Alina pani Zaunerovej, — možno je to len klebeta.

— Ale kdeby klebeta! Sama Tereza prišla sem ani víchor a rapčiac a rozhadzujúc ramenami ani veterný mlyn, mi to povedala. Pozvala nás na sobáš, pravda, len civilný — predbežne — ktorý bude už budúci štvrtok. Bude tam len jej otec, ty a ja. Lenže ja nemôžem ísť, bo máme práve vo štvrtok krštenie prvého dieťaťa môjho syna. Pravda, aj Mona tam bude so svojím poštárom. Arturovi rodičia predbežne neprídu. Pôjdeš?

Alina sa usmiala.

— Pôjdem vari. Tetuška, ale veď si povedala, že ten krst bude v sobotu.

— Nie, nie, Pán Boh zachovaj, dnes mi písali, že ho preložili na štvrtok, lebo pán farár musí v sobotu odcestovať.

— Vidíš, tetuška, mne je ľahko ísť. Ja dám Tereze tú striebornú skriňu na manikúrovanie, čo mi ujček dal a ktorú vôbec nemožno upotrebiť.

— No tak, tebe je ľahko. Vidíš, ale mne sa nechce vyhadzovať pár sto korún na daromný dar.

Pani Orságová počúvala rozhovor a smiala sa. Alina chytila pani Zaunerovú za rozpálené okrúhle líce svojimi mäkkými rukami.

— Tetuška, kedy je ten krst?

— Nuž, keď už tak chceš vedieť, v sobotu, ale ma nevyzraď.

Nasledujúceho dňa odpoludnia odcestovala pani Orságová domov. Alina ju odprevadila na stanicu. Keď prišla do svojho bytu naspäť, zdal sa jej ukrutne prázdny, chybela jej láska a dobrota matky. Potrebovala istý čas, aby sa znova vžila do všedných citov.

Poobzerala ešte raz nákupy a potom si sadla do práce k svojmu písaciemu stolu. Čas skúšky sa hrozne približoval, za desať-dvanásť dní sa mal stať zročným.

Odsunula na písacom stole kus papieru na balenie a našla pod ním na svoje veľké prekvapenie list vo veľkej elegantnej obálke. Divila sa, že ho nebola hneď pobadala, ale bolo zrejmé, že ho pri prehliadke matkou jej nakúpených vecí musela prihodiť baliacim papierom.

Kto jej to len píše? Písmo adresy sa jej zdá známe. Aha, už vie, kolmé, okrúhle. To je Gestatter! Čo len chce ten človek? A práve dnes bola počula o pánoch Gestatteroch zaujímavú rozprávku.

Účtovník Emil Hauer prišiel pýtať povýšenie platu k pánu direktorovi Jánovi Gestatterovi, lebo sa mu vraj zasa narodilo dieťa, mal ich už teraz štvoro…

Pán Gestatter sa ho opýtal, či si myslí, že je to v záujme ústavu, keď sa pán účtovník distrahuje so svojou paňou a má celkom zbytočné deti. Či ústav má financovať jeho ľahkomyseľnosť. Naopak, nie povýšenie platu, ale prepustenie zo služby bude preňho odporúčať.

Hauer šiel k starému Gestatterovi. Ten mu mnoho rozprával o ťažkých pomeroch svetového obchodu, ale mu jednako povýšil plat o mesačných dvesto korún. O mesiac urobili reštrikciu a Hauer bol jeden z prvých, ktorého prepustili, lebo bol pridrahý.

Alina tušila, že Ján Gestatter jej musel pri Vetrovskom škodiť, a to preto, lebo si iste želal, aby sa s ním rozišla. Preto hľadela naňho nie bez nevraživosti a keď počula o ňom nepekné veci, verila im vďačne. Tak ju aj teraz tešilo, že si ho musí predstavovať ako človeka bezcitného, neľudského.

List otvorila nie bez úzkosti, bála sa znova nepríjemnej príhody, hoci teraz už vlastne ani nemala na to príčinu, keďže sa s Vetrovským rozišla a nebola nikomu zaviazaná.

Roztvorila list a pozrela podpis na druhej strane. Bol to skutočne Ján Gestatter. Čože chce?

„Milostivá slečna Alina! Milujem vás! Neviem sa predstavy Vašej krásnej postavy zbaviť ani vo dne, ani v noci. Som nespôsobilý do práce a prídem preto o svoj chlieb. A bolo by škoda, lebo je to chlebík dobrý a hojný. Slečna Alina, nezničte ma. Staňte sa mojou drahou ženičkou. Budem Vás na rukách nosiť. To by však nebolo mnoho hodné, to môže urobiť každý chudák, z toho by ste mnoho nemali.

Ja som presvedčený, že Vy ste hodná najmenej milión korún a ja vám ich vďačne dám, keď sa stanete mojou. V deň sobáša Vám oddám vkladnú knižku na tú sumu.

