ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zamyslená sedela u brehu Mora dievčina mladušká, milá, Na milého čakala a z tisíc Nezabúdok venčok preňho vila. Na západe hviezdy zligotaly, Jednak more z toho nezmúdrelo; Radnej na devušku pohliadalo, A vlnkami takto zašumelo: „Aj! jak s’ švárna, aj jak ťa milujem! Poľutujže moja, zblíž sa ku mne, Skúp sa vo mne, — a prešťastné budem, Ak len prsia poboškám ti šumné.“ „Zblíž sa ku mne, švárna devušenko, Ku mne schýľ sa, — staň sa mojou žienkou; Ozdobím ťa, jak nižiadnej kňažnej Nezdobily čelo skvosty vencov.“ „Do kaderí tvojich vpletem perly, Perly čo len v hlbinách mám drahé, Jasným bleskom tie zaslepia mojích Závistníkov okále neblahé.“ „Lež nie, — teba nesmie vidieť živý! Radnej zaraz odnesiem ťa z ťato, Na ďaleký ostrov, kde žiť v slasti A nohama môžeš šliapať zlato.“ „Tam každý potôčok je sťa dúha, Jako striebro čistunký je vozduch, A na poli v každom okamihu, Krajšie kvietie vyvodí tajný duch.“ „Tam krajšia je noc než tu deň jasný, Milšá zima, než tuto dve letá, Ptáci sťa páper — najľúbežnejšie Pejú tam, driev než ku zemi zletia.“ „Schýľ dolu sa ku mne krásavico, Smilovanie maj so mnou srdečné, Na východ na sihoť ťa zanesiem, Tam milovať budeme sa večne.“ „Posaď do šajky tej tu sa ľúba, Ukolíšem na vlnkách ťa mojích, Driev než ráno zbudíš sa zo spánku, Tam sa najdeš na sihotiach tvojích.“ Tak bláhalo more ľútostive, Lež srozumeť nechcela vravoru, Neslúchala deva túžby tajné, Neverila prosiacemu moru. Za tým venčok z nezabúdok zvila, Prišiel za tým milenec dievčiny, Zazrelo ho more, — so žiarlivým Zastonaly hurtom jeho vlny. Lež aby viac bolo mohlo vidieť… Zmizli oba za kroviny, šúštie, Ukryli sa za zelené listie, Tmavočierne oblakov hmly husté. Na druhý deň na vlnkách so šajkou, Odvesloval preč šuhaj mladený, Dobrou mysľou a spokojné more, Zanieslo ho do ďalekých zemí. „Hybaj, myslelo si ono v sebe, Mnoho šťastia prajem ti na cestu, Smrteľna však bude ti hodina, V ktorej objať chcel bys zas nevestu.“ „Teraz rýchlo odveslujem s tebou, Bo na dlho zanechávaš devu, Jak uhliadnuť chcel bys ju však z novu, Oj! neujdeš mojich vlniek hnevu.“ Deva skoro na miesto zas prišla, Tam kde vila veniec pre mládenca, V roztrhaných kaderách jej vlasov Už len kde tu boly kúsky z venca. Pod šírym zas nebom stála deva, Zrakom divo merajúc končiny, Jako sokol, keď plachú hrdličku Honí sem tam z krovia do kroviny. „Niet tu. Pošiel, — pošiel on na veky, Nešťastnicu sklamal a zanechal; Opustil ma, aj mňa… Bože drahý! V haňbe nechal a potupne sklamal.“ Tieto s hnevom načúvalo more, Žialom plačúcej náreky devy, Až sa mocou hlbín jeho všetky Rozvlnily razom morské zlevy. A za šajkou s besom sa pustily, Za svodičom zúfalej dievčiny, Až ho náhle zdrúzgaly, so šajkou Pohltily bezedné hlbiny. Rieklo more: „Čo si počneš, povedz, Kam sa podieš, ty ubohé dieťa? Sklamal ťa ten, jehož ty miluješ, Miluj mňa včul, ja milovať chcem ťa.“ „Na čo tebe žitie zhanobené? Vrhni radnej do môjho sa lona, S tebou pochovaná bude tvojej Strašnej haňby i poslednia tôňa.“ Srozumela teraz deva moru, Pocítila ťažkú srdca ranu, I skočila do mora, — a vlny Pochovaly ju a s ňou jej hanu.