ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ľavom brehu Váhu nad slob. král. mestom Trenčínom, vypína sa strmá, obrovského objemu skala, ktorej temeno a celé priestranné površie zaujímajú kolossálne stavby hradu tohože mena, teraz ovšem už len zrúcaniny, jíchžto ale stavba do časov pred príchodom Hunnov a Avarov padá. — Nepochybné je, že meno Trenčína je staroslovenské a rydzé, bo „Tren“ čo tŕn a koncovka „tín“ na neomýlny jeho slovenský pôvod ukazujú. Podobne má sa to na pr. s Budatínom od „Vodatína“, Temätín a mn. i. S mnohými skúmateli starožitností a historikami podobne súdi o tom i vysokoučený a pochvalne známy P. Klemens, profesor v B. Bystrici; ktorý v októbri r. 1875 krátunko i u mňa sa pobaviac, tento a mnohé iné náhľady mi sdelil.

Do časov Ondreja III. bol Trenčín majetkom kráľovským. Po smrti Andreja III. osvojil si ho Peter z rodu Čák. Po jeho smrti nastúpil syn jeho Matúš, ktorý panstvo svoje až po Dunaj rozšíril, stanúc sa pánom Váhu, tak že kraj ten, ktorým jednúc Matúš vôbec Trenčanský zvaný vládol, alebo kniežatstvo považské i po dnes zachovalo sa u ľudu pod názvom „zeme Matúšovej“.^[5]

Ludvík daroval Trenčín Jurajovi Bebek. Po Bebekovi dostalo sa panstvo Trenčanské sedmohradskému vojvodovi Štiborovi, ktorý za príkladom Matúša Trenčanského podobne písaval sa grófom Trenčanským a pánom Váhu (dominus Vagi).

Syn Štiborov nezanechal iba jednu dcéru po sebe, a tak po smrti tohoto stal sa Trenčín znovu majetkom korunným.

Roku 1461 slávil na Trenčanskom hrade svatobný sňatok kráľ Matiáš s Kateřinou, dcérou českého kráľa Juraja z Podiebrad. Matiáš za preukázané sebe služby oddal Trenčín Štefanovi Zápoľovi za 15.000 zl.^[6] Ján Zápoľa utratil Trenčín, ktorý Ferdinand I. r. 1535 daroval grófovi Alexiusovi Thurzó. Roku 1588 hrad trenčanský gr. Imrich Forgách za 3800 Valenských v záloh dostal, ktorý ho ale o nedlho r. 1593 gr. Štefanovi Illésházymu prepustiť musel. Roku 1708 slávna hrabäcia rodina Illésházovská, opustiac Trenčín, prestehovala sa do blízkej Dubnice, kde i poslední potomok šľachetného rodu hrabäcieho Štefan Illésházy poslednie dni svojho života trávil a časný život v Požoňu dokonal. — Za živobytia ešte poslednieho Štefana Illésházyho odkúpil všetky panstvá Illésházyovské a s týmito i Trenčín Juraj slob. p. Sina z Hodosu a Kizdie, jehož syn slob. p. Simon Sina je pravým majiteľom všetkých tých panstiev, ktorý ale žiadneho mužského potomka nemá.

Vynímam ešte dačo z Sl. Č. Intibusa. — Rozsiahle rumy hradu Trenčanského poskytujú zanímavé badateľské pole znatelom stavby; sloh bizantinský a gothický javí sa tu vedľa dosť četného stavänia nového spôsobu renaissanc. Známky slohu bizantinského nachádzajú sa najviac v podzemných sklepoch a ťažko prístupných chodbách, nový spôsob stavby temer naskrze pochádza z časov Štefana Illésházyho I., najpočetnejšie ale skveje sa gotika. Okrem nekoľko rodinných címerov na kameňoch vytesaných, nachádzajú sa v prosred zrúcanín mnohé pamätihodné dvere a okná, nielen vrubenými, ale i polovypuklými ozdobami hojne okrášlené. Stropy na sieňach premenám povetrnosti vydané už popadaly, v kaplnke sa ešte tu i tu vyskytujú zbytky malieb, poslednie to stopy jejich nekdajšej skvostnosti. Povestná oná v horňom hrade väža, ktorú svet rímskou a terentinskou nazvať chcel, zdá sa byť od polovice na novo hore vyhnaná, a preto, aby tlak hornej čiastky tým bezpečnejšej na spodnej spočívať mohol, je táto novým prístavkom o jednu tretinu rozšírená; o štvorhranných tesaných kameňoch ale, z jakých väže Rimanov pozostávaly, ani stopy som nenašiel. Mnohonásobnými predhradbami s upevneným hradom týmto spojené je mesto, ktorého brány a na nekoľko poschodí vysoká väža v úhľadnom gotickom slohu sú vystavené.