Ako viem, ste teraz voľná. Musíte ma mať rada, lebo budem s Vami tak zachádzať, že si celkom iste získam Vašu lásku. Nemyslite, že by som Vás mohol klamať. Vás nie! Nemožno klamať takú skvostnú ženu, ako ste Vy.

Odpíšte mi, kedy smiem prísť s prsteňom. Ubezpečujem Vás, že vás bude hoden!

Dokiaľ Vás nedostanem, každá hodina mi bude trvať sto rokov.

Váš Vám stopercentne oddaný

Ján Gestatter.“

Alina sa listu zľakla.

— Ten nešťastník, kedy ma prestane prenasledovať! Chce si ma jednoducho kúpiť.

Hodila sa na kreslo a držiac list v rukách, opretých o kolená, hľadela naň.

— Taký prebitý človek! Iste by ma ľahko ošialil i o tie peniaze. A navždy by som stratila jeho. Čo by si len pomyslel o mne? Predala sa za milión! Ale čo je to ten milión? Však ja k spokojnému životu takú sumu ani nepotrebujem. Vyžijem spokojne s tým, čo budem mať.

Predstavila si, že by bývala s Gestatterom ako jeho žena v jeho dome, vystavená jeho láske a jeho životným náhľadom. Celý život by žula piesok. Nemajú jedného jediného spoločného citu. Zdalo sa jej, ako keby ju nadchádzal zúfalý žiaľ prvý raz z rodičovského domu do cudziny idúceho dieťaťa, ktoré sa prvý raz musí odtrhnúť od milujúcej matky, aby šlo medzi cudzích, jemu sa hroznými zdajúcich ľudí. Celý život by si robila výčitky, že opustila všetko svoje blaho — za biedny milión!

Tak cítila a tak rozmýšľala pod diktátom svojej lásky.

Ale zišlo jej na um: Však ma Vetrovský vôbec ani nechce. Však ma odhodil ako skazené ovocie, bez ľútosti, bez milosrdenstva. Ani by som sa nevydala zaňho. Tak ma za nič nemal. Tak sa ma bezohľadne striasol!

Pomyslela si, s akým zlomeným srdcom šla v ten večer z jeho bývania, keď mu bola naspäť niesla jeho dary.

— Čože vlastne chcem? Nádeje niet, že by sa obrátil. A keby sa aj, či mu môžem odpustiť? Tak ma neúprosne a nevinne zdrvil! Nemyslel, ako ma prebolestne poraní. Nie! Ani on nemá citu. Nehodno sa jemu kvôli obetovať.

Ale pritom cítila, že sa klame, že je v jej duši hlboko zakotvený jeho obraz a že je jej životné šťastie zlúčené jedine s ním. Ak on nepríde, tak niet pre ňu v živote šťastia…

Vydať sa za Gestattera zdalo sa jej celkom nemožným. Bola presvedčená, že nijaké peniaze by ju s ním neurobili blaženou.

Odpovie mu. Nech počká niekoľko dní… Teraz sa nevie rozhodnúť…

Bože môj! Aká preťažká vec je také rozhodnutie! Čo len urobiť? Čo by mi riekli rodičia, opustiť takú partiu! Napokon sú peniaze veľkou pomocou a život môžu urobiť omnoho bohatším na všetky možné zážitky.

Tetuška Zaunerová, podľa svojho zvyku, vkradla sa tichučko do izby.

— Nevyhodíš ma?

Alina najprv urobila mimovoľne posunok, že schová list. Ale zdržala sa. — A čo tam po tom? Nemám čo tajiť. Tetuška, prečítaj si, čo mi píše Gestatter.

Pani Zaunerovej mali oči vyskočiť, keď čítala o tom milióne. Zdvihla ramená nad hlavu.

— No, to je, vidíš, pán! To je pán! A ako ťa musí milovať! Preboha, milión! Alina drahá, nech ťa Pán Boh požehná, také šťastie!

Pravdaže, Aline veľmi dobre padlo, keď videla prekvapenie tetušky, a pravdaže, čím sa tá väčšmi oduševňovala za Gestattera, tým väčšmi sa ona nútila ukazovať ľahostajnosť oproti tomu návrhu. Povedala s trocha afektovanou vážnosťou:

— Tetuška, mne nejde o peniaze, mne ide o šťastie a spokojnosť. Myslíš, že je Gestatter ten človek, s ktorým môže byť šťastlivá žena, ktorá nehľadí na daromné parády, ale na ozajstné ľudské cítenie?

— Ale, ale, Alinka moja, čože ti je tam po takých daromných rečiach! Milión je milión! S tým môžeš žiť, ako sa ti páči. A potom, ktoráže žena zmýšľa ako jej muž? Chlap ma svoju hlavu a žena svoju. To ti každé ide svojou stranou a pritom sa radi vidia, pekne žijú a vychovávajú riadnu rodinu. Ver mi, dcéra moja, vezmi si ho, vezmi obidvoma rukami! — i urobila posunok oblapenia obidvoma ramenami.

