ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Netupte ľud môj! dosť vaša Už ho hriešnosť tlačí; Netupte ľud môj vy biedni Na cti utrhači. Ten tichý, ten holubičí Národ môj netupte, O slávu a česť jedinú Nože ho nelúpte. Bol ten národ môj a bude Slávny, mocný, jarý, Nač mi ho tupíte, nač vy Vzdelaní barbari? Že nemáme bohatierov, Že sme národ malý? — Veď čo máte, tých tiež z vätša Len od nás ste vzali. Že niet sme?! — neboli — ni sme Nemci, ni Maďari, — No sme národ holubičí, Oj! nie sme barbari. Poďte so mnou na Váh, na ten Bystrovlný Váh, — oj! Tu ukážem Vám ten tichý, Ten malý národ môj. Z tadiaľ na Vršatca skalné Zabehneme temä, Tam zobrazím, čo sme boli, Snaď aj čo budeme? Aj! tu patrím dolu na to Rozkošné Považie, Tam Váh môj, — môj roztomilý! Tam jeho pobrežie. Tam ku juhu na obzore, Čo to? — snaď Maďari? Oj kde tí!? — to Khan je Batu, To jeho Tatari. A ten Tatar vyplieniť chce Kraj môj roztomilý, A ten Váh môj na ružovo Slováci zbarvili. Zbarvili ho krvou svojou Tí naši horniaci, Ach môj Bože! však som šťastný, — To moji rodáci. Tí moji rodáci v boji, Ten môj Váh si bráňa, Tá slovenská ruka hlavy Tých Tatarov ráňa. Ráňa ten pán jích z Vršatca, Aj tá junač ráňa, Vršateckého tam Budiač A sluhovia bráňa. Lež na darmo! — z hora z dola Tatar sa vždy množí, Ač i hlavy stále stína Mu ten ľud môj Boží. A jak Váh len neodtečie, Lež stále pribýva, Tak i Tatar nezmenší sa, Až stále ubýva. Mor ho! — Vršatecký volá, Mor tie pleny besné! Ondro! junač mor ho! volá, V tom ranený klesne. Klesnúl k zemi; — starý Ondro Rany pána viaže, Tatarský plen hneď u oboch Staví pevné stráže, A keď junač krvou svojou Ten Váh napojila, Tá tatarská zmyja horné Kraje zaplavila. Vrútila sa na Považie Až k samej Lietave, Spŕznila tie môjho Váhu Vlnky bystré, hravé, Tatar pána hneď z Vršatca Aj so starým sluhom, Pevne sviazal a odvliekol V putách druha s druhom. Tam Vršateckého s Ondrom, Tú dušu ubohú, Tatar okul do reťazí Jím nohu o nohu. Do temnice Kadan oboch Zaraz hodiť velil, Tam môj starý Ondro žalár S pánom svojím delil. Tam v temnici delí žalár Pán so svojím sluhom, Vršatecký, — Ondro Budiač, No otroci s Bohom! Pán môj zle je! Bôh zná ale Čo diaľ bude s nami! Sme v reťazách; — lež ukáž že Napred tvoje rany. Oj pane, však tých psohlavcov Ráňali sme hlavy, Lež čo na plat, — sme otroci, Nad nami sklep tmavý. No niet veľa, pán môj, iba Bolí ťa pravý bok, No však dostal tiež odplatu Za to tatarský zmok! Len že Váh môj, môj Váh drahý Je v moci Tatara, A on plieni kraj náš, kam len Zmyja sa zatára. On tatarčí to Považie, Ten náš Váh on kalí, Oj pane môj, hrom do neho, Hrom nech ho privalí! Svetom prejde hriešny človek Našou Slovenčinou, Kam len pojdú naše dietky, Kam s tou Tatarčinou? Ale dá Bôh, vezmú za to Koniec ti krkavci, Nestatarčia oni Váh môj, Oj nie tí psohlavci. Dá Bôh, že sa skoro tvoja