ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavždy duch môj z rána — za rosy perlistej Myšlienkou sladkou svieže sa okrieva; Keď zaletí v dialku doliny kvetnistej, A sťa dúha v rúž sa vône rozlieva Zlatý slnka lúč — jenž od krystala rosy V siedmych sa bleskoch velebne odráža, — V prsiach mojich blažené city roznosí, A bôle sa slasťou nebeskou svláža. Voľnej hneď pozerá zrak očiek slzavých, Keď ty jaro ľubé, v kráse sa zjavíš; A v mládenskom rúchu, v laliach mihavých, Čarovne Slovenska kraje osláviš, Hneď už pieseň z krovia slávika zahučí, Zas Zephyr chladunký z ticha povieva, A duch môj vtedy, v tvojom búva náručí, A v čerstvote tvej sladno sa usmieva. Keď zrak môj prenesiem po pestrej lúčine, A v nadšenej jej zanorím ho kráse; Vtedy hlas môj v pieseň rodu sa rozvine, Každá hneď žilka vo mne hrá v súhlase. Vonný balzam kvieťa jemne sa roztriasa A vanie šumné dolinkou ho nesie, Trúdne niadra moje od neho vlnia sa — Všetko je rado v tak sviatočnom plese. Sotvaj že slniečka pruhy rubínové V hladine vod kúpať sa počínajú; Už smele z niader kvetín včelky mädové Sladným nektarom brúška napájajú. — Všetko tenkrát jása v bujarej prírode, Všetko sa len teší v raňajšej zore — I ja sa tiež teším, — túžim po slobode, Však túžba moja lpí — v obrazotvore.