— Tetuška moja drahá, — odvetila Alina hodne zvysoka, — ja som poznala súzvuk, harmóniu duší medzi ženou a mužom a nechcem sa toho zriecť.

— No, veru pekná harmónia! Čože vie ten nešťastný Vetrovský o tvojej, duši, keď ani toľko nevycítil z teba, aké si statočné a šľachetné dievča, a Gestatter so všetkým neporozumením chce dať milión za teba!

Reči pani Zaunerovej len čistejšie dokázali opak toho, čo chcela dokázať. Totižto, predstavilo sa jej čisto pred dušou, že je Gestatter jednoduchý, hmotársky a pôžitkársky cítiaci človek, ktorý by si vzal i upadnuté dievča len preto, lebo túži za ním zmyselne. Naproti tomu Vetrovský potlačí i svoju lásku — bola o tom nevývratne presvedčená, že ju miluje — keď nezodpovedá jeho ideálom.

— Aký je to rozdiel! — zvolala a zalomila na výraz silného citu rukami. — Tetuška drahá, niet toho milióna, za ktorý by som šla za Gestattera!

Pani Zaunerová hľadela, hoc trochu namrzená, že Alina neuznala jej zrejmú múdrosť, ale pritom jednako aj s obdivom a súcitom na ňu. Nevedela si jej pokračovanie inak vysvetliť ako tak, že Alina je len veľmi zamilovaná do Vetrovského.

— Nuž, už si len urob, ako sama chceš. Dobré dievča si, či tak, či tak.

Mrzutosť pani Zaunerovej miernilo povedomie, že Alina sa nestane bohatou dámou. Čo ju aj rada mala, ale závisť je závisť. I pohladila ju po hlave a bozkala ju na čelo.

Alina zo dňa na deň odkladala s odpoveďou. Musela sa pripravovať na skúšku a nevedela svoje myslenie tak sústrediť, aby dala primeranú odpoveď. Napokon ju odložila až na čas po skúške. Po skúške mala toľko iného zaneprázdnenia, že ju znovu odložila. Napokon sa jej zdalo, že tak neskoro odpovedať by bolo neslušnejsie ako neodpovedať vôbec.

Počula od pani Zaunerovej, že ju pán Gestatter dva razy hľadal i na byte a žiadal od nej, aby určila čas, kedy by ju mohol vyhľadať. Aline sa zdala schôdzka s ním takou hroznou, že sa nevedela rozhodnúť na ňu sa dostaviť, aj keby mu bola určila hodinu. Bála sa, že ju nejakým spôsobom uprosí, nahovorí, aby šla zaňho.

Prišiel i štvrtok, v ktorý sa zosobášili Tereza a Artur. Tereza vyzerala vo svojom tmavobelasom kostýme veľmi distingvovane, takže Artur, obávajúc sa, že sa bude za ňu hanbiť pred kamarátmi, prišlými kritizovať na jeho sobáš, bol na ňu pyšný. Vyzerala veľmi dobre, bola pomerne pekná. A najmä jemným parfumom ošialila každého.

— Teraz žmurkáte, chlapci, čo? — kýval posmešne priateľom z kaviarne. — Nuž, hľa, do toho sa musí človek rozumieť.

Tereza bola našla pre nich dvojizbový byt, ktorý pomerne lacno, nápadne milo a zdanlive bohato zariadila.

Pán senátor Korček a jeho žena predbežne nechceli dať svoje zvolenie k ich sobášu. — Kohože si to vzal ten darebák Artur? Pobehlicu, pisárku akúsi. — V hĺbke ich duše im to bolo všetko jedno, „koho si obesil na krk“, ale už len tým ľuďom kvôli im nemal robiť taký posmech.

Tereza vtisla Artura do jarma, či sa mu to páčilo, či nie, ubezpečujúc ho, že ona za krátky čas i jeho rodičov získa. Artur sa bál, že keď urobí taký kúsok a vezme si od seba staršiu a postavením, rodom skromnejšiu osobu, prestane mu otec dávať mesačnú podporu. Tereza ho uistila, že ho niekoľko rokov vydrží po pansky, kým aj on neskončí svoje štúdiá a tiež príde ku kúsku chleba. Spoločným úsilím vyžijú veľmi pekne. Ale senátor Korček bol v podstate mäkkého srdca a keď ho Artur raz s nie veľkým prehováraním nahovoril, aby ich navštívil, Tereza ho tak obaláchala, že bol za ňu celkom oduševnený.

Podľa jeho úsudku bola Tereza tá najozajstnejšia veľká dáma, akú on kedy poznal. Dostal pred ňou veľký rešpekt a keď ráčila s ním milo a láskavo zachádzať, cítil sa veľmi vyznačený. Prosil Terezu, aby ráčili prijať mesačne tritisíc korún ako skromný príspevok na ich domácnosť.

