ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čiernej zemi, synek leží Synek matky jediný, Bôľ jej útle hrozne sviera Všetky srdca hlbiny. „Aj! keby som môhla trebárs Mrtvého ťa videť len,“ Vzdychá a horké vylieva Slzy horké, jako blen. Nijak pokoja v jej duši, Ni úlevy niet vo sne, Ach jak divné to obrazy, Vidmá moria ju hrozne. V pôlnoc z lôžka v deň dušičiek Zbudí sa na zvonov hlas, Ide modliť sa do chrámu, Aj, nastojte na úžas! Ku oltáru kráča kostra V čiernom mesnom rúchu kňaz, Do kostola mrtvých zástup Hrnie sa tu za ním zraz. A v hustom mrtvých zástupe Kráča kostra, — „však to on!“ On, — syn kráča v rade mrtvých S konvou sĺz tiež napokon. S konvou sĺz, čo v hojnej miere Za ním márne ronila, Pre ktoré mu odpočinku Nedopriala mohyla. Z vyschlých lebky dutín divo Sypí chladnosmrtný hľad, Tu ubohú ľak napadne, Ľak studený jako ľad. V útek chopí sa von z chrámu, V nohy za ňou syn sa dá, Len v úteku spásu svoju Nešťastnica tá hľadá. I v rýchlom úteku šaty, Čo môž’ od seba vrhá, Syn čo popadne na tisíc Drobných kúskov potrhá. „Reta!— kričí, — z Boha reta!“ A vždy ďalej len stranou, Už doháňa nešťastnicu, Bo kostlivec vždy za ňou. Svätým krížom tu ešte zraz Žehná sa, — priam omdlieva; Keď už už ju uchopiť mal, Na čas kohút zaspieva. Bes smysľov a polomrtvá Klesla k zemi na dolu, A hrozný nočný kostlivec Rozlial sa hneď na smolu. * Synovi je ťažko, keď mať Smútok za nim nezvlieka, Sladúško však je matke spať, Čím viac dieťa narieka.