Rana ti zacelie, Ale že mu potom, pán moj, Podškubeme perie. Najviac iba to ma bolí, Že sme takí väzni, Nohu o nohu prikuli, Nám tí diví blázni. Hľa! toť pán môj namatal som Čos’ na moju vieru, Špalok abo toporisko, Ba ozaj sekeru. Oprobujem preťať; — tvrdé Sú však tie reťazy, Nijak takto nezbavia sa Želiez naše väzy. Len teba mi ľúto, pán môj, Škoda by ťa bola, Ale vidím nespomôže Nám len Božia vôľa. U žalára čos’ šromotí, — Dvere ktos’ otvára, Kadan hnevom nasrdený Vojde do žalára. „No ty pes! či sas’ vyliečil, Snaď si už len zdravý? Zajtra i s tamtým otrokom Dám vám zoťať hlavy.“ „Ráno oba zaplatíte Driev než svitnú zory.“ Kadan oboch kopne, za tým Žalár sa zatvorí. * Zle je pán môj! Bože zle je! Počul si Kadana? Zajtra koniec nám už bude, Neuzreme rána. „Čul som, Ondro, — nech sa stane, Čo nebe naloží, Volím radnej, než ten žalár, Stať si pred súd Boží.“ Oj nie pán môj! — nesmieš zhynúť, Tebe žiť je treba, Ja som starý, ty musíš von, Hodz zomriem za teba. Noc sa chýli, — Vršatecký Zadrieme k večeru, Starý Ondro rukou šmátra, Namatá sekeru. Oknom slabá žiara blisne Nebeskej oblohy; Bože pomôž zbaviť väzieb Okované nohy! Darmo, — ináč neni, — vraví Tá duša ubohá, Darmo! — keď je jeho k mojej Prikovaná noha. Darmo! — ináč neni, — staň sa, Poručeno Bohu! V tom sekerou vyše členka Odotne si nohu. Stalo sa už, — Boh pomáhaj! Omdlie, — za tým klesne, Krv sa cedí, — Vršatecký Zobudí sa desne. „Čo sa stalo? čos’ urobil? Oj Ondro, pre Boha!“ Nič môj pane, — chvála Bohu, Slobodná ti noha. Uťal som si, pane, nohu, Nohu vyše členka, Oj utekaj pane oknom, Prosím uteč vonka. „Oj pre Boha, čos’ urobil?“ Lež Ondro nerečie. Za tým Vršatecký oknom Z temnice utečie. * Môj svete! vidíš tú dušu Vernú neboráka? To môj Ondro Budiač, to kus Verného Slováka. A ten Ondro, to sme len my, To my aj budeme, Sme verní Bohu, národu, Verní našej zeme. My budeme stále to, čo Váš je Ondro starý, Za to voľnosť nám nebráňte, Ak ste nie Tatari. A ten Ondro podivenie Zbudil u Tatara. Užasnúl sám barbar nad tým Vojdúc do žalára. „Ty pes, to učinil’s,“ — rečie Kadan, — „no to veľa! Ty Slovák? no vidím, že si Duša verná, smelá.“ „Von vyneste ho z temnice, Bo to otrok hodný, Čím vyliečiš sa na veky Budeš mi slobodný.“ A ten Tatar dal vyliečiť Ondra z jeho rany, Prepustil ho na slobodu Sám ten barbar planý. A tá Ondra čeľaď žije, V potomkoch ubohá, A härb jej značí uťatá Vyše členka noha. * Môj si ty Váh, môj premilý, Váhu roztomilý! Na tvojich brehoch rodáci Moji krv cedili. A ten národ môj premilý, Nech mi večne žije! Kým potomkov jeho srdce Za slobodu bije. A preto nehaňte ľud môj, Národ mi netupte, O slávu a česť jedinú Nože ho nelúpte. Bo jako bol jednúc slávny, Zas on bude jarý, Nač mi ho tupíte, nač vy Vzdelaní barbari? Ten tichý môj národ vaša Dosť už hriešnosť tlačí, Oj, netupte ľud môj, — biedni Na cti utrhači.