Tereza s Arturom sa mali popučiť na starom, ktorý hral posunkami a držaním veľkého štátnika, filozofa a svetaskúseného človeka, v skutočnosti však bol ten najobyčajnejší, zastrašený, celkom nevzdelaný malomestský kupčík.

Tereza si dala záležať, aby z Artura urobila vážneho človeka, čo sa jej časom až pridobre podarilo, nakoľko sa stal z neho na vysokých štuliach chodiaci, namyslený panák. Pri tom všetkom nemala časom z neho mnoho potešenia, lebo ju, hoc aj nie nápadne, stále klamal s inými ženami. Mala ho rada, žiarlila naň a to otrávilo jej život natoľko, že často bolestne ľutovala, že sa zaňho vydala.

Vydajom za Artura sa jej šialené správanie premenilo až na protivné. Aká bola predtým rozbúchaná, liberálna v každom ohľade, takou odmeranou a na všelijaké formy do krajnosti držiacou osobou sa stala. Predtým každý s ňou vďačne obcoval, lebo bolo v nej mnoho pôvodnosti a úprimnosti, od vydaja sa jej každý začal strániť, lebo jej pomaly veľkopanskosť celkom prekrútila hlavu.

Prvý skutok, ktorým preukázala po svadbe svoje zuby, bol, že Artura prinútila, aby Monu oslobodil z pazúrov jej nadmieru protivného a švagrinú využitkúvajúceho poštára. Keď ten pán nechcel chápať zmenu situácie, pohrozil mu Artur telesným trestom, pričom ho pozorne zhodil zo schodov, keď už bol len na tri-štyri schody od konca.

Tereza nepotrebovala v rodine taký škandál, aký robila Mona, ktorý i jej rodičom bol iste proti vôli. Jej ležalo na duši, aby sa poštára striasli, lebo sa jeho postavenie veľmi ponášalo na jej vlastné, keď máme na mysli parazitstvo jedného i druhého.

Tereza poznala duševný kaliber rodičov z rozprávania svojho muža, ktorý veľmi rád robil posmech najmä z politického účinkovania svojho otca.

Alina zložila skúšku, nie s vyznamenaním síce, ale bez väčších ťažkostí. Nemala v Bratislave viac čo robiť. Nádej na nejakú náhodnú schôdzku s Vetrovským ju opustila a obava pred Gestatterom ju vyháňala z toho mesta. Odobrala sa od Korčekovcov a navštívila Idu Skalnickú na klinike profesora Šeligu, kde už tretí mesiac ležala. Jej stav sa popravil, ale na úplné vyliečenie nebolo nádeje. Aká bola ľahkomyseľná, neľutovala ani to, že sa nemohla viac tešiť možnosti, že bude môcť mať rodinu.

Keď Alina kráčala k vlaku, ktorý prišiel z Viedne, aby odcestovala domov, stretla sa s Dianou Gestatterovou, prichádzajúcou ním z Paríža, kde bola trávila dva mesiace. Vyzerala zle; zdala sa chudšia a ostarená. Alina si myslela, že je unavená dlhou cestou, nechcejúc to pripisovať nejakej nemoci, pre ktorú, podľa všetkých klebiet, bola vlastne odišla z Bratislavy.

Diane sa tiež zdalo, že Alina zbiednela, ale ju nemilo zarazilo, že pritom sa zdala krajšia, ako bola.

Stretli sa a nepozdravili sa. Každá z nich čakala, že druhá dá znak k tomu, ale neurobili to ani jedna, lebo Alina predpokladala, že sa Gestatterovci na ňu hnevajú, a Diana si myslela, že ju Alina nectí a možno aj nenávidí, keďže nemala ohľadom nej celkom čisté svedomie. Však kadejakých klebiet bolo toľko, ktože mohol vedieť, ktorá kde vydala svoj jed?

Ani sa neobzreli jedna za druhou. Z toho, pravda, nenasleduje, že keď sa najbližšie niekde zídu a pomery budú pre ich zblíženie priaznivejšie, nepadnú si do náručia ako najlepšie priateľky zo študentských čias.

Domov prišli o týždeň na prázdniny i Alinini dvaja bratia, osemnásťročný Tomo a dvadsaťročný Galo, s ktorými držala veľké priateľstvo. Tĺkla sa s nimi po horách, hrala tenis, chodila sa kúpať do rieky a čas by sa jej bol krásne míňal, keby nebolo bývalo každodennej pošty. Ale každý deň musela pretrpieť aspoň hodinu martýrium, očakávať, či raz už príde od neho nejaká zvesť, či nie. Vetrovský bol omnoho pevnejšie zaujal celý jej duševný svet, než aby sa za dva-tri mesiace z neho vytratil. Zdalo sa jej že ho očakáva zo dňa na deň netrpezlivejšie a bolestnejšie. Vyhovárala si ho sama sebe, vnucovala si predstavu, že už vôbec ani naň nemyslí, že je vylúčené, aby mohla dostať od neho list, a jednako keď okolo pol desiatej mala prísť pošta, hľadela byť doma pod storakými zámienkami. Zavše sa pretvárala, že ju pošta už nezaujíma a odišla práve počas jej príchodu na hodinu-dve, aby mohla prísť s očakávaním, že takýmto spôsobom vynútila od osudu tak bolestne vytúžený list.

