ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlasno sa zasmiala, pádila v divém skoku, Mladý Dušan stále jazdil u kňažnej boku, Na kraj lesu usadia sa do pokoja. Zdvihol ju zo sedla, rečie: „Oj moja pani! Včul ťa mám, ty zahojže srdca môjho rany, Vukoslavo, krasavico moja!“ Zasmiala sa: ja vás vidím rada, Dušanu, Lež mne nejedno knieža núka korunu, Jaké s vami mňa nádeje koja? „Ja ti moje srdce, oferujem krv mladú, Moje žitie, zmužilosť a vernosť za náhradu, Vukoslavo, krasavico moja!“ Mladý Dušanu, vy ste dosť opovážlivý, Vy sťa dieťa bažíte, ste nedostižlivý; Vás nedovolené túžby poja! „O pani moja, ja mlčať budem kým žijem, Nech sa len raz z slasti tej napijem Vukoslavo, krasavico moja!“ Ona sa smeje, — dráži, — smysle mu omámi, Až sa večerné zore zjavia za horámi, Kone hräbu stále bez pokoja. „O pani, tvoje oči, ustá sa mi smejú, Ty moja musíš byť, tie mi milostné znejú, Vukoslavo, krasavico moja!“ Hor na kone! čuj, ozon trúb hlasne zavznieva, Prestaň! — bo myseľ, duša moja mi omdlieva, Hnev a haňba snaď už za mnou stoja! „Nepustím ťa! nach sa život so svetom rozlúči, Rád za tvoj bozk, rád zomrieť chcem v tvojom náručí, Vukoslavo, krasavico moja!“ Sprievod dorazí, výkriku počuť ozveny, Meč zablysne, v povetrí meč krvou zbarvený, A poslední dech zápasí v zdroji. A keď sprievod zpiatky zas na kone vysedá, Vysoko sedela na koni na smrť blädá, Vukoslava, kňažná krásavica.