ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V šírej púšti po horúcom Piesku cestuje Neftali, S jedinou dceruškou svojou Oba pod palmou zastali. Pekná Ráchel, utešená, Sťa pruhy raňajšej zory, Spustí vlasy na dol z hlavy, Červ jej čosi v duši morí. Ľahko pod palmu vysokú V chládok s otcom sa posadí, Neftali so zrakom temným, Na poklad svoj smutno hľadí. Starec ctihodný, omdlený, Rád vo chladnej palmy tôni Širokou so bradou hlavu, V náručie dcéry nakloní. Ráchel, Ráchel, dieťa moje, Sme bez vlasti, bez zákona, Národ náš je v šírom svete, Zmizla sláva už Siona. Dieťa moje, nič nemáme, Však predc náš je Pán Jehová, Ruka jeho ťa zachová, Cti prorokov sväté slová. Žitie moje je už krátke, A keď zomriem budeš sama, Len Boha sa neopúšťaj, Boha otca Abraháma. Ja neuzriem už zem svätú, Jeruzalem, ni vrch Sion, Zem nech ti je tá vždy svätá, Juž polieva rieka Kedron.^[4] Kosti moje, drahé dieťa, Na pokoj do zeme ulož, Pracuj, znášaj muky sťa Job, A v ostatnom Bôh ti pomôž. V tom Neftali hlavu šedú Do lôna dcéry nakloní, Oči zamkne, dech zastaví, Ráchel hlasne slzy roní. Temný mesiac svieti z hora, Ráchel slzou telo myje, Ráchel v potu tváry svojej, Telo chladnou zemou kryje. Žitie moje, drahé žitie, Kam nešťastnej sa’s podelo? Smrť ukrutná otca môjho Večne ochladila telo. Nad mohylou Ráchel smúti, Náhrobným svojím pokladom, V šírej púšti bez pomoci, Ráchel pod palmou mrie hladom. Pekná Ráchel, švárna deva, Blädšia než lalja rozvitá, Nad ľubou otca mohylou, Stojí sťa pomník bez žitia.