Namýšľala si, že jej rodičia a bratia nič nepobadali o jej zimničnom očakávaní listu. A tí vedeli všetko veľmi dobre a možno ešte väčšmi sa zháňali za ním ako ona sama, čo, pravdaže, tiež neprezradili pred ňou.

Keď Tomo a Galo videli Alinu zronenejšiu, kuli plány, ako by toho naničhodného Vetrovského chytili a doviedli pekne a prinútili kľaknúť pred ňou a odprosiť za všetky hriechy.

Rodičia si tiež lámali hlavu, ako by mohli celú vec nejako dostať do prúdu. V novinách za dva mesiace boli dva razy uverejnené zprávy, že Vetrovský vyhral dva vážne súbehy a to jeden kostol vo väčšom meste a jeden krajský súd. To bolo dôkazom, že ten mladý človek pilne pracuje a možno ani nemá veľmi mnoho času, ktorý by mohol venovať svojim najprivátnejším záujmom. Advokát Orság predpokladal, že ako seriózny chlap najprv si hľadí zabezpečiť existenciu a potom sa bude obzerať za ženou.

— Dajme mu ešte nejaký týždeň času, — bola jeho mienka, ktorú prijala celá rodina, keďže beztak nemohli niečo podujať.

Ale nestalo sa nič, len čas sa míňal.

Koncom prázdnin dostala Alina vymenovanie za suplentku na gymnázium do K. Netešili sa, keď všetci čítali vymenovací dekrét. Ani Aline sa nechcelo od rodičov do školskej práce, ani rodičom nebolo milé, že dcéra ich má opustiť. Chlapcom to bolo viac-menej ľahostajné, keďže i oni museli odísť z domu, ale radšej by boli bývali, keby Alina bola zostala doma.

Pri tom všetkom sa jedine matka odvážila vysloviť mienku, aby Alina zostala doma, na čo táto po krátkom rozmýšľaní podotkla, že hoc ako jej je bolestné opustiť rodičov, jednako len pôjde, lebo by ju nectilo, keby neprijala postavenie, ktoré bola žiadala. Však je mesto K. nie ďaleko, hockedy môže pribehnúť na niekoľko hodín domov.

Tak odišla koncom augusta a matka ju odprevadila, aby jej našla poriadny byt a opatrenie, za ktoré, pravda, rodičia platili, lebo zo suplentského platu by nebolo stačilo, ako si pani Orságová myslela, na riadne zaopatrenie. Mala ona vôbec všelijaké náhľady, ktoré si ctila najmä preto, lebo ich koreň siahal ešte do jej rodičovského domu. Ako dieťa bola napríklad počula od ich domáceho lekára, že nič tak neudržuje zdravie, mladosť a silu, ako riadne požívanie jabĺk. Jej rodičia jedli statočne so všetkými deťmi jablká a ona to tiež zaviedla vo svojej rodine. A boli i všetci urastení a pevní a pani Orságovej by nikto nebol vybil z hlavy, že za to môžu ďakovať jablkám. Posledné roky ju vitamíny posadili ešte pevnejšie na koňa. Mali pri dome veľkú záhradu, a tak im málokedy chybelo z ich obľúbeného ovocia.

S Alinou prišla teda do K. i veľká debna jabĺk a Alina zjedla statočne každý deň na desiatu a po večeri dve-tri jablká.

Bola už druhú sobotu na svojom mieste a začala už privykať na svoj nový život.

Od desiatej už nemala hodín a tešila sa, že odpoludnia zabehne na koniec týždňa domov.

Len keď išla ráno do školy, cítila, že ju bolí zub. Klala sa jej jedna zadná stolička a bolelo ju ďasno. Nebolelo to veľmi, ale robilo ju trochu nervóznou. Po desiatej šla do svojej izby a prvá jej povinnosť bola, že si vzala jedno z jabĺk, ktoré boli pre ňu na sklenenej miske na stole pripravené. Zložila sa a sadla si pohodlne do fotela a zahryzla do jablka. Mala na tanieriku pripravený strieborný nožík na ovocie, ale ho zriedka upotrebila, lebo jedla jablká i s kožkou, v ktorej je najviac vitamínov. Myslela na mrziaci ju zub a na to, čo bude všetko doma rozprávať o svojich doterajších skúsenostiach.