Hlavný chrám mestský, v druhej polovici 16. stoletia budovaný, javí patrné znaky protestantských modlitebníc; najznamenitejšia je v ňom kaplnka, honosiac sa peknou prácou z cínu, Spasiteľom na kríži, jako i hrobkami Kašpara a Jozefa Illésházyho. Na hrobke Kašpara, od manželky Heleny Turzovej roku 1619 položenej, číta sa na miesto Trenčín „Tričín“, ktorý názov sa vraj i vo viacej starých listinách nachádza. V súsedstve kaplnky tejto nachádza sa kazateľnica, ktorej podstavok je gotický, najskôr pochádzajúci ešte zo starého kostola, ktorý vraj bližej nežli terajší hrad stál, a snaď v čas jeho požiaru (roku 1529) plameňom ľahol a stroskotaný bol. U hlavného vchodu pod väžou, o nečo pozdejšej ešte než chrám vystavenou, chová sa od roku 1498 náhrobný kameň zástavníka (vexillifer) a mešťana Martina Tanty; neďaleko ale od chrámu vidno na tom istom vrchu, na ktorom hrad stojí, gotickú budovu s dosť dobre zachovalým klenutím, ktorá pred veky kaplnku pôsobila, teraz ale za komoru, ba prv i za stajeň slúžila; i bolo by k želaniu, aby krásovkusní mešťania trenčanskí pamiatku túto dávno minulej slávy slušne obnovili a k predošlému účelu navrátili.

V prastarom kráľ. meste tomto boly od r. 1556 účty a potom o nečo pozdejšej i zápisnica, ktorá už od roku 1476 sa chová, v slovenčine skoro až ku sklonku 18. veku vedené!

Na radnici, kde sa milé tyto pamiatky našej reči schraňujú, nachádzalo sa predtým poprsie Matúšovo, ktoré ale pred nekoľko rokami do pešťanského musea bolo prenesené; snímku ale z neho, čo podobizeň, choval predôstojný pán Ľudevít Stárek, po jehož smrti do mestskej radnice prenesená bola. I javí sa na podobizni tejto Matúš čo velebný starec, na ktorého ušlechtilom obličaji hlboký zármutok rozliaty je. Roku asi 1644 uviedol arcibiskup ostrihomský Juraj Lippay do mesta tohoto riad tovaryšstva Ježišovho. V bývalom jezuitskom kostole pozoruhodný je v dlažbe zvláštny trojhranný kameň, z ktorého sa najlepšej dá skvostná stavba a úprava kostola tohoto prezrieť; škoda, že jeho stropy na obmietke malby od vlhkostí mnoho utrpely. Kostol tento i so súsednou budovou patrí teraz rehoľníkom pobožných škôl, ktorí od vyzdvihnutia Jezuitov zdejšie gymnasium spravujú.

Toto je krátky nástin hradu a mesta Trenčína; na západnej strane hradu, tam, kde od hradskej cesty strmá z rovna od zeme do hora skala sa vypína, nachádza sa v tejže skale vytesaná vyše 50 siah hlboká povestná studňa, pravý to div, ktorý posiaľ sa zachoval. Studňa táto nachodí sa v takzvanej rundele, ktorú slavné Sinovské pánstvo dobrým krovom a šindolom obitou strechou, jako i studňu so srubom a rumpalom^[7] zaopatrilo. Písateľ týchto riadkov ešte čo žiak viackráť navštívil túto studňu, z jejžto hlbiny v dobrom vedre voda sa vyťahovala a z čerstvých jej stokov i vody sa napil. Nádejem sa, že toto laskavým navštivovateľom studne i dnes bude možné, pri čom nechže na pamäť si uvedú povesť o jej povstaní, ktorá keby len i púhou povesťou bola, jednak jej vykopanie herkulejskú prácu a vytrvalosť, nie menej i báječné obety požadovať muselo.