V K. už prestala listy očakávať. Celkom iné pomery a hodne práce jej to pomaly vybíjali z hlavy. Vzdychla si vše a to bolo všetko.

Práve bola zahryzla do čerstvého jablka, keď počula predo dvermi kroky a hneď zaklopanie. Myslela si, prichodí jedna z jej kolegýň.

Zavolala priateľsky:

— Nech sa páči ďalej!

Do izby vošiel Vetrovský. Zub ju prestal okamžite bolieť, ale sa mala na jablku zadusiť. Vyskočila zo stolice a musela kašlať, bez toho, aby bola mohla Vetrovského nejako privítať. Ten priskočil a pobúchal ju, iste s citom, ale pritom aj s istou silou po chrbte. Lebo keď pomôcť, nuž pomôcť.

Napokon sa Alina utíšila a mohla prijať pozdrav. Lenže ju teraz všetko mrzelo. Nevedela si napochytre predstaviť pre ňu nemilšiu situáciu ako tú, v ktorej bola, keď sa po rozchode teraz prvý raz zišla so svojím milým. Však myslela na to často, ako sa zídu, čo mu povie, ako sa bude správať. Ale že by ju takto nemožne prekvapil, na to by nebola prišla, hoc by si bola lámala hlavu podľa rady Herberta Spencera dlhé roky na predstavovaní tých najnemožnejších položení, v ktorých sa človek môže nachádzať, aby sa pripravil na každú.

K tomu ju znova začal bolieť zub a Vetrovský sa usmial, milo a lichotivo, ale sa usmial. Alina bola zlá.

— Dovolíte, aby som vám ruku bozkal? — naklonil sa, chcejúc jej ruku chytiť.

— Tak dlho ste zabúdali na takéto zdvorilosti, že by som bola mala dosť času vás vôbec zabudnúť, keby ste sa neboli postarali, aby ste mi z nemilej stránky zostali v stálej pamäti, — riekla Alina trpko a odvrátila sa od neho, pričom jej padli oči na misku s jablkami. Pomyslela si, či by nemala pokračovať v jedení načatého jablka, ktoré ležalo na tanieriku pri miske. Prečo by ho nemala ďalej jesť? Ženíruje sa možno? Alebo sa to nesvedčí? Človek nerád je v prítomnosti cudzích ľudí. A zase ak ho nezje, vyzerá to ako nesmelé babráctvo. I vystrela ruku za ovocím.

— Tak hneváte sa na mňa? Máte pravdu. Veľmi som vám ublížil a nemusel som to urobiť, keby som sa nebol bál, že vám ešte väčšmi ublížim, keď sa s vami zídem. Ale vidím, že by ste radi dokončili svoje jablko. Dovolíte, vezmem si i ja jedno. V spoločnosti nám bude lepšie chutiť a rozprávať sa môžeme aj jediac.

I vzal si jedno čo väčšie z misky a s chuťou zahryzol doň.

Alina tiež vzala svoje načaté a jedla ďalej.

Cítila, že keď si pozrú do očú, rozosmejú sa, a preto Vetrovský nespustil oči z jej očú. Alina zasa nasilu hľadela všade, len nie naňho.

— Predstavte si, čo ste mi svojím pokračovaním vrhli do tvári! Bola by som musela byť tá najostatnejšia osoba, keby som bola takou, za akú ste ma pokladali a iste aj druhým opísali. Tak iste vášmu inžinierovi, ktorý ma skoro vyhodil, — hovorila bolestným hlasom.

— Slečna Alina, toto mi už vyhodila na oči veľmi rázne vaša ináč náramne sympatická mamička, ktorá mi veľmi rozhodne zakázala sa o vás ešte zaujímať. Neviem, či to urobila s vaším povolením a či to urobila na svoju päsť.

Vetrovský si vyberal čerstvé jablko, predstierajúc pritom, že ho toto jeho zaujatie omnoho väčšmi baví ako pohľad na Alinu a jej reči.

— No, toto ma vôbec prekvapuje. Kedy ste sa vy vlastne zhovárali s mamičkou?

— Keď váš bola navštíviť v Bratislave, krátko pred vašou skúškou. Vyhľadala ma a povedala mi svoju mienku.

— A ja som o ničom nevedela. Ani neskoršie mi nepovedala ani slova. Tak čo vám to vlastne narozprávala?

Vetrovský jej dopodrobna rozpovedal všetko, čo mu o návšteve pani Orságovej zišlo na um.

— Nádejam sa, že výpoveď, ktorú som dostal ako váš nápadník od vašej pani matky, nepotvrdzujete v takom rozhodnom a tvrdom znení, v akom mi ju oznámila vaša mamička, že aspoň maličkú špáročku necháte na vniknutie nádeje, že keď sa budem poriadne držať a za hodne dlhý čas — povedzme tri dni — oproti vám sa nijako neprehreším, môžem začať dúfať, že ma prijmete na milosť. Čo myslíte, slečna Alina, alebo len krátko: Čo myslíš, drahá Aluša, zlatá, jediná?

Slečna profesorka sa obrnila svojím hnevom a obrátila sa s vyjašenými očami oproti nemu.

— Vôbec neberiete celú vec tak vážne, ako by sa patrilo. Vy chcete všetko odbiť žartmi. No, nepôjde to tak ľahko. Toľké mesiace ste nedali ani znaku, že ste svoje pokračovanie oželeli. Vedeli ste už, že som nevinná, museli ste sa o tom presvedčiť, a jednako ste ma nechali v tom povedomí, že ma pokladáte ešte stále za osobu stratenú. Vidíte, a mne nič nepôsobilo taký žiaľ, ako tá predstava, že ma ešte vždy pokladáte za nehodnú.

Vetrovského žiaľ Aliny dojal. Riekol s citom:

— Tak to vám toľko záležalo, a či ešte aj teraz záleží na mojej mienke?

Alina odvetila so zrejme prehnaným opovržením:

— Myslíte, že som i ja tak ľahko menila svoju mienku o vás ako vy o mne? Pravda, teraz už nehľadím na vás s tým dúhovým prifarbením, ako som hľadela; teraz vás vidím takého, aký ste.

Vetrovský povstal razom zo stoličky a pozrel na hodinky.

— Slečna Alina, keby som vám teraz predložil otázku, či chcete byť mojou ženou, iste by som dostal odpoveď…

— Že nie. O tom môžete byť presvedčený, — kývala mu rozhorčene hlavou, nahnevaná i jeho terajším „neserióznym“ pokračovaním.

— Keďže by som teraz dostal takú odpoveď, tak vám tú otázku teraz nepredložím. Možno príde i príhodnejšia chvíľa. Myslíte, že teraz v tomto ohľade nevykonam nič s vami?!

— Iste nie. A ani iný raz.

— Tak pôjdem a nebudem vás svojou protivnou spoločnosťou ďalej zdržiavať od vám milšieho požívania jabĺk. Ruky vám bozkávam.

Siahol jej za rukou a ona mu ju mimovoľne podala.

— Tak to skutočne už idete? — zvolala prekvapene.

— Čo azda zostať ešte? — riekol, ukazujúc postojom a posunkami, že zostane vďačne.

— Ah, nie. Keď vám je tak náhlo, môžete ísť.

— Zostanem, ak mi sľúbite, že mi na moju otázku odpoviete priaznivo.

Alina so odvrátila.

— Môžete ísť. — Kývla mu rukou.

— Tak ruky bozkávam. Zbohom! Pardón. Vlak odchádza odtiaľto o tretej do Bratislavy?

— Áno.

I odišiel. Alina zostala sama.

Bola so sebou vo zvrchovanej miere nespokojná. Ako sa nemožne správala. Celé jej správanie nemalo nijakej dôstojnosti. Ako často si predstavovala, čo a ako by mu povedala, keby sa zišli. Ako by mu vyložila celé svoje zmýšľanie a vážne chápanie života, aby precítil čím najživšie a bolestnejšie, akej osobe a akým spôsobom nemilosrdne ublížil. A teraz, aká komédia sa stala z celého. Tie nešťastné jablká skazili celý dojem jeho príchodu. Bože môj, od čoho závisí často úspech! Čo má teraz urobiť? Ako to všetko skončí? Na to, že by ho mala stratiť, pre to chvíľkové rozladenie, ani nepomyslela, však hoc aj odišiel, jednako bola presvedčená, že potrebuje mu len malým prstom kývnuť a príde naspäť. Ale ako to teraz urobiť, žeby sa neblamovala a aby si nerobil z nej úsmechy, ku ktorým — zdalo sa jej — má silnú náchylnosť.

Chodila po izbe s rukami podľa zvyku na chrbte skríženými a rozmýšľala. Nezostane jej iné, ako sa poddať spôsobom čím najmenej ponižujúcim.

Chcela ísť aj ona rodičov navštíviť, lenže vlakom, odchádzajúcim hodinu pred bratislavským rýchlikom. Môže však cestovať i tým vlakom, v ktorom pôjde Vetrovský do Bratislavy. Na stanici sa zídu a môžu celej pol druhej hodiny cestovať spolu. Za ten čas sa môžu pozhovárať o jednom-druhom.

Prišla niekoľko minút pred odchodom vlaku na stanicu, kúpila si chytro kartu a vošla do prázdneho kupé druhej triedy. Vetrovského nezazrela nikde, ani na nástupišti, ani vo vlaku. A ona rátala s tým, že sa stretnú, ako s istotou. Stratila všetku vôľu ísť k rodičom. Najradšej by sa bola vrátila domov, hodila sa do kúta pohovky a dobre sa vyplakala. Veď je ten Vetrovský veru celkom nemožný človek. Keď ho nemá, túži za ním a keby bola s ním, ešte väčšmi by si užierala srdce.

Vlak sa tichučko pohýnal. Alina hľadela s ťažkým srdcom na košický rýchlik, pred ňou sa mihajúci.

— Ruky bozkávam, slečna Alina, — ozval sa v jej kupé tichučko a srdečne hlas Vetrovského, ktorý sa už aj všuchol k nej a zavrel dvere. Darmo sa chcela pretvárať, videl jej na očiach, ako radostne zablysli.

— Kde cestujete?

— Domov, k rodičom. Chodievam k nim každú sobotu na koniec týždňa, — vykladala mu, aby odvrátila od seba podozrenie, že jemu kvôli cestuje. — A vy kde idete?

— Tiež do Starého Mesta.

— A čo tam máte za prácu? A prečo ste mi to nepovedali, že ta pôjdete?

— No, pravda, aby ste sa mi vyhli. Veď ste boli taká mrchavá ako kapriciózne dieťa.

Alina sa zapálila, nepovedala ani slova, len sklopila oči. Za chvíľočku sa zozbierala.

— A čo máte v Meste za robotu? Neviem, že by sa tam malo stavať niečo väčšie.

— Idem k pánu Orságovi vo veľmi vážnej veci.

Vetrovský nespustil oči z Aliny, ktorá sa pretvárala, že ju naskrze nezaujíma, čo hovorí Vetrovský, a pýta sa len preto, aby niečo povedala.

— A čo je to za kauza, s ktorou musíte ísť práve k môjmu otcovi, keď máte v Bratislave dosť advokátov?

— Keď mi v tej veci váš pán otec omnoho lepšie pomôže ako ten najchýrečnejší bratislavský fiškál. Ide o veľmi zaujímavú apeláciu.

— O apeláciu? — pozrela naňho nechápave prekvapenými očami.

— Áno, o apeláciu. Chcem, aby on sám, prípadne s povolanými činiteľmi rozsúdil, či jedna dáma mala pravdu, keď ma s mojou žiadosťou odmietla.

Alina teraz už vedela, o čo ide. Jej ružová tvár sa zaliala krvou; zašepkala:

— Bože môj, čo vy nevymyslíte!

Vetrovský ju chytil za ruku.

— Ísť, či neísť. Nerád by som sa darmo ustával.

— Ale — nuž — poďte. Prečo by ste nešli. Rodičia budú radi, keď vás poznajú. Vlastne len otec, lebo však mama vás už pozná. No a otec bude rád, keď pozná takého slávneho majstra.

— A zaťa nie? — hovoril s ironizujúcim prízvukom.

Alina sklopila oči a zašepkala ledva počuteľne:

— Neviem, — i škrabala prstíkom po sedadle.

Môže byť dievča sto ráz profesorkou, preto zostane predsa dievčaťom.

— Alina, prečo sa pretvaruješ. Však ja všetko viem o tebe. Viem, že si čistá, ako novonapadnutý sneh a viem, že ma rada máš. Pani Zaunerová ma tiež vyctila, že ťa nechávam trápiť sa, keď si odhodila aj Gestattera s jeho miliónom. Aj tvoj brat Tomo, neskoršie i Galo, prepadli ma pre teba. Nebolo ťažko sa s nimi dorozumieť, keď som ich ubezpečil, že je mojou nejvrelejšou túžbou, aby si bola mojou. Môžem ti povedať, že sú to obidvaja podarení šuhajci. Nechal som ťa dlho čakať, ty moje chúďatko drahé, nemysli si, že mi to ľahko padlo, ale som mal veľmi mnoho práce, ktorú som chcel skončiť preto, aby som ťa mohol pýtať ako človek, ktorý už pevne stojí na svojich vlastných nohách. Alina, uisťujem ťa, že ťa tak milujem, že by som sa ťa nebol vedel zriecť ani vtedy, keby som sa bol presvedčil, že musím obetovať všetky svoje krásne zásady, o ktorých sme toľko blúznili. Život bez teba sa mi zdal vôbec nemožný. Čím ďalej, tým väčšmi. Aké šťastie pre nás, že vyhrávame svojím opanovaním sa všetko, i keď sme hodne trpeli.

Alina vnorila svoj zrak do jeho. Porozumeli sa bez slova.

O dva mesiace sa zobrali. Vetrovský si do roka postavil vilu. Keď bola hotová, zaviedol Alinu do spálne, kde jej ukázal nad dverami pripevnenú tabuľku.

Alina držala obidvoma rukami muža za rameno a čítala nápis na nej:

Rodičia, nezabúdajte pre svoju lásku na lásku k vašim deťom.

Rozmýšľala a pozrúc na muža, usmiala sa.

— Vždy mudruješ a život sa vyvíja ponad doktríny, hoci aj proti nim. Nedá si…

Vetrovský ju bozkal na ústa. Či preto, že jej ich chcel zavrieť, či preto, že súhlasil s ňou?